Čo si myslí Kremeľ?

Wednesday, 20 August 2014 | Zošity humanistov č. 101

Alexander Lukin

Po rozpade Sovietskeho zväzu v roku 1991 začali západní lídri myslieť o Rusku ako o partnerovi. Hoci Washington a jeho priatelia v Európe nikdy nepovažovali Moskvu za ozajstného spojenca, predpokladali, že Rusko bude zdieľať ich ciele domácej a zahraničnej politiky a postupne si osvojí demokraciu západného štýlu pre domácu a liberálne normy pre zahraničnú oblasť. Mala to byť, samozrejme, hrboľatá cesta. Odlišnú politiku Moskvy pripisoval Washington aj Brusel národným zvláštnostiam Ruska a jeho nedostatku skúseností s demokraciou. Spory ohľadne bývalej Juhoslávie, Iraku a Iránu pripisovali krátkosti času, ktorý Rusko strávilo pod vplyvom Západu. Takýto spôsob uvažovania sa dá nazvať charakteristickým súhlasným názorom na postsovietske Rusko.

Kríza na Ukrajine urobila koniec týmto fantáziám. Anexiou Krymu Moskva rozhodne odmietla západné pravidlá a rozmetala mnohé chybné západné domnienky o svojich motívoch. USA a Európa potrebujú dnes novú paradigmu na posudzovanie ruskej zahraničnej politiky – a ak chcú vyriešiť ukrajinskú krízu a predísť podobným krízam v budúcnosti, bude lepšie, ak si obujú moskovské topánky.

Späť na začiatok

Z ruskej perspektívy boli semená ukrajinskej krízy zasiate hneď po studenej vojne. Po páde Sovietskeho zväzu mal Západ v podstate dve možnosti: seriózne sa pokúsiť asimilovať Rusko do západného systému alebo uchvátiť postupne kus pokuse jeho bývalé záujmové sféry. Zástancovia prvej cesty vrátane Georgea Kennana a ruských liberálov varovali, že protiruský kurz vyvolá len nepriateľstvo Moskvy a dosiahne sa ním málo, lebo tých pár malých štátov by aj tak skončilo na strane Západu.

Bola to len otázka času, kedy Rusko konečne zareaguje na obkľúčenie

Výstrahy ostali nepovšimnuté a americkí prezidenti Bill Clinton a George W. Bush zvolili druhú cestu. Západní lídri zabudli na sľuby, ktoré dali Michailovi Gorbačovovi pri zjednotení Nemecka – predovšetkým že nebudú rozširovať NATO smerom na východ. Hneď sa pustili do dohonenia toho, čomu zabránil počas studenej vojny sovietsky odpor. Zatrúbili na rozšírenie NATO a pridali jej 12 nových členov, vrátane bývalých oblastí Sovietskeho zväzu. Pritom sa pokúšali presvedčiť Rusko, že cudzie vojenské sily, najnovšie rozmiestnené v blízkosti jeho hraníc v Estónsku, Litve, Lotyšku, Poľsku a Rumunsku neohrozia jeho bezpečnosť. Medzitým sa rozšírila aj Európska únia o 16 nových členov.

Ruskí lídri boli chytení nepripravení; očakávali, že obidve strany zvýšia svoju spoluprácu, že každý bude brať ohľad na záujmy druhého, že sa budú robiť prijateľné vzájomné ústupky. Rusi si mysleli, že plnili svoju úlohu: hoci nikdy úplne neopustili ideu národných záujmov, ukázali, že sú ochotní ustúpiť a neraz sa pripojili k prevládajúcemu západnému poriadku. No Západ sa napriek množstvu povzbudzujúcich fráz nikdy nerevanšoval. Západní lídri ostávali neústupní, ako to zdedili zo studenej vojny, o ktorej si mysleli, že ju vyhrali.

Ťažko povedať, či by bol iný prístup k postsovietskym štátom priniesol lepšie výsledky pre Západ. Očividné je, že Clintonov a Bushov kurz posilnil tých Rusov, ktorí odmietajú západný spoločenský systému, a chcú sa stať nezávislým, súťažiacim mocenským centrom v novom multipolárnom svete.

Západ pokračuje v odtŕhaní krajín na hraniciach Ruska. Viedlo to už k teritoriálnemu rozpadu Moldavska a Gruzínska, teraz sa nám pred očami rozpadáva Ukrajina. Cez srdcia týchto krajín sa natiahli také deliace kultúrne hranice, že ich lídri môžu udržať štátnu jednotu len prispôsobením záujmov obidvoch skupín obyvateľstva: aj tých, ktorých priťahuje Európa, aj tých, ktorým záleží na tradičných putách k Rusku. Nesúmerná podpora Západu pre západniarskych nacionalistov v bývalých sovietskych republikách posmelila tieto štáty utláčať ich po rusky hovoriace obyvateľstvo – to je problém, pri ktorom Rusko nemôže ostať ľahostajné. Ešte dnes, dve desaťročia po rozpade Sovietskeho zväzu, viac ako 6 % obyvateľstva Estónska a viac ako 12 % obyvateľstva Litvy, väčšinou sú to etnickí Rusi, nemajú plné občianske práva a privilégiá. Nemôžu voliť do parlamentu, nemajú ruské školy a vo väčšine prípadov ani prístup k ruským médiám. EÚ, ktorá kladie taký veľký dôraz na ľudské práva mimo jej hraníc, ostáva slepá voči tomuto zrejmému porušovaniu základných občianskych práv. Keď prišla na rad Ukrajina a ukázala sa hrozba príchodu vojsk NATO na Krym – k tejto oblasti viažu Rusko osobitné city a väčšina obyvateľov sa cíti Rusmi – Moskva spoznala, že odtiaľto sa menšina nemá kam stiahnuť. Rusko anektovalo Krym, čím vyhovelo prianiu väčšiny obyvateľstva a zrejmému pokusu NATO vypudiť ruské vojnové loďstvo z Čierneho mora.

Západných lídrov zarazila pohotová reakcia Moskvy. Generál Philip Breedlove, vrchný veliteľ v európskej oblasti NATO, v marci prekvapene povedal, že „Rusko konalo skôr ako protivník než ako partner“. Keďže však NATO jednalo takto od svojho založenia – a po studenej vojne nezmenilo svoj prístup k problémom – reakcia Moskvy sa dala čakať. Bola to len otázka času, kedy Rusko konečne zareaguje na západné obkľúčenie.

Vláda Vladimíra Putina hodnotí západné protesty k situácii na Ukrajine ako krajné pokrytectvo. Ťažko si predstaviť, že by Kremeľ mohol myslieť inakšie. Pozrime sa kriticky na pravičiarske skupiny na Ukrajine. Catherine Ashtonová, od roku 2009 komisárka pre zahraničnú a bezpečnostnú politiku EÚ, v marci t. r. odsúdila Pravicový sektor, militantnú nacionalistickú skupinu, že sa pokúsila obsadiť budovu parlamentu v Kyjeve. Ale EÚ účinne podporovala tento Pravicový sektor, keď sa pred mesiacom pokúšal uličnými protestmi zosadiť vládu ukrajinského prezidenta Viktora Janukoviča. Nič tu neprekvapuje. Západní lídri nemali nikdy nijaké ťažkosti, keď bolo treba ospravedlniť akcie extrémistických skupín. Tak to bolo pri schválení boja Chorvátov v Srbskej krajine v roku 1995 alebo boja nacionalistov v rokoch 1997 – 98 v Kosove.
Tu však západné pokrytectvo nekončí. Washington pravidelne karhá Rusko za porušovanie posvätnosti hraníc Ukrajiny. No ani Spojené štáty ani ich spojenci nemajú vlastných dokladov, ak ide o princíp teritoriálnej integrity. Nebolo to Rusko, ale Západ, kto v roku 2010 schvaľoval rozhodnutie Medzinárodného súdu, že jednostranné vyhlásenie samostatnosti Kosova v roku 2008 nebolo porušením medzinárodného práva. Moskva opätovne varovala, že vojenské intervencie ma miestach ako Kosovo, Srbsko, Irak a Líbya podvrátia existujúci systém medzinárodného práva – vrátane princípu suverenity, zakotveného v roku 1975 v Helsinských dohodách, ktorými Západ formálne uznal štátne hranice Sovietskeho zväzu, bývalej Juhoslávie a štátov Varšavskej zmluvy.

Napriek týmto dvojakým štandardom ponúkala Moskva rad riešení ukrajinskej krízy: vytvorenie koaličnej vlády, berúcej do úvahy záujmy východnej a južnej oblasti, federalizácia štátu, záruka oficiálneho štatútu pre ruštinu atď. Ukazuje sa, že západní ideológovia neprijmú takéto návrhy. Spolupráca s Ruskom namiesto proti nemu by totiž znamenala, že sa pripúšťa, že aj niekto mimo Západu má schopnosť určiť, čo je dobré a čo je zlé pre iné spoločnosti.

Kolízna situácia

Vzhľadom k rastúcemu oddiaľovaniu stanovísk Ruska a Spojených štátov bolo len otázkou času, kedy sa tieto dva prístupy k problému Ukrajiny zrazia. Ukrajina je štát na hraniciach Ruska, ktorý dlho kolísal medzi príťažlivosťou Východu a Západu. Spor sa začal medzi oponujúcimi si politickými stranami: jedna sa zasadzovala za podpísanie asociačnej zmluvy s EÚ, druhá za pristúpenie k colnej únii, vytvorenej medzi Bieloruskom, Kazachstanom a Ruskom.

Západ pokračoval v snahách o rozpad štátov na hraniciach Ruska

Západní lídri sústavne považovali snahy Ruska o regionálnu integráciu za nepriateľskú snahu obnoviť Sovietsky zväz a vytvoriť alternatívu k západnému spoločenskému systému. Väčšina predstaviteľov Spojených štátov a Európy sa domnievala, že zapojenie Ukrajiny do rámca EÚ rozhodne naruší tieto plány; Janukovičovo rozhodnutie dočasne odložiť podpísanie asociačnej dohody s EÚ považovali za ruské víťazstvo, ktoré volalo po protiútoku.

No západní lídri majú žalostne zlé predstavy o myšlienke eurázijskej integrácie. Ani Rusko, ani žiaden zo štátov, smerujúcich do eurázijského systému, nezamýšľa obnoviť Sovietsky zväz alebo otvorene sa postaviť proti Západu. Veria však, že v multipolárnom svete majú slobodné štáty právo vytvárať medzi sebou nezávislé asociácie. Je skutočnosťou, že vládnuce elity viacerých bývalých sovietskych republík už dávno pestovali ideu zachovania alebo obnovenia nejakej formy asociácie ich štátov. Napríklad v roku 1991 vytvorili Spoločenstvo nezávislých štátov. A z 15 niekdajších sovietskych republík len niekoľké, predovšetkým baltské štáty, využili kolaps Sovietskeho zväzu ako možnosť natrvalo prerušiť všetky putá k bývalej únii a pridať sa k západným ekonomickým a politickým zväzkom. Ostávajúce členské štáty sa snažia nájsť konsens pre otázku, akú rolu má SNŠ vlastne hrať.

Lídri niektorých bývalých sovietskych republík aktívne pomýšľali na vytvorenie nových integrácií. Vzniklo Eurázijské ekonomické spoločenstvo s členmi Bielorusko, Kazachstan, Kirgizsko, Rusko a Tadžikistan (Uzbekistan prestal byť členom v r. 2008). V iných štátoch, v Gruzínsku, Turkménsku a na Ukrajine, išlo v prvom rade o civilizovaný rozchod s Ruskom a spravodlivé rozdelenie majetkových práv a autorít, ktoré kedysi patrili jednotnému štátu. Vo väčšine týchto štátov aspoň časť oficiálnej administrácie a značná časť populácie si priali úzke vzťahy k Rusku a iným bývalým sovietskym štátom. V Gruzínsku a Moldavsku sa niektoré etnické menšiny obávali rastúceho útlaku národnostných väčšín a dúfali, že Rusko bude brániť ich práva. V iných štátoch vrátane Bieloruska a Ukrajiny má značná časť obyvateľov také úzke ekonomické, kultúrne a dokonca rodinné vzťahy k Rusku, že si ostrý rozchod nevedia ani predstaviť.

Reálnej integrácii dlho stáli v ceste ekonomické problémy. Keď prišiel Putin k moci, bol presvedčený, že kolaps Sovietskeho zväzu bol „najväčšou geopolitickou katastrofou dvadsiateho storočia. Čakal však desať rokov – medzitým Rusko politicky a ekonomicky zosilnelo – kým s tým niečo urobil. Až v roku 2010 vytvorilo Bielorusko, Kazachstan a Rusko colnú úniu, čo bol prvý krok k zmysluplnej ekonomickej spolupráci medzi postsovietskymi štátmi. Únia vytvorila územie bez ciel a iných obmedzení; jej členovia uplatňujú spoločné tarify a iné regulačné opatrenia v obchode s nečlenskými štátmi. Pracuje sa na pristúpení Arménska, Kirgizska a Tadžikistanu do tejto únie.

Okrem ekonomických výhod podporila eurázijská integrácia aj bezpečnostnú spoluprácu. Vznikla Collective Security Treaty Organization, Dohoda o organizácii kolektívnej bezpečnosti, obdoba NATO, do ktorej vstúpili Arménsko, Bielorusko, Kazachstan, Kirgizsko, Rusko a Tadžikistan; zaviazali sa pomáhať každému členovi, na ktorého by niekto zaútočil. Mnohé eurázijské štáty pripisujú CSTO špeciálnu hodnotu; ich vládcovia vedia, že napriek uisťovaniam mnohých štátov a organizácií by im v prípade skutočnej hrozby náboženských extrémistov alebo teroristov pomohlo len Rusko a jeho spojenci.

Pod ochranou Boha, nerozdeliteľní

Po úspešnej ekonomickej spolupráci diskutujú teraz politické elity štátov colnej únie o možnostiach vytvorenia eurázijskej politickej únie. V roku 2011 uverejnili Izvestija Putinov článok, v ktorom napísal, že Moskva chce, aby nová únia bola partnerom, nie rivalom Európskej únii a iným regionálnym organizáciám, ako sú Asociácia juhovýchodných ázijských štátov alebo Severoamerická dohoda o voľnom obchode. To by umožnilo členským štátom „rozvinúť sa v globálnej ekonómii a hrať rolu pri rozhodovaniach, stanovení pravidiel a budovaní budúcnosti“. Efektívnosť takej únie vyžaduje prirodzený rast a dobrovoľnosť. Ak však má postsovietska integrácia dosiahnuť novú úroveň, kladie sa otázka, na akých hodnotách majú spočívať jej základy. Ak sa európske štáty spojili vyzdvihujúc hodnoty demokracie, ľudských práv a hospodárskej spolupráce, potom aj eurázijská únia musí stáť na vlastných ideáloch.

Niektorí politickí myslitelia našli ideologické základy takej únie pri pohľade do histórie. Koncepcia eurazijského priestoru či identity sa zrodila medzi ruskými filozofmi a historikmi, ktorí emigrovali z komunistického Ruska do západnej Európy v 1920-tych rokoch. Tak ako pred nimi ruskí slavianofilovia aj zástancovia eurazijstva hovorili o osobitnej povahe ruskej civilizácie a jej odlišnosti od európskej spoločnosti. Pohľad však zameriavali iným smerom: kým predošlí slavianofilovia kládli dôraz na jednotu Slovanov a upozorňovali na kontrast medzi európskym individualizmom a kolektivizmom ruského sedliaka, eurazianisti spájali ruský ľud s turkicky hovoriacim ľudom – s „Turkitmi“ stredoázijských stepí. Podľa názoru eurazianistov turkická civilizácia, zrodená v dávnej Perzii, mala svoj jedinečný politický a ekonomický model – predovšetkým autoritárstvo. Hoci mnohí eurazianisti hodnotu súkromnej iniciatívy vo všeobecnosti uznávajú, odsudzujú prehnanú dominanciu trhových princípov nad štátnou mocou na Západe a zdôrazňujú pozitívnu rolu tradičných náboženstiev svojej oblasti: ortodoxné kresťanstvo, islam a budhizmus. Nech sú historické výroky eurazianistov o Turkitoch akokoľvek pochybné, táto teória sa teší veľkej popularite nielen u značnej časti ruskej politickej elity, ale aj v Kazachstane, Kirgizsku a iných stredoázijských republikách, kde žijú súčasní Turkiti.

Hoci sa oprašovanie starých ideí eurazianistami môže zdať márnym podnikom, plán vytvorenia eurázijskej únie by sa nemal považovať za pritiahnutý za vlasy. Kultúra a morálne hodnoty niektorých bývalých sovietskych republík sa naozaj líšia od toho, čo prevažuje na Západe. Liberálny sekularizmus so svojím odmietaním absolútnych hodnôt, považovaných tradičnými náboženstvami za Bohom dané, môžu byť na postupe v západnej Európe a Spojených štátoch, ale v týchto bývalých sovietskych republikách ožívajú všetky veľké náboženstvá – ortodoxné kresťanstvo, islam, judaizmus a budhizmus. Napriek všetkým preukazným rozdielnostiam zavrhujú všetky tieto náboženstvá západniarsku zhovievavosť a morálny relativizmus, a to nie z pragmatických dôvodov, ale pretože ich považujú za zmysluplné alebo vyslovene zakázané božskou autoritou.

Mnohí občania týchto postsovietskych štátov cítia, že ľudia na Západe považujú ich názory za zaostalé a spiatočnícke. Ich náboženskí vodcovia však podporujú ich myslenie a získavajú na popularite a vplyve. Na pokrok sa možno pozerať z rozličných hľadísk. Ak si niekto myslí, že zmyslom ľudskej existencie je získať väčšiu politickú moc a nahromadiť materiálne bohatstvo, potom kráča západná spoločnosť dopredu. Ale ak niekto myslí, ako napríklad tradiční kresťania, že príchod Krista bol najväčší jav vývoja ľudstva, potom sa materiálne bohatstvo javí ďaleko menej dôležitým, pretože tento život je pominuteľný a utrpenie pripravuje ľudí na večný život, čomu sa fyzické bohatstvo stavia do cesty. Náboženskí tradicionalisti vidia v eutanázii, homosexualite a iných praktikách, ktoré Nový zákon opakovane odsudzuje, nie prejavy pokroku, ale návrat k pohanstvu. Cez túto šošovku je západná spoločnosť horšie ako nedokonalá, je pelešou hriechu.

Morálne hodnoty mnohých bývalých sovietskych republík sa naozaj líšia od toho, čo prevláda na západe

Väčšina ortodoxných kresťanov v Rusku, Bielorusku, Moldavsku a na Ukrajine akceptuje tieto názory a tak je to aj s mnohými národmi v strednej Ázii. Tieto presvedčenia priviedli k moci vodcov, ktorí podporujú integráciu bývalých sovietskych republík. Pomáhajú Putinovi vytvoriť v Eurázii nezávislé centrum moci. Neoprávnené zasahovanie Západu do tohto diania viedlo len ku konsolidácii tejto moci.

Na ceste vpred

Situácia na Ukrajine ostáva napätá. Môže dôjsť k tomu, čo sa stalo v Moldavsku, rozpadu na dva štáty. Spojené štáty brali ruské volanie po dialógu za pokus o diktát neprijateľných podmienok. V Rusku poháňalo pokračovanie sporu výčiny nacionalistov a autoritárov. Najmä tí druhí sa stali osobitne aktívnymi a vydávajú sa za jedinú silu, schopnú obrany ruských záujmov. Nekontrolovaná eskalácia konfrontácie môže viesť k otvorenej vojne. Jediné riešenie pre Spojené štáty a ich spojencov je zmena ich stanoviska od konfrontácie ku konštruktívnemu dialógu.

Veď aj počas studenej vojny sa Moskva a Západ dohodli na štatúte neutrality pre Rakúsko a Fínsko. Toto dorozumenie nijako neoslabilo demokratický systém alebo celkovú európsku orientáciu týchto štátov; naopak, osožilo ich ekonómii a medzinárodnej reputácii. Nie náhodou to bolo Fínsko, neutrálny štát s pevnými putami k Západu aj Sovietskemu zväzu, ktoré hostilo rozhovory vedúce k podpísaniu Helsinského protokolu a uvoľneniu napätia za studenej vojny. Aj riešenie súčasnej krízy spočíva vo vypracovaní medzinárodných záruk jednak pre štatút neutrality Ukrajiny, jednak ochrany jej rusky hovoriacich občanov. Alternatíva oveľa, oveľa horšia: Ukrajina sa môže rozpadnúť a zatiahnuť Rusko a Západ do ďalšej dlhodobej konfrontácie.

*

Alexander Lukin je zástupca prezidenta Diplomatickej akadémie ruského Ministerstva zahraničných vecí a riaditeľ Ústavu štúdií ázijskej a šanghajskej kooperatívnej organizácie pri Moskovskom štátnom ústave pre medzinárodné vzťahy.

Komentár: Iste zaujímavá ruská perspektíva pre ukrajinskú krízu a pokrytectvo západu pri jej zostrovaní. Keď však čítam čokoľvek, čo naznačuje, že náboženské a autoritatívne tradície môžu ospravedlniť zamietanie niektorého základného ľudského práva, som prinajmenšom skeptický. (Noah Schwartz).

Prameň: Alexander Lukin, What the Kremlin Is Thinking, Foreign Affairs, júl – august 2014

*

tags , ,

26 Comments to Čo si myslí Kremeľ?

Cibrinka
August 30, 2014

Môžmek tomu, kam smeruje západná civilizácia,priradiť požiadavky na zabíjanie detí po narodení, zrovnoprávňovanie zoosexuálnych vzťahov s tradičnými manželstvom a zmenu významu slov a terminológie,ktorá je pilieromm všetkého racionálneho. Vrátane vedy.
Skeptici v EU si neuvedomujú, že liberalizmus speje k rozvratu civilizácie západného typu. Liberalizmom v organizme je rakovina a multiorgánové zlyhanie. A v EU nakoniec zvíťazí evolúcia - vyhrá ten silnejší. Je to z pohľadu prírody jedno, kto to bude. A ukazuje sa, že sekulárni humanisti už čoskoro budú v Ak Kaide a ich manželky budú zababušené v koberci. Nuž veru liberáli poslúžili k zániku západného sveta. Nezabudnime, že vyspelá západná civilizácia končila tam, kde stála najvzdialenejšia kresťanská katedrála.

Josef Fraj
September 2, 2014

to Cibrinka: Také byste neměl zapomínat, že dvě tisíciletí kresťanství přivedlo Evropu ke 2 světovým válkám. To by výsledek Ježíšovy misie. Nemluvě o tom, jak byly ve jménu Krista zabíjeny miliony lidí po celou tu dobu.
Křesťané si nemají s Al Kajdou co vyčítat :-)

Je docela zábavné sledovat, jak vám liberálové leží v žaludku. Smutné zase je, že se omezujete na pokleslý ideologický pokřik, takže s vámi není o čem diskutovat. Ale to s věřícími téměř nikdy nešlo.

Josef Fraj
September 2, 2014

Článek je jednostranný, což vzhledem k osobě autora nijak nepřekvapuje. Autor například “zapomněl” na dohodu, že Rusko zaručuje uzemní nedotknutelnost Ukrainy za odevzdání jaderných zbraní.

Cibrinka
September 2, 2014

Fraji! Aj keď Vaše nebetyčné ego je v nepomere k Vašim vedomostiam, aj napriek tomu som ochotný s Vami viesť rozhovor.
Citujem Vás:
…jak byly ve jménu Krista zabíjeny miliony lidí po celou tu dobu…
Kdesi som dnes od Vás čítal, že…(citujem Vás):
…že ateisté jsou zblblíci opirající svoje nazory o knihy Dana Browna a podobné nesmysly…
Je to práve tento ateista, ktorý vo svojej knihe uvádza miliony obetí kresťanstva.
Skúsite urobiť výpočet týchto obetí? (dovoľujem Vám používať Google aj logiku)
:)

Josef Fraj
September 2, 2014

Stačí jenom jeden příklad. V důsledku protireformačních válek klesl počet obyvatel v některých částech Ëvropy, například na území dnešního Polska na polovinu, jinde o třetinu.
A mimochodem následná násilná rekatolizace Čech byla příčinou toho dodnes přetrvávajícího ateismu. Jezuité tady tehdy řádili hůře než KGB.

Cibrinka
September 2, 2014

Máte zrejme na mysli tridsaťročnú vojnu.
Tá bola náboženskou vojnou len zďaleka. Išlo o tradičné prerozdelenie vplyvu moci kráľov a vladárov. A náboženstvo? Podľa pravidla koho kráľovstvo, toho náboženstvo.
Čísla,o ktoré sa opierate, majú korene v štatistike Stevena Pinkera a je už dokázané, že tie čísla sú prekrútené a zavádzajúce. Tak citujem napr.toto:
“Počet obetí z Tridsaťročnej vojny bol proporčne dvojnásobný tomu z I. svetovej vojny a v rozsahu II. svetovej vojny v Európe.‘

No a fundovanejšia odpoveď od historika - vypomôžem si citátom múdrejších :)
Podľa detailného spracovania ktoré sa nachádza v knihe s názvom Europe’s Tragedy - Európska tragédia, ktorej autorom je Peter H. Wilson záznamy o smrti z miest ako sa zdá ukazujú, že len málo z nich bolo spôsobených priamo vojenským násilím a 30 rokov boja spôsobilo približne 450000 obetí vojny. …prevažná väčšina úmrtí počas 30-ročnej vojny bolo spôsobených nákazou - najmä týfom, dyzentériou a čiernym morom.
Zdroj: http://katkryptolog.blogspot.sk/2012/01/steven-pinker-jeho-sfalsovana.html - doporučujem prečítať
Skúste iný príklad.

Josef Fraj
September 2, 2014

Ano, hladomory a epidemiemi, jako přímými důsledky války. Války mezi RKC a nově vzniklými reformačními cirkvemi, které RKC chápala jako přímé ohrožení své moci. Vždy jenom ty obrovské příjmy, o které přišla, když nemohla vybírat odpustky v protestantských zemích musely být k vzteku.

Cibrinka
September 2, 2014

Potom musíte medzi obete ateizmu prirátať aj obete dopravných nehôd. Nielen tie obete hitlerizmu či stalinizmu.

Josef Fraj
September 3, 2014

Když vojsko během dloholetého válčení vyplení krajinu a rozvrátí její hospodářství, tak je vojsko, nebo ten, kdo ho vyslal, též příčinou následných hladomorů a epidemií, řekl bych. Souvislost mezi ateismem a dopravní nehodou ovšem nechápu.

Cibrinka
September 3, 2014

Ak viníte kresťanov z neutrálnej príčiny úmrtia počas Tridsaťročnej vojny,potom aj ateizmus,ktorý vládne cez rôzne ideológie kultúry smrti, musí rovnako niesť zodpovednosť za neutrálne príčiny.

Čo sa týka vyvražďovania, v tom čase to bola obdoba ekonoických sankcií. Tým ateisti dúhového spektra tak nadšene tlieskajú, ak sa aplikujú na Rusko.

Minulosť nemôže principiálne hodnotiť morálnymi štandartmi dneška. Dopúšťate sa tak logickej chyby a historici si iba zúfalo trhajú vlasy z hlavy, ak také nezmysly čítajú.

Podobne ak niekto tvrdí, že Cirkev vyvraždila v Novom svete 200 000 000 indiánov. Je to rovnaký blud z rovnakej kategórie.
Takže pre budúcnosť doporučím - rozlišovať medzi zločinmi spáchanými z dôvodov vieručných a neutrálne príčiny.

Josef Fraj
September 3, 2014

Když někam pošlete vojsko, které sebere obyvatelstvu obilí na mouku i příští zasetí, a ti lidé zemřou hlady, tak to není neutrální příčina. Příčinou jste v tom případě vy, protože jste jim prostřednictvím svého vojska, sebral to obilí. Co je na tom těžké pochopit?

Říkáte, že nemohu hodnotit minulost morálními standardy dneška. To je docela zajímavé. Křesťané většinou říkají, že morální standard nastavil Ježíš. Čeho tedy vlastně Ježíš dosáhl, když následující téměř dva tisíce let bylo morálním standardem vyvražďování z ekonomických důvodů. (Vy to nechcete připustit, ale velmi často to ve skutečnosti bylo z náboženských důvodů!)

Dnešní morální standardy, o kterých píšete, vznikaly už v prostředí sekulárního státu. Vlastně z toho plyne, že teprve po tom, co Nevěsta Ježíšova ztratila část své moci nad společností, mohly vzniknout morální standardy odsuzující hromadné vraždění.

Cibrinka
September 3, 2014

Tí ľudia vyvražďovali na prianie Ježiša?

Josef Fraj
September 3, 2014

Zřejmě nechápete psaný text. Končim s touto diskusí.

Cibrinka
September 4, 2014

Ďakujem pán Fraj. Už ste začali nudiť. Ak sa naučíte viesť slušnú a vecnú diskusiu, ozvite. Inak radšej choďte na pivo medzi seberovných. :)

Adam
September 21, 2014

Nie, pán Cibrinka, nikam neposielajte pána Fraja!
Webové stránky pána Škodu sú pre inteligentných a slušných ľudí. To radšej vy si nájdite spoločnosť seberovných, napr. spoločenstvo Aštara Šerana, tí sú na argumentačnej úrovni bežného kresťana, tam sa budete cítiť akiste lepšie.
A ešte na margo: pomerne dôležitá vec, Hitler bol kresťan, v niektorých prejavoch sa vyslovene vyznával zo svojej lásky ku Kristovi a väčšina fašistických režimov v Európe bola klerofašistickými, vrátane toho nášho!

Cibrinka
September 22, 2014

Nespochybňujem, že Hitler bol formálny kresťan. Rovnako je na tom aj Pietruchová, Darwin. Netuším, čo ste chceli povedať. Ale dovolím tomu Frajovi, aby Vám pomohol :)

Lemmy
September 22, 2014

V septembri v roku 1939 sa Hitler pred obyvateľmi nemeckého mesta Danzig o svojich postojoch ku spirituálnym otázkam vyjadril takto: „Ostatne verím v jedno: Boh je.“ Hitler bol so svojou vierou na tom rovnako ako dnešní katolíci na Slovensku.

Cibrinka
September 27, 2014

Nebudem Ti to vyvracať. Tebe to postačuje a ja viem, že to je nepostačujúce.

kristian haulik
October 2, 2014

cibrinka,si blazon.RKC pobila viac ludi nez hitler stalindohromady .obaja vieme ze Ježis za to namohol aze sa to robilo pre peniaze a zastieralo bohom.ale povedz mi ktory ateista kedy zabil druheho pre vieru?

Cibrinka
October 2, 2014

Určite mi predložíte štatistiku dokazujúcu vaše tvrdenia ohľadom počtov obetí. Nakoniec sám píšete, že mnohí kresťania vraždili v rozpore s vierou pre peniaze a benefity. Teda tí kresťania sa správali ako ateisti.
A príklad? Režim Envera Hodžu prijal zákony,ktoré dovoľovali zastreliť každého,kto mal v kabelke ruženec alebo doma krížik…

Lemmy
October 2, 2014

Cibrinka: „Teda tí kresťania sa správali ako ateisti.“
Ale to je chybný, nelogický názor. Človek, ktorý verí v boha, a vraždí napríklad pre peniaze, je teista, a nie ateista. Takže keď sa niektorí kresťania správajú zle, nemorálne, tak nie sú ateisti, ale zlí, nemorálni kresťania. Vari bojovníci za Islamský štát sú ateisti? Nie sú!

Cibrinka
October 5, 2014

A-theos = bez boha. Ak niekto pri svojom vyčíňaní zabúda na príkazy boha, koná bez boha, koná a-thoes, je podľa vás veriaci? Formálne ano…
Formálne môže byť potravinou aj jed na potkany.

Lemmy
October 6, 2014

Možno koná tak, že niekomu sa to javí, akoby konal bez boha, ale koná zločin, pričom stále verí v boha. Čiže je zločinec, a zároveň veriaci. Takže zlí kresťania sa správajú ako zlí kresťania, a nie ako ateisti.

Cibrinka
October 6, 2014

Myslím, že by ste mali dôsledne rozlišovať rôzne druhy viery - https://sites.google.com/site/tvojoponent/ateizmus/kategoria-ateizmu/kto-je-krestan-a-kto-ateista
Lebo inak to zapácha snahou stigmatizovať.

Rastislav
October 6, 2014

Priatelia, najradšej by som všetky Vaše komentáre zmazal, pretože sa vôbec netýkajú témy tohto článku a dalo by sa o ňom diskutovať.

Cibrinka
October 6, 2014

Pripájam sa pán Rasťo. Poprosím o zmazanie všetkých komentárov k tomuto článku. Okoloidúcim čitateľom nič nepovedia a my sme si to tu už vysvetlili.
:)

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu