Rozlúčka s Milanom Štefankom

Sunday, 23 October 2016 | Zošity humanistov č. 110

Rozlúčka prof. F. Mihinu s doc. PhDr. Milanom Štefankom, CSc., ktorý umrel 10. októbra 2016 v Bratislave.

Vážená smútiaca rodina,

vážení prítomní,

dôvod nášho spoločného stretnutia je prostý, no neľahký a smutný – sme tu, aby sme sa rozlúčili s Milanom Štefankom, ktorého sme niektorí lepšie, iní možno o trochu menej – no všetci poznali.

Starí Gréci vraj nepísali nekrológy; keď niekto zomrel, položili si len jednu či niekoľko zdanlivo jednoduchých otázok: „Aký bol ten, s ktorým sa dnes lúčime; dokázal žiť naplno, a čo vykonal pre iných, ako sa staral o svoju dušu a duše iných?“

V okamihu skonu človeka, ktorý bol súčasťou nášho ľudského okolia, našej osobnej minulosti, sa dostáva všetko, čo sme s ním spájali, do nových súvislostí – znehybnie v našej mysli, ktorá sa bráni vziať do úvahy, že živý druh, priateľ, kolega sa nezmeniteľne, nevratne a teda navždy mení na spomienku, ktorá je plná jeho obrazov. V okamihu dokážeme pospájať mnohé zážitky v podobe spoločných chvíľ, vraciame sa k rozhovorom, ktoré sme spolu viedli, v mysli sa nám vynárajú ako v sne, teda bez viditeľných súvislostí, zážitky, ktoré sme spolu prežili – nebolo ich málo a pre nás sa dnes, v tejto chvíli, stávajú súčasťou portrétu Milana Štefanka.

Pre každého bol a je troch iný – podľa toho, ako sa jeden od druhého líšime aj my sami. No pre nás, ktorí sme sa sem s ním prišli rozlúčiť, je to portrét láskavého človeka, človeka s brilantným úsudkom, tak trochu introvertného spoločníka, ktorý vedel prekvapiť! A prekvapením bol aj samotný moment jeho odchodu – nečakali sme ho, nečakali sme ho v tejto chvíli – veď, z vonkajšieho pohľadu, nič vážne sa s ním a okolo neho nedialo.

Asi sa však predsa len dialo! Život a prežitý čas si vyberajú svoju daň, vyčerpávajú nás a sme z neho, z prežitého času života, čoraz starší, mĺkvejší, prekvapenejší, neraz udivení a … smutnejší! Možno preto, že pohľad na našu vlastnú minulosť sa dramaticky mení. Naše dielo, ktoré sme konali a pripadalo nám dostatočne veľké, je naraz akosi menšie, už nie sme takí dôležití, ako sa nám ešte nedávno zdalo, z pomyselného stredu udalostí sa naraz ocitáme na jeho okraji, priateľov je čoraz menej a sú akosi vzácnejší – a – vieme, že to tak vlastne musí byť, že je to neodvratné!

Milan Štefanko bol múdry človek, človek takmer renesančného charakteru. Dokázal si utvoriť názor na nemalé množstvo vecí – a nebol to názor povrchný. Nevnucoval ho však iným, nepresviedčal druhých o svojich pravdách, no vedel si za nimi stáť. Na svet ľudí sa pozeral očami a dušou ľavicového intelektuála – nebol presvedčený, že horizont svojej mysle musí celkom preorať, od základov zmeniť jeho hodnotový či myšlienkový kolorit. Svoju bohatú životnú skúsenosť, svoj tak trocha rurálny pôvod chápal ako pomyselný kompas – ibaže more života, ľudských vzťahov, spoločenských súradníc je oveľa búrlivejšie, ako si väčšina z nás predstavuje a dokáže zvládnuť. V ľudskom živote sa spoľahlivý navigátor hľadá neľahko, no M. Štefanko ho, zdá sa, našiel.

Nehľadal pohodlné, pragmatické riešenia, ktoré sa mu ponúkali. Bol uvážlivý a v istom zmysle konzervatívny – nechcel sklamať a zradiť nikoho, no najmä seba. Dokázal sa ponoriť a zahĺbiť do fascinujúceho sveta dobrodružstva ideí – vedel, že v tomto svete, vo svete myšlienok, nie je pokoj, no je plný živej vody, ktorá sa – ak máme šťastie, rozleje na všetky strany a do všetkých kútov ľudského sveta. A práve zložitý svet ľudského života bol sférou, ktorú sa usiloval pochopiť. Trápilo ho, azda spolu s Čapkom, že „na svete je viac plaču, ako je možné uveriť!“ – veľa toho nezmohol, prinajmenšom však to, že svojím životom dôvody pre plač iných nezmnožoval.

Ako my všetci, aj Milan Štefanko bol súčasťou veľkého príbehu, ktorý sa začal dávno pred nami a skončí sa dávno po nás. Prechádzal skúškami, ktoré len málokedy prichádzali v podobe, akú by si sám želal alebo vybral. Mal v sebe až akýsi archaický zmysel pre zodpovednosť za tých, s ktorými spájal svoj vlastný osud – predovšetkým za celú svoju rodinu a za každého jej člena. Pred štvrťstoročím neváhal hľadať možnosti jej zabezpečenia vo sférach, v ktorých sa len učil pohybovať – dovtedy sa pohyboval v celkom iných vrstvách spoločenského života. Jeho redaktorské pôsobenie sa neformovalo práve v periodikách, ktoré by zodpovedali jeho intelektuálnemu rozmeru a hodnotám, ktoré v sebe nosil. Ani podnikateľská orientácia nebola vecou rozmaru a túžbe po benefitoch, ktoré občas, neraz v podobách, ktoré odmietal prijať, prináša. Naopak, vedel, že v zodpovednosti za druhých, za svoju rodinu a maloleté deti nesmie sklamať, aj keby mal priniesť obetu, ktorej možné podoby nepoznal. A ani poznať nemohol! A možno práve vtedy, v dobách a časoch neľahkých, prišiel na to, čo len tušil a nečakal: ako mu záleží na živote, pretože na tom jeho závisel osud iných, osud jeho rodiny a jej budúcnosti. Milan Štefanko nesklamal, aj preto, že si takú možnosť nepripúšťal. Dokázal pozabudnúť na seba, aby jeho blízki mohli dôstojne a s dôverou hľadieť do neistých a rozkolísaných čias, ktorých budúce podoby sú vždy len zahmlené.

„De mortuis nil nisi bene!“ – „O mŕtvych len dobre!“

Milan Štefanko sa pohyboval na tejto pôde, táto kolónka jeho života nie je prázdna. Tí, ktorých sme mali radi, ktorých sme si vážili, v určitom zmysle trvajú ďalej. Už ich síce nebudeme vídať, nebudeme môcť s nimi hovoriť, nemôžeme od nich nič chcieť, a ani oni od nás už nič nepožadujú. A pokiaľ na nich budeme spomínať, vyslovovať ich meno, v istom zmysle budú žiť aj naďalej – dovtedy, kým ich meno bude vyslovené poslednýkrát. Opona života M. Štefanka spadla, žiaľ, nezasekla sa vo svojom neúprosnom chode!

„Deus vult“ – Boh či stvoriteľ alebo náhoda tak chceli a stanovili čas – žiada sa nám pochopiť! Mohli ešte chvíľu počkať, nepočkali!

A preto dnes „Signum laudis“ – znamenie chvály pripíname na pomyselný ľudský portrét Milana Štefanka, vzdávame hold a uznanie jeho životu a dielu. Česť jeho pamiatke!“

Odpočívaj v pokoji!

Ružinovský cintorín v Bratislave 18. októbra 2016

Predniesol prof. PhDr. František Mihina, CSc. z Ústavu filozofie a etiky Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity.

 


 

Doc. PhDr. Milan Štefanko, CSc. – životopis

Narodil sa 1. júna 1945 vo Veľkom Ruskove do rodiny učiteľa. Do vienka dostal lásku ku knihám, a tá ho sprevádzala celý život. Rovnako ako spomienky na detstvo v malebnej dedinke Kravany, kam sa pri každej príležitosti vracal vždy veľmi rád.

Mal len 10 rokov, keď mu zomrel otec a s jeho stratou sa ťažko vyrovnával. Po ukončení základnej školy pokračoval v štúdiu na gymnáziu v Sečovciach a po maturite sa jeho almou mater stala Filozofická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave, odbor filozofia a dejepis.

V roku 1967 úspešne ukončil štúdium a začal pracovať ako asistent na Katedre filozofie Pedagogickej univerzity v Prešove. V tom istom roku sa oženil so svojou stredoškolskou láskou Katkou a postupne sa im narodili synovia Ľubomír a Adrián.

Rok 1972 ho priviedol na Katedru filozofie Fakulty politických vied v Bratislave. Pracoval ako asistent, neskôr ako vedúci katedry. Do rodiny pribudla dcéra Zuzana.

V roku 1989 začal pracovať ako redaktor pre časopis Beseda.

V roku 1991 založil vlastné vydavateľstvo a napriek ťažkostiam sprevádzajúcim podnikanie sa nevzdával. Vydával spoločenskovednú literatúru so zameraním na filozofiu, pedagogiku a metodológiu vied. Popri tom prednášal Metodológiu vied na Filozofickej fakulte Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre viac ako 10 rokov.

Žiť stojí zato vďaka jednoduchým veciam, milým základným veciam ako láska a povinnosť, práca a odpočinok, aj život blízko k prírode. Miloval svoju prácu, tešil sa z každej novej knihy, nového stroja. Miloval svoje deti, tešil sa z úspechov starších vnukov Dominika a Timoteja. Obrovskú radosť mu robila vnučka Linduška a najmladší vnuk Matej. A aj keď nemal rád prechádzky, kočík tlačil hrdo a rád.

Miloval operu, husličky aj bicykel. Vravieval, že príroda neznáša prázdno – asi preto ho otravovalo upratovanie a vysávač. Tešil sa z malého domčeka na záhrade blízko Bratislavy, kde plánoval prežiť jeseň svojho života. Tešil sa na 50-te výročie svadby aj na to, ako odvedie vnučku prvýkrát do školy. Tešil sa z dobrého jedla a vína, tešil sa zo života. A nikdy neodmietol pomôcť.

Mal plno plánov do budúcna, ale žiaľ, cestu im skrížila krátka choroba. Jeho srdce dotĺklo 10. októbra 2016.

Prial si, aby ste sa netrápili, nenariekali, život je vraj už taký. A je rád, že ste prišli.

Lúči sa s ním manželka, deti Adrián, Ľubomír a Zuzana s rodinami, súrodenci Vladimír, Jaroslav a Marta s rodinami, krstné deti Milan, Kvetka, Michal a Lucia, kmotra Mária, svatovci Vámošovi, svatka Precechtelová s rodinou, ostatné príbuzenstvo a všetci priatelia a známi.

Adrián Štefanko

tags , ,

Zatiaľ bez komentárov.

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staré čísla ZH ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva www.alternativa-antikvariat.sk.
Adresa: Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA, Za hradbami 18, 902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@alternativa-antikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu