Čínsky syndróm

Sunday, 28 June 2015 | Zošity humanistov č. 104

George Monbiot

Mali by sme prestať recyklovať starý mýtus „žlté nebezpečenstvo“. Najnepriateľskejší voči každej akcii proti klimatickej zmene sú Američania a Briti, nie Číňania.

Čína je pred svetom predobraz barbarstva a ukrutnosti. Politici a novinári nás uisťujú, že ak sa my nebudeme chovať ohavne, Číňania to zaručene dokážu, takže urobme to prví, kým nás nepredbehnú.

Chcete dovolenky, kolektívne zmluvy a čestné pracovné podmienky? Zabudnite na to. Keď nemajú nič takého čínski robotníci, brzdilo by to len britský/americký/austrálsky a kanadský priemysel a znižovalo jeho schopnosť konkurovať. Novinári typu Thomasa Friedmana z New York Times nás škodoradostne zasýpajú historkami o čínskych robotníkoch, ktorých o polnoci vytiahli z postelí a prinútili ísť do dielne dokončiť v 12-hodinovej šichte náhlivú objednávku od Appla. Trvajú na tom, že alebo sa zúčastníme súťaže, alebo zahynieme. Friedman raz tvrdil, že Francúzsko je stratené, ak sa bude držať 35-hodinového pracovného týždňa, pretože „Aziati sú hotoví mať 35-hodinový pracovný deň“.

Je pravda, že francúzski robotníci to robia dobre: ukazuje sa, že európske štáty s kratšou pracovnou dobou (napr. Francúzsko, Holandsko a Dánsko) majú vyššiu hodinovú produktivitu ako štáty s dlhšou pracovnou dobou (povedzme Nemecko a Británia). Štáty, ktorých občania majú slušné mzdy aj čas na odpočinok, znesú milióny pracovných záväzkov – pokojne a s potešením, čo by nebolo, keby sa s robotníkmi zaobchádzalo len o málo lepšie ako s otrokmi.

Chcete chrániť svoje rieky, vzduch a divoké zvieratá? Kde to žijete? Hovoria nám, že takéto vymoženosti Číňanov nezaujímajú; ak neprestaneme s našimi úpravami, Čína sa zmocní celého sveta.

O žiadnom probléme sa takto nehovorí častejšie ako o klimatickej zmene. Tisícky blogerov (a pár politikov) nás upozorňujú, že načo by sme mali znižovať naše emisie skleníkových plynov, ak Čína stavia novú uhoľnú elektráreň každé dva týždne (alebo dni, alebo minúty, alebo čokoľvek vám prinesie na jazyk najnovšia hyperbola?). Tvárou v tvár čínskej hrozbe je akákoľvek akcia týkajúca sa klimatickej zmeny zbytočná a hlúpa.

Čína je nielen štát. Čína je všetko, čo si môžu zapriať naše mocné záujmy. Nahovárajú nám, že je neľútostnou, anonymnou a neprekonateľnou hrozbou civilizácii a jedinou racionálnou obranou proti nej je vzdať sa civilizácie. Táto hrozba sa už použila na pomenovanie ostatného kola neľudských návrhov tak často, že si zasluhuje meno. Požičajme si jedno staronové: čínsky syndróm.

Čínsky syndróm je zveličenie mýtu žltého nebezpečenstva v 21. storočí. Po prvý raz ho formuloval cisár Viliam II., ktorého militarizmus, rasizmus a antisemitizmus boli predzvesťou nacizmu v Nemecku. Vyjadroval dávne obavy z ázijských národov, datujúce hádam z čias mongolských invázií do východnej Európy. Vyvoláva predstavu bezcitnej jednotvárnej hordy filistrov (zadubených nevzdelancov), obdarených možno nadprirodzenými silami, ale bez morálnych zábran a ľudských kvalít typu empatia, súcit, ľútosť alebo sebaovládanie. Viliam a ostatní pokušitelia trvajú na tom, že ak nepoužijeme extrémne obranné prostriedky, prerastú a zaplavia tieto ľudské hordy západné národy.

Mýtus sa stal základnou témou brakovej literatúry a filmov, splodiac charaktery ako Fu Manču alebo Nemilosrdný Ming. Aj myšlienka, že Číňania nám „vezmú našu prácu“, je hlboko zakorenená. V posledných desaťročiach 19. storočia vyvolala v Spojených štátoch rad pogromov, pri ktorých boli zabití početní čínski imigranti.

Samozrejme je pravda, že Čína podstatne prispieva k hrozbe zrútenia klímy; je možno hlavným producentom skleníkových plynov. Pravda je aj, že čínski diplomati sú prekážkou pri medzinárodných vyjednávaniach o tomto probléme. Iste sa to stalo na konferencii o klíme minulý týždeň v Bonne, kde odmietli čo aj len spomenúť kľúčovú otázku: čo budú stáť politiky jednotlivých štátov proti globálnemu otepľovaniu? To je v zjavnom rozpore s dohodou, vynútenou Angelou Merkelovou na samite G7 o dekarbonizácii globálnej ekonómie v priebehu tohto storočia.

No tvrdiť, že Čína je inherentnou a neodmysliteľnou hrozbou pre svet, by bolo tragicky nesprávne pochopenie povahy príslušníkov tohto národa.

Po prvé, veľká časť jej spotreby energie je objednaná inými štátmi. Keď sa továrenská výroba z USA a potom aj iných západných štátov sťahovala za more, sledovalo ju aj spaľovanie fosílnych palív na výrobu konzumných tovarov pre nás. Aj tak však Čína produkuje menej skleníkových plynov na osobu ako my.

Čiastočne ako výsledok masívnych investícií do obnoviteľných zdrojov energie vlani po prvý raz klesla v Číne spotreba uhlia a pravdepodobne sa to tohto roku zopakuje. V Číne dochádza k rýchlemu energetickému prechodu a medzi postojmi byrokratickej centralistickej vlády doma a vyjednávaniami na medzinárodných konferenciách panuje nezhoda.

Pre tých, čo neoblomne stále pripomínajú žlté nebezpečenstvo, bude iste veľkým prekvapením správa, že čínsky ľud si robí väčšie starosti o klimatickú zmenu ako my. Nedávny prieskum ukázal, že v Británii nepovažuje klimatickú zmenu za „seriózny problém“ 32 % respondentov, v USA 26 % a v Číne sú to len 4 percentá. V Británii si nepraje nijaké medzinárodné vládne záväzky na záchranu klímy 7 % respondentov, v USA 17 %, ale v Číne, Hongkongu, Indonézii, Singapure, Malajzii a Thajsku len jedno percento.

Samozrejme sa tu natíska otázka, nakoľko môže v nedemokratických spoločnostiach, ako je Čína, vôľa ľudu určovať vládnu politiku. V každom prípade je isté, že rozhodnutie čínskej vlády nepodieľať sa na riešení problému klimatickej zmeny, nie je prejavom čínskeho charakteru.

Paternalistický predpoklad, že len bohaté štáty si môžu dovoliť robiť si v tomto ohľade starosti, sa tiež zakladá na mýte, a to rovnako ako historka o žltom nebezpečenstve, na mýte z koloniálnej éry. Ako ukazuje prípad Grécka (Greendex) o správaní sa konzumentov, cítia sa spotrebitelia chudobnejších štátov oveľa vinnejšími za svoj vplyv na prírodu ako obyvatelia bohatých štátov, aj keď je tento vplyv oveľa menší. Prieskum ukázal, že najmenej vinnými z konzumu sa cítia občania Nemecka, USA, Austrálie a Británie, najväčšmi vinnými občania Indie, Číny, Mexika a Brazílie. Čím viac konzumujeme, tým menej cítime.

Pri debatách o klíme niet miesta pre pocit morálnej nadradenosti, najmä nie takej, čo sa zakladá na nepodložených nacionálnych stereotypoch. Kolektívne nivočíme delikátnu atmosférickú rovnováhu, ktorá umožnila rozkvet ľudskej civilizácie. S tým musíme kolektívne prestať. Podarí sa nám to len vtedy, ak preberieme na seba zodpovednosť za svoje pôsobenie. Nemá zmysel viniť druhých z toho, čo sami nechceme urobiť.

Prameň: George Monbiot, China Syndrom, Guardian, 13. 6. 2015.

tags , , ,

Zatiaľ bez komentárov.

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

Nové komentáre

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu