Helmut Schmidt a náboženstvo

Thursday, 19 November 2015 | Zošity humanistov č. 106

Rastislav Škoda

Od odchodu z aktívneho politického života (1982) publikoval bývalý piaty nemecký kancelár Helmut Schmidt do svojej nedávnej smrti (2015) v priebehu 33 rokov takmer neuveriteľný počet 30 knižných titulov, ktoré boli väčšinou bestsellermi a absolvoval 80 interviewov, ktoré si zaslúžili uverejnenie.

Okrem aktuálnych politických a ekonomických úvah a diskusií sú to aj jeho články a reči z obdobia jeho kancelárstva (1974 – 1982). Keď v tom čase katolícki biskupi a poslanci strán s písmenom „k“ v názve rozvírili diskusiu o základných hodnotách, sťažujúc si na ich úpadok a dožadujúc sa obnovy ich kresťanského charakteru, bránil Schmidt príkaz neutrality štátu a poukazoval na hranice jeho možností. Nebol celkom konzekventný, keď sprostredkovanie etických zásad a hodnôt spoločnosti síce prisudzoval okrem cirkví aj mienkotvorným inštitúciám, ale nikdy nemenoval humanistov/ateistov priamo.

Prežil 8 rokov vojny, ústup od Moskvy, obliehanie Leningradu a krátke britské zajatie. Dopustenie nacistických a odplatných ničivých vojen, ako aj existenciu Osvienčimu a iných koncentračných táborov považoval za vyhlásenie bankrotu bezmocného Boha, o ktorého zázraky konajúcom synovi Ježišovi Kristovi, jeho panenskom narodení, prázdnom hrobe a nanebovstúpení „kolujú prečudesné historky. Nemohol som uveriť, že (Boh-otec) poslal svojho syna na zem, aby ho nechal ukrižovať a potom ho vzal k sebe do neba.“ Modliť sa k Bohu mu ostalo po celý život niečím cudzím.

Za základ náboženstiev považoval Kantov imperatív v znení „Čo nechceš, aby iní činili tebe, nečiň ani ty iným.“ Vytýkal cirkvám, že „žiaden kresťanský katalóg cností nepozná rešpekt pred dôstojnosťou jednotlivca. Až súčasná Ústava z nej robí základný kameň nášho štátu.“ Napriek tomu sa považuje za kresťana a ostáva členom (luteránskej) cirkvi, pretože sa táto stavia proti morálnemu úpadku modernej globálnej spoločnosti. Spočiatku aj s manželkou „príliš idealisticky verili, že náboženstvo skrotí zviera v človeku“. Vidno, že síce študoval svetové náboženstvá, ale nevenoval dosť pozornosti ateizmu. V roku 2007 predniesol v Tübingene na pozvanie teológa Hansa Künga prednášku o svetovom étose. Podľa jeho názoru pripadá pri usporiadaní spoločnosti rozhodujúca rola rozumnosti politikov a nie ich špecifickému náboženskému vyznaniu. Doterajšie pôsobenie cirkví ho morálne, politicky a ekonomicky sklamalo. Pri obnove právneho štátu po 2. svetovej vojne nevidno pôsobenie cirkví ani v oblasti morálky, ani demokracie. Pochopil nevyhnutnosť Küngovho globálneho étosu, t. j. mieru a dialógu medzi národmi, náboženstvami a kultúrami, čo sa nedá dosiahnuť bez mieru medzi oblasťou viery a neviery. Pritom mu nič mu nie je menej dôležité ako teológia.

V roku 2007 povedal v interview s Maischbergerovou, že už neverí v Boha, medzi iným preto, že Boh dopustil Osvienčim.

Interview pre časopis Cicero 21. 2. 2007

Cicero: Ako protestant ste pokrstený, Veríte v Boha?

Schmidt: Áno, hoci o niečo menej ako kedysi.

C.: Prečo menej?

S.: Po odstúpení z verejných úradov som si našiel čas venovať sa svetovým náboženstvám… Dnes sa mi vidí, že všetky predstavy Boha vymysleli ľudia podľa toho, v akých kultúrach a podmienkach žili. Zoberte si pekné nemecké príslovie: „Čo nechceš, aby ti robili iní, nerob ani ty nikomu inému.“ Považujeme ho za kresťanské, ale túto teológmi za „zlaté pravidlo“ nazvanú maximu nájdeme v každom svetovom náboženstve. Keď zistíte, že všetky kresťanské pravidlá slušného spolunažívania platia aj pre moslimov a židov, budete opatrnejší pri hodnotení svojho vyznania. Nemusím byť kresťanom, aby som sa správal slušne. Ostatne, ani v nemeckej ústave neexistuje nijaké kresťanstvo. (Len v úvode áno, ale to zrejme ani Schmidt, ani Wikipédia nepočítajú.) Slovo Boh v nej existuje len na jednom mieste, a to na konci znenia úradnej prísahy: „Tak mi pánboh pomáhaj.“ Už druhá veta odseku však vraví, že „prísahu možno zložiť aj bez súvislosti s náboženským presvedčením“. (Ani v Ústave SR sa slovo Boh nevyskytuje a spojenie „boh“ je tam päťkrát: raz ako bohoslužba a štyri razy ako bohatstvo.)

V dnešnej spoločnosti existujú zásadné hodnoty, úplne nezávislé od náboženstva, napríklad ľudské práva a demokracia. Ani jedno sa nespomína v kresťanskom učení, ani v islame, ani u Konfucia. Obidve sú výdobytky európskeho a severoamerického osvietenstva, ktoré cirkvi tvrdošijne odmietajú.

C.: Ale kresťanstvo im je najbližšie?

S.: Samozrejme. Tu som sa narodil aj vyrástol…

C.: Je to teda zemepisná náhoda, že ste kresťan. Žijete podľa niektorých kresťanských pravidiel, ale inakšie ste toho názoru, že raz sa rozpadneme na prach a je po všetkom?

S.: To som nepovedal… Ako minister a kancelár som vždy prisahal s dodatkom „Tak mi Pánboh pomáhaj“.

C.: Pred 65 rokmi ste sa cirkevne oženili. Záležalo vám na božom požehnaní? …

S.: Keď sme sa v roku 1942 s Loki brali, verili sme, že bude treba cirkev, aby sa po nevýslovnej katastrofe v Nemecku obnovila morálka. Po vojne sme zistili, že cirkvi toho nie sú schopné.

C.: Môže cirkev v Nemecku – najmä vzhľadom k islamskému teroru – zosilnieť?

S.: Vidím všade, že cirkvi slabnú. Voči takým nádejam som príliš realistický.

*

Vo svojej knihe „Čo som ešte chcel povedať“ (2015) Schmidt veľmi kriticky odmieta misionárčenie, t. j. snahu cirkví zvýšiť počet svojich príslušníkov a rozšíriť oblasť svojho pôsobenia. Katolíci to volajú evanjelizáciou, resp. reevanjelizáciou, ktorá dnes, v čase nevyhnutného dialógu, nemá oprávnenie. S egyptským prezidentom Sadatom predebatoval Schmidt problém, že židovstvo, kresťanstvo a islam majú rovnaké korene; že Konfucius, Sokrates, Zarathustra, Gautama Budha a Lao c’ pôsobili pol tisícročia, Mojžiš a Echnaton celé tisícročie pred Kristom – a že preto neboli ich ľudia nešťastnejší, ako sme my dnes.

V Schmidtovej osobnej viere nehrali centrálne prvky učenia kresťanstva – Kristus ako syn boží, odpustenie hriechov na základe smrti a zmŕtvychvstania Krista alebo život po smrti – nikdy žiadnu rolu. Najdôležitejší biblický text bol preňho otčenáš.

Podľa Schmidta je úlohou cirkví šíriť etické hodnoty medzi ľuďmi, ale má existovať prísna odluka štátu od cirkví a politiky od náboženstva. V tomto ohľade však nebol vždy konzekventný. Ostal príslušníkom luteránskej cirkvi, ale bol si vedomý toho, že Martin Luther alebo Vatikán by ho sotva uznali za kresťana. Opakovane vytýkal Bohu, že dopustil príliš početné a veľké zločiny, najmä holokaust na Židoch. Vzpieral sa uznať platnosť biblického príkazu v Pavlovom liste Rimanom: „Každý nech sa poddá vyššej moci, lebo niet moci, ktorá by nebola od Boha. A tie, čo sú, ustanovil Boh.“ (Rim 13.)

V interview pre svoj týždenník Die Zeit v roku 2007 povedal, že Spojené štáty sú pre svetový mier väčším nebezpečenstvom ako Rusko. Upozorňoval, že Rusko na konci studenej vojny súhlasilo s pokojným odstúpením Ukrajiny a iných bývalých členských štátov Sovietskeho zväzu a od tých čias nenapadlo žiadneho suseda. (To bolo v roku 2007 a odvtedy je tu sporný problém Krymu a Ukrajiny). Dobré vzťahy k Rusku propagoval nie kvôli Putinovi, ale preto, že Nemecko potrebuje dobrých susedov. A skôr ako iní priateľsky komentoval vzostup Číny, ktorý zmenil svetovú ekonomiku. Inváziu Spojených štátov do Iraku za G. W. Busha označil za volenú a nie potrebnú vojnu, ale napriek tomu neoblomne schvaľoval atlantickú alianciu.

V zborníku článkov z rokov 1972 – 2011 „Religion in der Verantwortung“ (Zodpovednosť náboženstva, 2011) sa Schmidt predstavuje ako skeptický kresťan. Zdôrazňuje, že demokracia a právny štát nevznikli na pôde kresťanskej náuky, ale proti vôli kresťanských cirkví. Že cirkvi sa síce vydávajú za mierumilovné, ale ich reprezentanti pôsobia často agresívne. Výdobytky osvietenstva sa len pomaly a postupne v priebehu troch storočí vštepili do európskej morálnej zodpovednosti. Deklarácia základných ľudských práv nie je vybudovaná na učení kresťanskej cirkvi, ale na princípe nedotknuteľnej dôstojnosti človeka. Ľudské práva sú tie, ktoré môžu jednotlivci vyžadovať od štátu. Vatikán je jeden z mála štátov, ktoré dodnes odmietajú a nepodpísali Všeobecnú deklaráciu (Chartu) ľudských práv OSN z roku 1948. Katolícka cirkev hodnotí práva Boha vyššie, ako práva ľudí a od tohto tvrdenia (tejto dogmy) iste ani pápež František neodstúpi.

Žiadna molekula sa nestratí

V televíznom interview po smrti manželky v roku 2010 odznela pôsobivá odpoveď na otázku, čo príde po smrti. Krátko pred koncom interview sa Sandra Maischbergerová vracia k Schmidtovej zomretej manželke:

„Verili ste, verila vaša manželka, na život po smrti?“

Schmidt si zhlboka potiahne (z desiatej mentolovej cigarety v živom televíznom prenose!) a zadumane hľadí do zeme.

„Nie, moja manželka bola ako biologička prívrženkyňou Charlesa Darwina. Utešovala sa tým, že z každej ľudskej čiastočky raz opäť niečo bude – nejaká rastlina, prípadne potrava pre zvieratá. Žiadna molekula sa nestratí. To bol Lokin názor,“ vraví Schmidt a temer nežne hľadí na moderátorku. „Presvedčila ma.“

Predseda Nemeckej biskupskej konferencie kardinál Reinhard Marx charakterizoval Helmuta Schmidta v kondolencii Sigmarovi Gabrielovi, predsedovi SPD (Sociálne demokratickej strany Nemecka) ako politika so sympatiou a rešpektom nakloneného voči viere a náboženstvu. Ja v jeho spisoch nachádzam na mnohých miestach pravý opak a to ma robí jeho verným stúpencom.

tags , ,

Zatiaľ bez komentárov.

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu