O živote a zásluhách Thomasa Paina

Friday, 12 May 2017 | Zošity humanistov č. 112

Robert Green Ingersoll

Moja prvá verejná prednáška bola náhodou obhajoba Thomasa Paina. Bránil som ho proti ohováračkám, lebo som čítal niečo o dejinách svojej vlasti a bol som mu vďačný za tú slobodu, ktorej som sa tešil a nech je to v ktoromkoľvek náboženstve, nevďačnosť je najčernejším zločinom.

Či už boh existuje alebo nie, na každej žiariacej hviezde je vďačnosť cnosťou. Človek, ktorý o mŕtvych hovorí pravdu, je dobrým človekom a ja chcem o takomto človeku povedať pravdu zo všetkých svojich síl.

Väčšina dejín je rozprávanie o udalostiach, ktoré sa nikdy nestali. Väčšina životopisov je obyčajná lož, vychádzajúca zo zlomyseľných úst alebo ohováračka. Isté je, že toho, kto zaútočí na náboženstvo svojej zeme, napadnú zo všetkých strán. Kto sa oborí na povery, čoskoro zistí, že tieto sú hájené so všetkou pomysliteľnou mrzkosťou a že v zbrojnici starého Jehovu ostáva predsa len ešte jedna zbraň proti nemu – osočovanie na cti.

Thomas Paine bol priateľom občianstva a kto si je tým istý, je aj priateľom boha, ak nejakého uznáva. No boh má mnoho priateľov, ktorí boli nepriateľmi svojich blížnych. Ak chceme posúdiť život nejakého človeka, ktorý kedysi žil, merajme ho len podľa otázky: Zanechal on po sebe lepšie človečenstvo, ako ho našiel? Zanechal po sebe po svete viac slobody, viac ľudskosti, viac dobroty, než ich bolo, keď sa narodil? To je rozhodujúca skúška. A keby Thomas Paine aj mal svoje chyby, žiaden Američan, vážiaci si svoju slobodu, veriaci v pravú ľudovládu a v isté republikánstvo, nemôže vysloviť jediné slovo proti jeho menu.

Thomas Paine bol obyčajný prostý človek. Nepatril do aristokracie. Na jeho hlavu nenalial Boh nebeský petrolej autority. Nepostihlo ho také nešťastie, že by patril k vyšším triedam, ale bol taký šťastný, že sa narodil medzi chudobnými a jeho srdce bilo a cítilo s pracujúcimi a trpiacimi ľuďmi. Nepostihlo ho ani nešťastie, žeby bol vychovaný v Oxforde. Jeho rozum, pokiaľ ho mal, nebol z neho vytlačený vo Westminstre. Vzdelával sa z kníh a z obcovania s ľuďmi, a potom – premýšľal. Jeho rod bol nízky, jeho otec vyrábal plachty, čo je nízke povolanie, z ktorého sa však syn povzniesol na hlavný sťažeň slobody sveta. Určitý čas bol výbercom daní, tak ako Burns, autor básní, ktoré zarosia tvár človečenstva / ľudstva, kým zem bude putovať okolo slnka.

Chudoba mu bola matkou, nedostatok pánom. Mal viac rozumu ako kníh, viac odvahy ako zdvorilosti, viac sily ako uhladenosti. Necítil nijakú úctu k starým chybám a neobdivoval starobylé klamstvá. Miloval pravdu pre ňu samu a pre človečenstvo. Videl každý útlak a každú nespravodlivosť okolo seba, pretvárku pri oltári, predajnosť na súdnom stolci, krutovládu na tróne. So skvelou odvahou sa ujímal slabého proti silnému, porobeného proti niekoľkým titulovaným.

V Anglicku nebol ničím, lebo patril do nízkej triedy, to jest medzi užitočných ľudí. Anglicko má svoj blahobyt zo svojich robotníkov a svojich mysliteľov, svojich plavcov a remeselníkov, ktorí sú v Európe jedinými ľuďmi, ktorí nie sú „gentlemani“. Jedinými prekážkami pokroku v Európe boli šľachtici a kňazi, a tí sú tými jedinými „gentlemanmi“.

Toto a jeho vrodený dômysel bol jeho jediný kapitál a viac nepotreboval. V novom svete našiel americké osady, volajúce po spravodlivosti a sťažujúce si na krivdy, plaziace sa na kolenách pred trónom a žobroniace u tej zmesi hlúposti a bláznovstva, ktoré panovali na dvore Juraja III., vládnuceho z milosti božej a žobronili za obnovenie svojich dávnych výsad.

Osadníci sa nesnažili stať sa slobodnými. Chceli len obmäkčiť srdce svojho pána. Mohli úplne voľne vyrábať tehly, ak jediným dodávateľom slamy na ich vypaľovanie bol faraón. Osadníci prosili, opakovali svoje prianie , volali po zmierení, no o nezávislosti sa im ani nesnívalo.

Paine dal svetu svoj „Zdravý rozum“. To bol prvý dôvod na odtrhnutie, prvý útok na britský spôsob vlády, prvá rana za republiku a tá zobudila našich otcov ako zatrúbenie na trúbu. On bol prvý, čo spoznal určenie Nového sveta. Nikdy žiaden spis nedocielil taký obdivuhodný výsledok. Bol plný dôvodov, rozumu, presvedčenia a nezvratnej logiky. Otvoril nový svet. Naplnil prítomnosť nádejou a budúcnosť slávou. Ľud odpovedal na jeho návrhy pozitívne a o niekoľko mesiacov prehlásil kontinentálny kongres osady za slobodné a neodvislé štáty. Zrodil sa nový národ.

Je len spravodlivé uznať, že Thomas Paine učinil pre vymoženie prehlásenia nezávislosti viac ako ktorýkoľvek iný človek. Nesmieme zabudnúť, že jeho útoky na Veľkú Britániu boli súčasne útokmi na monarchiu a keď Paine presviedčal ľud, že osady sa musia od materskej zeme odtrhnúť, dokazoval im, že pre ľudstvo je najlepšia forma vlády slobodná vláda.

Podľa môjho úsudku bol Thomas Paine najlepším politickým spisovateľom, aký kedy žil. Čo písal, bolo vždy čisto prirodzené a jeho duch vždy kráčal zároveň s jeho perom. Obrady, dvoranstvá a iné komédie moci uňho nič neplatili. Pri všetkom skúmal, prečo a načo to je. Pri každom premýšľaní vychádzal od koreňa veci.

Neuspokojil sa, kým neprišiel na skalu, na základ. Jeho nadšenie pre uznané právo nepoznalo medze. Po celý čas trvania revolúcie si ani pri najtemnejších vyhliadkach ani raz ani na okamžik nezúfal. Rok po roku zneli jeho chrabré slová po celej zemi a unavení vojaci pri táborových ohňoch čítali jeho nadšené slová „zdravého rozumu“, ktoré ich plnili myšlienkami ostrejšími ako ich meče a oni zasväcovali sa znovu a znovu svojej slobode.

Paine sa neuspokojil s prebúdzaním ducha nezávislosti. Obetuje sa mu celý, aby ho udržal nažive. Bol u radového vojska, a prežíval s ním jeho porážky, ťažkosti aj víťazstvá. Keď sa postavenie zatemňovalo a čierne zúfalstvo sa vznášalo nad hlavami, dal im spis „Kríza“. To bol mrak za dňa a ohnivý stĺp za noci, ktorý viedol cestou k slobode, cti a sláve.

Volal k nim: „Toto je doba, keď sa skúša duch mužov.“ Tým, čo chceli vojnu odložiť, volal do duše: „Ak má byť vojna, nech je za našich dní, aby od nej mali naše deti pokoj.“ Tým, čo sa báli nadávok, že sú rebelanti, volal: „Kto sa stavia proti rozumu, je pravý rebelant; kto sa však v obrane rozumu protiví tyranovi, zasluhuje si skôr názov ‚obranca viery‘ ako Juraj III.“

K tým, ktorí pochybovali, či je to pre osady výhodné, byť slobodnými, opakoval: „Aby sme sa presvedčili, či osadám prospeje, keď sa stanú nezávislými, opýtajme sa ich len, či človeku prospeje, aby bol po celý svoj život chlapcom.“ A na tých, ktorí nechceli nič dať na nijaké dôvody, hromžil: „Hádať sa s človekom, ktorý sa vzdal svojho rozumu, je ako podávať liek nebožtíkovi.“ Toto heslo by malo stáť zlatými písmenami nad vchodom do každého kostola.

Spisy Thomasa Paina žiaria prostými, celistvými a dôslednými vetami, ktoré musia presvedčiť aj najtupšieho a najpredpojatejšieho človeka. Paine mal najšťastnejší spôsob výkladu otázok, ktoré sa museli zodpovedať samy; úvod postavil tak jasne, že záver sa nemohol minúť zdaru. Deň a noc pracoval pre Ameriku. Mesiac po mesiaci, rok po roku venoval sa veci národnej, až uvidel hotovú vládu ľudu pre ľud, a až zavládol hviezdnatý prápor nad pevninou, zasvätenou blahu ľudstva.

Po skončení revolúcie v Amerike nestál nikto vyššie ako Thomas Paine. Najlepší, najmúdrejší a najvlasteneckejší muži boli jeho priateľmi a obdivovateľmi. Keby bol pamätal na seba, mohol si odpočinúť v blahobyte a pohodlí. Mohol sa stať, ako to nazývajú, rešpektabilným občanom. Duchovní, dôstojníci a štátnici by ho boli navštevovali, po jeho smrti by bol býval slávnostný pohreb: plno vozov, spolkov a streľby, verejného smútku a nadovšetko slávny pomník, celý popísaný samými lžami.

Namiesto toho všetkého radšej ďalej slúžil ľudstvu. Ovocie ním zasiateho semena začalo klíčiť vo Francúzsku. Veda prinášala na všetkých stranách dôkazy proti učeniu cirkví. Voltaire naplnil svetlom Európu, D’Holbach podal vyššej parížskej spoločnosti svoju „sústavu prírody“, encyklopedisti viedli útok na poveru, poučujúc davy ľudí.

Pomaly sa začali skúmať základy všetkých vecí. Niekoľko mužov malo tú odvahu, že zostali obutí a nechali ker horieť. (Z horiaceho kra sa boh rozprával s Mojžišom a dal mu príkaz vyviesť Izraelitov z Egypta – pozn. prekl.) Zázrakov začalo ubúdať. Ľud začal všade klásť otázky, Amerika dala príklad národom. Slovo „sloboda“ sa ocitlo v ústach ľudu, ktorý začal stierať prach zo svojich poverčivých kolien. Svitalo na nový deň.

Thomas Paine sa odobral do Francúzska a vrhol sa so všetkými silami do tohto nového ruchu. Jeho povesť ho predišla a všade ho vítali ako priateľa ľudského pokolenia a hlásateľa slobodnej vlády. Vydal svoje najväčšie politické dielo „Práva človeka“, ktoré by mal čítať každý muž a každá žena. Je to dielo stručné, presné, rozumné a nevyvrátiteľné. Javí veľkosť mysliteľa a znalca všetkých druhov vlády, hlboký rozhľad medzi popudmi všetkých ľudských činností a odvahu, hodnú úcty aj obdivu. Najťažšie politické otázky sa riešia niekoľkými vetami. Úctyhodné dôvody pre bezprávie a lož sa vyvracajú otázkou, zodpovedajú jedným slovom.

Vláda dostala pred ním strach; bol obžalovaný z utŕhania na cti a uznaný vinným. A predsa sa v celom spise nenachádza jediná veta, ktorá by si nezaslúžila obdiv každého vzdelaného človeka. Je to sklad politickej múdrosti , zbrojnica dôvodov pre česť nielen Thomasa Paina samotného, ale celej ľudskej prirodzenosti. Mohol to napísať len taký človek, ktorý mal tú veľkodušnosť a vrodené vlastenectvo, ktoré hovoria: „Svet je mojou vlasťou a činiť dobro mojím náboženstvom.“ V žiadnom ľudskom hesle niet vznešenejšej myšlienky. Niet náboženstva, ktoré by sa s týmto nechalo čo len chvíľu porovnať. Malo by byť napísané v zlate a drahokamami, a vštepené do srdca každého človeka: „Svet je mojou vlasťou a robiť dobro mojím náboženstvom.“

V roku 1792 bol Paine zvolený v departemente Calais za poslanca do Národného zhromaždenia; jeho popularita bola taká veľká, že bol zvolený súčasne v 4 departementoch. V sneme sa stal členom výboru pre vypracovanie francúzskej ústavy.

Keby boli vtedy Francúzi poslúchli Thomasa Paina, nebola by neskoršie nasledovala hrôzovláda. Náčelníkom francúzskej revolúcie sa však Paine videl príliš spiatočníckym. Tak dlho znášali ukrutnosti kráľovskej tyranie a toľko vytrpeli, že sa v hodine víťazstva nevedeli umierniť. Francúzsky ľud bol starou vládou tak ohlupovaný a cirkvou tak zotročovaný, že nebol schopný vytvoriť republiku. Horel túžbou po pomste.

Thomas Paine bol naplnený skutočnou láskou k ľudstvu a jeho ľudomilnosť nepoznala hranice. Chcel zničiť monarchiu, nie monarcha. Hlasoval za odstránenie krutovlády, ale proti usmrteniu krutovládcu. Chcel mať vládu, postavenú na novom základe, ktorá by zabudla na minulosť, nedávala výsady nikomu, ale ochranu všetkým.

V sneme, kde temer všetci poslanci žiadali pre kráľa trest smrti, bol nesúhlas s väčšinou podozrením a podozrenie bolo temer istou smrťou; Paine mal toľko odvahy, dobroty a spravodlivosti, že hlasoval proti smrti kráľa. Bolo to hlasovanie proti vlastnému životu. Bola to vznešenosť oddanosti zásadám. Zato bol zatknutý, uznaný vinným a odsúdený na smrť. Niet kňaza, ktorý by Paina za túto odvahu pohanil.

Keď išlo pred francúzskym konventom o život Ľudovíta Kapeta, mal Thomas Paine toľko odvahy, že hovoril / rečnil a hlasoval proti usmrteniu kráľa. V jeho reči sa nachádzajú nasledujúce skvelé myšlienky: „Moje opovrhovanie monarchistickou vládou a nenávisť k nej sú dobre známe, ale aj moja útrpnosť s nešťastnými priateľmi aj nepriateľmi je rovnako hlboká. Hlasoval som, aby Ľudovít Kapet bol postavený pred súd, pretože bolo potrebné ukázať svetu všetku tú vierolomnosť, skazenosť a hrubosť monarchistickej vládnej zostavy. Venovať sa remeslu kraľovania hubí všetku mravnosť tak, ako žalárnikovo remeslo hubí všetku útrpnosť. Urobte dnes z človeka kráľa a zajtra bude z neho lúpežník.“

Keby bol Ľudovít Kapet roľníkom, mohol sa tešiť úcte svojich susedov, a tak jeho skazenosť pochádzala skôr z jeho povolania ako z jeho prirodzenej náklonnosti. Nech francúzsky ľud vyčistí najprv svoje územie od kráľov, ale nech sa nepoškvrní ich krvou. Nech sa Americké spojené štáty stanú útočiskom Ľudovíta Kapeta, aby sa tam naučil, že dobrá spravodlivá vláda nepochádza z kráľa, ale z ľudu. Som nepriateľom kráľov, ale nikdy nezabudnem, že aj to sú ľudia, A keď bolo Francúzsko prvým národom, ktorý zrušil kráľovstvo, nech je aj prvým, ktorý zruší trest smrti. Ako pravý republikán považujem kráľov skôr za predmet opovrhovania ako predmet pomsty.

Prezrite si dejiny; pochybujem, že v nich nájdete vznešenejší čin nejakého človeka, ako bol tento čin Thomasa Paina, ktorý chcel zabrániť usmrteniu kráľa. Tento protivník krutovlády, opovrhujúci monarchiou, zástanca ľudských práv a republikán, radšej sám prijíma vlastnú smrť, ako by mal obetovať smrti zosadeného tyrana. Bol to posledný veľký čin jeho politického života a najvznešenejšie zakončenie jeho politického boja.

Po celý čas bol nesebeckým priateľom ľudstva a pracoval nie za peniaze, nie za slávu, ale za všeobecné dobro, Netúžil po žiadnych úradoch ani po uznaní svojich obetí, ale bol stále prostý vojak v práci pri armáde pokroku, neobmedzujúc svoje snahy na žiadnu zem, lebo videl svoju vlasť v celom svete. Naplnený láskou k pravde a právu sa našiel neprávom vo väzení, kam ho posadil ľud, ktorý chcel oslobodiť.

Keby sa bolo jeho nepriateľom podarilo priviesť ho pod gilotínu, bol by šťastne ušiel ohováračkám neskoršieho kresťanského sveta. A dovoľte mi, aby som vám povedal, ako blízko bol už popravisku. Bol vo väzení. Na jeho cele boli dvoje dvere, jedny železné, otvárajúce sa navonok , druhé drevené, otvárajúce sa dovnútra. Chodba bola temná a keď bolo treba niekoho na druhý deň popraviť, prichádzal úradník a poznamenal dvere kriedou. Keď ten úradní prišiel takto poznačiť dvere Painovej cely, bol tam práve na návšteve americký vyslanec, pán Barlow; vonkajšie železné dvere boli otvorené a priliehali n stenu. Keď vyslanec odchádzal a zavrel za sebou dvere, bola značka smrti vnútri, takže na druhý deň posol smrti minul túto celu, nevidiac znamenie na dverách. Keby sa bolo stalo niečo podobného v prospech nejakého metodistického kazateľa, bol by v tom každý videl nielen ruku božiu, ale obidve božie ruky, bolo by to vyhlásené za zrejmý boží zázrak a jeho meno by bolo slávne po celej zemi.

Takto sa teda stalo, že život Thomasa Paina nebol ukončený násilnou smrťou. Ak až dosiaľ venoval všetky svoje sily zničeniu kráľov, odteraz sa začal venovať ničeniu kňazov. Zistil, že každý zločin bol vykrášlený nejakými slovami Písma a odvodzovaný z nejakej historky v Písme. Spoznal, že kráľovský trón sa často skrýva za oltár a trón i oltár sa kryjú takzvaným božím zjavením.

Začal poznávať, že málo pomáha, keď sa len telo oslobodí, ale duch ostane v okovách. Prieskumom základov svetskej ľudovlády zistil, že sú skrz-naskrz prehnité. Kopajúc pod trónom sa mu prihodilo, že sa musel pozrieť aj za oltár. Výsledky bádania predložil svetu v spise „Vek rozumu“.

Od okamihu jeho uverejnenia sa stal haneným nad všetku mieru. Každý, kto ho pohanil, si zaslúžil poďakovanie od cirkvi. Všetky jeho služby národu boli naraz zabudnuté, zahodené, popierané a zľahčované. Každý sa ho mal štítiť ako moru. Väčšina jeho starých priateľov ho opustila a bol považovaný za mravnú nákazu. Už pri vyslovení jeho mena sa skrvavené ruky cirkvi spínali s hrôzou k nebu. Až do smrti ho ohovárali a zľahčovali; ani v hrobe mu nedali pokoj a s diabolskou radosťou líčili vymyslené muky a hrôzy jeho smrti.

Je čudné, že sa na jeho zásluhy zabudlo tak skoro. Ani jedno prívetivé slovo z kazateľnice sa ho neujalo, ani jeden kňaz sa v tomto ohľade neukázal poctivcom. A keď bol verejne hanobený z kazateľnice, nebolo jediného človeka, ktorý by bol spomenul jeho obete prinesené slobode či jeho oddanosť zásadám ľudských práv.

Thomas Paine hrdinským vytrvaním stotožnil svoje meno s pokrokom ľudstva; urobil toho toľko, že dejiny slobody nemožno písať s vynechaním jeho mena; bol tvorcom svetla a hlásateľom svitania na deň; nenávidel krutovládu každou kvapkou svojej ušľachtilej krvi; veril v slobodu, spravodlivosť a rovnosť všetkých a pod týmito božskými zástavami bojoval po celý svoj život; na obidvoch pologuliach sveta ponúkal svoju krv pre dobro ľudstva; v amerických pustatinách, vo francúzskej snemovni a na smrť pripravený vo väzení ostával rovnako oddaným a srdnatým priateľom ľudského pokolenia a zástancom jeho slobody; zato všetko stal sa nenávideným a cirkev ešte aj jeho hrob zneuctila.

To je teda dosť, aby si človek mohol myslieť, že nič nie je prirodzenejšie, ako povedať, že ľudstvo požiera svojich najväčších dobrodincov. Vo všetkých národoch platí, že ak niekto pozdvihne svoj hlas proti nešvárom, privoláva pred súdnu stolicu prítomnosti minulosť; ak žiada na kráľovi oprávnenie jeho poslania a na kňazovi výkaz jeho právomocí, hneď je vyhlásený za nepriateľa boha aj ľudí.

Vo všetkých dobách sa rozum považoval za nepriateľa náboženstva. Božstvo nepoznalo väčšej rozkoše, ako keď sa človek úplne vzdal myslenia. Spoliehať sa sám na seba sa považovalo za smrteľný hriech. A keď si niekto myslel, že môže žiť a zomrieť bez potechy poverčivej cirkvi, bol vyhlásený za kacíra. Viera sa považovala za podstatu náboženstva a každý veril, že boh odmení veriaceho a zatratí pochybujúceho a neverca. Všetkým bola viera; láska k spravodlivosti, jej vykonávanie, činy milosrdenstva, to nestačilo; každý ešte musel veriť na niečo nemožné. Muselo sa vravieť: „Jedenkrát jedna sú tri a Trikrát jedna je jedna.“ Kto tomu veril, bol spasený, kto neveril, bol zatratený. Aj najcnostnejší človek bez viery bol odsúdený. Nič nenazlostilo cirkev väčšmi, ako cnostný neverec alebo milosrdný pochybovač.

Keď sa Paine narodil, bol svet nábožný, kazateľňa bola pravým trónom a kostoly robili všetko možné, aby pošliapali a zničili v človeku domnienku, že by mohol mať toľko slobody, aby mohol slobodne myslieť. Paine sa opäť obetoval za to, aby ten škodlivý mor zničil a začal tvrdením: „Žiadna náboženská sústava, ktorá obsahuje niečo, čo postraší dušu dieťaťa, nemôže byť pravým náboženstvom pre ľud.“ Aké krásne sú to slová, aká nežná myšlienka! Niet divu, že cirkev ho začala tak veľmi nenávidieť.

Paine veril v jedného boha a nie vo viacerých. Veril v posmrtnú blaženosť, ale nie posmrtné peklo. Veril, že pravé náboženstvo pozostáva z toho, aby vládla spravodlivosť a aby sa milovala pravda, aby sa oblažovali naši spolublížni a aby sa bohu obetovali poklady nášho srdca. Popieral božské zjavenie v Písmach – to bol jeho zločin. Neveril, že Ježiš bol bohom a nezvratne dokázal, že proroctvá starého zákona sa nevzťahujú na Ježiša, ktorého považoval za roztomilého a cnostného človeka, učiaceho vznešenú a čistú mravnosť.

Vtedajšia cirkev však verila, že každé slovo svätého písma je neomylné božie slovo. Od tých čias však bolo dokázané, že slovo božie je krivé a lživé v učení o vzniku sveta, o hvezdárstve, poľnohospodárstve a dejinách sveta; pokiaľ ide o starý zákon, ten je krivý temer vo všetkom. Dnes máme veľmi málo vzdelaných ľudí, ktorí považujú sväté písmo za pravdu.

Stará viera dnes už len živorí u pár horlivcov a sama cirkev bude čo nevidieť zastávať Painovo stanovisko spred sto rokov. Kňazi sa už dnes od nikoho neopovážia vyžadovať, aby zhltol celú bibliu aj s veľrybou, Jonášom a ostatkom; žiadajú už len, aby ste verili v jedného boha a platili na kostol.

Dnes už asi niet na svete kazateľa alebo kňaza, ktorý by naozaj veril, že Samsonova sila spočívala v jeho vlasoch a že staroegyptskí kňazi vedeli premeniť vodu na krv a kúsok dreva na hady. Také hlúposti už dávno pošli do nenávratna a nábožný svet má už len jednu príčinu na hnev na Paina, a to že ho nová doba prinútila prijať mnohé Painove názory za svoje.

Paine považoval ukrutnosti a surovosti, opísané v starom zákone ako vlastnosti boha, za nesúhlasné so svojou predstavou o bohu; nemohol uveriť, žeby bol boh mohol prikázať tie vraždy, krviprelievania a bezohľadné zabíjania. Väčšinu biblických poviedok považoval za detinské, nedôležité a hlúpe veci. Tie isté názory má dnešný vedecký svet.

Paine viedol útok na bibliu práve v tom duchu, ktorý sa protivil kráľom a ich nárokom. Používal tie isté zbrane a všetka sláva sveta ho nepriviedla k tomu, aby sa pred trónom ponížil do prachu. Nepoznal inú svätyňu ako svätyňu pravdy. Vedy boli iba vo svojich začiatkoch a pozornosť učencov sa ešte nezameriavala na rozbor takzvaného božieho zjavenia.

Cirkev mala vtedy absolútnu moc a nikto sa neopovážil podrobiť jej nároky súdu rozumu – ak sa nechcel osobne obetovať. Kto sa opovážil o niečom zapochybovať, bol vyhlásený za zatrateného. Táto diabolská náuka podráždila Painovho ducha a postavil sa proti nej celou silou svojho poctivého odhodlania. Jeho dôvody proti tej náboženskej zlozvesti boli silné a žiaden nebil taký slabý, žeby ho dodnes mohol niekto vyvrátiť.

Veď aj keby celé ľudstvo spojilo svoje rozumy a dalo dohromady všetku svoju chytrosť, nevedelo by dokázať, že sloboda je nezmysel a škodí. Ani to by nedokázali, žeby niekto mal byť potrestaný v tomto alebo posmrtnom živote zato, že poctivo konal podľa svojho zdravého rozumu a zastával sa uznanej pravdy. Či by bolo možné, žeby človek mal rozum len preto, aby sa ním nechal zviesť k rozumovaniu, pochybovaniu a k zatrateniu? Či mal by plavec zahodiť svoj kompas a spoliehať sa na mori len na hmlu a náhodu? Či sa nemôžeme spoliehať na svoj rozum v záležitostiach nášho pomeru k svojmu božstvu rovnako ako v záležitostiach životného blaha vôbec? Prečo teda celý svet nenecháva zákon Mojžišov byť zákonom židovským a zvolávajú sa zákonodarné zbory, aby robili stále nové zákony?

Prečo nechávame hromy dunieť nad horou Sinaj pri odovzdávaní božieho zákona a nechávame v snemovniach hlasovať za zákony a proti nim? Ak môže náš rozum rozhodovať a ustanovovať o tom, čo je dobré, spravodlivé a užitočné, prečo by sme sa ho mali báť, ak ide o čas a večnosť?

Preč, naveky preč s každým takým náboženstvom, ktoré od nás vyžaduje, aby sme na jeho krvavý oltár kládli ako obetu na upálenie náš rozum a aby sme sa vzdali svetla svojej duše. Prečo nám vytŕhajú z rúk žezlo rozumu a myslenia a robia z nás otrokov slepej viery? Keby vám niekto nahováral, že má najkrajší obraz na svete a keď vás k nemu doviedol, žiadal by, aby ste si nechali zaviazať oči prv než vám ho ukáže, čo by ste si mysleli? Buď, že taký obraz nemá, alebo že má nejakú mazaninu, Keby vám niekto nahováral, že hrá prekrásne na husliach, ale ak chcete, aby hral, musíte si nechať pevne zapchať uši – čo by ste povedali takému umelcovi?

Nie je to to isté, ako keď kňazi k vám hovoria o veľkých výhodách ich náboženstva, ale prv, než vám ich predložia na prezretie, žiadajú na vás, aby ste sa najprv nechali zbaviť rozumu a nijako o tom nepremýšľali a nerozumovali? Ten prvý vám vravel: „Zavrite oči, môj obraz neznesie, aby sa naň niekto díval.“ Ten druhý vravel: „Zapchajte si uši, moja hudba neznesie poslucháčov.“ A tretí dodáva: „Preč s rozumom, moje náboženstvo neznesie, aby niekto o ňom rozumoval.“

Za svoju osobu rád pripúšťam, že väčšina kresťanov sú poctiví veriaci a aj väčšina kazateľov poctivo verí. Proti tým nevedieme boj, ten vedieme proti ich viere. Pripúšťame im tie isté práva, ako žiadame pre seba. Sme presvedčení, že ich učenie je veľmi škodlivé a ja chcem proti tomu urobiť všetko, čo bude v mojich silách. Vieme, že slová Písma „Kto verí, bude spasený, kto neverí, bude zatratený“ pokryli zemeguľu ľudskou krvou.

To by ste mohli povedať aj to, že kto má hrdzavé vlasy, bude zatratený. Táto viera naplnila svet spupnosťou, ukrutnosťou a vraždami. To ona spôsobila všetky náboženské vojny, stovky najlepších mužov upálila na hranici, založila inkvizície, naplnila väznice, vynašla stroje na mučenie, naučila matku nenávidieť svoje dieťa, uväznila mysle a rozum, naplnila svet nevedomosťou, prenasledovala milovníkov múdrosti, stavala kláštory a kostoly, urobila z blaženosti zločin a z bádania hriech; zo spoliehania sa na seba rúhačstvo. Ona trávila plamene vedomostí, obracala smerovanie ľudskej činnosti na nepravé cesty, naplnila svet žobrotou a chudobou, nechala utlačený ľud v chatrčiach, kŕmila ho hladom, a keby nebolo tých niekoľko odvážnych mučeníkov, ktorí sa obetovali a sú zatracovaní a odsudzovaní ako kacíri, bola by ešte dnes na svete stredoveká tma a na oblohe by nám nesvietila ani jedna hviezda poznania a nádeje.

Painovi nepriatelia tvrdia, že nemal právo skúmať písma, pretože neštudoval staré reči, v ktorých boli písma napísané. Za túto svoju činnosť, pre ktorú nemal potrebné vzdelanie, sa vraj mal hanbiť a prestať s ňou. No treba vedieť po hebrejsky, aby ste mohli poznať, že ukrutnosť nie je cnosť, že vraždenie nie je milosrdenstvo a že večný trest môže človeku uložiť len večný diabol? Či musí človek vedieť časovať grécke slovesá, aby vedel spoznať, aký je to nezmysel tvrdiť, že po tisícročiach vstanú mŕtvi zo svojich hrobov? Musí človek vedieť po latinsky, aby spoznal, že takzvané božie zjavenie nemôže byť tým pravým? Zdravý rozum nie je vlastníctvom žiadneho jednotlivého jazyka a znalosť mŕtvych rečí nepridáva človeku na súdnosti. Paine viedol boj proti biblii tak, ako bola preložená a ak je niektorý preklad zlý, nech si to odnesie ten, kto to prekladal.

Za Paina nebolo kresťanstvo také, ako je dnes. Od tých čias sa v ňom udiala veľká zmena/oprava. Je lepšie, pretože je ho medzi nami menej. Ten kresťanský kazateľ, ktorý v tejto zemi dnes káže, by bol pred 150 rokmi za svoje kázne upálený. Keby ho mohol nebožtík Kalvín dostať do svojich rúk, pane, ten by si bol pochutil na jeho pečeni, ktorá by bola voňala z hranice po celej zemi až do neba.

Univerzalista by bol vtedy býval roztrhaný na kusy v Anglicku, Škótsku aj Amerike, možno po krátkom pobyte v mučeníckej klade. Kňazmi zvedený ľud by ich bol umlátil zdochnutými mačkami. Kňazi by im boli odrezali uši, prepichli jazyk a vypálili znamenie na čele. Nie je tomu ani sto rokov, čo v americkom Marylande platil zákon nasledujúceho znenia:

„Keby v tomto štáte niektorá osoba vedome a úmyselne slovom hovoreným alebo napísaným utŕhala na cti bohu alebo ho preklínala, či zapierala nášho spasiteľa Ježiša Krista, že by nebol synom božím, alebo zapierala svätú trojicu, otca, syna a ducha svätého, alebo božstvo niektorej tejto božskej osoby, alebo by povedala nejaké urážlivé slovo o svätej trojici a bola by z toho usvedčená, buď jej pri prvom usvedčení prevŕtaný jazyk a uložená pokuta 20 libier šterlingov, ktoré nech sa od nej vymôžu; pri druhom prestúpení tohto zákona nech sa takej osobe vypáli znak B na čele a vymáha sa od nej pokuta 40 libier šterlingov. pri treťom prestúpení zákona prepadá taká osoba smrti bez potechy od kňaza.“

Na tomto zákone je najpodivnejšie to, že si ho po celý čas nikto nevšimol a že bol v okrsku Columbia v platnosti až do roku 1875. V štátoch a zemiach, kde panovalo kresťanské náboženstvo, platilo množstvo podobných zákonov.

V starom zákone sa ukladala smrť za stovky náboženských priestupkov a v kresťanských zemiach to bolo rovnaké. Dnes sa ukladá pokuta smrti vo vzdelaných štátoch len vrahom a v niektorých prípadoch ani to nie. Aký to obrat a posmech na božské zariadenie vo svete!

V dobe Thomasa Paina bola cirkev nevedomou, krvavou a nemilosrdnou ustanovizňou. V Škótsku bola „kirke“ najvyššou mocou a nepomohla si s ňou ani španielska inkvizícia. Bojovala proti ľudskej prirodzenosti, bola diabolskou nepriateľkou ľudskej blaženosti na tomto svete; nenávidela všetky radosti života a všetkým slobodám šliapala na temeno. Učila rodičov, aby svoje deti radšej zavraždili, než aby ich nechali vyrastať bez cirkvi alebo proti nej. Ak mala matka názory, ktoré nesúhlasili s cirkevnými, vyrvala jej cirkev z náručia jej deti, prípadne nemluvňa od pŕs. Nesmela ich ani vidieť, ani im písať. Cirkev nedovolila ani to, žeby sa v nedeľu pomohlo tonúcim / topiacim sa plavcom na mori. Aký by sa bol strhol rámus v nebi, keby sa bol niekto opovážil plávať v mori v nedeľu! Všetky nebeské svety by sa boli zrútili, keby nejaký mladík sadol v nedeľu do lodičky a zbadal ho cirkevný zriadenec. Celá cirkev by zvolala: „Zhoď ho do vody! Zhoď ho!“

Cirkev sa vtedy snažila zbaviť človeka všetkých radostí a naplniť jeho ducha bezohľadnou ukrutnosťou a zasmužilosťou, aby sa tak z ľudstva stalo stádo nábožných diablov.

Jeden z najpovestnejších škótskych kazateľov vtedy povedal: „Kirke učí, že náboženská znášanlivosť je temer rúhaním.“ Rozumie sa samo sebou, že takáto cirkev stratila muža, ktorý povedal: „Zem je moja vlasť a činiť dobro moje náboženstvo.“ Musela nenávidieť muža, ktorý napísal: „Žiadna náboženská sústava, ktorá postraší myseľ dieťaťa, nemôže byť pravým náboženstvom.“

V tej dobe bila cirkev zamilovaná do učenia o nehasnúcich plameňoch horúceho pekla, v ktorom sa staré aj mladé človečenstvo pečie a smaží ku cti a chvále božej. Stalo sa na začiatku 19. storočia v Edinburgu, že istý mladík, Thomas Aikenhead bol obžalovaný a uznaný vinným, že povedal, že neverí v sväté písmo a že si prial, keď mu bolo zima, aby sa dostal do pekla – ohriať sa. Hoci pred súdom odvolal, a prosil o milosť, bol obesený na šibenici a jeho telo bolo hodené do jamy pod šibenicou a zahádzané kamením. Keď jeho zúfalá matka prišla so slzami v očiach prosiť o milosť a vydanie syna na pochovanie, bola so smiechom a hanbou odohnaná. To všetko bola tá kresťanská láska, to bolo náboženstvo, skrývajúce sa v koži tigra. Dajte len cirkvi moc a uvidíte, ako sa z nej stane krvilačný tiger a spustoší celú zem. Vedia, že budú v pekle večne horieť, ale to ich v ich kresťanskej láske neuspokojí a chcú zakúsiť ten oheň už tu, na tomto svete.

Takých súdov na nivočenie ľudských životov bolo vtedy vo všetkých zemiach, kde vládli a mali moc kresťania, plno. Ako nemala taká cirkev nenávidieť pisateľa „Zdravého rozumu“?

Anglicko bolo plné puritánskej zasmužilosti a episkopálnej obradnosti. Myšlienky pomätených streštencov a výstredných básnikov sa prijímali ako striezlivé udalosti. Milton odial kresťanstvo do špinavého a zastaraného haraburdia starých bohov a k rozprávkam o Kristovi pridal rozprávky z bájoslovia /mytológie. Protestantskej cirkvi dal tie najnehanebnejšie pojmy o božstve. Z anjelov narobil vojakov a z neba urobil bojisko, Krista napchal do brnenia a boha opísal ako vrchného vojenského generála. Protestanti považovali jeho spisy za skoro tak sväté ako svoje Písmo a obrazotvornosť ľudu bola dôkladne poškvrnená hrubými táraninami slepého Miltona.

Nebo a peklo sa stali skutočnosťami, čakalo sa na súdny deň a knihy s účtami každého boli otvorené. Boh sedel na zlatom tróne, obkľúčený najvyššími anjelmi s harfami v rukách a korunami na hlavách. Na ľavej strane budú capy vrhnuté do večného ohňa, na pravici sa budú veriace ovce radovať a skákať kotrmelce v krásnom nebi na veky vekov. Tak chceli kňazi spasiť všetky ovce za polovicu ceny ich vlny.

Národ bol vcelku nesmierne nevedomý a preto tiež nesmierne veriaci. V Európe držala svätá inkvizícia pochybovanie a slobodu úplne v putách, súc sama potriesnená na bielych prsiach ich krvou, V Amerike puritáni vešali a pálili, niekedy aj v božom mene predávali deti kvakerov, belochov, do otroctva v mene lásky Ježiša Krista len preto, že to boli deti nevercov alebo inovercov.

Za takých okolností nebolo o pokroku ani reči. Niekto musel povstať, aby sa stal vodcom a príkladom pre ostatných. Cirkev nie je a nikdy nebola schopná viesť ľudstvo dopredu. Náboženstvo vždy pozerá tvárou dozadu. Cirkev priviedla Španielsko až na gitaru, Taliansko na flašinet a Írsko do vyhnanstva.

Niekto mimo cirkev musel zaútočiť na tú ohromnú potvoru, ktorá vyžierala srdce z tela ľudstva. Niekto sa musel obetovať, aby ukázal cestu ostatným, ako ísť dopredu. Ľud sa nachádzal v najhlbšej duchovnej porobe. Pomocou parády, svetiel, obradov a násilia a hrôzy bolo z neho vycicané všetko možné.

Pokrok sa rodí z pochybovania a bádania. Cirkev nikdy nepochybuje, nikdy nebáda. Pochybovať je kacírstvo. Bádať predpokladá, že niečo nevieme – ale cirkev vie všetko.

Je tomu len niečo viac ako sto rokov, čo katolicizmus, odiaty do červeného hávu sfarbeného krvou miliónov držal vo svojich ostrých pazúroch koruny, žezlá, česť, zlato a kľúče k nebu aj peklu, šliapajúc nohami po slobodách národov a vedomé si, že jeho sláva a moc sú neobmedzené – no naraz bolo vyrušené zo svojej spupnosti ranou, zasadenou mu do hrudi smrtiacou dýkou Voltairovho rozumu. Z tejto rany sa cirkev nikdy nevyhojila a na ňu umiera. Zlostne vrhla na hlavu tohto nenávideného neverca svoje najsilnejšie prekliatie a neuvedomelí protestanti opakovali to prekliatie zo svojej strany, opičiac sa po Ríme.

V našej zemi bola cirkev všemohúca a hoci bola rozdelená na mnoho siekt, predsa bola vždy pripravená oboriť sa spojenými silami na spoločného protivníka. Paine urobil protestantizmu to, čo Voltaire urobil katolicizmu. Paine vrazil prvú veľkú ranu do jej zhnitej a pokryteckej falošnej svätosti. Pre podomletie pôdy pod cirkevníckym protestantizmom urobil „Vek rozumu” viac, ako ktorákoľvek iná kniha. Poskytol nesmiernu zásobu potravy na premýšľanie. Aj pre slabého mysliteľa bol napísaný pochopiteľne; je to presné a poctivé skúmanie biblie a kresťanskej náboženskej sústavy, pričom autor od prvej do poslednej strany ani raz nezakolísal. Úprimne podáva svoju mienku, a to je vždy cenné. „Vek rozumu“ nás všetkých oslobodil. Vložil námietky proti cirkvi priamo do úst ľudu; cirkev postavil do obranného postavenia; dosiahol toho, že v každej dedinke sa niekto mohol postaviť proti pánu farárovi a rozumne mu odvrávať; svet učinil múdrejším a cirkev lepšou; vzal moc od kazateľnice kňaza a dal ju laviciam poslucháčov.

V tom pomere, ako ľudstvo kráčalo dopredu, klesala moc cirkvi – z tohto pravidla niet žiadnej výnimky. Nikdy nepokročil hmotne vpred národ, ktorý sa pevne a nezvratne držal panujúcej cirkvi. A každý národ, ktorý sa oddal do neobmedzenej správy svojej cirkvi, nakoniec stratil svoju samostatnosť, moc aj česť. Každá cirkev predstiera, že to ona našla a pre svojich veriacich uchováva celú pravdu, čo znamená koniec každého pokroku. Načo hľadať, čo už máme? Prečo bádať, keď už všetko vieme? Každá viera je úskalím v prúde živej vody. Každá viera volá do vesmíru: „Stoj!“ Viera je nevedomá minulosť, strašiaca pokročilejšiu prítomnosť. Nevedomci nie sú spokojní s tým, čo sa už dá dokázať. Veda je pre nich príliš zdĺhavá a preto vynachádzajú vieru.

Chcú všetko naraz a keď to cestou vedy nejde hneď, obrátia sa na vieru a tá im povie, ,že ona všetko vie, všetko má a všetko im dá. Od svojho náboženstva žiadajú odpoveď na všetky otázky: čo, odkiaľ a načo? Náboženstvo, ktoré im nevie odpovedať na každú otázku, nestojí za nič a ktoré nevie uhádnuť všetky hádanky, nemá u nich cenu. To, čomu sa ešte len musia učiť, nemá u nich cenu. Na prítomnosť nedbajú a zaujíma ich len minulosť a neznáma budúcnosť. Chcú blaženosť, ale nie pre všetkých, pre celé ľudstvo, lež len každý pre seba a dosť.

Paine popieral autoritu biblie a vier a to bol jeho zločin. Svet zavrel dvere pred jeho tvárou a lial naňho zo svojich okien všetku svoju špinu.

Vyzývam celý svet, aby dokázal, že Thomas Paine napísal niekedy jediné slovo v prospech diktatúry či v prospech nemravnosti; jediné slovo proti tomu, čo považoval za najvyšší záujem ľudstva; jediné slovo proti spravodlivosti, milosrdenstvu a slobode – a hľa, predsa ho prenasledovali, ako keby bol sám diabol z pekiel. Jeho pamiatku hanobili, ako keby on bol nechal kvôli Uriášovej žene zavraždiť v najprudšom boji jej manžela; ako keby bol nejakú Hagar zahnal aj so svojím vlastným dieťaťom do púšte, aby tam smädom zahnuli; ako keby bol svojím mečom páral životy milujúcich a verných žien; ako keby bol radil a prikazoval bratovi, aby zavraždil svojho brata; ako keby si bol držal hárem so sedemsto ženami a tristo súložnicami, alebo ako keby bol prenasledoval kresťanov a vyháňal ich z ich vlasti.

Cirkev prenasledovala Paina už len preto, aby odstrašila druhých. Používala hudbu, maliarstvo a staviteľstvo, len aby ponížila ľudstvo a dostala ho na kolená. Vyskytujú sa však muži, ktorí sa nedajú odstrašiť ničím. Vždy sa nájdu chlapíci, ktorí sa aj bohom vzoprú, Vždy sa nejaká uvedomelá hlava drží nad vodami.

Starý Diogenes, zahalený do svojho plášťa, vekom a slabosťou poznačený a trasúci sa, chytil malé zvieratko, odchované na nečistých ľuďoch a doniesol ho do panteónu, chrámu všetkých bohov. Položil zvieratko na palec svojej ruky ako na oltár a druhým palcom pritlačil; chruplo to a takto obetoval Diogenes všetkým bohom, keď nič iné obetovať nemal. Len keď to niečo bolo. aj to bola obeta, taká, ako niečoho iného; aj takto obetoval Diogenes bohom. V každom veku nejaký Diogenes takto obetoval bohom. Pravý duch sa nikdy netrasie a vždy sa nájde nejaký Samsón, ktorý pozorne prezerá stĺpy autority. Pravého milenca slobody nikdy nezastrašila všetka tá cirkevná sláva, krása, paráda a honosnosť, ako ju nachádzame v skvostných a vyparádených chrámoch; Paine vedel, že to všetko bolo kúpené za slobodu ľudstva, ten najdrahší klenot ducha. V tých skvostných chrámoch videl len duchovné žaláre. Hlučný hlas organu nevedel v jeho sluchu utlmiť rinčanie pút na rukách a nohách v chrámoch kľačiacich veriacich; nemohol zabudnúť, že ich posvätené sviečky zapaľovali aj hranice so svojimi živými obeťami; vedel, že kríž ozdobuje čepeľ krvavého meča a tak vtedy, keď iní konali svoju pobožnosť, jeho za celé ľudstvo urážali, vysmievali a pokorovali. Paine vedel, že na otvorenej biblii leží meč vojny a preto keď sa iní modlili, on plakal.

Pochybovač, bádateľ a neverec boli spasiteľmi ľudstva a jeho slobôd. Táto pravda pomaly začína byť všeobecne uznávanou a slobodomyseľní ľudia začínajú verejne ctiť chrabrých mysliteľov minulých dôb. No cirkev dodnes neodpúšťa, ešte sa aj čuduje, prečo ten a ten neverec chce byť nasilu taký zlopovestný, že nabúrava jej moc.

Teraz však chcem cirkvi povedať, prečo ju nenávidím.

Vy ste uväznili ľudskú myseľ; vy ste boli nepriateľmi slobody; vy ste nás upaľovali na hranici a a trhali ste naše mäso železnými a žeravými kliešťami; vy ste vytrhli z nášho náručia naše ženy a naše deti; vy ste zabavovali náš majetok; vy ste popreli naše právo svedčiť pred súdom; vy ste nás pošpinili verejnými pohanami; vy ste nám vytrhávali jazyky z úst a ani pohreb ste nám nechceli dopriať. V mene vášho náboženstva ste nás zbavovali všetkých práv a keď ste nám učinili všetko zlo, ktoré je na svete možné a vymysliteľné, vrhli ste sa pobožne na kolená a so zopätými rukami ste sa modlili k svojmu bohu, aby vaše dielo na nás dovŕšil v horúcom pekle.

Môžete sa potom čudovať, že nenávidíme vaše učenie? Že si zúfame nad vašou vierou; že sme hrdí na to, že sme naraz vonku z vašej moci a navzdory vám všetkým slobodní; že môžeme svoje poctivé myšlienky slobodne prednášať a že celý svet slávnostne vstupuje do svetla toho pravého poznania. Môžete sa čudovať tomu, že sa honosíme všetkým právom, že to boli neverci, čo vždy bojovali za ľudské slobody a práva a za blaženosť pre všetkých? Môžete sa čudovať, že sme na to hrdí, že sme vždy boli učeníkmi rozumu a a bojovníkmi za slobodu? Že sme vždy odmietali tyranstvo a povery a že sme si vždy zachovali ruky čisté od ľudskej krvi?

Popieram názor, že by náboženstvo bolo účelom a koncom nášho života. Keby to tak bolo, bol by to koniec šťastia a radosti v živote. Ale potom je náboženstvo dračia potvora, ktorá v drsných kruhoch siaha od vysokého neba až na zem, kde svojimi jedovatými pazúrmi trhá mäso slabých nebohých ľudí.

Požiera blaho ľudu a stavia zato paláce bohu, ktorý vraj nebýva v domoch postavených ľudskou rukou. Svoje deti necháva umrieť hladom a biedou v chatrčiach vedľa týchto palácov. Náboženstvo plní svet smútkom, nebesá nenávisťou, prítomnosť strachom a celú budúcnosť ohňom a zúfalstvom.

Cnosť, pravá cnosť, pozostáva z podriadenia sa vášní rozumu; ona je to, keď človek koná podľa svojho najlepšieho presvedčenia. Neskladá sa z viery v niečo, ale z konania doba. Je to tá najvznešenejšia pravda, ktorú hlásali neverci všetkých vekov.

Neverci udržovali toto posvätné večné svetlo pravdy na oltári rozumu po celý čas, kŕmiac ho v temnom stredoveku panstva cirkvi aj vlastnou krvou, aby nezhaslo. Neveriť je sloboda, byť poverčivý je poroba. V každej viere je muž otrokom boha, žena otrokyňou muža a sladké deti sú otrokmi všetkých. Nepotrebujeme žiadne viery, potrebujeme vedenie, vedomosti. Chceme byť šťastní.

A tu nám cirkev vyčítavo vraví, že sme nič nedokázali, že sme len búrači, že len búrame a búrajúc nič nestaviame. Ale či je to nič, oslobodiť ducha? Nie je to nič, vzdelať celé ľudské pokolenie? Nie je to nič, naplniť celú zem svetlom, vynálezmi, vedou? Nie je to nič, zdôstojniť človeka a povzniesť jeho poznanie?

Nie je to nič, zatarasiť cestu do vášho väzenia? Do temných a vlhkých žalárov, tmavých a plesnivých ciel povery, kde je duša ľudská prikovaná ku kamenej podlahe? Nie je to nič, keď sa otvárajú oči prebúdzajúcim sa a oni pozerajú odvážne do svetla a usmievajú sa vnútornou radosťou, idúc do posvätného chrámu pravdy, do denného svetla, do krásnej prírody? Nie je to nič, keď dosiahneme to, že nebohé tisíce stierajú prach zo svojich opuchnutých kolien, slzy zo svojich bledých vrásčitých tvárí a po prvý raz sa dívajú do sveta s radosťou a veselím v srdci? Nie je to nič, že sme z neba strhli toho netvora, tisíckrát pofŕkaného ľudskou krvou a zotročujúceho celé ľudstvo? Že sme na čistú baňu oblohy napísali jasnými písmenami slovo „SLOBODA“ a túto slobodu uznávajú dnes všetky národy?

Či je málo, udusiť žiar pekla, rozbiť odveké okovy, zastaviť prelievanie krvi v náboženských vojnách, zadržať meč náboženských horlivcov a odtrhnúť ruky cirkvi od hrdla všetkého ľudského pokroku? Či je to málo, urobiť ľudí v pravde slobodnými, zničiť vierouky nevedomosti, predsudkov a moci, odstrániť báchorky povier a z krásneho obličaja zeme zahnať pekelné strašidlo strachu?

Zdá sa, že aj najhorlivejší kresťan musí niekedy pochybovať o božskom pôvode svojho náboženstva. Kresťanské učenie sa káže už 1 800 rokov; temer celých 1 000 rokov mala cirkev vládu nad celým vzdelaným svetom. A čo je toho výsledok? Sú kresťanské národy vzory lásky a zhovievavosti?

Naopak, ich najhlavnejšie životné ciele spočívajú v ničení jeden druhého. Viac ako päť miliónov kresťanov je vychovávaných a vzdelávaných k tomu, aby vedeli zabíjať a vraždiť ostatných spolukresťanov. Všetky národy stonajú pod strašným bremenom daní na vedenie vojen a udržovanie armád, resp. na ochranu svojho štátu pred napadnutím niektorou inou kresťanskou zemou. Celý svet je pokrytý pevnosťami, aby chránili kresťanov pred spolukresťanmi; všetky moria sú pokryté monitormi, ktoré sú neustále v pohotovosti, aby niekoľko sto ľudských a kresťanských mozgov rozsekali na kašu. Milióny a milióny sa ročne vydávajú na zdokonalenie starých a vynachádzanie nových, čo najsmrtonosnejších zbraní. Priemysel je zmrzačený, poctivá práca utláčaná a olupovaná, a už aj na žobrotu sa ukladá daň, len aby sa zohnali peniaze na kresťanské vraženie sa medzi sebou. K náprave sveta vedie teda asi iná cesta ako viera v rozprávku, ktorá sa dosiaľ neosvedčila. Správna cesta nie je nič iné ako vzdelanie a vedomosti. Vedecké vzdelanie obyvateľstva je cestou, ktorá povedie k cieľu.

Musíme poznať a objaviť prírodné zákony, podľa ktorých si zariadime svoj život. Potrebujeme slobodné telá a slobodné mysle, slobodnú prácu a slobodné premýšľanie, ruky bez okov a mozog bez pút. Potrebujeme mužov s dostatkom odhodlanosti , aby hovorili a písali o svojich premýšľaniach a stáli pri svojom skutočnom presvedčení až do smrti. Nemusíme sa báť, že budeme príliš radikálni.

Budúcnosť ukáže ovocie našej práce. Paine krásne predbehol v kritike kresťanstva svoju dobu, ale pri porovnaní s nevercami našej doby bol ešte príliš „pravoveriacim“. No aj veda, pred ktorou sa trasú všetky nepravé obrazy, bola od roku 1809 usilovná a popri ceste pokroku husto ležia porazené modly minulosti. Ľudstvo vykazuje pokrok na všetkých stranách.

Boží zástupca v Ríme bol zhodený z trónu cézarov a nad strechami večného mesta vládne opäť orol. Dokázalo to niekoľko hrdinov. Vedci prevŕtali nebo aj zem a s nekonečnou trpezlivosťou si zaopatrili pravdu. Chrabrí myslitelia im pomáhali. Temné jaskyne povery sa zmenili na jasné chrámy a diabli minulosti sú dnes anjelmi. Veda vzala hrsť piesku a stvorila z neho ďalekohľad, pomocou ktorého preskúmala nekonečné hlbiny oblohy; veda vytrhla z rúk bohov blesky a elektrická iskra, zaťažená myšlienkou a láskou nesie sa teraz aj hlbinami mora, Veda zotrela slzu z tváre neplateného robotníka, premenila ju na paru a vytvorila si obra, ktorý teraz neustávajúcimi ramenami otáča kolesami tiaže.

Thomas Paine bol jeden z tých veľkých rozumových hrdinov, ktorým sme nevýslovne zaviazaní. Jeho meno je naveky spojené s touto republikou. Žil dlho, užitočne a v práci. Svet sa stal lepším z neho a preňho. Pre pravdu prevzal na seba prenasledovanie a nenávisť a jedával trpký chlieb opovrhovania a biedy.

Priatelia sa mu stali nevernými, pretože on bol verný sebe aj im. Stratil úctu takzvanej spoločnosti, ale zachoval si svoju. Jeho život nazýva okolie nezdarom, dejiny úspechom. Ak milovať spolublížneho viac ako seba znamená byť dobrým, potom bol Thomas Paine dobrým. Ak byť vpredu, pred svojou dobou a v zákopoch práva a pravdy, robí človeka veľkým, potom bol Thomas Paine veľkým. Ak sa vernosť zásadám aj pred tvárou smrti a plnenie povinnosti až do smrti môže nazývať hrdinstvom, potom bol Thomas Paine hrdina.

Vo veku 73 rokov sa smrť dotkla jeho srdca. Zomrel v zemi, ktorú hájil jeho duch, pod zástavou, ktorú dal oblohe. Ohováranie sa ho už nemôže dotknúť, nenávisť ho už nezasiahne. Spí vo svätyni hrobu pod tíšinou hviezd. Ešte niekoľko rokov, a ešte niekoľko chrabrých mužov a ľudstvo bude jeho pamiatku sláviť.

Teraz predniesol rečník početné a nezvratné dôkazy, že proti výmyslom niektorých Painových životopiscov, ktorí vravia, že hodinu pred smrťou odvolal Paine svoje rúhanie sa bohu, že si prial zmieriť sa so svätou cirkvou, že sa vyslovil, aby sa všetky jeho spisy spálili a podobne. Je tu aj rozprávanie iných „znalcov“, že zomrel strašnou smrťou, drsnou a plnou hrôz a strachu pred tým, že ho čaká isté peklo. Tých dôkazov sa uvádza toľko, že na to tu niet miesta a preto uvádzame len niektoré.

Sú tu svedkovia, ktorí dosvedčia, že Thomas Paine pred svojou smrťou nič neodvolal a že zomrel s tým náboženským presvedčením, ktoré mal a hájil po celý svoj život; sú to:

  1. Thomas Nixton, kapitán Daniel Pelton a B. F. Haskin, ktorí chorého pred smrťou navštívili osobitne za tým účelom, aby sa presvedčili, či chce umrieť s tým náboženským presvedčením, aké hlásal po celý život, alebo či to presvedčenie zmenil. Všetci dosvedčili, že sa vyslovil, že v tom ohľade sa nič nezmenilo a on si žiadnu zmenu nepraje.
  2. Jas Cheatham, najzlomyseľnejší Painov nepriateľ, píše o jeho smrti, že „umrel pokojne a skoro bez boja“.
  3. Kazatelia Milldollar a Cuningham vysvetľovali nemocnému, že ak zomrie bez viery v Ježiša Krista, bude zatratený a Paine im odvetil: „Nechajte ma len zomrieť bez toho vášho popovského nezmyslu! Dobrý deň.“
  4. Pani Heddenová povedala menovaným kazateľom, keď sa chceli ešte raz votrieť k nemocnému Painovi, že všetka námaha na jeho obrátenie je márna, lebo „ak boh neobráti jeho myseľ“, žiadna ľudská moc to nedokáže.
  5. Andrew A. Dean, ktorý býval na Painovej farme v New Rochelle a dopisoval si s ním o náboženských problémoch, mal ten istý názor.
  6. Umelec Jarvis, s ktorým Paine žil, rozpráva, že pred jeho smrťou prišla k nim jedna stará pani a rozprávala, že ju posiela pánboh s posolstvom, že ak sa Paine neobráti, príde do horúceho pekla. Na to jej Paine odvetil, že s takým dôležitým posolstvom by pánboh neposielal takú starú hlúpu ženskú.
  7. William Carver, u ktorého sa Paine stravoval, veľa razy opakoval, že Paine svoje presvedčenie nikdy neodvolal a on by to vedel najlepšie.
  8. Dr. Manley sa staral o Paina v posledné dni jeho nemoci a mal s ním posledný rozhovor. Pýtal sa ho, či by si neprial veriť v Ježiša Krista. Paine odvetil, že si nič také nepraje.
  9. Willet Hicks a Elias Hicks boli u nemocného v poslednom čase veľmi často a nahovárali ho, aby svoju nevieru odvolal. Obidvaja svedčia, že zomrel pokojne a bez odvolania, ako ctiteľ jedného boha a priateľ celého ľudstva; bol mužom poctivým a šľachetným. Painovi nepriatelia im ponúkali veľké peniaze za výpoveď, že Paine odvolal, ale nedali sa podplatiť. Ľudia chceli po nich, aby k tým klamstvám aspoň mlčali, ale ani k tomu sa neznížili.
  10. Amasa Woodsworth bol pri Painovej nemocničnej posteli celých šesť týždňov pred jeho smrťou a často to boli celé noci, najmä tie dve posledné; svedčí že Paine neodvolal a zomrel v pokoji. Toto svedectvo je jedno z najvážnejších.
  11. Thomas Paine sám: Jeho závet, ním samým napísaný, začína týmito slovami: Posledná vôľa a závet môj, podpísaného Thomasa Paina, spoliehajúceho sa s plnou dôverou na svojho tvorcu; žiadnu inú takú bytosť nepoznám a neviem o nej. A končí sa slovami: „Žil som život poctivý a pre ľudstvo užitočný. Svoj čas som venoval konaniu dobra a umieram v plnom sebavedomí a oddanosti do vôle môjho božského tvorcu.

Ak Thomas Paine odvolal, prečo ho nábožní veriaci ohovárajú a zatracujú? Ak odvolal a zomrel v ich viere, prečo vravia, že jeho smrť bola hanebná a zbabelá? Ak na smrteľnej posteli odvolal svoje zmýšľanie za života, bolo by na terajších neveriacich, aby mu nadávali a hanili ho. Pýtam sa kresťanov, či je to poctivé, ak odmietajú svedectvo jeho priateľov, mužov napospol čestných. Mali by sa zdržať jedovatých a hanlivých slov nejakého osobného protivníka a nepriateľa.

Sám som v roku 1877 v San Franciscu ponúkol USD 1 000 v zlate každému kazateľovi alebo komukoľvek, kto podá preukazný dôkaz alebo predvedie dôveryhodných svedkov, že Thomas Paine na smrteľnej posteli odvolal svoje bezbožné názory. Redaktor náboženského listu „The New York Observer“ túto ponuku prijal a pustil sa do nehanebného klamania a prekrucovania. Ja som však toho pána na základe stávky a sľubu prinútil uverejniť 1. novembra 1877 nasledujúcu výpoveď: „My sme nikdy netvrdili bez vnútorného presvedčenia, že Thomas Paine by bol pred svojou smrťou nejakým skutkom odvolal svoju nevieru. Všetky správy, ktoré sme zistili, súhlasia v tom, že zomrel ako rúhajúci sa neverec.“ Myslím si, že táto správa učiní koniec všetkým zlomyseľným ohováračkám cirkvi, týkajúcim sa jeho odvolania pred smrťou.

*

Potom rečník hájil Thomasa Paina proti ohováraniu o jeho súkromnom živote, osobitne o utŕhaní na cti jeho osobe. Uviedol viacero nezvratných dôkazov a medzi nimi sú aj nasledujúce zaujímavé a asi každému vítané listy Painovi od Georgea Washingtona. Thomasa Jeffersona, Johna Adamsa a Jamesa Monroea, ktorí ho nazývali „milým priateľom“ a mali na srdci jeho blaho, takže keby bol potreboval alebo si prial ich pomoc, bol by ju zaiste dostal.

*

– List od G. Washingtona

Rock Hill, 10. septembra 1783. — Dozvedel som sa, že ste v Bordentowne. Neviem, či ste preč od hluku sveta pre vzdialenosť alebo pre nedostatok prostriedkov. Nech je tomu akokoľvek, keby ste si priali prísť sem, a byť so mnou, bol by som veľmi šťastný mať vás pri sebe a prial by som vám to. Vaša prítomnosť by kongresu pripomenula Vaše predchádzajúce služby našej vlasti a keby to bolo v mojej moci, aby som im to vštiepil, upotrebte bez starosti moje najlepšie sily, lebo s radosťou ich pre Vás použijem, keďže veľmi živo cítim dôležitosť Vašich spisov a podpisujem sa s najväčším potešením ako Váš úprimný priateľ G.W. – Na inom mieste zmieňuje sa Washington o spisoch Thomas Paine týmito slovami:

„Ešte niekoľko ohnivých dôvodov, aké boli predložené vo Falmouthe a Norfolku a k tomu zdravá náuka a neprekonateľné uvažovanie obsiahnuté v spise ‚Zdravý rozum‘ nenechá zaiste nikoho nerozhodným v otázke, či je slušné odtrhnúť sa alebo nie.“

*

– Od T. Jeffersona máme zachovaný tento list Painovi do Francúzska:

„Píšete, že by ste sa rád vrátili do Ameriky na štátnej lodi. Pán Dowson, ktorý tam nesie zmluvu a ktorý Vám doručí tento list, má nariadené, aby prikázal kapitánovi lode Maryland, aby Vás prijal a dopravil späť, keby ste sa mohli vzdialiť v takej krátkej dobe.

Zistíte. že sme sa vrátili k zmýšľaniu ako za starých čias, ktoré boli Vašou slávou. Že ste usilovne pracovali a dočkali sa takého úspechu, ako máloktorý žijúci muž. Kiež by ste žili dlho, pokračovali vo svojich užitočných prácach a zožali ako odmenu vďačnosť národa – to je moja úprimná modlitba. Prijmite uistenie mojej hlbokej úcty a trvalého priateľstva – Thomas Jefferson.

– V inom liste píše Jefferson:

„Žiaden spisovateľ neprekonal Thomasa Paina v ľahkosti štýlu, oboznámenosti so slohom, v prehľadnosti výrazov, v štatistických vyobrazeniach a skrátka v nenabubrenom štýle.“

*

– John Adams píše:

„Všeobecne sa v Európe predpokladalo, že pamflet ‚Zdravý ľudský rozum‘ som napísal ja. Ja by som však nevedel nič podobného napísať takým mužným a pádnym slohom, ako to robíte Vy. – John Adams.“

*

– James Monroe píše Painovi:

„Nepotrebujem Vám rozprávať, ako všetci Vaši krajania – hovorím o veľkých davoch ľudí – majú na srdci Vaše blaho, nezabudli na dejiny svojej vlastnej revolúcie a ťažkosti, ktoré majú práve za sebou; nepripomínajú si jednotlivé stanice toho príbehu bez toho, žeby nespomenuli povinnú úctu k zásluhám tých, ktorí im slúžili v tom veľkom a ukrutnom boji. Zločin nevďaku ešte nepoškvrnil a dúfam, že ani nikdy nepoškvrní, našu národnú povahu. O Vás sa vie, že ste nielen preukázali dôležité služby vlasti za revolúcie, ale že ste veľkým priateľom ľudských práv a vynikajúci a schopný zástanca všeobecnej slobody, Američania nie sú a nemôžu byť neteční k tomu, ako sa vodí Thomasovi Painovi. – James Monroe.

*

Tieto listy vyvážia stovky očierňujúcich a na cti utŕhačských rečí a rečníkov. Raz mi rozprával jeden občan v Pensylvánii, že jeho otec mal na svojej farme robotníka, ktorý bol revolučným vojakom a volal sa Thomas Martin; Bol to už starec, ale ešte silný. Niekedy k nim chodieval presbyteriánsky kazateľ menom Crowford; keď raz tento všeličo rozprával, prišiel v reči aj na Thomasa Paina, že čo to bolo za mizerného rúhavého psa atď.

Keď bol v polovici reči, povstal starý vojak od krbu, pristúpil ku kazateľovi a spýtal sa ho, či poznal Thomasa Paina, Kazateľ odvetil, že nie, „Ale ja som ho poznal“, rozhorlene zdôraznil vojak. „Videl som ho vo Valley Forge. Načúval som, keď sa predčítali jeho listy každému pluku a každej stotine. Počul som predčítať „Krízu“, videl som Thomasa Paina, ako písal listy na bubne pri táborovom ohni. A musím vám povedať, pán kazateľ, že Thomas Paine urobil pre našu slobodu viac, ako ktorýkoľvek kňaz, čo na svete žil.“ A predsa ešte ohovárači tvrdia, že Paine sa bál zomrieť a že ho napádal strach a hrôza pred smrťou.

Čoho sa však mal báť? Či je na nebi nejaký boh, ktorý nenávidí vlastencov? Ak je, potom sa Thomas Paine musel báť smrti. Ale či je nejaký boh, ktorý by nenávidel a zatratil človeka, ktorý pomáhal oslobodiť milióny ľudí? Ak je dnes Thomas Paine v horúcom pekle, tak keby mu bolo dané len toľko času, aby mohol ukázať bohu na tróne svoj hviezdnatý prápor, vlajúci nad Amerikou, tu by ho boh musel prepustiť z pekla von.

Čohože sa mohol báť? Či niekedy niekoho spálil na hranici? Odovzdal niekoho svätej inkvizícii? Priviedol niekoho do mučiarne a šrauboval mu palce a nechty? Zavrel niekoho do temného väzenia, aby jeho žena musela prichádzať k mrežiam s nemluvniatkom v náručí a podávať ho cez studené železo otcovi na pobozkanie? Urobil niečo také? Nie! Nie!

Zapaľoval niekedy hranice? Sťahoval zo živých ľudí kožu a trhal im z tela kusy mäsa? Čoho sa teda mal báť? Pomáhal urobiť slobodným celý svet. Pomáhal založiť a stvoriť v tom čase jedinú republiku na svete, tak čoho sa mal báť? Či je boh nepriateľom republiky a priatelí sa len s kráľmi a cisármi?

Neveril, že Písmo je božie slovo, zjavené na uverenie, Ak to je zločinom, potom je vzdelaný svet plný zločincov na všetkých stranách, pretože temer všetci myslitelia, vodcovia vo vedách a vedomostiach, najprednejší muži vo všetkých umeniach a poznatkoch, králi písomníctva a vied, čelní bádatelia a výskumníci, všetci svojím vzdelaním vynikajúci mužovia, všetci tí neveria na slovo božie, zjavené kňazmi hlúpym ľuďom.

Prečo si máme myslieť, že sa Thomas Paine bál zomrieť? Prečo by mal americký ľud haniť jeho pamiatku? Bol prvý, čo hlásal odtrhnutie od materskej zeme. Bol prvý, čo verejne napísal slová „Zjednotené / Spojené štáty americké“. A toho muža máme hanobiť! Bol prvý, čo pozdvihol svoj hlas proti zotročovaniu ľudí v dobe, keď ešte stovky a tisíce kresťanských kňazov a kazateľov nielenže verili v otroctvo, ale ho aj slovami svojho svätého Písma hájili, keď predávali a kupovali ženy a deti od matiek a otcov v mene Ježiša Krista.

Proti nim tento neznaboh, tento teraz v horúcom pekle sa smažiaci neverec pozdvihol svoj mocný hlas a zavolal: „Zotročovanie ľudí je lúpežníctvo a otrokár je zlodej. Kto bije ženu, je barbar. Kto predáva deti, je divoch.“ Niet sa čo čudovať, že tí zlodejskí podvodníci jeho doby ho nenávideli a prenasledovali. Bol prvý, čo vo francúzskom národnom zhromaždení navrhol zrušenie trestu smrti, Bol prvý, čo navrhol, aby sa vypracovala nová a pevná ústava Súštátia (Spojených štátov amerických). Čo robili vtedy všetci tí kňazi a kazatelia, čo mu nadávali?

Thomas Paine nenávidel poveru a miloval pravdu; nenávidel krutovládu a miloval slobodu; bol priateľom ľudského pokolenia; bol dobrým a veľkomyseľným človekom, aký len kedy žil. Ako veľká tichá rieka so zelenými a úrodnými brehmi tiekol jeho život svojím prúdom, konajúc všade dobre až konečne vplával do mora večnosti.

Ja ho milujem. Milujem každého človeka, ktorý pomáhal, aby sme tu mali slobodu slova, ktorej sa dnes tešíme; ktorý pomáhal vztýčiť na oblohe našu vlajku. Milujem každého človeka, ktorý pozdvihol svoj hlas za zbavenie tela aj ducha ich pút, ktorý dal každému človeku to právo, ku ktorému sa sám hlásil. Milujem každého muža, ktorý viacej dal na svoje zásady a pravdu, ako na svoje postavenie, ktorý po korunách pod svojimi nohami šliapal, len aby sa stal ľudstvu užitočnejším. Pre toto všetko milujem Thomasa Paina!

*

Prameň: Věk rozumu od Tomáše Paina, s doplňky z jeho ostatních spísů vybraných; překládá Frant. B. Zdrůbek; Published 1884 by A. Geringer in Chicago. Written in Czech.

Poznámka: Pripravujeme knižné vydania prekladov Veku rozumu a Common sense, a uvítame každú pripomienku.

tags , , ,

Zatiaľ bez komentárov.

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staré čísla ZH ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva www.alternativa-antikvariat.sk.
Adresa: Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA, Za hradbami 18, 902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@alternativa-antikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu