Zošity humanistov

Sloboda prejavu: 10 životných zásad v pospájanom svete. Recenzia novej knihy Timothyho Gartona Asha

Tuesday, 7 June 2016 | Zošity humanistov č. 108

Nick Cohen

Naliehavá encyklopedická štúdia pojmu slobody prejavu vo veku rozličnosti

Sloboda nemá cenu, ak nie je žitá. Nech existujú v konštitučnej demokracii akokoľvek dôležité práva, zvädnú, ak ich nebudete používať. Od polemík Johna Miltona s pokusmi presbyteriánov zostriť kalvinistickú cenzúru v Anglicku 1640-tych rokov cez rebéliu Johna Stuarta Milla voči viktoriánskemu konformizmu až po argumenty Salmana Rushdieho, potreba obrany a posilňovania slobody prejavu vznikla ako dôsledok hrozieb jej nepriateľov.

Čo platí pre veľkých spisovateľov, platí pre každého. Nikto nepomyslí na slobodu prejavu, kým nie je k tomu prinútený. V prípade Timothyho G. Asha zapôsobil tlak zvnútra.

Keď Ayaan Hirst Ali ušla z Afriky do Holandska, mohla očakávať podporu európskych liberálov. Bola tu čierna feministka, brojaca proti mutilácii ženských genitálií a Bohom stanovenému náboženskému útlaku žien. Koľko ďalších „pokrokových“ námetov bolo potrebných, aby zareagovali?

Na slobodu prejavu sa útočí od Pekingu po Istanbul

Jej nepriateľmi boli nepriatelia všetkých liberálov: ozbrojení reakcionári, ktorí zabili jej priateľa, holandského filmového režiséra Thea van Gogha, pretože sa zaoberal myzogýniou v koráne a uveriteľne (presvedčivo) hrozili aj jej, že ju zabijú. No miesto toho, aby sa pustili do svojich nepriateľov, jej priatelia sa pustili do nej. Holandskí liberálni politici hrozili, že ju zbavia jej holandského štátneho občianstva. Garton Ash a iní „liberálni“ intelektuáli ju nečakane povýšenecky vysmiali. Naznačovali, že ľudia si ju všimli len preto, lebo bola veľmi pekná. Jej výnimočný vzhľad však prevyšoval jej vonkajšiu príťažlivosť a dalo sa vidieť, že je „osvietenskou fundamentalistkou“, zrkadlovým obrazom moslimských fundamentalistiek, pretože neobraňovala vraždy homosexuálov, odpadlíkov od viery a Židov a že nebola za vytvorenie systému globálnej teokratickej diktatúry.

Zaobchádzanie s Hirsi Ali vyvolalo pochopiteľné pobúrenie. Celé knihy sa napísali o neschopnosti intelektuálov žiť podľa svojich zásad. Keď pokrik o „zrade vzdelancov“ rástol, bol som svedkom stretu medzi Hirsi Ali a jej obžalobcom v roku 2010 v Londýne.

Nebola to súťaž. Hirsi Ali bola nielen krásna, ale aj dôstojná, zásadová a statočná. Jej samotná živá prítomnosť bola víťazstvom nad najrepresívnejšími silami planéty. Pri nej sa Garton Ash zdal malým a jeho myšlienky prostrednými. Ako keby sa postavil proti dvom aktuálnym dievčenským menám. A vedel to. Prejavil ľútosť nad tým, že kedysi v minulosti naznačil morálnu rovnováhu medzi obeťou fundamentalistického útlaku a jeho pôvodom a dodal, že, samozrejme, je prívržencom robustnej slobody prejavu. Na dôkaz ponúkol pár slaných komentárov islamu.

Vzhľadom k týmto neurotickým časom som si istý, že uhádnete pokračovanie. Na Gartona Asha sa zameral ten istý teror, aký prenasledoval Hirsi Ali, pakistanských liberálov a bangladéšskych ateistov. Organizátori stretnutia odmietli vyňať zo záznamu You Tube jeho komentáre. Šírila sa panika. Hirsi Ali to ukončila veľkodušným prejavom, po ktorom ju obdivujem ešte väčšmi. Povedala, že nikto nemá žiť v takom strachu, ako žila ona; ani muži, ktorí sa jej vysmievali, keď išlo o jej život. Nakoniec organizátori cenzurovali prejavy podľa jej pokynov.

Sami si definujete momenty krízy. Chlad európskej liberálnej ľavice vohnal Hirsi Ali do náručia amerických neokonzervatívcov, jediných ľudí, ochotných prijať ju. Keď Gartona Asha prešiel strach, mohol vysloviť „liberálne“ ospravedlnenia neliberálnych síl, ako to urobili toľkí jeho kolegovia z akadémie a ľavicového novinárstva. No on použil svoj strach na to, aby našiel svoje lepšie ja.

Neplašte sa, ak cítite, že pôda, pokrytá knihou Sloboda prejavu, je tak ušliapaná, že sa premenila na kameň. Garton Ash má dve cnosti, ktoré sa len zriedkakedy kombinujú: Má schopnosť teoretizovať a schopnosť pracovať. Jeho výskum pokrýva široké pole. Zaoberá sa všetkými veľkými spornými otázkami našej doby a mnohými konfliktmi, o ktorých asi ani neviete. Pretože sloboda prejavu je právo, od ktorého sú závislé iné práva, preberá táto kniha rozsiahle oblasti sporov 21. storočia.

Zásady Gartona Asha sú zásady Johna Stuarta Milla. Kým štát nedokáže, že nejaká reč cielene nabáda k zločinu, nemá právo zakazovať ju. Táto stará idea potrebuje občerstvenie, pretože 21. storočie sprostredkuje predstavu, že štát so solídnou vrstvou občanov patrí do antikvariátu.

Výzva Iránu zavraždiť Salmana Rushdieho v roku 1989 viedla k cenzorstvu našich moderných čias. Kedysi sme mali slobodný a neslobodný svet. Mohli ste agitovať v prospech disidentov uväznených v Sovietskom zväze, ako to robieval mladý Garton Ash, a vracať sa po čine do istoty západnej bezpečnosti. V tom istom roku ako padol komunizmus, ukázala nám perzekúcia Salmana Rushdieho, že ani západ už nie je bezpečným domovom. Rozčúlení prívrženci ajatolláha Chomejniho bývali v Bradfforde aj v Teheráne.

Pre slobodu prejavu sú to pohnuté časy

Po niekoľkých generáciách sa aj biela väčšina a pár definovaných etnických menšín Rushdieho Británie dajú považovať za rovnako antikvárne. Na ich ochranu máme zákony proti „nenávistným rečiam“. Idú ďaleko za klasické liberálne hranice, keď kriminalizujú aj reči, ktoré nenabádajú cielene k násiliu a začínajú vyzerať smiešne. Masová migrácia privádza do západných štátov tucty nových menšín. V ich rámci využívajú niektorí ľudia liberálne slobody na vytváranie čoraz menších krúžkov a spoločenstiev. Niektorí majú odvahu odmietnuť multikulturalizmus a považovať sa za autonómne indivíduá. Máme mať zákony na ochranu ich všetkých proti osobnej urážke? A čo s bielymi menšinami miest ako Leicester, Slough a Lutton – nepotrebujú aj tieto mestá zákony proti nenávistným rečiam? Ak potrebujú, bude treba zatýkať bojovníkov za sociálnu spravodlivosť, ktorí používajú výraz „biely“ ako urážku. Garton Ash hlása názor, že jediný spôsob, ako udržať pri živote modernú rozličnosť, je trvať na potrebe hrubšej kože.

Ak robí Ash chybu, je to jeho stará chyba. O potrebe bojovať proti náboženským predsudkom nevie hovoriť pokojne. V prítomnosti náboženstva si máme zahryznúť do jazyka a „rešpektovať veriaceho, no nie vždy obsah viery“. Jeho návod je taký pokrytecký, ako výzva pokútneho kazateľa „milovať hriešnika, ale nenávidieť hriech“. Ak viera prikazuje zabiť odpadlíka, ako je Hirsi Ali, netreba rešpektovať ani vieru, ani veriaceho.

Ale to je malá sťažnosť. Timothy Garton Ash vytvoril potrebné encyklopedické dielo, hodné zaradenia do posvätného kánonu – čoho iného? – osvietenského fundamentalizmu.

Pokiaľ ide o Salmana Rushdieho, nikto so zdravým rozumom a znalosťou Svätého Koránu nemôže súhlasiť s imámom Chomejním, že jeho rozsudok smrti sa zakladá na nejakom islamskom príkaze. Vo Svätom Koráne ani v tradícii svätého proroka islamu Mohameda sa nespomína trest smrti za blasfémiu. Rúhanie sa Bohu sa vo Svätom Koráne spomína slovami „A netrestaj tých, čo vzývajú niekoho iného ako Alaha, ale nechaj ich v ich nevedomosti“. (Korán 6:109).

Nikto nedostal povolenie trestať za blasfémiu proti Bohu. Dopustili sa jej Židia v čase sporu Ježiša a Márie, jeho matky. (Korán 4:151). Opäť sa nespomína iný trest ako Bohom predpísaný.

Je tragické a poľutovaniahodné, že imám Chomejní takto mimovoľne zhoršil obraz islamu, miesto aby ho bránil a takto ohromne poškodil povesť islamu v slobodnom svete. Imám Veľkej mešity Azhar v Káhire napadol výrok imáma Chomejního a aj početní Šiíti nesúhlasili v tejto záležitosti s Chomejním.

Napriek všetkému by bolo nespravodlivé ignorovať skutočný problém. Považujem za neférové odsudzovať len Chomejního, ako to urobili mnohí politici a vedci. Salman Rushdie napísal knihu, ktorej extrémistický jazyk úmyselne uráža milióny moslimov na celom svete. A to nie je všetko. Kniha pomáha podrývať mier medzi moslimami a kresťanmi a rozpútala sily rasovej intolerancie.

Prameň: Nick Cohen, Free Speech: Ten Principles for a Connected World by Timothy Garton Ash – review, The Guardian, 30. 5. 2016.

Ash Timothy Garton, blasfémia, Cohen Nick, fatva, islam, rúhanie

Zatiaľ bez komentárov.

Pridaj komentár