Čína proti Amerike – Zvládnutie najbližšieho stretu civilizácií

Tuesday, 26 September 2017 | Zošity humanistov č. 113

Graham Allison

Keď sa Amerika prebudila zoči-voči Číne, ktorá s ňou súťaží na každej aréne, mnohí našli útechu v presvedčení, že ako bude Čína bohatnúť a mocnieť, pôjde v šľapajach Nemecka, Japonska a iných štátov a pretransformuje sa na pokročilú liberálnu demokraciu.

S takouto perspektívou mal magický koktail globalizácie, trhového konzumizmu a integrácia do medzinárodného poriadku urobiť z Číny demokraciu doma a „spoľahlivého partnera“ v zahraničí.

Samuel Huntington nesúhlasil.

V eseji „Stret civilizácií“, uverejnenej v tomto časopise v roku 1993, tento politický vedec tvrdil, že hranice medzi kultúrami sa pri globálnom liberálnom usporiadaní nerozpustia, ale stanú sa definujúcim znakom povojnového sveta.

Dnes si pripomíname Huntingtonov argument hlavne pre jeho predvídanie sporu medzi „západnou a islamskou“ civilizáciou, oživeného útokmi 9/11 a ich následkami.

Priepasť medzi západom, vedeným Spojenými štátmi a čínskou civilizáciou videl Huntington hlbokú, trvalú a bohatú na dôsledky.

Povedal:

„Už samotná myšlienka, že môže existovať univerzálna civilizácia, je západniarska idea, ktorá je v priamom rozpore s partikularizmom väčšiny ázijských spoločností a ich zdôrazňovaním toho, čo odlišuje národy medzi sebou.“

Uplynulé roky dali Huntingtonovi za pravdu a budúcnosť ju ešte pritvrdí. Spojené štáty stelesňujú to, čo Huntington považuje za západnú civilizáciu.

Napätie medzi americkými a čínskymi hodnotami, tradíciami a filozofiou ešte zvýšia štrukturálne stresy medzi situáciami, keď rastúca mocnosť, ako je teraz Čína, ohrozuje postavenie existujúcej mocnosti, ako sú teraz USA.

Príčina, pre ktorú také pohyby vedú často ku konfliktom, sa volá Thukydidova pasca. Thukydides bol starogrécky historik, pozorujúci nebezpečnú dynamiku vývoja udalostí medzi mocnejúcimi Aténami a vládnucou Spartou.

Thukydides:

„Rast moci Atén vyvolá strach v Sparte a urobí vojnu nevyhnutnou.“

Rastúce mocnosti pochopiteľne cítia rastúce právo konať a dožadujú sa väčšieho vplyvu a rešpektu. Ak sa platná vláda vystaví vyzývateľom, stane sa bojazlivou, neistou a defenzívnou.

V takom prostredí sa nedorozumenia zväčšujú, empatia sa stráca a príhody, ktoré by inakšie ostali bez následkov, prípadne zvládnuteľné, môžu vyvolať vojny, ktoré ich pôvodcovia nikdy nemali v pláne vybojovať.

V prípade Spojených štátov a Číny sú thukydidovské riziká umocnené civilizačnými nezrovnalosťami dvoch národov, ktoré podnecujú spor a sťažujú zblíženie.

Nezhoda je najvýraznejšia pri hlbokej rozdielnosti americkej a čínskej koncepcie štátu, ekonomiky, role jednotlivca, medzinárodných vzťahov a posudzovania súčasnosti.

Američania vidia v štáte potrebné zlo a myslia si, že sklonu štátu k diktatúre a zneužitiu moci sa treba obávať a obmedzovať ho. Pre Číňanov je vláda potrebné dobro, ba základný pilier poriadku a predchádzania chaosu.

Pri kapitalizme amerického štýlu trhového hospodárstva vláda ustanovuje pravidlá a zákony; občas sa stáva, že niečo patrí štátu, alebo že zakročuje vláda, ale to sú výnimky.

V čínskej ekonomike, riadnej štátom, vláda určuje ciele rastu, vyberá a financuje priemyselné odvetvia, ktoré treba rozvíjať, odmeňuje národných šampiónov a plánuje dlhodobé ekonomické projekty, ktoré sú v záujme štátu.

Čínska kultúra nepozná a neslávi individualizmus amerického štýlu, hodnotiaci spoločnosť podľa toho, ako dobre chráni práva a osobnú slobodu jednotlivca.

Čínsky výraz pre individualizmus je grenzhuvi, čo je egoistické zaoberanie sa sebou samým na úkor komunity.

Čínsky ekvivalent pre americké heslo „Daj mi slobodu alebo ma zabi!“ znie „Daj mi harmonickú komunitu, alebo ma zabi!“

V Číne je najvyššia hodnota poriadok a harmónia. Je dôsledok hierarchie, pri ktorej účastníci poslúchajú prvý Konfuciov imperatív:

„Poznaj svoje miesto!“

Tento názor platí nielen pre domácu spoločnosť, ale aj pre globálne situácie; miesto Číny je podľa toho na špičke pyramídy; ostatné štáty sa majú umiestniť ako podriadení poplatníci.

Americký názor je trochu odlišný. Najmenej od konca 2. svetovej vojny sa Washington snažil predísť objaveniu sa „rovnocenného súpera“, ktorý by mohol zaútočiť na americkú vojenskú dominanciu (prevyšovanie).

No povojnové americké koncepcie medzinárodného poriadku predvídali aj potrebu globálneho systému, založeného na pravidlách, viažucich aj Spojené štáty.

Nakoniec mysleli Američania aj Číňania aj na súčasnosť a zistili, že prebieha rozlične. Američania sa snažia zamerať sa na prítomnosť a počítajú neraz v hodinách alebo na dni. Číňania sú naproti tomu zameraní historicky a neraz myslia v dekádach, ba aj storočiach.

Toto sú však obšírne generalizácie; sú reduktívne a preto neodrážajú verne zložitosť americkej a čínskej spoločnosti. Zabezpečujú však dôležitú pripomienku, že politici v oboch štátoch nesmú zabudnúť na to, že súťaž medzi nimi sa musí zaobísť bez vojny.

MY SME ČÍSLO JEDNA

Kultúrne rozdiely medzi USA a Čínou zaťažuje pozoruhodná vlastnosť, ktorú majú obidva národy: komplex extrémnej povýšenosti. Každý sa vidí výnimočným – samozrejme bez seberovného. Ale len jeden môže mať číslo jedna.

Lee Kuan Yew, bývalý premiér Singapuru, pochybuje o schopnosti Spojených štátov adaptovať sa na rastúcu Čínu. V roku 1999 povedal v jednom interview:

„Pre Ameriku je emocionálne veľmi ťažké akceptovať nielen svetovú porážku, ale aj porážku čo len v západnom Pacifiku, a to ázijským národom, ktorý bol dlho opovrhovaný a odmietaný ako dekadentný, slabý, korupčný a neschopný. Pocit kultúrnej prevahy u Američanov veľmi sťaží prispôsobovanie sa.

V tomto ohľade je čínsky excepcionalizmus ešte útočnejší ako jeho americká podoba.

„Čínske cisárstvo sa videlo ako stred civilizovaného sveta,“ napísal v roku 2001 historik Harry Gelber vo svojej knihe Národy mimo impérií.

Počas imperiálnej éry „čínski vedci a byrokrati nerozmýšľali o ‚Číne‘ alebo ‚čínskej civilizácii‘ v modernom význame toho slova. Pre nich platil len národ Hanov a čo bolo navyše, bolo barbarstvo. Čo nebolo civilizované, bolo už z definície barbarské.“

Na svoje civilizačné úspechy sú Číňania hrdí dodnes.

„Sme veľký národ“, vyhlásil čínsky prezident Xi Jinping v roku 2012.

„Počas 5 tisíc rokov rozvojového civilizačného procesu prispela Čína k civilizácii a pokroku ľudstva nezmazateľnou mierou.“

V knihe Vládna moc v Číne (2014) sebavedome uvádza, že jedinečnej postupnej čínskej civilizácii sa nevyrovná nič na svete.

Aj Američania sa vidia ako predvoj civilizácie, a to najmä v oblasti politického rozvoja. V hlavnom diele amerického politického vyznania, v Deklarácii nezávislosti sa vyhlasuje, že ľudia sa rodia rovní a že „stvoriteľ im dal určité neodcudziteľné práva“. Deklarácia špecifikuje, že k týmto právam patrí právo na život, slobodu a hľadanie šťastia; o týchto právach sa nediskutuje, pretože sú to „samozrejmé“ pravdy.

Americký historik Richard Hofstadter napísal:

„Bolo naším osudom ako národa, že sme nemali ideológiu, ale že sme sa jednou stali.“

Pre Číňanov je poriadok ústrednou politickou hodnotou; je dôsledkom hierarchie; sloboda jednotlivca, ako ju chápu Američania, rozmetá hierarchiu; podľa Číňanov zvádza k chaosu.

ROB, AKO JA HOVORÍM – A AKO AJ ROBÍM?

Tieto filozofické rozdiely nachádzajú výraz v koncepciách vlád jednotlivých štátov. Hoci živili hlbokú nedôveru voči autorite, zakladatelia Spojených štátov uznali, že spoločnosť vyžaduje vládu. Kto by inakšie bránil občanov proti hrozbám z cudziny alebo proti narúšaniu ich práv domácimi kriminálnikmi?

Zápasili však s dilemou: vláda, ktorá bude dosť silná, aby plnila svoje úlohy, bude mať diktátorské sklony. Na zvládnutie tejto výzvy bude treba ustanoviť vládu „oddelených inštitúcií, podieľajúcich sa na moci“ (Richard Neustadt).

Toto viedlo úmyselne k sústavnému boju medzi exekutívnou, legislatívnou a súdnou vetvou moci a často k odkladom až opusteniu cieľa; umožňovalo to však kontrolu a vyváženosť proti zneužitiu.

Čínska koncepcia vlády a jej úloha v spoločnosti ťažko môže byť odlišnejšia. Historik Lee k tomu poznamenáva:

„História svedčí, že keď bol mocný stred (Peking alebo Nanking), krajina bola mierumilovná a prosperovala. Keď je stred slabý, vládnu v provinciách malí varlordi.“

Podľa toho silná centrálna vláda, ktorej Američania odolávajú, predstavuje pre Číňanov záruku pre pokrok poriadku a verejné dobro v domácich aj zahraničných záležitostiach.

Pre Američanov je demokracia jediná spravodlivá forma vlády; autority odvodzujú svoju legitimitu od súhlasu tých, ktorým vládnu. Nie je to prevažujúci názor v Číne, kde sa bežne má za to, že vláda získava alebo stráca politickú legitimitu podľa toho, aké dosahuje výsledky.

V provokatívnej prednáške v roku 2013 napadol šanghajský bankový kapitalista Eric Li údajnú superioritu demokracie. Rozprával:

„Pýtali sa ma, kde je legitimita vlády, ak strana nevyhrala voľby? Odpovedal som im: ‚Pohovorme si o kompetentnosti a úspešnosti tejto vlády.‘“

Pripomenul poslucháčom, že v roku 1949, keď sa v Číne zmocnila vlády komunistická strana, zúrila v štáte občianska vojna, štát bol rozkúskovaný cudzími agresormi a priemerný vek občanov bol 41 rokov. Dnes je Čína druhou najväčšou ekonómiou sveta, priemyselnou mocnosťou a jej obyvatelia žijú v rastúcej prosperite.

Washington a Peking majú odlišné prístupy aj keď ide o základné politické hodnoty na medzinárodnom poli.

Američania si myslia, že ľudské práva a demokracia sú univerzálne ašpirácie, vyžadujúce len príklad Spojených štátov (a niekedy neoimperialistické postrčenie), aby sa všade realizovali. Podľa Huntingtona sú Spojené štáty „misionársky národ“, poháňaný vierou, že nie-západné národy sa majú podrobiť západným hodnotám a… včleniť do západných inštitúcií. Väčšina Američanov verí, že demokratické práva osožia každému a všade na svete. Počas desaťročí sledoval Washington zahraničnú politiku, ktorá uprednostňuje demokraciu – aj vtedy, keď to príjemca nezvládne.

Hoci sú Číňania presvedčení. že iné národy majú prečo obdivovať ich schopnosti a pokúšať sa napodobniť ich, čínski lídri nikdy neagitovali v prospech svojho prístupu.

Herny Kissinger: „Ani imperiálna Čína neexportovala svoje idey, ale nechala iných prísť a prezrieť si ich.“

Preto neprekvapuje, že čínski lídri boli veľmi podozrievaví voči americkým snahám obrátiť ich na svoju vieru.

Koncom 1980-tych rokov si Teng Siao-pching, ktorý viedol Čínu v rokoch 1978 – 1989 a vykročil na cestu ekonomickej liberalizácie, sťažoval jednému návštevníkovi, že západniarske reči o „ľudských právach, slobode a demokracii majú za cieľ len zachovanie záujmov silných a bohatých štátov“, ktoré využívajú svoju silu na zastrašenie slabých štátov a pokračujú v hegemónii.

MYSLIAC RÝCHLO A POMALY

Americké a čínske pocity minulosti, prítomnosti a budúcnosti sú diametrálne odlišné. Američania nedávno hrdo slávili svojich 241 rokov, kým Číňania triezvo pripomenuli, že ich dejiny majú rozsah piatich tisícročí. Americkí lídri hovoria často o „americkom experimente“ a ich náhodné politiky vyzerajú podľa toho. Čína sa naopak vidí ako pevnosť vo vesmíre: vždy bola a vždy bude.

Pre expanzívny pocit času rozlišujú čínski lídri veľmi starostlivo medzi akútnym a chronickým, medzi náhliacim a len dôležitým. Je ťažké predstaviť si amerického politika, ktorý by navrhol odložiť nejaký zahraničný problém na čas za príslovečnú generáciu. Práve to však urobil Teng v roku 1979, keď viedol čínsku delegáciu pri rozhovoroch o ostrovoch Diaoyu/Senkaku a prijal ako riešenie sporu „eventuálne raz“ miesto „hneď teraz“.

Čínski vodcovia sú strategicky trpezliví a pohodlne čakajú, kým veci sa vyvíjajú v ich prospech. Američania si o sebe myslia, že sú riešiteľmi problémov. Americký spisovateľ a historik Gore Vidal raz nazval svoju vlasť „Spojenými štátmi amnézie (zábudlivosti)“ – miestom, kde je každá myšlienka novinkou a každá kríza prvou. Toto ostro kontrastuje s hlbokou historickou a inštitucionálnou pamäťou Číňanov, ktorí uzatvárajú, že niet nič nového pod slnkom.

Čínski lídri prejavujú znaky viery, že niektoré problémy sa nedajú vyriešiť a treba s nimi žiť. Výzvy vidia ako dlhodobé a opakujúce sa. Dnešné problémy zreli celý minulý rok, desaťročie, možno storočie. Dnešné policajné akcie proti nim jednoducho zapadajú do ich vývoja.

Príklad: Od roku 1949 vládnu na Taiwane podľa Pekingu čínski nacionalistickí darebáci. Hoci pekinskí lídri trvajú na tom, že Taiwan ostáva integrálnou časťou Číny, jej dlhodobá stratégia spočíva v upevňovaní ekonomických a sociálnych vzťahov v nádeji, že to raz povedie k pozvoľnému návratu ostrovnej Číny do jedného štátu.

KTO JE BOSSOM?

Zo súperiacich koncepcií svetového poriadku vyplýva civilizačný spor, ktorý veľmi sťaží Washingtonu aj Pekingu uniknúť Thukydidovej pasci.

Čínske zaobchádzanie s vlastnými občanmi ilustruje ich vzťahy so slabými susednými štátmi. Čínska komunistická strana udržuje poriadok zdôrazňovaním autoritatívnej hierarchie, vyžadujúcej poddanie sa a spoluprácu občanov.

O čínskom správaní sa na medzinárodnom poli nám poskytuje obraz odpoveď čínskeho ministra zahraničných vecí Yang Jiechiho na sťažnosť Hillary Clintonovej na čínsku agresivitu v Juhočínskom mori, že „Čína je veľký štát a iné štáty sú malé – to je raz navždy skutočnosť“.

Naproti tomu lídri Spojených štátov usilujú o medzinárodné právo zákona, ktoré je v podstate rozpisom domáceho práva zákona. Súčasne uznávajú skutočnosti moci v Hobbesovej globálnej džungli, kde je lepšie byť levom ako ovečkou. Washington sa často pokúša zmierniť z toho vznikajúce napätia návrhmi svetového poriadku, pri ktorom sú Spojené štáty benevolentným hegemónom, konajúcim ako svetový zákonodarca, policajt, sudca aj porota v jednej osobe. Washington núti ostatné mocnosti, aby prijali medzinárodný poriadok, založený na jeho pravidlách. V čínskych očiach to však vyzerá tak, že Washington komanduje a ostatní poslúchajú.

Generál Martin Dempsey, veliteľ Spojeného vrchného veliteľstva americkej armády takto komentoval situáciu:

„Fascinovalo ma, že zakaždým, keď som s nimi chcel hovoriť o medzinárodných štandardoch alebo pravidlách správania sa, neodbytne poukazovali na to, že tieto pravidlá boli ustanovené vtedy, keď neboli prítomní na medzinárodnej scéne.“

MÔŽETE ÍSŤ VLASTNOU CESTOU

Spojené štáty strávili temer tri desaťročia ako najmocnejší štát sveta. Za ten čas silný vplyv Washingtonu na svetové dianie prinútil elity a lídrov iných štátov rozumieť americkej kultúre a prístupu k stratégii.

Na druhej strane si Američania často mysleli, že si môžu dovoľovať luxus nestarať sa o zmýšľanie iných národov; chýbanie záujmu podporovala viera mnohých Američanov, že ostatok sveta sa aj tak pomaly stáva takým, aké sú Spojené štáty. V posledných rokoch je však vzostup Číny výzvou pre túto ľahostajnosť. Politici v Spojených štátoch začínajú uznávať, že musia zlepšiť svoje poznanie Číny – osobitne jej strategické myslenie. Už začali vidieť u svojich súperov odlišné posudzovanie použitia vojenskej sily. Pri rozhodovaní, či, kedy a ako nepriateľa napadnúť, boli čínski lídri zväčša racionálni a pragmatickí.

Popritom však americkí politici a analytici identifikovali päť predpokladov a uprednostnení, poskytujúcich kľúče k pravdepodobnému strategickému uvažovaniu pri konfrontáciách.

Po prvé, vo vojne aj v mieri nezastrašiteľne poháňa čínsku stratégiu reálna politika, nezaťažená nijakou potrebou ospravedlniť čínske činy podľa medzinárodného práva alebo etických noriem. To dovoľuje čínskej vláde byť bezohľadne flexibilnou, keďže cíti len málo výčitiek za minulosť a je imúnna voči kritikám svojej nekonzistentnosti (nesúhlasnosti).

Keď v roku 1971 prišiel Kissinger do Číny začať tajné rozhovory o americko-čínskom zblížení, našiel svojich diskusných partnerov nezaslepených ideológiou a brutálne nezaujatých v ohľade čínskych národných záujmov.

Kým Kissinger a Nixon považovali za potrebné ospravedlniť kompromis, ktorý dosiahli pre ukončenie vietnamskej vojny ako „čestný mier“, čínsky líder Mao Tse-tung necítil potrebu poukázať na skutočnosť, že vytvorením otvoreného vzťahu ku kapitalistickým Spojeným štátom sa posilní postavenie komunistickej Číny voči Sovietskemu zväzu a vytvorí širšie medzinárodné socialistické hnutie.

Praktický prístup k medzinárodnej politike dáva Číne náskok pred Spojenými štátmi a Čína ho využíva. Čínski plánovači vidia všetko pospájané so všetkým a vývojový kontext strategických situácií určuje tzv. „ši“. Anglický preklad tohto výrazu je najskôr „potenciálna energia“ alebo „moment“. Zahŕňa geografiu, terén, počasie, prekvapenie, morálku a početné iné prvky. Každý ovplyvňuje všetky ostatné, vyvolávajúc jemné posuny momentu, a tým relatívne výhody, napísal Kissinger vo svojej knihe O Číne v roku 2011. Skúsený čínsky stratég strávi potom väčšinu času trpezlivo „pozorujúc zmeny v strategickom obraze“ a pohne sa len vtedy, keď všetko je v optimálnom zaradení. Pohyb je prudký a pozorovateľovi sa javí ako nevyhnutný.

Pre čínskych stratégov je vojna primárne psychologická a politická záležitosť. V čínskom myslení je oponentovo vnímanie polohy faktov rovnako dôležité ako samotné fakty. Pre imperiálnu Čínu slúžilo vytvorenie a udržovanie predstavy o toľko vyššej civilizácie, že predstavovala „stred vesmíru“, na odstrašenie nepriateľov od výzvy pre čínsku dominanciu. Dnes hrá podobnú rolu naratív o nevyhnutnom čínskom raste a nezvratnom americkom úpadku.

Tradične dosahovali Číňania víťazstvo nie v rozhodujúcich bitkách, ale po postupných pohyboch za účelom zlepšenia svojho postavenia. Ázijský vojenský expert David Lai ilustroval tento postup porovnaním západného šachu s čínskym weiki, často nazývaným aj go.

Pri šachu sa hráči snažia obsadiť stred šachovnice a v ňom poraziť protihráča. Pri weiki hráči obkľúčia protivníka. Pri šachu vidí majster 5 – 6 pohybov dopredu, pri weiki 20 – 30 (veriť tomu? – pozn. prekl.). Čínsky stratég odolá túžbe predčasne sa rozbehnúť za víťazstvom a miesto toho ďalej buduje postupné malé výhody.

„V západnej tradícii sa kladie veľký dôraz na použitie sily; vojenské umenie sa odohráva na bojisku; a spôsob boja je sila proti sile,“ napísal Lai v roku 2004.

Naproti tomu „filozofický podklad go je hľadať relatívny zisk miesto úplného zničenia oponenta“. Lai varuje, že je nebezpečné hrať go s taktikou šachu.

DOHODNIME SA!

Washington urobí dobre, ak sa bude držať toho varovania.

V nadchádzajúcich rokoch môžu početné ohniská vyvolať krízu v americko-čínskych vzťahoch, vrátane teritoriálneho sporu v Juhočínskom mori a napätia pre severokórejský program jadrových zbraní.

Keďže to bude trvať ešte najmenej desaťročie alebo aj viac, kým sa Čína vojensky úplne vyrovná Spojeným štátom, Čína bude opatrná a rozumná pri akomkoľvek smrteľnom použití sily voči USA. Peking bude narábať s vojenskou silou ako s podriadeným nástrojom svojej zahraničnej politiky, ktorá nevyhľadáva bitevné víťazstvo, ale dosiahnutie národného cieľa.

Bude šíriť svoje diplomatické a ekonomické konexie so susedmi, posilňovať ich závislosť na Číne a používať ekonomické páky na povzbudenie (alebo na stlmenie) spolupráce na iných problémoch.

Hoci Čína tradične videla vojnu ako posledné východisko, môže sa stať, že ak urobí záver, že dlhodobé smerovanie vývoja situácie nebeží v jej prospech, ale stráca vyjednávaciu silu, môže iniciovať ohraničený vojenský konflikt ako pokus zvrátiť situáciu.

Posledný raz čelili Spojené štáty veľmi vysokému nebezpečenstvu Thukydidovej pasce počas studenej vojny – špeciálne pri kubánskej raketovej kríze.

O pár mesiacov po jej prekonaní identifikoval prezident John F. Kennedy trvalé poučenie:

„Ani pri obrane našich životných záujmov nesmie dôjsť k takej konfrontácii, ktorá prinúti protivníka voliť alebo ponižujúci ústup, alebo jadrovú vojnu.“

Napriek nekompromisnej rétorike Moskvy sovietsky premiér Nikita Chruščov prišiel nakoniec k názoru, že sa zaobíde bez jadrových zbraní na Kube. Podobne aj Kissinger a Nixon neskoršie spoznali, že čínsky ideológ Mao je schopný diskutovať aj o základoch svojho zmýšľania, ak to slúži čínskemu záujmu.

Xi a prezident USA Donald Trump urobili obidvaja maximalistické vyhlásenia osobitne o Juhočínskom mori. Obidvaja sú však vyjednávačmi. Čím lepšie bude Trumpova administratíva rozumieť, ako vidí Peking rolu Číny vo svete a ako vidia USA záujmy vlastného štátu, tým lepšie bude pripravená na vyjednávanie.

Problémom ostáva psychologická projekcia: úradníci Ministerstva zahraničia napriek skúsenostiam príliš často omylom považujú záujmy Číny za zrkadlový obraz amerických záujmov. Mali by si dobre prečítať starého čínskeho filozofa Sun-c’:

Ak poznáš nepriateľa a seba samého, nepotrebuješ sa báť výsledku sto bitiek.

Ak poznáš seba, ale nie nepriateľa, za každé víťazstvo utŕžiš porážku.

Ak nepoznáš ani nepriateľa, ani seba, prehráš každú bitku.

*

Prameň: Graham Allison, China vs. America – Managing the Next Clash of Civilizations, Foreign Affairs, 15. 8. 2017.

tags , , , , ,

1 Comment to Čína proti Amerike – Zvládnutie najbližšieho stretu civilizácií

libertarian
October 14, 2017

“Američania vidia v štáte potrebné zlo a myslia si, že sklonu štátu k diktatúre a zneužitiu moci sa treba obávať a obmedzovať ho.”

- tento názor je hodne starého dáta. Aspoň 50 rokov neplatí.

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staré čísla ZH ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva www.alternativa-antikvariat.sk.
Adresa: Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA, Za hradbami 18, 902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@alternativa-antikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu