Vek rozumu (1. časť) | Zošity humanistov

Vek rozumu (1. časť)

Friday, 16 March 2018 | Knihy, Vek rozumu, Thomas Paine, Zošity humanistov č. 115

Thomas Paine

Z angličtiny do češtiny preložil František Boleslav Zdrůbek, z češtiny do slovenčiny Rastislav Škoda a Matej Beňo.

Originál vyšiel tlačou a nákladom Augusta Geringera, J50 W. 12th St., Chicago, v roku 1884.

Prameň: Open Library.

Věk rozumu

 

Obsah

Obsah 2
Predslov autora 3
Predslov prekladateľa do češtiny 3
Predslov k tomuto vydaniu 3
  1. Autorovo vyznanie viery 5
  2. O poslaní a božom zjavení 5
  3. O charaktere Ježiša Krista a jeho história 6
  4. Základy kresťanstva 7
  5. Preverenie podrobností predošlých základov 7
  6. O pravej teológii 8
  7. Skúmanie Starého zákona 8
  8. Proroci a prorokovanie 9
  9. O Novom zákone 10
  10. Vesmír a veda 11
  11. Deizmus a kresťanstvo 13
  12. O zázraku 15
  13. O prorokovaní 16
Vek rozumu – druhá časť 18
  14. Predhovor k druhej časti 18
  15. Knihy Mojžišove 20
  16. Kniha Jozue 23
  17. Kniha sudcov 24
  18. Samuelove knihy 25
  19. Knihy kráľov a Knihy kroník 26
  20. Ezdrášova kniha 27
  21. Knihy Ester a Jób 28
  22. Jóbova kniha 28
  23. Žalmy 29
  24. Príslovia 29
  25. Kazateľ 30
  26. Šalamúnova pieseň 30
  27. Panna počne a porodí syna 31
  28. Jeremiáš 32
  29. Ostatní proroci 34
  30. Zničenie Sodomy a Gomory 36
  31. Nový zákon 37
  32. Rodokmeň Ježiša Krista podľa Matúša 38
  33. Rodokmeň Ježiša Krista podľa Lukáša 38
  34. Nanebovstúpenie 41
  35. Pavlove listy 45
Vek rozumu – tretia časť 49
  36. O snoch 49
  37. Rozprávka o Kristovi 50
  38. Predslov k duchovným všetkých náboženských siekt 56
  39. Všeobecné poznámky 57
  40. Niektoré vysvetľujúce listy Thomasa Paina 58
  41. Thomas Paine odpovedá pánovi Erskinovi 60

Neprešlo jazykovou úpravou; za upozornenie na chyby budeme vďační.

Predslov autora

Spoluobčania Spojených štátov amerických: Svoje nasledujúce dielo kladiem pod vašu ochranu. Obsahuje moje názory na náboženstvo. Učiníte zadosť spravodlivosti, ak si pripomeniete, že som vždy neúnavne hájil právo každého človeka na jeho názory, nech by boli ako rozdielne od mojich. Kto inému toto právo odopiera, robí zo seba otroka svojho terajšieho názoru, pretože si upiera právo na jeho zmenu.

Najúčinnejšia zbraň proti všelijakým bludom je rozum. Nikdy som nepoužil inú zbraň a dúfam, že inú ani v budúcnosti nepoužijem.

Váš úprimný priateľ a spoluobčan

Thomas Paine

Luxemburg (Paríž), 8 Pluviôse 2. roku francúzskej jedinej a nerozdielnej republiky = 27. januára 1794.

 

Predslov prekladateľa do češtiny

Škoda každého nevzídeného zrnka, z ktorého klíči národom duchovná sloboda. Tým väčšia by bola škoda pre české písomníctvo, keby nemalo poznať prebohatú zásobu zdravého semena, ktoré rozosial Thomas Paine a úrodu zhromaždil vo svojom stručnom spise Vek rozumu. Odovzdal ho tak americkému národu, aby sa tento po vydobytí osobnej a štátnej slobody domáhal aj slobody duchovnej.

Nebolo po celé storočie spisu, ktorý by bol americkými kňazmi všetkých kresťanských vyznaní väčšmi hanobený, odsudzovaný a zatracovaný ako tento a boli spísané celé haldy nábožných pojednaní proti tomuto jedinému útlemu spisku a predsa nebola vyvrátená ani jedna Painova téza. Márne sú námahy sebachytrejších a aj najprešibanejších tmárov vyvrátiť Paina, pretože čo je rozumné, svedčí rozumnému človeku a vyvrátiť sa nedá.

Americkí Česi sú veľkou väčšinou prebudení voľnomyšlienkari a ctitelia zdravého ľudského rozumu. Venujem im tento spis v nádeji, že ich posilní a povedie v bádaní a zdokonaľovaní sa, ako aj v samostatnom premýšľaní, ktoré je jediným pravým základom osvojovania, ktorého ovocím je mravnosť, vzdelanosť a ľudskosť.

Namiesto životopisu spisovateľa predkladáme čitateľom reč, ktorú mal R. G. Ingersoll v Chicagu 29. januára 1880 na Painovu oslavu. Rozoberá v nej Painove zásluhy a bráni ho proti nepriateľom. Je to reč dôstojná zakladateľa duchovnej slobody v Amerike, Paina, ako aj slávneho prvého rečníka, slobodomyseľného Ingersolla. V tomto vydaní vynechávame túto vložku, lebo sme ju už uverejnili v ZH č. 112, máj 2017, pod titulom O živote a zásluhách Thomasa Paina.

Pri jednotlivých témach podávam dodatky z početných súkromných a verejných listov samotného Thomasa Paina s udaním zdroja, aby sa spoznalo celé jeho zmýšľanie o predmetnom probléme a aby sa našlo pohromade na jednom mieste.

Napísané na 147. deň narodenín Thomasa Paina, 29. januára 1884.

Prekladateľ František Zdrůbek

Predslov k tomuto vydaniu

Máte pred sebou vynikajúcu knihu Thomasa Paina o Bohu, deizme, prírode, kresťanstve, biblii a judaizme atď., Vek rozumu. Je to rozhodujúce čítanie pre každého, kto chce pochopiť deizmus, judaizmus a kresťanstvo, menej islam, ako aj pre každého, koho zaujíma objektívne a čestné čítanie a zahĺbenie sa do biblie (biblistika). Touto dôležitou knihou preniesol Paine deizmus z intelektuálnych salónov do hovorní ľudu. Kniha mala v rukopise 3 časti, no tretia časť nebola nikdy vydaná ako celok, ale len niektoré jej kapitoly.

Kniha predstavuje masívny útok na všetky abrahámovské náboženstvá vôbec a osobitne na kresťanstvo a jeho bibliu, t. j. Starý zákon. Je písaná jednoduchou a každému zrozumiteľnou rečou, miestami pre nejedného čitateľa príliš útočnou až urážlivou. Ide o vôbec prvú vyslovene protikresťanskú knihu v angličtine, ktorá bola svojho času (krátko po americkej a francúzskej revolúcii) bestsellerom pamfletovej literatúry, ale aj zakazovaná a pálená a jej autori, vydavatelia a tlačiari boli pokutovaní a zatváraní.

Francúzi mali v tom čase už svojho Voltaira s jeho Écrasez l’infâme! (Rozdrvte nehanebnicu!) a najmä vo Francúzsku storočia vlády náboženstiev, nazývané vládou temna, nahradzovali myšlienky rozumu za brieždenia na vek svetla, osvietenstva. Umožnil to rozvoj vedy a techniky, ako aj šíriaci sa filozofický názor, že poznanie nadprirodzena je nemožné – napríklad ohľadom nesmrteľnosti a ťažko pochopiteľnej spásy ľudskej duše, ktorej sa kládlo zarovno vidieť zmysel ľudského života v jeho dôstojnom prežití.

Osvietenci nadväzovali na výsledky bádania Galilea, Newtona, Descarta a iných vedcov 17. a 18. storočia, ktorí namiesto na náboženskú vieru kládli dôraz na zdravý ľudský rozum, a preto sa ich obdobie svetla nazýva aj „vekom rozumu“. V Amerike došlo ku krátkodobému oživeniu deizmu, ale jeho prívrženci skoro prešli na stranu agnostikov a ateistov.

Postavenie náboženstva v spoločnosti chápal Paine takto:

„Zo všetkých tyranií, ktoré postihujú ľudstvo, je najhoršia tyrania náboženstva; všetky obmedzujú svoje pôsobenie na nás tu, kde žijeme; len tá jedna sa pokúša zasiahnuť nás aj za hrobom a chce nás trestať večne.“

Painovo heslo znelo:

„Svet je mojou vlasťou a robiť dobre je mojím náboženstvom.“

Jeho dielo inšpirovalo a viedlo mnohých voľnomyšlienkarov.

Metódou, ktorú mali biblisti k dispozícii až v 19. storočí, testoval Paine bibliu na vnútornú súdržnosť a pátral po jej historickej spoľahlivosti; prišiel k záveru, že nie je božím vnuknutím či slovom.

Vek rozumu (1794) je zaradený spolu s dvomi ďalšími Painovými dielami [Práva človeka (1791) a Zdravý rozum (1776)] do posvätných textov americkej literatúry. O týchto knihách platí, že všetky starobylé knihy, ktoré raz mali postavenie a názov „posvätné knihy“ vo vzťahu k nejakému náboženstvu, či spoločenskému zriadeniu, si zachovali svoje postavenie v histórii ľudstva, ak sú prejavmi odvahy, vytrvalosti a sebazaprenia ozajstného baníka alebo vedca; aj v najhlbšej tme sa ukážu byť skutočné nugety (zlaté zrnká) myslenia a vzácne šperky viery (Wikipédia).

Paine píše sebavedome:

„Myslím, že som dokázal, že Biblia a Závet/Testament sú falošné knihy a klamstvá. Kto nesúhlasí s mojím záverom, nech predloží svoje dôkazy. Som istý, že keď budú názory, či už vo veciach vlády alebo náboženstva slobodné, pravda nakoniec presvedčivo zvíťazí.“

Prameň: The Age of Reason [1794].

Vek rozumu – prvá časť

1. Autorovo vyznanie viery

Už niekoľko rokov sa chystám uverejniť svoje zmýšľanie o náboženstve. Dobre som si vedomý ťažkostí, ktoré s tým budú spojené a preto som to odkladal do pokročilejšieho veku svojho života. Zaumienil som si, že to bude posledný dar venovaný mojim spoluobčanom všetkých národov, a to v dobe, kedy o istote mojich pohnútok, k tomu ma vedúcich, nemôžu pochybovať ani tí, ktorí nebudú schvaľovať moje dielo.

Okolnosti, aké teraz zavládli vo Francúzsku, kde bol zrušený celý národný kňazský poriadok aj so všetkým, čo sa týka nanútenosti náboženskej sústavy a nanútených článkov viery, nielen urýchlili môj úmysel, ale spôsobili aj, že sa také dielo stalo veľkou nutnosťou, aby azda pri všeobecnom poklese poverčivosti, krivých vládnych sústavách a krivom bohosloví ľudstvo nestratilo z mysli mravnosť, ľudskosť a pravé bohoslovie. Keď ma už niektorí moji druhovia a francúzski občania predišli dobrým príkladom, vyznajúc dobrovoľne svoje osobné presvedčenie a vieru, chcem tiež tak urobiť a robím to so všetkou úprimnosťou a otvorenosťou, ktoré myseľ človeka otvárajú sebe samej.

Verím v jedného boha a žiadnych viac a verím v blaženosť po smrti. Verím v rovnosť všetkých ľudí; verím, že náboženské povinnosti sa skladajú z robenia spravodlivosti, milovania milosrdenstva a pričinenia sa o blaho našich spolublížnych. Aby sa však nikto nedomýšľal, že okrem toho verím ešte všeličo iné, chcem v tomto diele poukázať postupne na veci, v ktoré neverím, a to aj s dôvodmi, prečo im neverím.

Neverím vo vieru, hlásanú židovskou, rímskou, pravoslávnou, moslimskou či protestantskou a každou inou mne známou cirkvou. Mojou cirkvou je moje vlastné srdce. Každé iné cirkevné národné zariadenie, či už židovské, kresťanské, alebo turecké, pripadá mi nie inak ako ľudský vynález, ustanovený na to, aby zastrašoval a zotročoval ľudské pokolenie a monopolizoval si pre seba moc a výťažok z nej.

Týmto prehlásením nechcem zatracovať tých, ktorí veria inakšie ako ja; majú pre svoju vieru práve toľko práva, ako ja mám pre moju. Pre blaho ľudstva je nevyhnutné, aby každý človek vo svojom duchu bol verný sám sebe. Neviera nie je ani tak samotné neverenie v niečo, ako skôr, keď niekto povie, že verí v to, čo vlastne neverí.

Nedá sa spočítať všetko to mravné zlo, ak to tak smiem nazvať, ktoré v spoločnosti vyvoláva sebaklam, keď niekto tak ďaleko porušil a sprznil čistotu svojej mysli, že sa obradne priznáva k viere vo veci, na ktoré v skutočnosti neverí; potom je veru schopný každého zločinu. Taký človek sa chopí kňazského remesla za účelom zisku a aby sa v tom remesle upevnil, spácha hneď na začiatku krivú prísahu. Môže si niekto predstaviť niečo pre mravnosť zhubnejšie ako toto?

Skoro po uverejnení môjho spisu Zdravý rozum v Amerike som spoznal blížiacu sa možnosť, že prevrat občianskej vlády bude mať v pätách revolúciu náboženskej sústavy.

Nech sa kdekoľvek vyvinul cudzoložný vzťah medzi cirkvou a štátom, či bol židovský, kresťanský alebo turecký, vždy tak účinne trestami a pokutami znemožňoval každú debatu o uznávaných vierach a ich základoch, že kým nebude zmenený vládny systém, nemôžu byť tieto predmety predložené svetovej verejnosti. Len čo sa však tak stane, musí nasledovať prevrat náboženských sústav a ľudské nálezy a kňazské remeslo sa potom odkryjú a ľudstvo sa navráti k čistej a nepokazenej viere v jedného Boha a žiadneho viac.

2. O poslaní a božom zjavení

Všetky veľké národné náboženstvá alebo cirkvi sa založili predstieraním nejakého zvláštneho poslania, Bohom oznámeného nejakému jednotlivcovi. Židia majú svojho Mojžiša, kresťania svojho Ježiša, apoštolov a svätých a Turci svojho Mohameda, ako keby cesta k Bohu nebola pre každého človeka rovnaká a jediná. Každá z týchto cirkví sa preukazuje istými knihami, nazývanými „zjavením“, „poslaním“ alebo jednoducho Božím slovom. Židia vravia, že ich božie slovo dal. Mojžišovi ich Boh pri priamom styku tvárou v tvár; kresťania veria, že ich božie slovo bolo bohom inšpirované. Turci vravia, že ich božie slovo, korán, priniesol anjel z neba. Každá z týchto cirkvi pripisuje tým druhým cirkvám nevieru. Pokiaľ ide o mňa, ja neverím ani jednej z nich.

Pre každé slovo treba vedieť jeho pravý význam. Preto prv, než postúpime ďalej, pár poznámok ku slovu „zjavenie“. V náboženskom zmysle znamená zjavenie niečo, čo oznámil Boh priamo človeku. Nikto nebude chcieť popierať, žeby všemohúci nemal tú moc, keby to chcel urobiť. Ale aj keby sme pripustili, že nejaké zjavenie sa nejakej osobe vskutku prihodilo, ale nebolo dané inej osobe, bolo to zjavenie pre tú osobu samotnú. Keď to táto osoba rozpráva druhej, druhá tretej, tretia štvrtej atď., prestáva to byť zjavením pre všetky tie osoby. Ostáva to zjavením len pre prvú osobu. Ostatní to vedia „z dopočutia“ a následkom toho nie sú povinní na zjavenie veriť.

Nazývať zjavením niečo, čo sa dozvedáme od druhej osoby, z druhej ruky, ústne alebo písomne, je nezrovnalosť v pojme i slove. Zjavenie je nutne obmedzené na prvú osobu, pre ostatné je to iba rozprávanie o niečom, čo niekto považoval za zjavenie pre seba. Ak prvá osoba dostala príkaz, aby zjaveniu verila, týka sa to len jej; nie je mojou povinnosťou veriť tomu, ak mám len jej slovo. Keď Mojžiš rozprával izraelským synom, že z božích rúk dostal dve dosky s desiatimi prikázaniami, nemuseli mu veriť, lebo nemali iný dôkaz pre pravosť jeho tvrdenia ako jeho slovo. Nemám pre túto vieru nijaký iný dôvod ako veriť rozprávaniu nejakého dejepisca. Samotné prikázania nenesú nijaký vnútorný dôkaz možného božského pôvodu; obsahujú niekoľko dobrých mravných predpisov, aké by mohol napísať každý muž, schopný byť zákonodarcom, aj bez nejakej nadprirodzenej pomoci. Keď mi niekto rozpráva, že moslimský korán bol spísaný v nebi a Boh ho poslal po anjelovi Mohamedovi, je to rozprávanie z druhej ruky a nemám podstatného dôvodu veriť tomu; toho anjela som nevidel a preto mám právo pochybovať o pravdivosti tejto historky.

A keď sa mi potom rozpráva, že jedna žena menom Panna Mária vravela, že počala plod bez obcovania so svojím mužom a že jej snúbenec Jozef povedal, že sa to dozvedel od anjela, tu mám predsa právo tomu veriť alebo nie. Taká vec vyžaduje oveľa bezpečnejší dôkaz ako ich rozprávanie. Ale nemáme vlastne ani toto rozprávanie ako hodnovernú udalosť, pretože ani Mária ani Jozef nezanechali po sebe nič napísané a iba sa vraví, že to obidvaja povedali komusi inému, takže je to dopočutie z počutia – a na takom dôkaze by mala spočívať moja viera?

Ono to však nie je nič zvláštne, ak za tých dávnych čias ľudia verili, že Ježiš bol božím synom. Narodil sa, keď pohanské bohoslovie bolo ešte veľmi rozšírené a pripravovalo pôdu pre vieru v takéto rozprávania. Takmer všetci významní mužovia, ktorí žili v dobách pohanského bohoslovia, boli vydávaní za synov niektorého z ich bohov.

Za oných čias nebolo ničím novým ani neslýchaným, ak sa o niekom hovorilo, že bol počatý z nebeskej moci. Ľudia verili, že bohovia chodia za peknými ľudskými dievčatami; ich Jupiter vraj obcoval so stovkami pozemských žien. Pre vtedajších ľudí neboli takéto historky nič neobyčajného, nového alebo nemravného a všetci pohania tej doby tomu všetkému celkom ľahko verili. Avšak Židia, ktorí sa držali Písma, verili v jedného Boha a zavrhovali pohanské bohoslovie; ani dodnes tomu rozprávaniu neuverili.

Je zaujímavé pozorovať, ako náuka toho, čomu sa dnes hovorí kresťanská cirkev, povstala z chvosta pohanského bájoslovia. Najprv sa prijalo učenie, že jeho oslavovaný zakladateľ mal nebeské počatie. Potom nasledovala trojica bohov, čo nebolo nič iné ako zmenšenie dávnejšieho počtu bohov, ktorých bývalo 20 až 30 tisíc. Potom sa na miesto Diany Efezskej stavala socha Márie. Oslavovanie hrdinov sa premenilo na vyhlasovanie za svätých; pohania mali bohov na každú príležitosť a kresťania si urobili pre každú príležitosť nejakého svätého. Kostol bol naplnený tým jedným, ako bol panteón naplnený tým druhým; v Ríme bolo dosť miesta na všetko. Kresťanské učenie je len málo čo iné ako modloslužba starých pohanov, prispôsobená potrebám kňazskej moci a jej dôchodkom, takže chýba už len rozum a filozofia, aby sa odčinil tento obojživelný podvod.

3. O charaktere Ježiša Krista a jeho história

Všetko, čo sa tu píše, ani v najmenšom sa neúctivo netýka skutočnej povahy Ježiša Krista, ktorý bol cnostným a roztomilým človekom; mravnosť, ktorú hlásal i konal, bola tá najláskavejšia dobrotivosť; podobnú mravouku hlásali Konfucius a grécki filozofi dávno pred ním a kvakeri a mnoho dobrých ľudí vo všetkých dobách po ňom, no nikdy nebol prekonaný.

Ježiš nenapísal o sebe nijakú správu – ani o svojom narodení, ani o svojom príbuzenstve. Ani jeden riadok v tzv. Novom zákone nepochádza od neho. Jeho životopis napísali celkom iní ľudia a jeho zmŕtvychvstanie a nanebovstúpení sú v súhlase s jeho počatím a narodením.

Keďže ho jeho životopisci nechali priniesť do sveta nadprirodzeným spôsobom, museli ho aj zo sveta dostať podobným spôsobom, lebo inakšie by prišla na nivoč prvá časť rozprávky. Ten biedny výmysel, s akým sa líči posledná časť príbehu, prekonáva všetko predchádzajúce.

Prvá časť, týkajúca sa počatia, nepripúšťa presvedčenie verejnosti, takže rozprávač tejto rozprávky, hoci nenachádza vieru u svojich poslucháčov, má predsa tú výhodu, že mu nemôže nikto odporovať opačnými dôkazmi. Nedalo sa očakávať, že by to mohli dokázať, pretože to bola jedna z vecí, ktoré sa nedajú dokázať a ani osoba, ktorá to práve napísala, by nebola mohla uviesť nijaký dôkaz.

Ale vstanie mŕtvej osoby z hrobu, a jej vznášanie sa vo vzduchu je niečo celkom iné ako neviditeľné počatie dieťaťa v živote matky. Ak sa vstanie z mŕtvych a nanebovzatie skutočne udiali, museli mať očitých svedkov, ako ich stretávame pri vystupovaní balónu alebo pri vychádzaní slnka a aspoň Jeruzalem o tom musel vedieť.

Vec, ktorej má veriť každý človek, vyžaduje, aby existovali také dôkazy, ktoré presvedčia každého; keď však verejné očité videnie posledného aktu bolo súčasne jediným dôkazom aj všetkého predošlého diania, padá všetko zdrvené na jednu kopu. Ako dôkaz sa predkladá malý počet osôb, osem alebo deväť takých, čo ho po smrti osobne videli živého; celý svet im má veriť. Vychádza však najavo, že na zmŕtvychvstanie neverí ani učeník Tomáš a chce sa presvedčiť očami a hmatom. Tak ako Tomáš neverím ani ja a dôvod máme ten istý.

Daromné je prekrucovanie a vyhýbanie sa tejto veci. Jej nadprirodzené časti sú plné podozrivých znakov podvodu pred tvárou celého sveta. Už nezistíme, kto to vymyslel a rozprával prvý. Práve tak nevieme, kto písal v Novom zákone časti, ktoré majú v čele všelijaké veľké mená.

Najlepší dôkaz ohľadom týchto vecí máme dnes od Židov, ktorí sú potomkami tých ľudí, ktorí žili v tých časoch na miestach, kde sa vraj udialo – ak sa udialo – Ježišovo zmŕtvychvstanie a nanebovstúpenie. Židia vravia, že je to lož. Mne už dávno pripadalo nedôsledné uvádzať za svedkov týchto rozprávok Židov. To je, ako keby niekto povedal:

„Dokážem ti pravdu toho, čo hovorím, predvedením svedkov, ktorí vravia, že to nie je pravda.“

Skutočnosť, že žili osoby ako Ježiš a že bol ukrižovaný, čo bolo vtedy spôsobom popravy, je v medziach historických možností.

Ježiš kázal výbornú mravnosť a rovnosť všetkých ľudí. Kázal však aj proti lakomosti a skazenosti židovských kňazov a to mu získalo nepriateľstvo a pomstu celého kňazského stavu. Obžaloba, ktorú kňazi proti nemu vzniesli, bola buričstvo a spiknutie proti rímskej vláde; Židia boli vtedy jej poplatnými poddanými. Je tiež pravdepodobné, že rímska vláda či jej úradníci mohli mať obavy pred následkami Ježišovho učenia tak, ako sa ich báli židovskí kňazi. Ani to by nebolo nemožné, žeby Ježiš zamýšľal oslobodiť židovský národ z rímskeho poddanstva. V spore s tými dvomi mocnosťami stratil židovský opravár svoj život.

Na tomto prostom a jednoduchom rozprávaní udalostí v spojení s iným prípadom, o ktorom sa musím zmieniť, založili kresťanskí mytológovia, ktorí sa nazývajú kresťanskou cirkvou, svoju rozprávku, ktorú pre jej nemožnosť a premrštenosť nemôže prekonať žiadna iná rozprávková pohanská mytológia.

4. Základy kresťanstva

Starí mytológovia nám rozprávajú, že plemeno obrov raz vypovedalo vojnu Jupiterovi, najvyššiemu z bohov; jeden z obrov vrhol proti nemu naraz sto skál, ale Jupiter ho zrazil svojím bleskom a uväznil ho pod horou Etna; keď sa obor pod ťarchou hory obracal, začala táto soptiť oheň.

Tu ľahko spoznáme, že podnet k tejto báji dala vlastnosť sopky Etny a že bájka bola zostavená za tým účelom, aby poverčivému ľudu vysvetlila soptenie tejto hory. Podobným spôsobom nám kresťanskí mytológovia rozprávajú, že satan vypovedal vojnu všemohúcemu Bohu, ktorý ho však porazil a uväznil nie pod horou, ale na dne hlbokej priepasti. Ľahko poznávame, že pohanská báj dala podnet k báji kresťanskej, pretože sa rozprávala prvá, a to mnoho sto rokov pred prvým záznamom o druhej.

Dá sa pozorovať, že pohanské bájoslovie sa vo svojej podstate veľmi nelíši od kresťanského, ktoré rozvíja báj ešte oveľa ďalej: Snaží sa spojiť báj o narodení Ježiša s bájou o Etne. Aby potom všetky časti báje súviseli, vzalo si na pomoc podanie židovského náboženstva, lebo ako sa presvedčíme, kresťanské bájoslovie pozostáva čiastočne z podania pohanského a čiastočne z podania židovského národa.

Kresťanskí mytológovia vrhli svojho satana do hlbokej priepasti, ale potom ho potrebovali na svete na iné práce a tak ho museli vypustiť. Poslali ho v podobe hada do rajskej záhrady, kde ho nechali rozvinúť rozhovor s Evou, ktorá sa vôbec nečudovala, keď počula hada k sebe hovoriť. Výsledkom tohto dôverného rozhovoru bolo, že zjedla jablko zo zakázaného stromu a následok je zatratenie celého ľudského pokolenia.

Keď cirkevní mytológovia takto poskytli satanovi triumf nad všetkým stvorením, dalo by sa očakávať, že ho opäť zaženú do jeho priepasti, kam ho vrhol ich Hospodin; keby sa im to nepodarilo, že naňho aspoň položia nejakú horu (vravia, že ich viera môže aj hory prenášať!) a že ho nechajú niekde tam priškripnutého, aby nám nemohol zvádzať naše ženy a tak nám škodiť.

Chyba lávky. Oni ho nechali na slobode a ani nežiadali od neho čestné slovo, že sa bude slušne správať. Prečo? Tajomstvo tkvie v tom, že ho ku svojmu kňazskému remeslu nevyhnutne potrebujú; bez neho by neobstáli. Keď si dali toľko práce s tým, že ho uplietli, prehovorili a podplatili ho, aby len ostal s nimi. Ako úplatok mu sľúbili VŠETKÝCH Židov, VŠETKÝCH Turkov a VŠETKÝCH nevercov, na prídavok deväť desatín ostatných ľudí na Zemi, a o Mohamedovi sa bude jednať. Kto tu ešte môže pochybovať o milosrdenstve a láskavosti kresťanskej mytológie?

Tak vidíme, že keď kresťanskí mytológovia spôsobili v nebi veľkú vzburu a bitku, v ktorej nemohol byť žiaden bojovník ani poranený, tým menej zabitý, zhodili satana do priepasti, ale opäť ho z nej pustili do raja a nechali ho poraziť a opanovať celé ľudské pokolenie. Pre zjedenie jedného jablka zatratili všetko stvorenie na celej Zemi. Teraz sa snažia spojiť obidva konce rozprávky. Toho dobrého a cnostného človeka menom Ježiš vydávajú za Boha a človeka zároveň; teda za syna božieho, nebesky splodeného za tým účelom, aby mohol byť obetovaný zato, že vraj tá ich Eva zjedla zakázané jablko.

5. Preverenie podrobností predošlých základov

Keď v tejto rozprávke vynecháme všetko, čo môže vzbudiť smiech pre svoju nezmyselnosť a opovrhnutie pre svoju nedôstojnú nehanebnosť a preberieme podrobnejšie ostávajúce časti, presvedčíme sa, že nie je možné vymyslieť rozprávku, ktorá by viac urážala Boha, bola by hlúpejšia, nešikovnejšia a božej moci väčšmi odporujúca, ako táto.

Aby vynálezcovia tejto rozprávky mali pod nohami nejaký pevný základ, na ktorom by mohli stavať, museli nevyhnutne dať svojej potvore, ktorú volajú Satanom, najmenej takú moc, akú mal ich Boh, ba ešte väčšiu. Nielen že mu dali moc, aby sa mohol z priepasti proti vôli a rozsudku Boha po svojom tzv. páde oslobodiť; oni nechali jeho moc vzrásť do nekonečna. Hovorí sa o ňom, že pred zhodením do priepasti to bol len obyčajný anjel s obmedzenou mocou, ako ostatní anjeli. Po jeho páde vzrástla jeho moc do nekonečna a opisujú ho ako všemohúceho a všadeprítomného. Má byť v rovnakom čase všade na svete, naraz a naplňujúc všetky priestory. Ale nielenže z neho takto urobili Boha. Dali mu takú moc, že mohol obratom ruky a ľstivo zničiť a prekaziť všetku božiu múdrosť a opatrnosť, všetky jeho dobré úmysly s ľuďmi, ktorých stvoril.

Opisujú Satana tak, že donútil všemohúceho Boha, aby mu odovzdal všetko svoje stvorenie, celé ľudské pokolenie, do neobmedzenej moci. Boh sa pred satanom pokoril a na vykúpenie svojho stvorenstva ako porazený obetoval mu sám seba. Zostúpil na zem, pred tvárou celej zeme sa nechal ukrižovať a prelial svoju krv. Boh má priniesť svoju vlastnú krv ako obetu Satanovi, má svojou vlastnou obetou vykupovať svoje stvorenie zo Satanovej moci, má si od neho vymodliť a vytrpieť, čo mu pôvodne prináležalo?

Keby si boli kresťanskí kňazi vymysleli práve opačnú rozprávku ako táto, to jest keby boli povedali, že Hospodin vo svojej všemohúcnosti a jeho ničomnosti prinútil satana, aby sa vrátil na svet a nechal sa ukrižovať trebárs aj s telom. hada, aby tak pykal za priestupok zvedenia Evy, za tento svoj nový veľký zločin, potom by to malo aspoň trochu logiky a nebolo by to tak urážajúce Boha aj zdravý ľudský rozum. Ale kresťanskí kňazi miesto toho nechávajú ničomníka, prestupujúceho božie zákony, zvíťaziť a Boha podrobiť pokute a obete seba samého alebo svojho syna.

Vôbec nepochybujem, že mnoho dobrých ľudí verilo tejto rozprávke a žili v tejto viere usporiadaným životom, lebo ľahkovernosť nie je predsa žiaden zločin. Chudáci, boli v prvom rade vychovaní v tej viere a boli by rovnako uverili aj všeličo iné. Potom bolo mnoho takých, čo sa tak horúco zamilovali do myšlienky o milosti a božej láske (láske Boha, ktorý za nás obetoval svoj život!), že strach na to pomyslieť im nedovolil skúmať pravdivosť a možnosti toho tvrdenia, a že ani im nenapadlo, aké je to učenie zlomyseľné a bezbožné. Čím nezmyselnejšie a neprirodzenejšie je nejaké učenie, tým zúrivejšie sa mu oddá slepá viera.

6. O pravej teológii

Keby nám bolo išlo len o to, aby sme našli predmety hodné obdivu, neboli by sme boli museli hľadať tak ďaleko, veď či ich nemáme plno okolo seba? Či nevidíme celý ten svet, ktorý nás prijíma do svojho náručia, len čo sa narodíme ? Svet, ktorý nás víta s otvorenou náručou a nič nás to nestojí. Či sme to my sami, čo rozsvecujeme slnko, spúšťame dážď a naplňujeme zem hojnosťou? Či spíme alebo bdieme, ohromné súkolia vesmíru sa v poriadku točia. To všetko nie je nič, čo by zaslúžilo náš obdiv? Či môže naše šľachetné city dojať len trúchlohra so smutnou samovraždou samého Boha, obetujúceho sa za nás? Alebo je tá nešťastná pýcha ľudského pokolenia taká veľká, že jej nemôže učiniť zadosť nič iné ako obetovanie sa samotného Boha za človeka pre diabla?

Viem, že toto odvážne náboženské skúmanie postraší mnohých veriacich, ale bolo by prílišným poklonkovaním ich ľahkovernosti, keby sme to kvôli nim nemali robiť. Doba a sám predmet žiadajú, aby sa to raz priviedlo na svetlo. Podozrenie, že celý základ kresťanského učenia sa zakladá na bájach, je už po všetkých zemiach veľmi rozšírené a bude útechou osobám, trápeným týmto podozrením a nevediacim, čo majú robiť a čo nie, ak im to bude jasne vysvetlené. Preto pokračujem v skúmaní kníh zvaných Starý a Nový zákon.

7. Skúmanie Starého zákona

Tieto knihy, začínajúc Prvou Mojžišovou a končia Zjavením sv. Jána (ktorá je sama osebe hádanka a potrebovala by nové zjavenie na svoje vysvetlenie), sú vraj božím slovom. Je teda pre nás na mieste, aby sme položili otázku, kto nám radí, aby sme si zistili, či sa tej správe dá veriť alebo nie. Odpoveď na našu otázku, kto nám vraví, že je to božie slovo, znie, že to vlastne nikto nevie a že to sa vlastne len my jeden druhého uisťujeme bez toho, aby sme vedeli, prečo. Tak nás to učili.

Dejepisne vyzerá záležitosť nasledovne:

Keď kňazi bájoslovci ustanovovali svoju náboženskú sústavu, zobrali všetky spisy, ktorých sa vedeli dopátrať a robili s nimi, čo sa im práve páčilo. Dnes je pre nás celkom neistou vecou, či sa knihy, ktoré nazývame Starým a Novým zákonom, nachádzajú v tom stave, v akom ich zberatelia našli, alebo či sa z nich uberalo, či sa skracovali, menili alebo inakšie upravovali.

Nech to však bolo akokoľvek, vtedy sa hlasovaním stanovilo, ktoré z tých kníh a spisov platia za božie slovo, a ktoré nie. Niektoré knihy boli úplne zamietnuté, iné boli prehlásené za pochybné, podvrhnuté a voláme ich apokryfmi; tie z ostatných, ktoré dostali dosť hlasov, boli uznané za božie slovo.

Keby boli tí prví „odborníci“ hlasovali inakšie, museli by všetci, čo sa chcú nazývať kresťanmi, veriť inakšie, lebo viera jedného sa zakladá na odhlasovaní druhého. Nevieme, čo to boli za ľudia, ktorí tieto knihy pozbierali a o nich hlasovali; nazývali všetko všeobecným pomenovaním cirkvi a to je všetko, čo o tej veci vieme. Pretože však nemáme vôbec žiadne iné dôkazy, že tie knihy sú božie slovo, ako tie, ktoré som práve uviedol, čo však nie je žiadnym dôkazom ani žiadnou autoritou, musíme pri najbližšom kroku pristúpiť ku skúmaniu vnútorných dôkazov, obsiahnutých v tých knihách.

V prvej časti tohto pojednania som už hovoril o božom zjavení. Musím v tom pokračovať a použiť to pri rozbore kníh, o ktorých hovoríme. Zjavenie je oznámenie niečoho, čo osoba, ktorá sa to dozvedá, predtým nevedela. Pretože ak som niečo robil alebo hodlám robiť, nepotrebujem mať zjavenie, aby som vedel, že som niečo urobil alebo videl urobiť a aby som bol schopný povedať alebo napísať to druhému. Preto sa zjavenie nemôže týkať vecí, ktoré sa stali na Zemi, a ktorých ľudstvo je činiteľom alebo svedkom; nasledovne všetky časti biblie, ktoré sú dejinné alebo rozprávkové – a taká je temer celá biblia – ani nepatria do významu slova zjavenie a preto to nemôže byť božie slovo.

Keď Samson utiekol s bránami mesta Gazy – ak to urobil (a či to urobil, alebo nie, do toho nás nič nie je), alebo keď navštívil svoju Dalilu, alebo chytal líšky a viazal im pochodne na chvosty, alebo robil niečo iné, čo má s takými vecami do činenia božie zjavenie?

Ak sa to skutočne stalo, mohol to každému sám povedať; ak mal pisára, mohol to ten napísať, ak to za rozprávanie alebo napísanie stálo. Ak to však boli len výmysly a rozprávky, tu ani keby ich bol Boh zjavil, nemohlo ich to urobiť pravdou; a potom či sú pravdivé alebo vymyslené, to nás neurobí ani lepšími, ani múdrejšími, keď o nich vieme alebo nevieme. Keď si uvedomíme nesmiernosť bytosti, ktorá riadi a spravuje nepochopiteľný vesmír, mali by sme sa veru hanbiť, že také hlúpe povedačky nazývame božím slovom.

Čo sa týka správ o stvorení sveta, ako ich podáva prvá Mojžišova kniha, podľa všetkého je to znenie, ktoré si medzi sebou rozprávali Izraelčania už predtým, ako sa dostali do Egypta. Keď potom z Egypta odchádzali, dali to do čela svojich dejín, no nepovedali, že vlastne ani sami nevedia, odkiaľ to všetko vedia. Už spôsob, ako tá poviedka začína, ukazuje, že je to správa. Začína to náhle. Niet tu nikoho, kto hovorí a rozpráva; nikoho, kto načúva; adresované to nie je nikomu; zaistenie to nemá žiadne. Mojžiš si nedal ani toľko námahy, aby povedal, ako všade inde vo svojich knihách, že „Hospodin povedal Mojžišovi nasledujúce slová“. Neviem pochopiť, prečo sa to nazýva Mojžišovou správou o stvorení.

Podľa môjho názoru bol Mojžiš príliš dobrý sudca v takých veciach, aby k tomu pridal svoje meno. Bol vychovaný medzi Egypťanmi, ktorí boli národom vo vedách veľmi pokročilým, a to najmä vo hvezdárstve tak, ako žiaden iný vtedy na Zemi žijúci národ.

Mojžišovo mlčanie a opatrnosť, že správu nepotvrdzuje ako iné neskoršie správy, je dobrým záporným dôkazom, že to ani nerozprával, ani tomu neveril. Ide o to, že každý národ na Zemi bol stvoriteľom sveta, a pretože Mojžiš nebol aspoň svojou výchovou Žid, nechcel možno proti tomuto rozprávaniu izraelského ľudu nič namietať. Ostatne je celá tá správa neškodná, čo je oveľa viac, ako sa dá povedať o ostatných správach, obsiahnutých v biblii. Kedykoľvek čítame tie oplzlé poviedky, tie chlipné roztopašnosti, tú nemilosrdnú pomstychtivosť, ktorými je naplnené viac ako polovica biblie, bolo by veru oveľa dôslednejšie nazvať ju slovom diabla ako slovom božím. (Treba mať na pamäti, že pod pojmom Biblia rozumie Paine vždy len Starý zákon – pozn. prekl.) Biblia je rozprávanie o skazenosti a neprávostiach, ktoré pokazili ľudstvo. Pokiaľ ide o mňa, ja bibliou opovrhujem tak, ako opovrhujem všetkým, čo je ukrutné. Iba ťažko sa dá nájsť v biblii tu a tam pár viet, ktoré nevyvolajú naše opovrhovanie alebo zdesenie. V početných častiach Starého zákona, najmä v Žalmoch a v Knihe Jóbovej nájdeme veľa vznešeného zmýšľania, úctivo vysloveného o moci a dobrotivosti najvyššej moci. Tie spisy však nestoja nijako vyššie ako mnoho iných spisov, napísaných o podobných predmetoch dávno pred tou dobou alebo aj po nej.

Kniha prísloví, ktorá sa pripisuje Šalamúnovi, hoci je to zbierka z rozličných iných spisov, prejavuje znaky životných skúseností, ktoré však Šalamún nemal; je to poučná tabuľka mravnosti. Čo do ráznosti sú Príslovia ďaleko nižšie ako príslovia španielskeho národa a nijako nie sú múdrejšie a hospodárnejšie ako americká zbierka prísloví od Franklina.

8. Proroci a prorokovanie

Všetky ostatné časti biblie, všeobecne známe pod názvom Proroci, sú diela židovských básnikov alebo potulných kazateľov, ktorí pomiešali básne, anekdoty a náboženské obsahy; tie diela nesú dodnes znaky básní aj v prekladoch.

V celej knihe, zvanej biblia, nenachádzame ani jedno slovo, ktoré by nám vysvetlilo, čo sa rozumie pod výrazmi prorok a báseň. Príčinou toho je, že slovo „prorok“, pod ktorým si neskoršie časy predstavovali niečo celkom iné, sa v biblii užívalo vo význame slova „básnik“. Prorokovať znamená v biblii robiť pesničky, básniť a potom ich aj hrať alebo spievať za sprievodu nejakého hudobného nástroja.

V rozličných prameňoch čítame, že Židia prorokovali s píšťalami, tamburínou, s rohmi, harfami, s cimbalmi, so žaltármi a s inými nástrojmi, ktoré sa používali pri vtedajšej hudbe. Keby sme dnes povedali, že niekto prorokuje s píšťalou, bubienkom či husľami, nemalo by to zmysel alebo by to bolo smiešne až protivné, pretože v našej dobe sa zmysel slova prorokovať podstatne zmenil.V biblii čítame, že Saul sa ocitol medzi prorokmi a že tiež prorokoval; nepovie nám však, čo tí proroci prorokovali, alebo čo on prorokoval. To preto, lebo ani jeden z nich neprorokoval, lebo tí proroci neboli nič iné, ako skupina hudobníkov a spevákov, kaukliarov, ku ktorým sa Saul pridal a s nimi predviedol nejaké číslo. Tomu sa vravelo „prorokovať“.

V Šalamúnovej knihe sa o tom píše, že Saul stretol celú spoločnosť prorokov, prichádzajúcu so všelijakými hudobnými nástrojmi; že prorokovali a on sa k nim pridal. Neskoršie sa však ukázalo, že Saul prorokoval špatne, t. j. že hral svoju úlohu špatne; stojí tam, že od Hospodina prišiel na Saula zlý duch, ale že on prorokoval ďalej.

Keby v biblii nebolo o prorokovaní žiadnych iných výrokov, muselo by nás toto jediné miesto presvedčiť, že prorokovanie neznamenalo nič iné ako fidlikať a pesničky skladať, len niekedy o málo viac, básniť. Tu vidíme, že prorokovanie nebolo nič náboženského, ale každý človek sa mohol stať prorokom a prorokovať a nemusel byť pobožným, alebo mať nejaké zvláštne dary božieho ducha; stačilo, keď vedel hrať na nejakom hudobnom nástroji.

Aj Debora a niektorí iní sudcovia bývajú nazývaní prorokmi nie preto, že by boli predvídali budúce veci, ale že zložili pesničku, ktorá niesla ich meno a v ktorej oslavovali dej, ktorý sa im pripisoval. Aj Dávid sa počíta medzi prorokov, pretože skladal pesničky a bol hudobník. Abrahám, Izák a Jakub sa nevolajú prorokmi, lebo sa o nich nespomína, že by boli spievali, hrali na nejaké nástroje alebo skladali nejaké piesne.

Biblia pozná veľkých a menších prorokov; to by nám mohli rovnako hovoriť aj o veľkom a menšom Bohu, pretože v zmysle prorokovania, ako my mu teraz rozumieme, nemôže byť predpovedanie vyššieho a nižšieho stupňa. Sú však stupne v pesničkárstve a básnictve. Tu mohli byť niektorí väčšími, druhí menšími hudobníkmi, pesničkármi alebo básnikmi. Keď sme toto poznali, netreba nám už rozoberať, čo tí proroci napísali, lebo tento rozbor je sekera priložená ku koreňu.

Keď vieme, kto boli proroci a čo to meno znamenalo, pochopíme, že tzv. Prorocké knihy sa nemôžu tešiť takej úcte, akú im ich kňazskí vykladači pripisujú; vôbec to nestojí zato, aby sa niekto kvôli ich obsahu s niekým hádal. Na druhej strane musíme uznať, že medzi židovskými básnikmi sú niektorí, ktorých básne si zaslúžia lepší osud ako byť zviazané do jedného zväzku s ostatnými biblickými knihami, v ktorých sa nachádza veľa odpadu pod zneužitým pomenovaním „božie slovo“.

Keby sme mali veriť, že biblia je vskutku božím slovom, to by sme nevyhnutne museli byť presvedčení, že božie slovo neslobodno meniť alebo prerábať; nesmelo by sa vlastne ani prekladať do iných jazykov. Nesmelo by byť ani napísané, lebo písaním sa mení a prerába, do písania sa vkrádajú chyby, prepisovač niečo špatne rozumie, vynecháva sa, pridáva sa a tak sa stráca istota. Takže ani keby toho všetkého nebolo, pokrokom doby a ľudstva menia sa jednotlivé slová a ich významy, takže dnes znamená mnohé staré slovo niečo celkom iné ako pred sto alebo tisíc rokmi.

Tak by božie slovo dostávalo stále iný zmysel. Žiadna reč, žiadne písmo, žiadna kniha nemôže obsahovať isté božie slovo. To by sa muselo nachádzať v inom prostredí. Ani keby tzv. Biblia predstihovala všetky knihy na svete čo do čistoty a významu svojich myšlienok, predsa by som si ju nevyvolil za pravidlo svojho života ako božie slovo, pretože by ostávala možnosť, že ma klamú.

Keď však pri bližšom zoznámení sa s touto knihou vidím v nej skoro samé rozprávanie o najohavnejších zločinoch a zbierku najhlúpejších a malicherných rozprávok, neodvážil by som sa zneuctiť svojho stvoriteľa tak záludne, že by som ju nazval jeho slovom.

9. O Novom zákone

Prejdime teraz k Novému zákonu, resp. k Novému závetu – ako keby všemohúci mohol urobiť dva závety, jeden nový a jeden starý.

Keby bolo bývalo úmyslom Ježiša Krista založiť nejaké nové náboženstvo, bol by iste jeho zostavu sám napísal, alebo za svojho života nechal spísať. No nemáme od neho ani najmenšiu písomnosť. Všetky knihy tzv. Nového zákona boli napísané až dlho po jeho smrti. Sám bol rodom aj vyznaním Žid a bol božím synom tak, ako všetci iní ľudia, pretože Boh je otcom všetkých ľudí.

Prvé štyri knihy, nazvané Matúšova, Markova, Lukášova a Jánova, nepodávajú nám dejiny Ježišovho života, ale sú to len nesúvislé príhody z jeho života. Z týchto kníh vychádza najavo, že kazateľský úrad zastával Ježiš len asi 18 mesiacov a za tento krátky čas zoznámili sa s ním jeho súčasníci. Zmieňujú sa o ňom, keď mal 12 rokov, ako vraj sedel medzi učenými Židmi v chráme, opytujúc sa a odpovedajúc. Keďže sa to stalo veľa rokov pred tým, ako sa s ním zoznámil národ, je to najskôr poviedka jeho rodiny. Od tej doby sa o ňom nič nevie celých 16 rokov.

Nevie sa, kde žil a čo po celý ten čas robil. Najskôr pracoval so svojím otcom pri jeho remesle, ktoré bolo tesárske. Nezdá sa, že by bol mal nejaké vzdelanie, ba najskôr nevedel ani písať, keďže jeho rodičia boli veľmi chudobní, lebo si nemohli zaplatiť ani nocľah, keď sa narodil. Je podivné, že tie tri osoby dejín sveta, o ktorých sa najviac hovorí, sú nízkeho a neznámeho pôvodu. Mojžiš bol nájdenec, Ježiš sa narodil v chlieve a Mohamed bol pohonič mulíc. Prvý a posledný z týchto troch boli zakladatelia nových náboženstiev.

Ježiš nezaložil nijakú novú náboženskú sústavu; nabádal ľudí robiť dobré skutky, viesť mravný život a veriť v jedného Boha. Hlavná myšlienka jeho snahy bola ľudomilnosť. Spôsob, ako bol zajatý, ukazuje, že medzi ľudom svojej doby nebol veľmi známy, ako aj to, že schôdzky, ktoré mával so svojimi učeníkmi, boli zväčša tajné a že verejné kázanie neskoršie úplne zanechal.

Judáš ho nemohol zradiť inakšie, ako že prezradil úradom tajné miesto, kde sa Ježiš skrýval a že ukázal jeho osobu vojakom a ich pomocníkom, ktorí po neho prišli. Že Židia Judáša najali a za túto službu zaplatili, ukazuje, že nevedeli, kde Ježiš je a že ani ich sluhovia ho nepoznali, čo všetko svedčí pre pravdivosť Rišeho tvrdení (nenašiel som vysvetlenie tohto údaja). Skrývanie sa sa nedá nijako zosúhlasiť s Ježišovým údajným božstvom; skôr poukazuje na jeho malodušnosť. To, že bol zradený, predaný a vydaný vojakom za pomoci jedného zo svojich vyvolených priateľov a učeníkov, ukazuje, že nemal v úmysle nechať sa chytiť a že teda nechcel byť ukrižovaný.

Kresťanskí mytológovia nám rozprávajú, že Ježiš zomrel za hriechy sveta a že prišiel na svet za tým účelom, aby tu trpel a zomrel! Nebolo by to potom to isté, keby bol zomrel následkom zimnice, kiahní, staroby alebo inakšie? Veď prísny rozsudok nad Adamom po zjedení toho jablka neznel, že musí byť ukrižovaný, ale že iste musí umrieť. Ukrižovanie nebolo nijako časťou trestu, ktorý mal Adam vytrpieť a v dôsledku toho aj keby bolo pravda všetko, čo rozprávajú kňazi, nebolo treba, aby Ježiš bol ukrižovaný, keď už mal odniesť Adamov trest. A keď už to muselo byť, bola by zimnica poslúžila rovnako ako kríž. Ortieľ smrti, ktorý podľa kňazského rozprávania postihol Adama, mohol znamenať buď smrť telesnú, t. j. zastavenie života, alebo to, čomu kňazi hovoria zatratenie.

Podľa toho spasiteľská smrť Ježiša musela podľa učenia kňazov zastaviť buď telesné umieranie alebo zatratenie ľudí, ktoré sme vraj všetci zdedili po Adamovi. Vidíme, že Ježišova telesná smrť nezastavila umieranie ľudí, keďže všetci ľudia umierajú tak po Kristovi, ako umierali pred Kristom. Ak sú pravdivé správy o dlhovekom živote starých ľudí, ako ich nachádzame vo Svätom písme, umierajú ľudia po Kristovi oveľa rýchlejšie, ako umierali predtým.

Ak si to máme vysvetľovať podľa kňazského učenia tak, že Ježišova telesná smrť mala zastaviť duchovnú smrť či zatratenie ľudstva, tu poznávame, že stvoriteľa tu kňazi nedôstojne líčia, ako keby bol odvolal svoj prvý ortieľ slovičkárskym prekrútením výrazu „smrť“.

Ak výrobca takých slovičkárskych prekrútenín, sv. Pavol, písal knihy, ktoré sa vydávajú za jeho, tak pomohol tomuto prekrucovaniu tým, že urobil dvoch Adamov: jedného, ktorý sám hreší a nechá iného za seba trpieť a druhého, ktorý hreší cez niekoho iného a nie sám, ale trpí za toho druhého. Takéto premastenie náboženstva prekrucovaním slov, slovičkárskymi hrami a chytráckymi prevratmi má za následok, že sa v tom jeho prívrženci vycvičia a budú takto pracovať ani si to neuvedomujúc.

Ak je Ježiš tou bytosťou, akú nám v ňom kňazi líčia, ak prišiel na tento svet, aby trpel (namiesto ktorého slova oni často vravia aby zomrel), tu bolo preňho možné len jedno utrpenie – keby bol musel ostať nažive. Jeho pobyt na zemi bolo vyhnanstvo z neba a jediná cesta späť do jeho slávy bolo zomrieť.

Ostatne je v tomto čudnom náboženstve všetko opakom toho, za čo sa vydáva. Je opakom pravdy a človeka unavuje preberať nezmysly a hľadať súvislosti. Skončime tu, aby sme sa mohli zaoberať niečím lepším.

Koľko kníh, nazývaných Novým zákonom, a ktoré ich časti boli napísané osobami, ktorých mená nesú, je vec, o ktorej nevieme skoro nič; často ani to, v akom jazyku boli pôvodne napísané. Podľa obsahu ich delíme na príhody a listy.

Prvé štyri knihy od Matúša, Marka, Lukáša a Jána obsahujú len príhody, ktoré sa mohli stať: čo Ježiš robil a hovoril, čo robili a vraveli ľudia okolo neho. V mnohých prípadoch hovoria o jednotlivých udalostiach rozdielne. Pri týchto knihách sa nedá myslieť na žiadne zjavenia, a to nielen pre nesúhlas medzi jednotlivými autormi, ale aj pretože zjavenie sa nedá použiť na opis udalosti osobami, ktoré videli tie veci diať sa alebo počuli zaznamenané veci a udalosti prednášať. Aj kniha Skutky apoštolov patrí medzi anekdotické diela.

Všetky ostatné knihy Nového zákona okrem knihy hádaniek, zvanej Zjavenie, sú zbierkou listov (epištol) a falšovanie listov bolo v tých časoch vo svete príliš silne rozšírené, aby sme si mohli byť istí, že tie listy sú pravé a nefalšované. Jedna vec je ale celkom istá, a to, že cirkev z obsahu týchto spisov za pomoci ešte starších poviedok zostavila náboženskú sústavu, veľmi odporujúcu povahe Ježiša Krista, ktorého meno nesie. Cirkev zostavila náboženstvo skvostnosti a zárobkovosti, predstierajúc napodobnenie osoby, ktorej život bol samá pokora a chudoba.

Vynález očistca a prepúšťania z neho smerom do neba za modlenie, platené kňazom, t. j. predaj odpustkov, charakterizuje neskorú novú cirkev bez toho, žeby jej dal pravé meno. Kresťania dostávajú pečať svojej existencie na podklade ukrižovania a na ňom založeného učenia, ktoré znie: jeden človek môže stáť za druhého a vykonať zaňho nejaký záslužný čin, za ktorý môže byť odmenený. Celé učenie o spasení človeka zastupiteľstvom inej osoby bolo pôvodne zostavené za tým účelom, aby sa mohli na tom základe zostaviť a upraviť všetky ostatné zárobkárske články viery; miesta vo svätých knihách, na ktorých sa toto učenie zakladá, boli za týmto účelom neskoršie vyrobené.

Prečo by sme mali cirkvi veriť viac pri svätých knihách, keď nás presviedča, že sú to nefalšované spisy, ako keď nám vraví o zázrakoch a iné nezmysly? Je isté, že cirkev vedela falšovať dokumenty, pretože vedela písať; zloženie tých listov je také, že ich mohol falšovať každý. Že teda tie listiny skutočne falšovala, je také pravdepodobné, ako je istá nepravda, keď hovorí, že vie robiť zázraky.

Pretože teda v tejto terajšej veľkej priestorovej aj časovej vzdialenosti od onej doby nie je možné podať nijaký dôkaz pre to, či cirkev tie listiny falšovala a upravila podľa svojho cieľa alebo nie; a pretože všetky tie dôkazy by boli pochybné, či nie sú aj ony falšované, môžeme ich pravosť posúdiť len podľa vnútorných známok, ktoré v sebe Sväté písmo nesie. Pri starostlivom prešetrení Písma sa na celom jeho obsahu dajú nájsť známky falšovania. Vnútorným dôkazom je, že učenie o spasení sa zakladá len na zárobkárskej spravodlivosti a nie na spravodlivosti mravnej.

Ak dlhujem niekomu nejaké peniaze a nemôžem ich splatiť, a ak sa mi ten človek vyhráža, že ma za to dá do väzenia, môže smelo niekto druhý vziať ten dlh na seba a splatiť ho za mňa. Ak však som spáchal nejaký zločin, sú okolnosti toho celkom iné; mravná spravodlivosť nemôže vziať nevinného za vinného, ani keby sa k tomu nevinný sám ponúkal. Ak si myslíme, že by to spravodlivosť mohla dovoliť, popierame základ takej spravodlivosti; to potom nie je spravodlivosť, ale bezohľadná pomsta.

Táto jediná úvaha nám presvedčivo dokazuje, že celé učenie o spasení je založené len na pojme zárobkárstva, súhlasiaceho s príkladom o požičaní peňazí; a keďže táto zárobkárska spravodlivosť súhlasí so sústavami druhých spasení, ktoré dosahujeme pomocou peňazí dávaných cirkvi za odpustky, je pravdepodobné, že obidve tieto sústavy zostavovali tí istí ľudia, a že v skutočnosti niet vlastne žiadneho spasenia. Že celé kresťanské spasenie je len bájkou a že človek stojí v tom istom pomere k svojmu tvorcovi ako stával pred Kristom od počiatku sveta; to je vlastne tá najutešenejšia myšlienka.

Keď človek toto vie, je jeho život dôslednejší a mravnejší ako pri ktorejkoľvek inej viere. Lebo len vtedy, keď sa človek naučí považovať sa za zavrhnutého, vyvrheľa, žobráka, podliaka, na smetisko pohodeného, od tvorcu nekonečne vzdialeného, ktorý musí svoje útočisko brániť proti konkurentom, tu človek buď celým tým náboženstvom opovrhne a stane sa k nemu ľahostajným, alebo nakoniec všetkému uverí a stane sa nábožným.

V poslednom prípade trávi svoj život v smútku alebo aspoň v jeho napodobnení: jeho modlitby sú samé výčitky, jeho pokora je vlastne nevďak; seba nazýva červom a krásnu zem smetiskom. Všetky radosti nazýva nevďačným menom svetské márnivosti. Potom pohŕda aj tým najkrajším božím darom, rozumom a núti sa do viery v náboženskú sústavu, proti ktorej sa jeho rozum vzpiera; nevďačne nazýva svoj ľudský rozum hlúpym rozumom, ako keby si človek mohol rozum dať sám.

No pri všetkej tejto predstieranej pokore odvažuje sa taký človek tých najsmelších nárokov: na všetkom nachádza nejakú chybu, jeho sebeckosť nie je nikdy uspokojená; jeho nevďačnosť nepozná mieru. Opovažuje sa predpisovať Bohu, čo by s ním mal robiť, s jeho blížnymi a s celým svetom. Vo svojich modlitbách si rozkazuje: keď svieti slnko, modlí sa za dážď, keď prší, modlí sa za slnečné jasno a sucho; vo všetkom sa riadi aj podľa toho, ako sa modlí, lebo zmysel jeho modlitieb nie je iný ako predpisovať všemohúcemu, aby zmenil svoje úmysly a konal inakšie, ako koná. Z tých modlitieb ako keby sme stále počuli výčitku Bohu, znejúcu:

„Ty to, Pane, nevieš tak dobre, ako ja.“

10. Vesmír a veda

Niekto mi však môže namietať, či teda my neverci nemáme mať nijaké božie slovo a nijaké zjavenia? Ba áno, odpoviem mu, veď my ich máme. Všetko stvorenie, ktoré vidíme pred sebou, to je to pravé božie slovo, a k tomu také, ktoré žiaden ľudský vynález nesfalšuje a neznetvorí; tak hovorí k ľudstvu Boh.

Ľudská reč je miestna a neustále sa mení; preto nie je vhodná, aby sa používala pre všeobecné a nezmeniteľné poučenia. Už pojem, že Boh poslal Ježiša, aby hlásal blahozvesť všetkým národom od jedného konca sveta k druhému, je nedokonalý a pochádza z doby nevedomosti, keď sa zem považovala za kus plochy, ktorá má svoje konce a myslelo sa, že niekto môže prísť až na ten koniec a tam spadne kamsi dole. To všetko sa ukázalo byť nepravým pojmom.

Ako však mohol Ježiš niečo oznámiť všetkým národom, keď ovládal len jeden jazyk, pomiešanú hebrejčinu, akou sa vtedy hovorilo v Palestíne? Na svete je predsa mnoho sto rečí, takže sotva sa vedia dohovoriť dva susedné národy. Kto pozná cudzie reči, vie, ako ťažko sa tlmočí a prekladá z jednej reči do druhej, lebo často sa stane, že sa v druhej reči nedá nájsť pravé slovo, ba že tá reč také slovo ani nemá. Niekedy tlmočník nepochopí dobe zmysel výrazu a preloží ho chybne.

Keď sa má dosiahnuť nejaký cieľ, musia byť k dispozícii adekvátne prostriedky; inakšie sa cieľ nedosiahne. Podľa toho sa rozoznáva konečná a nekonečná moc a múdrosť. Človek obyčajne málokedy dosiahne svoj cieľ, pretože nemá sily a prostriedky, ktoré by ho doviedli dosť ďaleko. Inokedy mu nestačí múdrosť, aby volil pravé prostriedky. Pre nekonečnú moc a múdrosť je nemožné, aby svoj cieľ nedosiahol aj slabý človek. Môže predsa použiť najlepšie prostriedky vedúce k cieľu.

Ak sa Boh chcel zjaviť ľudstvu, nemal na to použiť také chatrné a nedostatočné prostriedky, ako je ľudská reč, a to tým menej, že táto nie je ani len jednotná pre celé ľudské pokolenie. Jediná cesta, ako poznať Boha, je nájsť ho v jeho diele, v jeho stvorení. Jeho diela hovoria všetkým zrozumiteľnou rečou, nepodrobenou nedostatkom ľudskej reči. Je to kniha večná, nemeniaca sa, nefalšovaná a môže ju čítať každý človek v jej pôvodnom znení. Nikto ju nemôže zmeniť, falšovať, zradiť, prekrucovať; nezávisí od vôle žiadneho človeka. Či má byť vydaná tlačou alebo nie, či má byť niečo vynechané alebo pridané; celá a rovnaká vydáva sa na celom svete; drží kázeň k národom celého sveta; je jediným božím slovom ku všetkým ľuďom, ktoré majú čítať, ak chcú poznať Boha.

Boha môžeme poznať len pomocou rozumu, keď si ho predstavujeme ako prvý počiatok všetkého, ako tvorcu vesmíru. Keby človek nemal rozum, neboli by sme schopní poznávať svet; čítanie biblie by bolo ako predčítanie koňovi. Ako teda môžu kresťanskí kazatelia zavrhovať rozum? Celá kresťanská sústava viery mi pripadá ako druh nejakého bezbožníctva, ako druh popierania Boha. Vyznáva, že skôr verí v človeka, ako v Boha a k bezbožníctvu má tak blízko ako súmrak k noci. Stavia medzi Boha a človeka akési temné teleso, ktoré nazývajú spasiteľom. Tak ako sa Mesiac stavia svojím tieňom medzi Zem a Slnko, a na Zemi sa zatemní, práve tak sa deje zatemnenie Boha v náboženstve. Následkom toho zatmenia rozumu bolo, že sa na zemi všetok poriadok zvrátil a všetko je postavené na hlavu. Pri prevracaní všetkého došlo aj k prevráteniu bohoslovia.

To, čo sa dnes nazýva prírodovedou, pojme do seba všetko vedenie; jeho korunou je hvezdárstvo; to je pravé pozorovanie božieho diela, jeho moci a múdrosti, to je pravé bohoslovie. Namiesto toho študujú kňazi iné bohoslovie, a to ľudské výmysly o Bohu. To nie je študovanie Boha v jeho dielach, ale jeho hľadanie v dielach, zhotovených ľudskou rukou. To je jedno z najväčších ziel, ktoré ľudstvo priviedlo na svet, že totiž opustilo jedinú pravú a spoľahlivú vedu o Bohu, krásnu prírodovedu; a zanechajúc ju ako nevinnú krasotinku biedy a núdze, pridržalo sa ježibaby povery.

Kresťanstvo sa dopúšťa podvodu, keď vyhlasuje všetky vedy za ľudské vynálezy; len použitie vied je ľudská činnosť. Každá veda má svoj základ, svoju sústavu zásad, svoje zákony pevných a nezmeniteľných hodnôt, podobných tým, ktorými sa riadi vesmír; človek nemôže zásady tvoriť, môže ich len objavovať. Napríklad: Pri pohľade do kalendára zistíme, kedy nastanú aké zatmenia a tieto predpovede nás nesklamú. To dokazuje, že odborníci poznajú zákony pohybu nebeských telies. Bola by to však nevedomosť, keby niektorá cirkev chcela tvrdiť, že tie zákony sú vynálezmi človeka, alebo že vedecké zásady, podľa ktorých môže človek vypočítať a určiť dobu každého zatmenia, sú ľudským vynálezom. Človek nemôže vynájsť vec, ktorá je večná a nemeniteľná.

Zásady, ktoré človek používa na vedecké účely, sú a musia byť večné a nemeniteľné ako zákony, podľa ktorých sa pohybujú svetové telesá, pretože inakšie by nemohli slúžiť na vypočítanie presného času, kedy a ako dôjde k zatmeniu.

Vedecké zásady, ktoré človek používa na výpočet zatmenia alebo niečo podobné v pohyboch svetových telies, nachádzajú sa hlavne zoradené vo vede, ktorá sa nazýva trigonometria, t. j. veda, založená na vlastnostiach trojuholníka; keď sa týka nebeských telies, je to hvezdárstvo, keď plavby na mori, je to plavba, keď na vymeriavanie povrchu zemského, je to zememeračstvo, keď na stavbu, je to staviteľstvo. Nakoniec je to vôbec duša vied, je to večná pravda a vraví sa, že obsahuje matematický dôkaz toho, o čom sa hovorí. Rozsah využitia tohto javu je zatiaľ neznámy.

Keď používame svoj zdravý rozum a pozorujeme božie diela, zjavované v usporiadaní sveta, zisťujeme, že kresťanská sústava sveta je veľmi nerozumná a že až uráža Boha a našu predstavu o ňom. Je urážkou božej spravodlivosti myslieť si, že Boh dovolil, aby nevinný trpel za vinného. Celá sústava kresťanstva s jej čudáckym rozprávaním o stvorení sveta, o zvedení Evy, o hadovi a jablku, o dvojzmyselnom boho-človeku, o božskej rodine, v ktorej podľa kresťanského rátania znamená tri jednu a jedna tri – to všetko je s rozumom nezrovnateľné a predsa učí kresťanstvo, že náš rozum je boží dar.

Zakladatelia kresťanstva mali predvídať, že až sa ľudstvo začne učiť rozumieť svetu a jeho zákonom, až začne používať vedy a umenia, začne protestovať proti ich nerozumným báchorkám a celej sústave ich viery. Uvedomili si, že je potrebné, aby sa odbor ľudského učenia a vzdelávania čo najväčšmi obmedzil a na to bolo vhodné učenie o mŕtvych jazykoch gréčtine a latinčine, ktoré je kňazstvu najmenej nebezpečné. Preto cirkev nielenže vylúčila zo svojich škôl všetku vedu, ona ju aj prenasledovala. Je tomu len dvesto rokov, čo sa vedy začali obnovovať. Až v roku 1610 zaviedol Galileo z Florencie používanie ďalekohľadu na pozorovanie pohybu hviezd. Namiesto toho, aby bol za svoje vynálezy uctievaný a vážený, bol prinútený odvolať všetko, čo z toho poznania povstalo a zanechať všetko ako čertovské kacírstvo.

Predtým bol spálený Vigilius za tvrdenie, že na zemi žijú protinožci, že Zem je guľatá a že všade, kde je zem, sú ľudskí obyvatelia. Dnes vieme, že vravel pravdu, ale vtedy bol za to upálený. Keby viera v mravne neškodné chyby nebola zhubnou, nemal by človek mravnú povinnosť brániť takým bludom. V tom síce nespočívala nijaká mravná skaza, keď niekto veril, že Zem je plochá a rovná, ako nemohlo byť cnosťou, ak niekto veril, že je guľatá. Mravne bolo jedno, či niekto mal zato, že Boh stvoril len tento jediný svet, alebo či veril, že ich stvoril milióny a väčšie ako tento.

Keď sa však náboženská sústava spojí s nepravdivým rozprávaním o vzniku sveta, tu stávajú sa mravne neškodné chyby škodlivými, pretože potom sa mravnosť zakladá na nespoľahlivom základe. Keď sa dokáže, že vznik sveta a človeka prebiehal celkom inakšie, než ako líči cirkev, dokáže sa súčasne, že z toho odvodené dôsledky sú škodlivé. Toho sa cirkev vždy bála a preto prenasledovala a zatracovala vedu a s ňou aj jej učiteľov. Keby boli Newton a Descartes žili o nejakých tri alebo štyri sto rokov skôr, iste by neboli mohli robiť a učiť svoje pozorovania a ich život by bol býval skrátený. Keby bol Franklin chcel vyvolávať blesky z mrakov o tristo rokov skôr, bol by svoju odvahu zaplatil na hranici smrti upálením.

Temný vek stredoveká sa obyčajne zvaľuje na Gótov a Vandalov, ktorí vraj spustošili Európu. Kňazi a ich prisluhovači nechcú ani počuť o tom, že vek nevedomosti bol v Európe zahájený kresťanstvom a trval niekoľko storočí. Čo do náboženskej vedy nebolo kresťanstvo, ako sme už povedali, nič iné ako nový druh pohanstva. Len v dôsledku mnohoročného zaplašenia vied do úzadia verejného záujmu a z nijakého iného dôvodu musíme teraz prezerať ohromnú priepasť mnohých storočí, aby sme sa dostali k ctihodným postavám starého veku. Keby sa bol pokrok vo vedách vyvíjal postupne tak, ako začal pred kresťanstvom, bola by sa táto veľká priepasť naplnila postavami vzdelaných a vo vedách a umeniach vynikajúcich ľudí. Kresťanská sústava však všetko spustošila a keď sa teraz postavíme do doby na začiatku 16. storočia, hľadíme na starých velikášov ako na postavy vzdialené od nás za pustatinou piesku a niet na nej kríka na oblaženie zraku.

Je temer neuveriteľnou nedôslednosťou považovať za protiviace sa nábožnosti pozorovať a študovať zostavu Bohom stvoreného vesmíru. No vec je príliš dokázaná, než aby sa dala zapierať. Až keď sa kresťanstvo začalo za doby reformácie opravovať, začali sa dvíhať z tisícročného prachu aj vedy, a to bolo jediné dobro, ktoré priniesla reformácia, pretože pokiaľ ide o opravu a zlepšenie náboženstva, toho sa mohla zdržať. Bájoslovie ostalo aj po oprave rovnaké a po páde jediného pápežstva v Ríme nastúpili vlády mnohých pápežstiev jednotlivých národov.

11. Deizmus a kresťanstvo

Môj otec bol vyznaním kvaker, takže som mal šťastie veľmi dobrej mravnej výchovy a nadobudol som značnú zásobu poučení. Hoci som chodil do gramatickej školy, neučil som sa latinčinu; nielen že som nemal k nijakej veci nejakú zvláštnu náklonnosť. Kvakerovia sú proti tej reči kvôli náboženským knihám v nej spísaným. To mi však neprekážalo, aby som sa zoznámil s obsahom všetkých latinských kníh v školskej knižnici. Prirodzená náklonnosť mojej mysli smerovala k vedám; mal som náklonnosť a možno aj trochu schopnosti pre básnenie, ale to som v sebe skôr potláčal ako povzbudzoval, pretože vedie ďaleko do obrazotvornosti. Len čo som mohol, kúpil som si dve zemegule a navštevoval som filozofické prednášky Martina a Fergusona. Neskôr som sa zoznámil s Dr. Bevisom z Kráľovskej spoločnosti náuk, ktorý vtedy žil v Temple. oddávajúc sa hvezdárstvu. K tzv. politike ma nič neťahalo.

To slovo nemalo pre mňa iný význam ako, povedzme, slovo jazdectvo. Keď som teda zameral svoju myseľ na vládne záležitosti, musel som si vytvoriť svoju vlastnú sústavu, ktorá sa musela zhodovať s mravnými a filozofickými zásadami, v ktorých som bol vychovaný. Videl som, alebo sa mi aspoň videlo, že v Amerike sa rozvíja obrovské pole pôsobnosti a poznával som, že ak Američania nezaujmú v politike voči materskej zemi iné stanovisko a nevyhlásia sa za nezávislých od nej, stratia sa všetky ich vymoženosti pre svet a pre nich vyvstanú oveľa väčšie ťažkosti, ako mali dosiaľ.

Z toho dôvodu som uverejnil spis s názvom Zdravý rozum, čo bolo moje prvé dielo, ktoré som uverejnil. Pokiaľ to môžem posúdiť, nebol by som sa nikdy stal známym svetu ako spisovateľ, keby ma k tomu neboli nabádali americké záležitosti. Ten spis som napísal na konci roku 1775 a vydal som ho v januári 1776. Nasledujúceho 4. júla vyhlásili americké štáty nezávislosť. Ak niekto činil pozorovania o stave a pokroku ľudskej mysle zo svojho stanoviska, spoznal, že zmeny sa týkajú dvoch tried myšlienok: tých, ktoré odvodíme vo svojom vnútri z vlastného premietania a potom tie, ktoré sa nám mimovoľne samy votrú do mysli.

Dodržal som vždy pravidlo, že všetkých týchto nezvaných hostí budem zdvorilo vítať, ale že ich uznám za hodných skúmania, len ak za tú prácu budú stáť. A sú to práve oni, z ktorých som nadobudol skoro všetky vedomosti, ktoré mám. Pokiaľ ide o vedomosti, ktoré získavame v škole, to je len nepatrný kapitálik na pomoc neskoršiemu vlastnému učeniu v živote. Každý učenec je nakoniec svojím vlastným učiteľom. Toľko na úvod.

Od tej doby ako som sa stal schopným pochopiť nejakú myšlienku a uvažovať o nej, tu som buď pochyboval o pravdivosti kresťanskej sústavy, alebo mi pripadala podivnou; nevedel som, čo by to z obidvoch mohlo byť. Ale toľko si pamätám, že keď som mal sedem alebo osem rokov, počul som kázeň jedného príbuzného o spasení ľudstva prostredníctvom smrti božieho syna.

Po tej kázni som sa odobral do záhrady a keď som kráčal dolu schodmi, to si určite pamätám, vzoprela sa celá moja myseľ proti všetkému tomu, čo som práve počul a myslel som si sám v sebe, že je to tak, ako keď sa zo všemohúceho Boha urobí vášnivá osoba, ktorá sa nemôže pomstiť inakšie a preto zabíja svojho vlastného syna. Vedel som určite, že keby sa takého zločinu dopustil nejaký človek, bol by obesený a nemohol som pochopiť, prečo sa také veci kážu v kostole.

Nebola to jedna z myšlienok, aké povstávajú z detskej ľahkovážnosti, ale bola to pre mňa vážna úvaha, ktorá vznikla z mojej predstavy o Bohu, ktorého som považoval za príliš dobrého, než aby bol schopný takého činu a za príliš mocného, než aby bol nútený hľadať takéto východisko.

Dnes som presvedčený, že akákoľvek náboženská sústava, ktorá v sebe chová niečo, čo môže otriasť mysľou dieťaťa, nemôže byť pravou náboženskou sústavou. Zdá sa, že kresťanskí rodičia sa hanbia za to, čo rozprávajú svojim deťom o základoch svojho náboženstva. Keď vyučujú svoje deti v mravouke, rozprávajú im o dobrotivosti toho, ktorého nazývajú prozreteľnosťou. Kresťanské bájoslovie má vlastne päť Bohov: Boha-otca, Boha-syna, Boha-ducha svätého, Boha-prozreteľnosť a Bohyňu-prírodu.

Ale veď kresťanskú poviedku o Bohu-otcovi, ako vraždí svojho syna, alebo špekuluje o vraždách iných ľudí, nemôže predsa rozprávať otec synovi; a keby sa povedalo, že sa tak stalo, aby bolo ľudstvo blaženejšie, bolo by to ešte horšie: Ako by si mohlo ľudstvo následkom tak ohavnej vraždy polepšiť svoju situáciu? A keby sa dieťaťu povedalo, že celá tá vec je božím tajomstvom, ktorému nikto nerozumie, bolo by to ešte smutnejšie svedectvo nepravdivosti tohto náboženstva.

Aké rozdielne je to pri istom a jasnom vyznaní deizmu! Pravý deista má len jediného Boha a jeho náboženstvo spočíva v tom, že pozoruje božiu moc, múdrosť a dobrotivosť v božích dielach; snaží sa nasledovať svojho Boha vo všetkom mravnom, vedeckom a umeleckom konaní.

Náboženstvo, ktoré sa najviac blíži k deizmu v jeho mravnej a dobrej časti, je to, ku ktorému sa priznávajú kvakeri; príliš sa obmedzili, keď vynechali zo svojej sústavy pozorovanie božích diel. Hoci mám v úcte ich ľudomilnosť, nemôžem sa zdržať smiechu, keď vidím, aké majú vrtochy, že keby sa bolo stvorenie riadilo podľa ich rady a priania, bol by celý svet smutný a tmavofarebný. Ani jediná kvetinka by nesmela veselo rozvinúť svoj červený alebo žltý kalíštek, a ani jediný vtáčik by si nesmel zaspievať svoju melódiu.

Keď som sa zoznámil so zemeguľami a telúriom, zobrazujúcim zostavu a pohyb obežníc okolo nášho Slnka, a keď som nadobudol predstavu o nekonečnosti priestoru a nekonečnej deliteľnosti hmoty, keď som sa aspoň zbežne oboznámil s prírodovedou, začal som porovnávať všetky večné zásady a zákony s kresťanskými náukami a dôvodmi.

Nie je síce článkom kresťanskej viery, že by náš svet bol jediným Bohom stvoreným svetom, a že žiadnych iných svetov niet, predsa však kresťanské učenie o počiatku a vývoji sveta, odvodené z biblie, vedie k tomu, že kto by chcel veriť, že sú ešte iné obývané svety ako tento náš, pochodí so svojou vierou škaredo.

A predsa je naša Zem pri všetkej svojej veľkosti len nepatrnou bublinkou popri ostatných veľkých svetoch; je jediným zrnkom piesku v porovnaní k piesčitej púšti. Celá naša slnečná sústava je len jednou z nesčíselných sústav, pohybujúcich sa v nekonečných priestoroch vesmíru.

Túto našu Zem vidíme naplnenú životom vo všetkých jej častiach, na zemi i vo vode; aj najmenšie čiastočky hmoty sú oživené živočíchmi, ktoré naše prosté oko ani nepostihne, ale len drobnohľadom ich môžeme pozorovať. A keď nijaká čiastočka našej Zeme nie je bez nejakých obyvateľov, bez života, ako by nám mohlo napadnúť, žeby tie nekonečné svety boli pusté, prázdne a bez života? Takých svetov, ako je náš, sú milióny, sú od nás milióny míľ vzdialené; a tie by mali byť prázdne a pusté?

A keď všetky tie svety majú svojich obyvateľov, musia sa tí učiť z pohybov svojej a našej Zeme, ktorú vidia a pozorujú, tým istým zásadám ako my, a na všetkých svetoch panuje jedna a tá istá veda, jedno poznanie, jedno rozumové učenie ako na našom svete, pretože rovnaké odveké zásady a zákony nemôžu vštepovať iným obyvateľom iné náuky ako nám.

Keby sme potom pozorovali všetky tieto svety, ktoré má na starosti ich tvorca, z kresťanského stanoviska a mali by sme veriť, že na každom z milióna svetov by mal byť nejaký Adam, nejaká Eva, strom, had a hriech a na každom by sa musel boží syn vteliť a obetovať za zbavenie jeho obyvateľov božej zlosti a smrti, aké popletené by sme mali názory o svete, o Bohu, o jeho múdrosti a všemohúcnosti a na koniec o účeloch, pre ktoré by bol tieto svety stvoril.

Je možné a ja som sa vždy snažil veriť tomu, že na svete žili ľudia, ktorí si nahovárali, že by tzv. svätý podvod mohol aspoň za určitých podmienok viesť k niečomu dobrému. Keby však potom raz na svetlo vyšiel, nedal by sa používať, lebo je to s ním ako so zločinom, že prvý má často v pätách druhý.

Osoby. ktoré prvé hlásali kresťanskú sústavu viery a do istej miery ju spájali s mravoukou, hlásanou Ježišom. si možno nahovárali, že je to niečo lepšieho ako pohanské bájoslovie, ktoré vtedy panovalo temer všade.

Z prvých kazateľov prešiel podvod na druhých, potom na tretích, až sa stratil názor, že to bol náboženský podvod a zostala viera, že všetko, čo sa káže, je pravda. Tento blud potom podporovali a učili všetci, ktorí z toho mali živnosť a udržal sa.

(Poznámka autora: Táto kapitola je značne skrátená vynechaním rozboru svetovej sústavy, dnes každému. známej, ale pred sto rokmi to tak nebolo.)

Keď sme poznali nezmieriteľné nesúvislosti medzi skutočným božím slovom, javiacim sa v usporiadaní vesmíru a medzi tým, čo sa tiež nazýva božím slovom a je napísané v istej knihe, prikročme k prebraniu troch najhlavnejších prostriedkov, ktoré sa používali vo všetkých dobách a vo všetkých zemiach na podvádzanie ľudstva.

Tieto tri prostriedky sú sväté tajomstvá, zázraky a proroctvá. Prvé dva sa nedajú s pravým náboženstvom nijako zrovnať a tretie je vždy podozrivé. Čo sa týka tajomstva, nakoniec je všetko, na čo sa pozrieme, do istej miery tajomstvom. Naše vlastné bytie je tajomstvo. Nevieme si vysvetliť, čím to je, že žaluď, položený do zeme, vyvinie sa vo veľký dubový strom. Nevieme, čím to je, že semeno, zasiate do zeme, vyvinie sa v bylinu a vydá mnohonásobok nového semena. Sám skutok nie je tajomstvom, ten vidíme diať sa pred sebou; poznáme aj prostriedky na dosiahnutie želaného výsledku, totiž položením semena do zeme. Vieme, čo nám treba urobiť, ale spôsob, ako sa to deje, nepoznáme; aj keby sme ho poznali, možno by sme nevedeli, ako ho napodobniť. To musíme ponechať tvorcovi, aby to ďalej robil za nás. Sme na tom lepšie, ako keby sme to tajomstvo poznali a museli to robiť sami.

Slovo tajomstvo sa nemôže vzťahovať na mravné pravdy. Boh, v ktorého veríme, je Boh jasnej pravdy a nie Boh tajomstva a temnoty. Tajomstvo je protivníkom pravdy; je to hmla ľudskej vynaliezavosti, zacláňajúca a prekrucujúca pravdu. Pravda sa nikdy nehalí do tajomstva a ak ju niekedy nachádzame zahalenú, to tajomstvo nepochádza z nej samej, ale od jej protivníkov.

Takže náboženstvo, ktoré je vierou v Boha a konaním mravnosti a pravdy, nemôže byť v žiadnom spojení s tajomstvom. Viera v Boha je ďaleko od všetkých tajomstiev a je pomerne ľahkou vecou, pretože povstáva v nás samých z nutnosti. A konanie mravnej pravdy, inými slovami skutkové napodobňovanie božej dobrotivosti, nie je nič iné, ako keď sa správame jeden k druhému tak, ako sa druhý správa k nám. Bohu nemôžeme slúžiť tým spôsobom, ako sa slúžieva tým, čo by sa bez takej služby nezaobišli a preto pravý pojem božej služby je slúžiť všetkým svojim spolublížnym ako spolu s nami stvoreným spolutvorom.

To však nemôžeme konať vzďaľovaním sa od spoločnosti sveta a venovaním sa uzavretej sebeckej pobožnosti. Sama prirodzenosť a účel náboženstva, ak sa to dá tak povedať, dokazujú nad každú pochybnosť, že stanovisko náboženstva musí byť úplne vyčistené od všetkých tajomstiev. Ak sa náboženstvo považuje za povinnosť, musí spočívať na každej duši rovnako a musí byť pochopiteľné každému bez rozdielu. Človek sa nenaučí náboženstvo tak, ako sa učí tajomstvá jednotlivých remesiel. Náboženskej náuke sa človek učí premýšľaním, ktoré vzniká zameraním mysle na veci, ktoré vidíme okolo seba, o ktorých čítame alebo počúvame; podľa toho sa upravuje náš život.

Ak ľudia zostavia či už z politiky alebo z pobožného podvodu náboženskú sústavu, nesúhlasnú s božím dielom vo svete a táto sústava je nielen nad ľudský rozum, ale je aj proti nemu, tu potrebujú vynájsť si nejaké slovo, ktoré by slúžilo súčasne ako závora proti rozumu, otázkam aj bádaniu. Slovo tajomstvo vyhovovalo tomuto účelu veľmi dobre a tak sa stalo, že náboženstvo, ktoré samo o sebe je bez tajomstiev, bolo pokazené a premenené na hmlu plnú tajomstiev.

12. O zázraku

Tajomstvo v tom ohľade vyhovovalo všetkým potrebám, no pre jednotlivé prípady dostavil sa na pomoc ešte aj zázrak. Prvé slúžilo tomu, aby poplietlo myseľ, druhé na popletenie zmyslov. Prvé je čarovné slovo, druhé je čarovný kúsok.

Prv než o tom budeme ďalej uvažovať, musíme sa pozrieť, čo je to ten zázrak. V tom istom zmysle, ako sme povedali, že všetko je tajomstvom, môžeme povedať aj to, že všetko je zázrak a že žiadna vec nie je väčší zázrak ako druhá. Slon je veľký, ale nie je väčším zázrakom ako prvok; ani hora nie je väčší zázrak ako atóm. Všemohúcej moci je úplne jedno, urobiť jedno alebo druhé a nie je pre ňu ťažšie stvoriť milión svetov ako len jeden jediný. V jednom zmysle je teda všetko zázrak, kým v druhom zmysle nie je zázrakom nič. Niečo je zázrak, keď sa porovnáva s mocou, ktorá to vykonáva. Ľudstvo si zostavilo zákony, podľa ktorých príroda pracuje a zázrak je niečo, čo nezodpovedá týmto tzv. prírodným zákonom. Kým však nepoznáme všetky prírodné zákony čo do ich objemu a dosahu, kým nepoznáme všetky prírodné sily, nie sme v stave posúdiť, či niečo, čo sa deje v blízkosti, patrí do odboru prírodných síl, či je mimo ne, alebo je proti nim.

Vystúpenie človeka do výšky niekoľko míľ nad zem by bolo zázrakom v každom ohľade, keby sme nevedeli, že vieme vyrobiť určitý druh plynu, ktorý je niekoľkokrát ľahší ako obyčajný vzduch; umiestnený v balóne povznesie ho do výšky, vezmúc so sebou značnú záťaž.

Podobne by bolo veľkým zázrakom vyludzovanie ohnivých iskier z ľudského tela pomocou malej ocieľky, priloženej k elektrickému prúdu, keby sme nevedeli, akú má elektrina moc a aké vlastnosti.

Tak by mohlo byť považovaných za zázraky mnoho prírodovedeckých experimentov, ale len tými, čo nepoznajú zákony, na ktorých sa pokusy zakladajú. Aj kriesenie zdanlivo mŕtvych osôb, napr. utopených, k životu, by bolo zázrakom, keby sme nevedeli, že za určitý čas sa dá udržať život v tele človeka bez toho, že by sa javil. Okrem toho existujú u vycvičených osôb všelijaké kúsky zručnosti a obratnosti, ktoré sa zdajú byť zázrakmi; a sú tu mechanické a svetelné preludy a klamy.

Ak pri každom pozorovanom jave nepoznáme tu pôsobiacu moc prírody, nemôžeme rozhodnúť, čo je zázrak a čo nie a človek, ktorý sa nechá oklamať zdanlivosťou, býva na všetkých stranách obeťou podvodu a klamu.

Pretože teda vonkajšie zdanie tak často klame a neexistujúce veci sa tak často podobajú na veci skutočné, nemôže byť nič nezmyselnejšie ako domnievať sa, že Boh použil také veci, ako sú zázraky, na to, aby sa zjavoval a aby potom ten, kto zázraky robí, mohol byť považovaný za podvodníka a ten, čo o zázrakoch rozpráva, za klamára a aby bolo učenie, ktoré má byť zázrakom potvrdené, považované za podvod a klam.

Práve preto zo všetkých dôvodov pre ktorékoľvek náboženstvo sú zázraky najslabšie a najnespoľahlivejšie dôvody. Predovšetkým platí aj to, že keď sa na potvrdenie pravdivosti nejakého učenia či zásady berie útočisko k pompéznej nádhere, je to samovoľné priznanie nedostatku vnútorných dôvodov v samom učení.

Po druhé sa Boh ponižuje na komedianta, ktorý robí čudné a nevídané kúsky, aby svojich poslucháčov pobavil a udivil. Zázrak je aj najpochybnejší dôkaz, aký sa dá použiť, pretože viera nemôže spočívať na takzvanom zázraku, ale na vierohodnosti spravodajcu, ktorý vraví, že to videl; vec, ktorá potrebuje dôkaz, by tým nič nezískala, aj keby bola pravdivá; neprospelo by jej to viac ako klamstvu.

Čo, keby som sediac pri písaní tejto knihy povedal, že sa tu objavila ruka vo vzduchu, chopila sa pera a napísala všetky slová tejto knihy? Veril by mi niekto? Isteže nie. A uverili by mi čo len o písmenko viac, aj keby to bola skutočná udalosť? Isteže nie.

Pretože teda skutočný zázrak, aj keby sa udial, musel by byť nevyhnutne podrobený pochybnostiam ako každá lož a výmysel, bolo by veľmi nemúdre a nedôsledné, keby všemohúci Boh používal nedostačujúce prostriedky na svoje zjavenie sa ľuďom.

Spravidla si myslíme, že zázrak je niečo tak neobyčajné v kolobehu prírody, že jej beh sa musí zastaviť alebo inakšie narušiť, aby sa mohol stať zázrak; keď potom dostaneme správu o tom zázraku, pochádzajúcu od nejakej osoby, ktorá vraví, že to videla, tu ihneď vznikne v našej mysli otázka, na ktorú je odpoveď veľmi jednoduchá: či je ľahšie a možnejšie, aby sa zastavil beh celej prírody, alebo aby človek klamal. Po celý náš život sme nevideli prípad, že by sa bola príroda zastavila vo svojom pravidelnom behu, ale vieme a máme príčinu sa domnievať, že v tom čase povedali ľudia milióny klamstiev. Mohli by sme sa teda staviť o milión k jednej, že skôr ten spravodajca nehovorí pravdu, ako by to bolo skutočnou pravdou.

Rozprávka o veľrybe, ktorá zhltla Jonáša, je neobyčajná, čo aj bola veľryba dosť veľká. No zázrak by bol býval ešte väčší, keby bol Jonáš zhltol veľrybu. Čo je teraz pravdepodobnejšie, že človek zhltol veľrybu, alebo že ten, kto to rozpráva, klamal? Samozrejme to druhé. Ale dajme tomu, že by bol Jonáš tú veľrybu naozaj zhltol, prišiel s ňou do Ninive a aby tamojších ľudí presvedčil o pravdivosti svojho proroctva, bol by veľrybu pred ich zrakmi zo seba vyvrhol v celej jej dĺžke a veľkosti – neboli by si obyvatelia mysleli, že je najskôr nejakým diablom namiesto proroka?

Alebo keby bola veľryba doniesla Jonáša do Ninive a bola by ho vyvrhla verejne pred očami všetkých na ulici mesta, neboli by si tamojší obyvatelia mysleli, že tá veľryba je nejaký ďas a Jonáš že je nejaký jej nástroj, najskôr satanáš?

Najpodivnejší zo všetkých zázrakov v Novom zákone je ten, keď diabol schytil Ježiša a unáša ho na vrchol hory a potom na cimburie chrámovej veže; ukazuje a sľubuje mu všetky kráľovstvá sveta. Ako sa tu mohlo stať, že keď už mu ukazoval všetky zeme sveta, neodkryl Ježiš už vtedy aj Ameriku? Alebo sú to len skutočné kráľovstvá, s ktorými je to začadené veličenstvo z pekla v spojení? Príliš si ctím povahu Ježiša, než aby som sa domnieval, že by on sám bol niekomu rozprával túto zázračnú slonovinu: nedá sa ani rozumne domyslieť, na aký účel bola vymyslená. Ibaže aby sa veriacim na zázraky pripravila nejaká tučná lahôdka, asi tak, ako sa im predávajú hodne krikľavé pozostatky a starožitnosti a oni si myslia, kto vie, čo krásneho kúpili. Alebo to malo ten účel, aby sa zázraky stali tak smiešnymi, ako učinil Don Quijote premrštením situácií smiešnym rytierstvo. Alebo aby sa zázraky uviedli do pochybnosti, aby sa nakoniec nevedelo, či pochádzajú od Boha alebo od diabla. Ostatne to vyžaduje hodnú mieru viery v diabla, aby niekto uveril v niektorý zázrak.

Nech sa na zázraky dívame z akéhokoľvek stanoviska, ich možnosť ostáva vždy pochybnou a ich existencia bezúčelnou. Nemôžu slúžiť nijakému dobrému účelu, aj keby boli pravdivé, a je oveľa ťažšie uveriť v zázrak ako v rozumnú mravnú zásadu bez akéhokoľvek zázraku.

Každá mravná zásada sa prihovára ku každému rozumnému človeku sama za seba. Zázrak je udalosť okamihu a viditeľný je len niekoľkým osobám. Potom treba už len to, aby veriaci človek preniesol svoju vieru z Boha na človeka, aby mohol uveriť, že sa stal zázrak, keď druhí vraveli, že to videli.

Miesto toho, aby zázraky boli pripustené ako dôkazy náboženskej pravdivosti, musia byť považované za dôkaz, že celé s nimi spojené náboženstvo je také chatrné a krivé, lživé a chybné, ako ony samy.

Dokonalosť a priamosť pravdy vyžaduje, aby všetky také barly odmietla, pretože tieto sú v súlade s povahou báchoriek, ktoré pravda zavrhuje.

Toľko o tajomstvách a zázrakoch.

13. O prorokovaní

Ako tajomstvo a zázrak zaujali minulosť, tak sa prorokovanie v náboženstve uhostilo v budúcnosti a tak sa vieroučná časomiera zaokrúhlila. Nestačilo vedieť, čo sa stalo; bol záujem aj o to, čo sa stane.

Takzvaný prorok bol historikom budúcnosti a keď sa mu podarilo svojím dlhým šípom streliť na tisíc krokov dopredu a trafiť asi tisíc míľ od čierneho bodu, kam mieril, tu šikovnosť jeho potomkov z toho urobila, že trafil do pravého miesta; ak však netrafil vôbec, alebo sa predpoveď obrátila naruby, tu ako u Jonáša v Ninive sa to vyložilo tak, že si to Hospodin medzitým rozmyslel, svoje úmysly následkom pokánia alebo pohoršenia ľudí pozmenil atď. Akého to blázna si robia z človeka vybájené náboženské sústavy!

Už vyššie v tejto knihe som ukázal, že pôvodný význam výrazov prorok a prorokovať sa v priebehu doby zmenil a že prorok v zmysle terajšieho významu slova je tvor celkom iný, ako bol za starodávna.

Následkom tejto zmeny významu slova sa stali obrazy a vzlety židovských básnikov a pevcov pre nás, nepoznajúcich vtedajšie pomery, nepochopiteľnými, a to najmä keď boli prekrútené na proroctvá podľa vôle a chuti každého sektárskeho vykladača Písma. Všetko, čomu sa nerozumie, sa považuje za proroctvo; všetko bezvýznamné sa vyhlási za obrazné. Nezmysel je prorokovaním a špinavý odpad obrazom. Ak si pod prorokom máme predstaviť človeka, ktorému Boh vo svojej všemohúcnosti oznámil, čo sa bude v budúcnosti diať, potom buď takí ľudia boli, alebo neboli.

Ak boli, bolo potrebné, aby im aj nám bolo oznámené slovami každému pochopiteľnými a určitými a nie tak nejasnými a neurčitými, že tomu nemôže rozumieť, kto to počuje alebo číta a toľko ľudí by sa muselo kvôli tomu zblázniť. Alebo je to tak dvojzmyselné a mnohostranné, že sa to dá použiť na všetko, čo sa stalo, a to v dobrom aj zlom zmysle. Je veľmi neúctivé myslieť si o Bohu, že by chcel zaobchádzať s človekom tak po komediantsky a neúprimne a žartovne. A predsa všetky knihy Písma, ktorým sa hovorí prorocké, spadajú do tejto kategórie spisov.

S proroctvami je to práve tak ako so zázrakmi: aj keby na nich bolo niečo pravdivé, neplnili by svoj účel. Ľudia, ktorým sa rozpráva nejaké proroctvo, nemôžu sa rozhodovať a presvedčiť, či ten, čo to vraví, klame, či sa mu to len snívalo, alebo či si to vymyslel.

A keď sa niečo prorokované alebo prorokovanému čo len nepatrne podobné pri tých rozmanitých a nesčíselných udalostiach v každodennom živote predsa len stalo, tu by zase svedkovia tej udalosti nemohli rozhodnúť, či sa to stalo len tak náhodou, že muselo, alebo či naozaj ten prorok to vedel a jeho proroctvo sa splnilo.

Preto je prorok osobou celkom zbytočnou a nepotrebnou a pre našu bezpečnosť je vždy dobrá rada, aby sme sa nenechali klamať a neverili nijakým prorokom. Tajomstvá, zázraky a proroctvá sú len chvostíky bájoslovia a nie pravého náboženstva.

Sú to len prostriedky, pomocou ktorých sa po svete roznieslo kramárske pokrikovanie:

„Sem pozerajte! Tam pozerajte!“

A tak sa urobilo z náboženstva remeslo a zárobkový podnik. Úspech jedného obchodníka povzbudil druhého a uspokojujúca domnienka, že sa pomocou náboženského podvodu urobí predsa len niečo dobré, chránila aj podvodníkov pred výčitkami svedomia.

Napísal som toho o tomto predmete viac, ako som zamýšľal a preto skončím, a to vytiahnutím nasledovnej drene.

Predovšetkým: Predstava, žeby sa božie slovo mohlo nachádzať v Písmach alebo v reči, je nedôsledná sama v sebe pre už uvedené príčiny. Sú to medzi iným: nedostatok jednej všeobecnej reči; premenlivosť rečí; chyby, ktorým podlieha prekladanie; možnosť potlačenia určitých slov; pravdepodobnosť zámeny, prekrútenia a vymyslenia určitých slov; vymyslenie celku a podvádzanie celého ľudstva.

Po druhé: Že stvorenie, ktoré vidíme, je pravé a odveké božie slovo, v ktorom nemôžeme byť nikdy sklamaní. Hlása božiu moc, dokazuje jeho múdrosť a prejavuje jeho dobrotivosť a láskavosť.

Po tretie: Je mravnou povinnosťou človeka nasledovať tvorcu v jeho mravnej dobrotivosti a láskavosti, prejavovanej v celom stvorení a voči všetkým tvorom; že keď vidíme, ako sa denne ukazuje jeho dobrotivosť voči celému stvoreniu, sme tým príkladom podnecovaní, aby sme tiež preukazovali jeden druhému dobrotivosť; z toho vyplýva, že všetko prenasledovanie, pomsta medzi ľuďmi a ukrutnosti k zvieratám sú porušenia našich mravných povinností.

Ohľadom budúceho života po smrti sa nijako netrápim. Uspokojuje ma viera, blížiaca sa k presvedčeniu, že moc, ktorá ma priviedla do života, mi ho môže každým spôsobom a tvarom predĺžiť, ako sa jej bude páčiť – bez tela alebo s ním; vidí sa mi skôr pravdepodobným, že budem žiť po smrti, než že som žil pred týmto životom.

Isté je, že všetky národy sa v otázke náboženských názorov zhodujú na jednom: že veria v jedného Boha. Do nekonečna sa však rozchádzajú v tom, čo sa kde k tejto viere v jedného Boha pridáva. Preto keby sa raz ujalo nejaké všeobecné náboženstvo, nebude mať žiadnu novú vieru, ale bude mať za účel zbaviť sa všetkých prídavkov; viera ostane všetkým rovnaká, aká bola na začiatku.

Adam, ak existoval taký človek, bol stvorený ako deista; zatiaľ však nech každý miluje svojho blížneho a správa sa, ako má právo, v náboženstve aj bohoslužbe podľa svojho najlepšieho poznania.

Pokračovanie:

Kniha je dostupná vo formáte PDF na odkaze: Thomas Paine – Vek rozumu.

tags , , , ,

8 Comments to Vek rozumu (1. časť)

[...] Vek rozumu (1. časť) [...]

[...] Vek rozumu (1. časť) [...]

Lemmy
March 17, 2018

Thomas Paine bude aktuálny stále, lebo ako povedal:

„Myslím, že som dokázal, že Biblia a Závet/Testament sú falošné knihy a klamstvá. Kto nesúhlasí s mojím záverom, nech predloží svoje dôkazy.“

Takže, nábožní, ste na rade, predkladajte dôkazy, že nejde o klamstvá. Tie, ktoré vymenoval Paine.

racio
March 19, 2018

Thomas Paine mi propomína Českého Alfonsa Šťastného z Padarova. https://cs.wikipedia.org/wiki/Alfons_Ferdinand_%C5%A0%C5%A5astn%C3%BD

Cyprian Cibrinka
March 25, 2018

Lemmy, Lemmy, zase si protirečíte. Odrazu sa dovolávate záporného dokazovania a nevadí Vám? :D
Citujem:

Verím v jedného boha a žiadnych viac a verím v blaženosť po smrti. Verím v rovnosť všetkých ľudí; verím, že náboženské povinnosti sa skladajú z robenia spravodlivosti, milovania milosrdenstva a pričinenia sa o blaho našich spolublížnych.

Hm… tak to ste ale dopadli, Lemmy. Už Vám nestačia ateisti, ale musíte siahať po kvakeroch.

A úsmevným bonbónikom toho všetkého je, že Vy, Lemmy, ako obdivovateľ kapitalizmu a volič najkapitalistickejších strán ateistov, podliezate sa na Škodovi na Zošitoch humanistov, ktoré majú v hlavičke boj proti kapitalizmu. Ste ako mohamedánsky vegetarián milujúci dobrú bravčovú pečenú klobásu a šľapky z Krížnej :D

Lemmy
March 25, 2018

Táraš, nedovolávam sa záporného dokazovania. Paine niečo tvrdí, a pokiaľ viem, tak si doteraz stále oponoval mnohým (najmä mne), ktorí niečo tvrdili iné, čo nebolo v súlade s tvojou ideológiou. Doteraz ti nevadilo oponovať. Zrazu si zmäkol. Takže vidíš, vyšiel si na (mentálny) psí tridsiatok. Pekne sa tvoja oponentúra začína. A akého hrdinu si strúhal s prezývkou Tvojoponent. S prezývkou Cibrinka ti to už nepáli?

Cyprian Cibrinka
March 25, 2018

Ja mám z Vás radosť, Lemmy. Vy chcete po mne - logicky - záporné dôkazy. Konečne chápete, že aj neexistencia sa dokazuje.

Lemmy
March 25, 2018

Táraš nezmysly. Paine niečo tvrdí o biblii. Ak ty bibliu považuješ za zápornú, lebo sa odvolávaš na akési záporné dokazovanie, potom nedbám. Chápem, po zlých skúsenostiach s čítaním biblie, si dospel k záveru, že biblia je záporná. OK. Zdá sa, z tvojich rečí, že po prečítaní knihy od Paina si začínaš uvedomovať obludnosť textov z biblie.

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu