Vek rozumu (2. časť)

Friday, 16 March 2018 | Knihy, Vek rozumu, Thomas Paine, Zošity humanistov č. 115

14. Predhovor k druhej časti

V októbri 1795 komentoval autor Thomas Paine nové vydanie Veku rozumu nasledovne.

„V prvom diele Veku rozumu som sa zmienil o tom, že už dlho som mal v úmysle uverejniť svoje zmýšľanie o náboženstve, ale že som to odkladal až na neskoršiu dobu života, aby to bolo mojím posledným dielom.

No situácia, ktorá sa vyvinula vo Francúzsku v roku 1793, ma prinútila ďalej neotáľať. Spravodlivé a ľudské zásady revolúcie, rozšírené filozofiou, boli opustené. Pojem, nebezpečný pre spoločnosť a urážlivý voči Bohu, že by totiž kňazi mohli odpúšťať hriechy, hoci sa zdal miznúť, predsa otupil ľudské city a pripravoval ľudí na dopúšťanie sa rozmanitých zločinov“.

Neznášanlivý duch cirkevných prenasledovateľov sa preniesol do politiky; súdny stolec, zvaný revolučným, nastúpil na miesto bývalej inkvizície; gilotína a hranica prekonávali cirkevné pálenie a popravovanie. Videl som, ako mnohí z mojich dôverných priateľov podliehali a išli do väzenia, ba aj ja som dostal výstrahu, že podobné nebezpečenstvo čaká aj na mňa.

Za týchto nepriaznivých okolností som začal písať prvý diel „Veku rozumu“; nemal som po ruke ani Starý ani Nový zákon, aby som mohol doložiť svoje myšlienky a písal som proti obidvom; nebolo mi možné zaopatriť si ich. Vzdor tomu som zostavil dielo, ktoré žiaden veriaci v bibliu, ktorý má po ruke potrebné knihy, nemôže vyvrátiť.

Koncom decembra toho roku bol daný a prijatý návrh, aby z konventu boli vylúčení všetci cudzinci. Boli sme tam len dvaja, Anacharsis Cloot a ja; a videl som, že osobitne Bourdon de l’Oise vo svojej reči pre návrh mieri na mňa.

Pochopiac, že mi ostáva len málo dní slobody, sadol som si a dokončil som narýchlo ten prvý diel; mal som ho za šesť hodín skončený v tom stave, ako potom vyšiel, a už ráno o tretej hodine prišla pre mňa stráž s rozkazom, podpísaným dvomi členmi výboru pre verejnú bezpečnosť, že mám byť ako cudzinec zatknutý a dopravený do väzenia v Luxemburgu.

Cestou som sa zastavil u Joela Barlowa a vložil som rukopis do jeho rúk, aby bol bezpečnejší ako v mojich rukách vo väzení; nevediac, aký osud by mohol postihnúť dielo aj spisovateľa vo Francúzsku, venoval som ho obidvom Súštátiam a postavil ho pod ich ochranu.

Spravodlivosť vyžaduje, aby som povedal, že stráž, ktorá ma prišla zatknúť a tlmočník výboru, ktorý ju sprevádzal, aby preskúmal moje papiere, chovali sa ku mne nielen zdvorilo, ale s úctou. Strážca väzenia v Luxemburgu, dobrý človek, Bennoit, preukazoval mi všetko možné priateľstvo, ako aj celá jeho rodina, kým bol na svojom poste; bol však sám zatknutý, zlomyseľne obžalovaný, ale prepustený na slobodu.

Keď som bol v Luxemburgu už asi tri týždne, zašli Američania, meškajúci vtedy v Paríži, do predsedníctva konventu, aby si ma vyžiadali ako svojho krajana a priateľa. Vardera, ktorý bol predsedom výboru bezpečnosti a jeden z tých, čo podpísali môj zatykač, im odpovedal, že som rodený Angličan.

Od tej doby nepočul som v stenách svojho väzenia o nikom až do pádu Robespierra 27. júla 1794. Asi dva mesiace pred touto udalosťou som bol postihnutý zimnicou, ktorá podľa príznakov hrozila byť smrtiacou a z ktorej následkov som sa dosiať nevystrábil. Bol som veľmi rád, že som napísal prvý diel Veku rozumu, lebo som mal málo nádeje, že zostanem nažive a tí, čo boli okolo mňa, pochybovali ešte viac.

Viem teda z vlastnej skúsenosti, ako pôsobí také zmýšľanie na človeka, blízkeho smrti. Mal som vo väzení troch druhov: Josefa Vanheula z Bruges a Karla Bastiniho a Michala Rubynsa z Louain. S vďačnosťou a radosťou si spomínam na neúmorné ošetrovanie týmito priateľmi v mojej nemoci. Mám príčinu domýšľať si a neviem, ako by som si to vysvetlil, že práve táto choroba bola príčinou mojej záchrany pri živote.

Medzi Robespierrovými papiermi, preskúmanými po jeho smrti, o čom bola konventu podaná správa zástupcu predsedu výboru, sa našiel Robespierrom vlastnoručne napísaný lístok s týmto znením: „Požiadať, aby proti Thomasovi Painovi bol prijatý nález na obžalobu v záujme Ameriky aj Francúzska“.

Neviem a nemôžem sa dozvedieť, aké záujmy zmarili tento úmysel; pripisujem to svojej nemoci. V snahe napraviť podľa svojich možností krivdu na mne spáchanú, konvent ma verejne a jednohlasne pozval, aby som sa k nim vrátil, čomu som vyhovel, aby som ukázal, že viem znášať aj protivenstvá a krivdy bez zmeny svojich zásad a zmýšľania. Nemáme sa zriekať svojich správnych zásad, ak sa niekedy zneužívajú.

Keď som prišiel na slobodu, zoznámil som sa s komentármi k prvému dielu „Veku rozumu“, uverejnenými v Amerike a v Anglicku. Ak ich to baví, nemám nič proti tomu. Nech si píšu do ľúbosti proti tomu dielu aj proti mne; poslúžia veci viac, ako si myslia. Proti ich snahe nič nenamietam.

Zistia v tomto druhom diele, ktorý nebol písaný ako odpoveď im, že sa musia k svojmu dielu vrátiť a pretkať celú svoju pavučinu: Ich prvá pavučina je teda celá zničená. Zistia, že som si zaopatril Starý i Nový zákon, a môžem teraz povedať, že sú to knihy oveľa horšie, ako som si myslel. Ak som niekde urobil chybu v prvom diele, bolo to príliš priaznivé posudzovanie; hodnotil som ich na viac, ako si zasluhujú.

Pozorujem, že všetci moji protivníci sa utiekajú viac-menej k takzvaným dôkazom o vierohodnosti biblií, čo im ale veľmi málo pomáha. Sú v tej veci tak málo zbehlí, že si miešajú spor o vierohodnosť so sporom o náuky; myslím, že ich privediem na správnu cestu, aby vedeli, keby chceli ďalej písať, ako začať.

Často sa vravieva, že z biblie sa dá dokázať všetko; no prv, než môžeme pripustiť, že niečo je bibliou dokázané, musí byť biblia sama dokázaná za pravdivú, pretože ak sama je nepravá, alebo jej pravdivosť bola vyhodnotená ako pochybná, stráca sa jej vierohodnosť a nemôže slúžiť za dôkaz.

Všetci kresťanskí vykladači biblie, kňazi a kazatelia, predkladajú svetu bibliu ako zbierku právd, ako pravdivé božie slovo. Medzi sebou sa hádali, ruvali a preklínali pre domnelý zmysel jednotlivých častí a slov tej knihy; jeden dokazoval a neústupne tvrdil, že to znamená to, druhý, že niečo práve opačné; vystúpil tretí a dokazoval, že neplatí ani jedno, ani druhé, ale niečo úplne iné ako prvé dve; a tomu hovorili „porozumieť biblii“.

Náhodou napísali všetky námietky proti prvému dielu „Veku rozumu“ kňazi a títo nábožní muži, tak ako ich predchodcovia, ruvajú sa a hádajú, predstierajúc, že rozumejú biblii; každý jej však rozumie inakšie a každý presadzuje, že on jej rozumie najlepšie; medzi sebou sa nezhodnú na inom, ako že biblii nerozumie Thomas Paine.

Miesto márnenia času a rozpaľovania sa odpornými hádkami o náukové body, vybrané z Písma, mali by títo muži poznať – a ak to nevedia, je zdvorilosťou poučiť ich – že prvou vecou, ktorej musíme porozumieť, je rozhodnúť, či vierohodnosti a dôkazu postačí môcť veriť, že Písmo je božím slovom alebo nie.

V tej knihe sa nachádzajú veci, o ktorých sa hovorí, že boli vykonané na výslovný boží rozkaz; sú však také desné pre normálnych ľudí a pre každý pojem spravodlivosti a mravnosti ako zločiny spáchané Robespierrom, Carrierom a Josephom Le Bonnom vo Francúzsku, anglickou vládou vo východnej Indii, alebo ktorýmkoľvek masovým vrahom terajšieho veku.

Keď čítame v knihách, pripisovaných Mojžišovi, Jozuovi a iným, že Izraelčania kradmo prepadali celé národy, ktoré podľa známych dejín nikdy im neublížili; že všetky tie národy rozsekali svojimi mečmi; že nešetrili ani starých, ani nemluvňatá; že stále vraždili – mužov, ženy aj deti; nenechali ani živú dušu – a takých údajov je v písme zapísaných veľmi mnoho a so zúrivou divokosťou – sme si istí, že tieto veci sú skutočná pravda? Sme si istí, že stvoriteľ celého ľudstva prikázal Izraelčanom, aby toto robili? Sme si istí, že knihy, ktoré toto vypisujú, sú písané na rozkaz a z moci toho istého Boha? Starobylosť povedačky nie je zárukou jej pravdivosti; naopak, je to skôr náznak, že ide o bájku. Lebo za čím starobylejšie sa nejaké rozprávanie vydáva, tým viac sa podobá rozprávke.

Pôvod každého národa je pochovaný v bájnom podaní a pôvod židovského národa sa berie na vedomie s rovnakými pochybnosťami ako pôvod iných národov. Zvaľovať na Boha vinu za spáchanie skutkov, ktoré podľa svojej povahy a podľa úsudku mravnosti a spravodlivosti nie sú ničím iným ako tie najhnusnejšie zločiny a vraždy, najmä neospravedlniteľné vraždenie nemluvniat, sú predsa vážne veci.

Písmo nám vraví, že všetky tieto vraždy boli spáchané na výslovný boží rozkaz. Keby sme teda chceli veriť, že Písmo je pravdivé, museli by sme nevyhnutne neveriť v nijakú mravnosť a spravodlivosť Boha, pretože čím ho mohli tak nesmierne uraziť plačúce a smejúce sa nemluvniatka? Aby sme mohli bibliu čítať bez hrôzy, museli by sme svoje srdcia zbaviť všetkých pocitov nežnosti, lásky a milosrdenstva. Čo sa mňa samého týka, keby som nemal nijaké inakšie dôvody pre vybájenosť a odmietanie biblie ako to, že že musím prinášať takú veľkú obeť, že musím veriť, že je pravdou – to jediné by rozhodlo pri mojom výbere.

No popri všetkých týchto mravných dôvodoch proti biblii chcem v tomto diele predložiť ešte iné dôvody, ktoré mi žiaden kňaz nebude môcť uprieť a dokážem tak, že biblia nemá oprávnenie vydávať sa za božie slovo.

Prv než pristúpim k tomuto rozboru, chcem ešte ukázať, v čom sa biblia líši od všetkých iných starobylých spisov čo do dokázateľnosti svojej pravdivosti; to je potrebné najmä z toho dôvodu, že všetci protivníci, ktorí písali proti prvému dielu „Veku rozumu“, dovolávali sa toho, že pravdivosť biblií je dokázaná nad všetky pochybnosti, viac než u ktoréhokoľvek iného diela.

Poznám len jedinú starobylú knihu, ktorá sa teší všeobecnému súhlasu a viere bez odporu na všetkých stranách, a to sú Euklidove Základy zememeračstva. Euklides žil podľa platnej histórie asi 300 rokov pred Kristom a asi sto rokov pred Archimedom v Alexandrii v Egypte. Kniha je samobytným dôkazom, bez závislosti od spisovateľa aj všetkého, čo sa týka času, miesta a okolností.

Veci, opísané v Euklidovej knihe, by mali rovnakú váhu a platnosť, keby ich bola napísala iná osoba v inej dobe, alebo keby jej autor ani nebol známy. Údaje o spisovateľovi nemajú nijaký vplyv na jej obsah. Celkom inakšie je to ale s knihami, pripisovanými Mojžišovi, Jozuovi, Samuelovi a iným spisovateľom tohto druhu. To sú knihy svedectiev, majúce svedčiť o prirodzene nemožných veciach a preto všetka naša viera v tieto veci musí sa zakladať na poznaní, či ich naozaj písali menované osobnosti a po druhé na tom, ako ďaleko môžeme tým predpokladaným spisovateľom veriť. Všetka naša viera v pravdivosť týchto kníh vyžaduje už dopredu presvedčenie, že skutočne ich písali Mojžiš, Jozua, Samuel a iní a po druhé na tom, ako dôverujeme týmto spisovateľom.

Môžeme veriť v to prvé, ale nie v to druhé, to jest môžeme veriť, že istá osoba písala takéto knihy a tým vydala o sebe svedectvo; pritom nemusíme veriť, že jej spis je pravdivý a že jej svedectvo je hodnotné. Keby sa však dokázalo, že tie knihy nenapísali Mojžiš, Jozue, Samuel, atď., utrpela by pravdivosť ich podrobností vážnu ujmu. Veď predsa existujú veci ako je falšované alebo podhodené svedectvo. Neobstojí ani svedectvo od neznámej osoby, najmä ak sa týka nepravdepodobných vecí, v prírode nemožných, ako je hovoriť s Bohom tvárou v tvár o zastavení slnka aj mesiaca na rozkaz jedného človeka.

Väčšina ostatných starých kníh sú výplody dômyslu, pripisované Homérovi, Platónovi, Demostenovi, Cicerovi a iným. Ani tu netreba poznať spisovateľa, aby sme ich obsahu uverili, pretože tieto knihy ako plody ľudského ducha by mali rovnakú cenu, aj keby pochádzali od neznámych autorov.

Nik neverí v dejiny Tróje, ako ich líči Homér, veď ten je len básnik, ale je obdivovaný pre umeleckosť svojho diela. Jeho zásluhy mu ostanú, aj keby bola celá poviedka vybájená. Ak však nechceme veriť vo veci, ktoré v biblii vykladá Mojžiš, ako neveríme v rozprávanie Homérovo, tu neostane v našich predstavách o Mojžišovi viac ako to, že bol podvodník.

Čo sa týka starých dejepiscov od Herodota po Tacita, veríme im len tie veci, ktoré sú možné a podobné viere, nič viac. Keby sme uverili všetko, museli by sme uveriť aj tým dvom zázrakom, ktoré opisuje Tacitus ako činy Vespaziána – uzdravenie chromého a slepého, čo sa malo udiať práve tak, ako keď to líči Ježišov dejepisec.

Potom by sme museli uveriť aj v zázraky, opisované Jozefom, ako že sa otvorilo Pamfilské more, aby prepustilo Alexandra a jeho bojovníkov, práve tak, ako to vieme o prechode Izraelčanov cez Červené more. Tieto zázraky sú práve tak silne odôvodnené a potvrdené ako zázraky biblické – a predsa im neveríme. Takže stupeň dôvodov, potrebných na utvrdenie našej viery vo veci prirodzene nemožnej, či už sa nachádza v biblii alebo inde, je oveľa vyšší, ako sa vyžaduje pre vieru v obyčajné možné veci.

Zástancovia biblií nemôžu mať nijaký nárok na našu vieru v bibliu na tom základe, že veríme v také veci v iných starobylých spisoch, prípadne veríme v také veci len potiaľ, pokiaľ sú možné a prirodzené, alebo pokiaľ sa samy odôvodňujú ako Euklidove zákony, alebo ich obdivujeme, pretože sú krásne ako Homérove básne, alebo pretože sú plné múdrosti ako Platón, alebo učenosti, ako Aristoteles.

15. Knihy Mojžišove

Po tomto úvode pristúpim ku skúmaniu vierohodnosti biblie a začnem s tzv. piatimi Mojžišovými knihami, a to Genezis, Exodus, Levitikus, Numeri a Deuteronómium, čo sú ich zákonité názvy. Mojím cieľom je dokázať, že sú to podvrhnuté knihy a že Mojžiš nie je ich autorom; ba že ani neboli napísané v Mojžišovej dobe, ale až niekoľko sto rokov po ňom; že obsahujú len pokusy o napísanie dejín Mojžišovej doby a doby jej predchádzajúcej.

Boli zostavené veľmi neobratnými a hlúpymi ľuďmi, narodenými mnoho sto rokov po Mojžišovi, asi tak, ako dnes píšu ľudia dejiny minulých čias (ako František Palacký napísal „Dějiny národu českého v Čechách a v Moravě“ od viac ako tisíc rokov pred svojím vekom – pozn. prekl.), opisujúc, čo sa stalo, alebo čo sa vraví, že sa hádam stalo pred mnoho sto a tisíc rokmi. Dôkazy, ktoré predložím, sú čerpané z tých kníh samotných a na ne sa obmedzím. Keby som sa odvolával na svedectvo niektorých starých spisovateľov, nazývaných zástancami biblie, chceli by svetskí spisovatelia podvracať moje svedectvo práve tak, ako ja podvraciam ich svedectvo; chcem sa s nimi stretnúť na ich pôde a budem bojovať s ich vlastnou zbraňou, s bibliou.

Hneď na začiatku treba povedať, že nemáme nijaké vierohodné svedectvo, že by bol autorom týchto kníh Mojžiš, pretože domnienka, že on ich napísal, nie je úplne opodstatnená a dostala sa do ľudských rečí, ani nikto nevie, ako. Sloh a spôsob, ako sú knihy zostavené, nedovoľujú názor, že ich napísal Mojžiš, pretože je to sloh a spôsob celkom inej osoby, hovoriacej o Mojžišovi.

V Genezis nie je o Mojžišovi ani slovko, pretože tá kniha píše o dobe pred Mojžišom. V ostatných sa všade hovorí o Mojžišovi v tretej osobe, napr. „Hospodin povedal Mojžišovi“, alebo „Mojžiš hovoril k Hospodinovi“, prípadne „Mojžiš hovoril k ľudu“ a „Ľud hovoril k Mojžišovi“. Taký sloh a spôsoby majú dejepisci, keď preberajú život a udalosti osôb, o ktorých píšu.

Je možné, že človek sa vyjadruje o sebe ako o tretej osobe; aj Mojžiš mohol tak urobiť, ale taká domnienka sama o sebe neplatí a nič nedokazuje; ak nemajú zástancovia biblie iné dôkazy ako túto domnienku, ktorá mohla a nemusela byť pravdivou, potom môžu tak dobre aj mlčať.

Aj keby sme pripustili, že gramatika dovoľuje Mojžišovi písať o sebe v tretej osobe, pretože tak môže o sebe písať každý, kto si nepraje menovať sa; vtedy sa však nedá vyhnúť tomu, že sa občas urobí smiešnym. Ako by bol mohol Mojžiš napísať to, čo stojí v Nm 12, 3:

„Kým Mojžiš bol veľmi tichý muž, (tichší) ako všetci ostatní ľudia na svete.“

Keby to boli jeho slová o sebe samom, nebol najtichším a najpokornejším, ale najnadutejším a najosobitnejším hlupákom. Zástancovia biblie si teraz vyberú stranu, ktorú chcú, že to písal, alebo nepísal a rovnako to svedčí proti nim.

Ak tie knihy nenapísal, sú podvrhnuté a nepravé; ak ich však písal, nehodno mu veriť ani slovo, pretože honosiť sa cnosťou, ktorú nemal, je opak pravdy a úmysel bol pravdepodobne lživý. V Deuteronómiu svedčí sloh a spôsob písania ešte väčšmi proti možnosti, že to písal Mojžiš.

Používaný spôsob písania je dramatický. Spisovateľ zaháji predmet niekoľkými poznámkami ako úvod a hneď na to predvedie Mojžiša ako hovoriaceho; nechá ho dohovoriť jeho reč a sám zaujme svoju úlohu hovoriaceho spisovateľa; rozpráva tak dlho, až zas predvedie hovoriaceho Mojžiša; nakoniec doplní svoju správu oznámením a opisom Mojžišovej smrti, jeho pohrebu a jeho povahy. Táto výmena hovoriacich osôb sa v knihe vyskytuje štyrikrát. Spisovateľ hovorí v 1. kapitole od prvého do piateho verša sám; potom uvádza Mojžišovu vec, ktorá končí 40. veršom 4. kapitoly.

Nato až do konca kapitoly rozpráva spisovateľ, čo urobil Mojžiš ako dôsledok svojej veci. V 1. verši 5. kapitoly podáva krátky úvod a potom necháva Mojžiša hovoriť k ľudu až do konca 26. kapitoly. To isté urobí na začiatku 27. kapitoly a nechá ho hovoriť do konca 28. kapitoly. V 29. kapitole hovorí spisovateľ v 1. verši a na začiatku druhého; nato poslednýkrát predvádza Mojžiša a necháva ho hovoriť až do konca 33. kapitoly. Potom hovorí spisovateľ sám celú poslednú kapitolu.

Rozpráva čitateľovi, že Mojžiš vystúpil na horu Nebo (Dt 34, 1), že z jej vrcholu ukázal mu Hospodin celú zem, zasľúbenú, ako spisovateľ vraví, Abrahámovi, Izákovi a Jakubovi; že tam Mojžiš zomrel, ale „do dnešného dňa sa nikto nedozvedel, kde je jeho hrob“; to je do tej doby, kedy spisovateľ pracoval na knihe Deuteronómium.

Potom spisovateľ pokračuje, že Mojžiš mal 120 rokov, keď zomrel, že mal dobrý zrak až do smrti a že bol silný do posledného dňa; ako preplakali Židia celých 30 dní, ako počúvali na jeho miesto ustanoveného Jozuu a že nepovstal po ňom za celú dobu až do tej, kedy on píše, žiaden prorok podobný Mojžišovi, ktorý by poznal Hospodina tvárou v tvár.

Ukázal som, že z gramatických dôvodov nemohol byť Mojžiš spisovateľom tých kníh; poukážem ešte na niekoľko nedôstojností autora Deuteronómia a potom ukážem, ako dejinné a časové dôkazy v týchto knihách dosvedčujú najmä to, že Mojžiš nebol a nemohol byť ich autorom, z čoho vyplýva, že neexistujú nijaké vierohodné údaje pre prípadnú vieru, žeby neľudské a ukrutné vraždenia mužov, žien a detí, o ktorých tie knihy rozprávajú, boli sa diali na boží rozkaz.

Je povinnosťou každého pravého deistu, aby bránil mravnú spravodlivosť Boha proti ohováraniu biblie. Autor knihy Deuteronómium, nech to bol ktokoľvek, je nielen neznámy, ale v správach o Mojžišovi hovorí sám proti sebe.

Keď rozprával, ako sa Mojžiš vybral na vrchol hory Nebo, (a nikde nezaznamenal, že zišiel dolu), vraví, že tam Mojžiš zomrel v moabskej krajne, a že „on“ ho pochoval v Údolí v moabskej krajine. Pred tým „on“ však nie je ani len naznačený žiaden podmet, na ktorý by sa toto zámeno mohlo vzťahovať; koho tým autor asi mienil? Ak myslí, že „on“ má znamenať Boha, ako to mohol spisovateľ vedieť a ako my, jeho čitatelia, môžeme mu veriť?

Keď nevieme, kto je ten spisovateľ, ktorý to tvrdí a ani Mojžiš to nemohol po svojej smrti o sebe napísať, ako tomu máme veriť? Spisovateľ ďalej vraví, že nikto nevie, kde je Mojžišov hrob, a to „až do dnešného dňa“, to jest do toho dňa, keď on písal ten doklad. Ako teda mohol spisovateľ vedieť, že Mojžiš bol pochovaný v jednom údolí zeme Moab?

Sám priznáva, že to písal dlho po Mojžišovej smrti a keď až do toho dňa, ako to písal, žiaden človek nevedel, kde je pochovaný, a on nemohol o sebe po svojej smrti napísať, že „až do dnešného dňa“ nikto nevedel, kde je pochovaný. Keby ešte chcel niekto tvrdiť, že toto písal Mojžiš, podobal by sa malému dieťaťu, ktoré sa schováva a volá: „Že ma nikto nenájde!“

Spisovateľ nikde neudáva, odkiaľ má všetky tie dlhé a doslovné reči, ktoré vkladá Mojžišovi do úst; máme úplnú voľnosť myslieť si, že buď si to sám vymyslel a zostavil, alebo písal tak, ako sa hovorilo medzi kňazmi.

Jedno aj druhé je rovnako pravdepodobné, najmä keď nám autor v 5. kapitole odovzdáva tzv. božie prikázania, medzi ktorými má štvrté celkom iné znenie ako v knihe Exodus.

Ako príčina, pre ktorú sa má siedmy deň svätiť, sa v Exode udáva, že pretože Hospodin po stvorení neba a zeme v šiestich dňoch na siedmy deň odpočíval. V Deuteronómiu sa udáva celkom iná príčina, a síce, že to bol deň, keď Izraelčania vyšli z Egypta a veľmi sa to zdôrazňuje.

Okrem toho sa v tejto knihe nachádza niekoľko vecí ako Mojžišom prikázaných robiť, o ktorých niet zmienky v iných knihách zákona, napr. ten zverský rozkaz (kap. 21, verše 18 – 21), podľa ktorého sú rodičia oprávnení pre neposlušnosť predviesť svojich synov pred obec a zabiť ich ukameňovaním.

Kňazi sa vždy veľmi radi odvolávajú na Deuteronómium; zamilovali sa do tejto knihy, lebo sa v nej rozkazuje platiť im desiatok. Odvolávajú sa na text, povzbudzujúci veriacich k plateniu: „Nezaviažeš ústa vola mlátiaceho“ (25, 4). Ó, kňazi, kňazi! Ste ochotní nechať sa prirovnávať k mlátiacim volom, ak vám to vynáša desiatky.

Hoci teda nemôžeme vedieť, kto asi mohol byť autorom knihy Deuteronómium, predsa môžeme uzatvárať podľa jeho povolania, že to nebol nikto iný ako nejaký starý židovský kňaz, žijúci – ako sa presvedčíme – najmenej 350 rokov po Mojžišovi.

Teraz sa pozrime na historické a časovedné dôkazy. Pridŕžam sa časovej následnosti podľa biblie, lebo nechcem chodiť po dôkazy mimo biblie, ktorá sama dokáže, že Mojžiš nie je jej autorom a ani autorom iných, jemu pripisovaných kníh. Pritom poznamenávam, že v niektorých anglických vydaniach biblie je na okraji strany poznamenaný letopočet, kedy sa opisovaná udalosť stala.

Začal som s knihou Genezis. V 14. kapitole sa opisujú boje štyroch kráľov proti piatim, Lótovo zajatie a unesenie. Keď sa to vraj dozvedel Abrahám, zobral všetok svoj zbrojný ľud a hnal sa vyslobodiť Lóta zo zajatia, pričom prenasledoval nepriateľov až po Dan.

Aby som vysvetlil, ako tento údaj o Dane smeruje do tohto odôvodňovania, použijem dva príklady, jeden z Francúzska a druhý z Ameriky. V Amerike sa mesto, zvané teraz New York, kedysi volalo New Amsterdam; vo Francúzsku sa dnešný Havre Marat pred časom volal Havre de Grace. New Amsterdam sa zmenilo na New York v roku 1664, Havre de Grace na Havre de Marat v roku 1793. Keby sa našiel nejaký spis a nevedelo by sa, z ktorej doby pochádza, ale bola by v ňom zmienka o New Yorku, bolo by to dôkazom, že nebol napísaný pred rokom 1664, ale po tomto roku, najskôr v tomto roku.

Keby sa našiel neznámy spis bez udania doby, kedy bol napísaný a nachádzalo sa v ňom meno mesta Havre Marat, bolo by to zrejmým dôkazom, že spis bol napísaný v roku 1793 alebo neskoršie. Použime teraz tieto príklady na mesto Dan. Vieme, že za Mojžišovej doby neexistovalo, ale vzniklo o mnoho rokov neskoršie. Mojžiš teda nemohol byť autorom správy, že Abrahám prenasledoval tých kráľov až po Dan.

Biblické mesto Dan bolo pôvodne pohanské a nazývalo sa Lais; keď ho kmeň Danitov prepadol a dobyl, nazval ho po sebe Danom; Dan bol vnuk Abraháma a zakladateľ pokolenia Danitov. Keď to máme dokázať, musíme vziať Knihu sudcov, kde sa píše (18, 27), že Izraelčania prišli do pokojamilovného mesta Lais, obyvateľov pobili ostrosťou svojich mečov a vypálili ohňom; znovu ho vystavali (verš 29) a dali mu nové meno Dan, kým staré meno bolo Lais.

Zmena mena mesta Lais na Dan je v biblii zaznamenaná hneď po udalostiach súvisiacich s menom Samson, ktorý umrel v roku 1120 pred Kristom; Mojžiš umrel v roku 1451 pred Kristom, takže mesto Dan mohlo dostať svoje druhé meno najskôr 331 rokov po Mojžišovi.

V Knihe sudcov je vôbec veľký zmätok v letopočtoch. Posledných päť kapitol, od 17. po 21., je čo do letopočtu postavených pred všetky ostatné kapitoly, teda 28 rokov pred 16. kapitolu, 266 rokov pred 15. kapitolu, 245 rokov pred 13. kapitolu, 195 rokov pred 9. kapitolu, 90 rokov pred 4. kapitolu a 15 rokov pred 1. kapitolu. To poukazuje na neistotu a bájnosť biblie. Proti letopisnému zoradeniu dostupných časových údajov sa zabratie Lais a premena jeho mena na Dan odohralo 20 rokov po smrti Jozuu, nástupcu Mojžiša, ale podľa dejepisného poriadku je v knihe zaznamenané aj až 306 rokov po smrti Jozuu, čiže 331 rokov po smrti Mojžiša bolo premenované na Dan. Mojžiš nemohol byť autorom knihy Genezis, pretože podľa všetkých dokladov za jeho života nebolo žiadne mesto Dan. No autorom knihy Genezis musel byť niekto, kto žil v dobe, keď mesto Lais už bolo znovu vystavané a premenované. Nikto nevie, kto bola tá osoba, a preto platí, že knihu Genezis napísala neznáma osoba a nedá sa od nej vyžadovať, aby sa jej verilo.

Teraz prikročím k inému dôkazu, že Mojžiš nie je autorom knihy Genezis. V 36. kapitole tejto knihy sa nachádza zoznam potomkov Ezauových, nazývaných Edomčania, ako aj zoznam edomských kráľov; pritom 31. verš začína:

„A toto sú králi, ktorí kraľovali v kraji Edom prv, ako Izraelitom kraľoval kráľ.“

Dajme pozor na tieto slová. Keby sme našli nejaký spis, v ktorom sa neudáva, kedy bol napísaný, ale bolo by v ňom oznámenie, že sa nejaká vec stala skôr, ako sa zišiel americký kongres alebo francúzsky konvent, bol by to istý dôkaz, že spis nemohol byť napísaný skôr, ako sa zišiel americký kongres alebo francúzsky konvent. Museli by sme uzatvárať, že tento spis nemohol písať niekto, kto zomrel prv ako sa zišiel v Amerike kongres a vo Francúzsku konvent.

Uvedené slová z Gn 36, 31 zrejme a nezvratne dokazujú, že ich nikto nemohol napísať skôr, ako sedel na izraelskom tróne aspoň prvý kráľ. Prvá kniha Mojžišova nemohla byť napísaná Mojžišom, ale najskôr za panovania Saula alebo ešte neskôr. To je nezvratný zmysel toho verša a nikto ho nemôže vysvetliť rozumnejšie. Keby sa tento verš nachádzal v niektorej knihe, ktorá bola napísaná až v dobe, keď nad Izraelom panovali králi, nikto by sa nemohol mýliť, že je to v poriadku.

Tak napríklad Knihy kroník (1 Krn a 2 Krn), opisujúce skutky židovských kráľov, sú zrejme písané a vydávajú sa za také až za dôb kráľov a tento verš v 36. kapitole Genezis a so všetkými ostatnými, v tej kapitole nasledujúcimi, nachádza sa doslovne aj v 1. kapitole Prvej knihy kroník (1 Krn, 1, 43).

„Králi, ktorí kraľovali v Edomsku skôr, ako nad Izraelitmi panoval kráľ.“

Autor Kroník to mohol smelo napísať, lebo opisuje životy židovských kráľov, ale autor Genezis, ak to má byť Mojžiš, nemohol to urobiť, ak žil dávno pred kráľmi.

Keď je to tam a nedal to tam Mojžiš, bola kniha zostavená až po zavedení kráľovstva v zemi a je doslovným opisom z Kroník, takže nie je ani taká stará ako Knihy kroník, ba ani taká stará ako Homérove básne alebo Ezopove bájky; ako sa udáva, žil Homér v dobe Dávida alebo Šalamúna a Ezop ku koncu židovského kráľovstva. Keď vezmeme knihe Genezis jej autora Mojžiša, na predpoklade existencie ktorého bolo postavené učenie, že Genezis je slovo božie a ako takému sa jej musí veriť, neostane z nej viac ako cena neznámej knihy od neznámeho autora rozprávok, bájok a nezmyselných starobylých výmyslov, ba aj zrejmých lží.

Rozprávky o Eve a hadovi, o potope sveta a všetky ostatné padnú potom na stupeň rozprávok z tisíc a jednej noci, ba ani toľko zaujímavostí nemajú, pretože nie sú také zábavné; potom sa správy o ľuďoch, ktorí žili osem- až deväťsto rokov, ukážu vymyslené, ako sú rozprávky iných národov o obroch a polobohoch. Mojžišova povaha, ako ju líčia sväté knihy, je nad pomyslenie ukrutná až besná. Ak sú tie údaje pravdivé, bol Mojžiš netvor, ktorý zavádzal prvé vojny na všetky svetové strany, a to bez iných príčin a pohnútok ako náboženských; a pod pretvárkou alebo očarením sa dopúšťal najohavnejších nešľachetností, aké nachádzame v dejinách ktoréhokoľvek národa; jeden prípad vám opíšem.

O tom, ako sa židovské vojsko vrátilo z vražednej a lúpežnej výpravy, dočítame sa v knihe Numeri (od Nm 31, 12):

„Priviedli zajatcov aj ulúpenú korisť k Mojžišovi, kňazovi Eleazarovi a celej izraelskej pospolitosti do tábora na Moabskej stepi pri Jordáne oproti Jerichu. Mojžiš, kňaz Eleazar a všetky kniežatá ľudu im vyšli z tábora v ústrety. Mojžiš sa však rozhneval na veliteľov vojsk, na vodcov, na tisícnikov a stotníkov, ktorí sa vracali z bojovej výpravy. Mojžiš im vyčítal: ‚Prečo ste nechali všetky ženy nažive?! Veď to práve ony na Balámovu radu zviedli Izraelitov, aby kvôli Fogorovi odpadli od Pána, za čo stihla Pánov ľud nákaza! Preto teraz pobite všetkých chlapcov a pozabíjajte aj všetky ženy, ktoré už obcovali s mužom. Ale všetky devy, ktoré ešte neobcovali s mužom, nechajte nažive pre seba!‘“

V celých dejinách národov sa nenájde ohavnejší a diabolskejší netvor, ktorý by bol meno človeka väčšmi zhanobil, ako tento Mojžiš, ak je pravda, čo je o ňom napísané v tomto Svätom písme. Tu je nariadené menom božím zavraždiť chlapcov, zavraždiť matky, bezbranných a nevinných, a sprzniť dievčatá. Nech sa v duchu prenesie každá matka do postavenia tých zajatých matiek; jedno dieťa jej zabijú, druhé sprznia a ju odovzdajú katovi, aby ju zabil.

Nech sa každé dievča vžije do postavenia tých zajatých dievčat, ktorým bol zavraždený brat, zavraždená matka, keď otcovia už boli pobití skôr, a ony samy mali byť vydané na sprznenie surovým židovským vojakom. Aké pocity sa musia zrodiť v prsiach takých matiek, takých dievčat, ktoré toto čítajú a majú považovať za sväté písmo, za božie slovo, za náboženstvo a majú mať toto diabolstvo v úcte a majú podľa toho riadiť svoj život? Náboženstvo, ktoré takto hubí všetky spoločenské mravné zväzky, je krivým, diabolským, a nie božským náboženstvom. (Pozn. prekl.: A všimnime si ešte text o niekoľko veršov nižšie – verš 21 a nasl., kde hovorí veľkňaz Eleazar k vojakom, ktorí práve splnili Mojžišov diabolský rozkaz a sami to považujú za ohavný, nečistý zločin.)

Kňaz ich učí, ako sa majú z toho zločinu očistiť. Všetko, čo nakradli a nalúpili, je z kovu a znesie oheň, musia nechať prejsť ohňom a potom očistiť; čo neznesie oheň, majú pretiahnuť vodou, aby sa to prečistilo; aby seba očistili, majú vyprať svoje rúcha; sami sa majú umyť vodou a budú z nich opäť čistí a svätí boží služobníci, božie deti a budú zas vyvoleným národom jediného Boha. Oni tak urobili a vošli do svojich stanov úplne čistí.

Po týchto ohavných rečiach Mojžiša a veľkňaza nariaďuje Mojžiš v božom mene, ako sa má rozdeliť medzi Židmi a Hospodinom korisť. Vo verši 37 sa tu v plnej miere prejavuje nehanebnosť a pretvárka kňazov, ktorí zabezpečujú podiel za jeho pomoc aj pre Hospodina, ako keby aj on bol lúpil, vraždil a zaslúžil si svoj diel; ušlo sa mu 675 kusov oviec, 72 kusov hovädzieho dobytka, 61 oslov a 32 duší zajatých otrokov. Tento Hospodinov podiel odovzdal Mojžiš kňazovi Eleazarovi a kňazi ho zhrabali pre seba a zviedli to na Boha, že on to chcel mať pre seba. Pre kňazov a levitov bol potom ešte vymeraný podiel vo verši 47. Okrem toho odobral veľkňaz od vojakov všetko zlato, nakradnuté v mene Hospodina, a bolo ho 16 750 šeklov. To sa odnieslo do stánku Hospodina a bolo majetkom kňazov.

V Nm 31, 35 sa počíta, že tých pri živote zachovaných a na sprznenie vojakmi a ľudom určených bolo 32 000. Veru celá táto kapitola božieho slova je taká hrubá a na čítanie pre ľud ohavná, ako keby bola bývala písaná len pre diablov; a takých kapitol je v Písme svätom ešte mnoho a mnoho.

Ľud nevie, akou ohavnou knihou je to takzvané Sväté písmo. Od útlej mladosti je vychovávaný v povere, že čo je v ňom napísané, je svätá pravda. O ničom nepochybuje a myslí si, že tú knihu napísal alebo nechal napísať dobrotivý pánboh a že v nej je všetko v poriadku. Blesky božie! Veď ono je to celkom inakšie; je to kniha plná klamstiev, ohavností a rúhania sa Bohu. Lebo čo je to iné ako to najdiabolskejšie rúhanie sa Bohu, keď sa všetka tá nešľachetnosť, čo sa tu opisovala, pripisuje Bohu, že on to prikázal a nechal urobiť; že sa so zabijakmi a vrahmi delil o korisť.

Ale vráťme sa k nášmu predmetu, aby sme dokázali, že Mojžiš nenapísal knihu, ktorá sa mu pripisuje a že biblii nemôžeme veriť. Tie dva dosiaľ uvedené doklady sa týkajú udalostí, ktoré sa stali 300 až 500 rokov pred ich opísaním a nijako nemôžu byť považované za napísané pred opísanými udalosťami. O nejakom proroctve ohľadom mesta Dan a židovských kráľov v týchto dvoch prípadoch nemôže byť ani reči. Rozhodujúce slová sú v minulom čase a bolo by nezmyslom povedať, že niekto prorokuje dozadu, opisujúc udalosti, čo sa stali v dávnej minulosti. Takých miest je v knihe veľa.

V knihe Exodus, ktorá sa tiež pripisuje Mojžišovi, sa vraví (Ex 16, 35):

„A Izraeliti jedli mannu štyridsať rokov, kým neprišli do obývanej krajiny. Jedli mannu, dokiaľ neprišli k hraniciam krajiny Kanaán.“

Či jedli Židia na púšti mannu alebo nie, čo bola tá manna, či nejaká malá hubka alebo nejaká bylina, v tej krajine sa vyskytujúca, to nemá čo robiť s predmetom nášho záujmu. Chcem ukázať len to, že Mojžiš nemohol napísať tento verš, pretože sa v ňom opisuje udalosť, ktorá sa stala až po jeho smrti. Podľa biblie zomrel Mojžiš (ale biblia je taký šalát klamstiev a nezmyslov, že človek nevie, čomu má veriť a čomu nie) na púšti a nikdy nedosiahol kanaánske hranice; preto nemohol vedieť ani napísať, čo robili Židia po jeho smrti, či jedli mannu alebo nie. Jedenie manny sa preťahuje až do doby Jozuovej, keď už Židia prekročili Jordán a prišli na hranice kanaánskej zeme (Joz 5, 11):

„A prestala manna padať, keď toho roku jedli z úrody zeme kanaánskej.“

Ešte výraznejší prípad takejto situácie nachádzame v Deuteronómiu, kde je nielen dôkaz, že to nemohol napísať Mojžiš, ale aj príklad vtedajších bájnych predstáv o obroch. V 3. kapitole tej knihy, verš 11, autor vraví:

„Preto som sa rozhneval na toto pokolenie a povedal som: Ich srdce ustavične blúdi; tí veru nepoznali moje cesty. Ako som v svojom hneve prisahal: Nevojdú do môjho pokoja!“

Z obrov ostal nakoniec len Og, kráľ v Bazane. Jeho železnú posteľ možno vidieť v Rabate u synov Amonových. Je dlhá 9 lakťov a široká 3 mužské lakte“. Jeden lakeť je asi jedna stopa a 10 palcov, takže tá posteľ mala rozmery 16 stôp a 4 palce dĺžky krát 7 stôp a 4 palce šírky. Autor spomína na túto obrovu posteľ ako na starožitnosť z dávnych čias a vraví, že ju ako pamiatku opatrujú v Rabate. To však nemohol napísať Mojžiš, pretože o tomto meste nemohol nič vedieť; áno, patrilo tomu kráľovi, ale Mojžiš ho nedobyl. Mesto bolo dobyté až za 400 rokov po Mojžišovi; úspešne ho obliehal Joab, vojvodca kráľa Dávida (Sam 12, 26), ktorý pozval svojho kráľa, a ten mesto dobyl, tamojšiemu kráľovi vzal z hlavy korunu a nasadil si ju na vlastnú hlavu; vážila hrivnu zlata a bol na nej drahokam. Dávid si ju položil na svoju hlavu a vyviezol z mesta veľké množstvo koristi; pôvodné obyvateľstvo vyviedol z mesta a dal ho roztrhať pílami, železnými mláťačkami a sekerami a vohnal ich do tehliarskych pecí; to urobil všetkým amonským mestám.

Nechcem tu vyrátavať všetky nezhody a chyby proti času, miestu a okolnostiam, ktoré sa nachádzajú v Mojžišových knihách, aby som dokázal, že ich nepísal Mojžiš. Ide mi o to, že všetky boli napísané až mnoho rokov po jeho smrti ľuďmi nám celkom neznámymi; pravdepodobne to boli nejakí kňazi.

16. Kniha Jozue

Teraz sa presvedčíme, že tzv. Knihu Jozue nenapísal prorok Jozue, ale je od neznámeho autora, teda nie je hodnoverná. Dôkaz, ktorého sa pridržím, čerpám z knihy samotnej; nechcem chodiť pre dôkazy, že biblia nie je pravdivá, mimo bibliu, lebo čo potrebujeme, nájdeme v nej samej; krivé svedectvo vždy svedčí proti sebe.

Jozue bol podľa 1. kapitoly tej knihy Mojžišovým nástupcom a bol vojakom, čo Mojžiš nebol; zostal náčelníkom židovského ľudu 25 rokov, to jest od smrti Mojžišovej podľa biblického letopočtu v roku 1451 pred n. l. až do roku 1426 pred n. l.

Ak teda nájdeme v tejto knihe, ktorá sa vydáva za ním napísanú, zmienku o udalostiach, ktoré sa stali až po Mojžišovej smrti, bude to dôkazom, že to nemohol napísať Jozue; bola napísaná až po udalostiach, ktoré sa udiali. Čo sa týka povahy tejto knihy, je strašná: je to žoldnierske rozprávanie o surovosti, vraždení a znásilňovaní, rovnako divošské a beštiálne, ako líčenie tých vecí, pripisované Jozuovmu predchodcovi Mojžišovi.

Aj rúhačstvo tejto knihy je rovnaké ako v knihách Mojžišových, lebo aj tu sa všetky zverskosti, neplechy, zločiny a diabolstvá pripisujú božiemu rozkazu a Boh sa stáva spoluvinníkom všetkého.

Tak ako predchádzajúce knihy, aj Kniha Jozue je napísaná v tretej osobe; takto hovorí jeho dejepisec, pretože od Jozua by bolo nezmyselné a slávybažné, aby sa sám opisoval štýlom posledného verša 6. kapitoly, že Hospodin bol s ním a že jeho povesť sa rozhlásila po celom svete.

V kapitole 24, verš 29 je napísané, že po vykonaní všetkých tých skutkov Jozue zomrel vo veku 110 rokov a bol pochovaný v tamnatsarskej krajine; že izraelský ľud slúžil Bohu nielen po všetky Jozuove dni, ale aj po jeho smrti za dní dlho žijúcich staršinov.

Teraz sa pýtam menom zdravého rozumu, či mohol Jozue písať vo svojej knihe o svojej smrti, o tom, kde ho pochovali a čo sa dialo v národe po jeho smrti. Toto nemohol napísať nikto iný ako niekto, čo žil po smrti Jozuovej a aj dlho po smrti staršinov, ktorí Jozueho prežili.

V Knihe Jozue je ešte veľa miest, z ktorých poznávame, že bola napísaná hodne dlho po Jozuovi. Sú to napríklad slová kapitoly 10, verš 14, kde sa po detinskej rozprávke o zastavení slnka a mesiaca dodáva:

„Takého dňa ako tento nebolo ani predtým, ani potom, keď Pán poslúchol na hlas človeka.“

Rozprávka o zastavení slnka nad horou Gabaon a mesiaca nad údolím Ajalon je jedna z tých, ktoré sa samy prezrádzajú ako vymyslené. Také niečo sa nemohlo stať bez toho, aby o tom vedel celý svet. Jedna polovica sveta by sa čudovala, prečo slnko nevychádza vo svojom čase, druhá polovica by sa čudovala, prečo nezapadá, keď mu nadišiel čas.

Túto udalosť by videli všetky národy na celom svete a bola by im tak zvláštnou, že povesť o nej by sa zachovala. Ako je možné, že žiaden národ na svete o niečom podobnom nevie? A prečo musel zastať aj mesiac? Načo potreboval Jozue svit mesiaca, keď mu svietilo slnko? Ako básnický obraz to ujde, podobá sa to tomu miestu v speve Debory a Baraka, kde hviezdy bojovali na svojich dráhach proti Sisere; nemá to však v sebe toľko drzosti ako obraz, prednesený Mohamedom k mužovi, ktorý k nemu prišiel odrádzať ho od pokračovania v jeho činnosti. Povedal mu:

„A keby si ku mne prišiel nesúc v jednej ruke slnko a v druhej mesiac, ja by som predsa svoju dráhu nezmenil.“

Ak chcel Jozue prekonať Mohameda, mal vziať do jedného vrecka slnko a do druhého mesiac a mal ich nosiť tak, ako nosil svoj temný svietnik Guy Fawkes a mohol si ním v prípade potreby posvietiť aj vo dne.

Vznešenosť a smiešnosť sú si často tak blízke, že len ťažko sa dajú od seba rozoznať. Jediný krok za vznešené zmení ho na smiešne a jediný krok za smiešne vráti mu jeho vznešenosť. Keď sa táto správa zbaví básnického nádychu, ukazuje len Jozueho nevedomosť; Jozue mal prikázať zemi, aby sa zastavila vo svojom behu, pretože ona sa točí okolo slnka a nie slnko okolo nej.

Výraz „potom“ v 14. verši musí znamenať proti výrazu „najprv“ veľmi dlhú dobu po domnelej udalosti. Bolo by smiešne povedať, že sa to nestalo druhý deň, ani za mesiac, ani za rok; aby to malo nejaký význam, musí sa to vzťahovať na veľmi dávnu dobu, kde sa taká udalosť neprihodí za mnoho sto rokov. Ak to nie je mnoho sto rokov, je to len malicherné porovnanie.

Dlhá doba je naznačená aj v 8. kapitole, kde sa po opise dobytia mesta Hai hovorí vo verši 28, že Jozue vypálil mesto Hai a premenil ho na hromadu prachu, sutín a pustatinu až do dnešného dňa.

Hneď nato v nasledujúcom verši sa opakuje, že na obeseného kráľa nahádzali hromadu kamenia, ktorá trvá až do dnešného dna, to jest do toho dňa, keď ešte žil spisovateľ Knihy Jozue.

Rovnako aj v kapitole 10, vo verši 27:

„Potom ich Jozue zabil a obesil na piatich stromoch. A viseli na stromoch až do večera. Pri západe slnka ich na Jozueho rozkaz sňali zo stromov, hodili do jaskyne, kde sa skrývali, a na vchod do jaskyne nahromadili veľké kamene, ktoré sú tam až do dnešného dňa.“

Z textu vyplýva, že to má byť viditeľné až do dnešného dňa, a dnešný deň musí byť hodne ďaleko, hádam aj viacero storočí od udalosti, pretože Jozue nemohol napísať tieto slová a túto knihu.

Pri vyratúvaní rozličných Jozueho skutkov a miest, kde sa čo stalo, vraví sa vo verši 15, 63, že Jebuzejských nemohli Židia dostať von z Jeruzalema a títo „žijú v Jeruzaleme dodnes“. Tu sa vynára otázka, kedy to bolo, keď Jebuzejskí žili pohromade so Židmi v židovskom hlavnom meste. Keďže o tejto veci je zmienka aj v 1. kapitole Knihy sudcov, ponechám si svoje poznámky pre neskoršie riadky.

Po dôkaze zo samej Jozueho knihy a bez inej pomoci, že Jozue nie je a nemôže byť autorom po ňom nazvanej knihy, ale že je to kniha jeho menu podvrhnutá a následkom toho nespoľahlivá a nepravdivá, prikročím ku Knihe sudcov.

17. Kniha sudcov

Kniha sudcov nenesie v názve meno svojho spisovateľa, a preto si nemožno myslieť, žeby bola božím slovom. Keďže sa ani len nepripisuje žiadnemu známemu spisovateľovi, je úplne bez otca, bez ručiteľa. Začína sa temer rovnakými slovami ako Kniha Jozue. Ak tá začína slovami „Stalo sa po smrti Mojžišovej“, táto začína slovami „Stalo sa po smrti Jozuovej“.

Podľa toho a mnohých ďalších slohových podrobností sa zdá, že je to kniha od toho istého spisovateľa ako Kniha Jozue, lenže nevieme celkom nič, kto to asi bol a kedy to písal; vyplýva z nej len to, že jej autor žil dlho po Jozuovej smrti, o ktorej je reč už v 1. kapitole; v 2. kapitole podáva autor prehľad celej knihy, ktorá podľa biblického letopočtu predlžuje svoj opis do roku 306 pred n. l., to jest od Jozueho smrti (1426 pred n. l.) až do smrti Samsona (1120 pred n. l.) a len 25 rokov pred Saulom, ktorý išiel hľadať osly svojho otca a stal sa kráľom.

Podľa všetkého nebola táto kniha, ako aj Kniha Jozue, písaná prv, ako najmenej za doby Dávidovej. V 1. kapitole sudca rozpráva, čo sa stalo po Jozuovej smrti medzi Židmi a inými obyvateľmi kanaánskej zeme. Keď sa tu spisovateľ v 7. verši krátko zmieňuje o Jeruzaleme a v nasledujúcom verši dodáva, že Židia dobyli Jeruzalem, nemohla byť kniha písaná prv, než Židia Jeruzalem skutočne dobyli. Pritom si čitateľ musí spomenúť na to, čo som povedal pri uvádzaní 63. verša 15. kapitoly Knihy Jozue, kde sa vraví, že Židia nemohli z mesta dostať Jebuzejských, ktorí s nimi ostávajú v tom meste až do dnešného dňa. To znamená do toho dňa, keď bola Kniha Jozue písaná. Vieme však, že Jeruzalem bol dobytý až za kráľa Dávida, čo znamená, že Kniha Jozue a Kniha sudcov neboli písané prv ako za kráľa Dávida, čo sa stalo až 370 rokov po Jozuovej smrti.

Meno mesta, ktoré dostalo meno Jeruzalem, bolo pôvodne Jebus alebo Jebusi, a bolo hlavným mestom Jebuzejských. Správa o jeho dobytí Dávidom sa nachádza v Druhej knihe Samuelovej (2 Sam 5, 4) a v Prvej knihe kroník (1 Krn 14, 4). Nikde v biblii nestojí, že toto mesto bolo niekedy niekým dobyté. Pri opise dobytia mesta Židmi sa píše, že víťazi povraždili všetky živé duše v meste a nenechali nažive ani jedného človeka. Židia sa zvyčajne týmito slovami honosia po všetkých svojich víťazstvách. Ak sa tu mlčí o takom hrdinstve, stalo sa iste, že mesto sa vzdalo a Jebuzejskí, ktorí tam bývali, ostali tam žiť naďalej, čo aj mesto bolo dobyté. Preto správa v Knihe Jozue o tom, že Jebuzejskí ostávajú v meste dodnes, súhlasí s týmto dobytím a vzdaním sa Dávidovi.

Po Knihe sudcov nasleduje malá knižka Rút, hlúpa rozprávka, neobratne podaná a nevie sa kým, o jednom dedinskom dievčati, ktoré v noci, keď jej príbuzný Bóz spal, vliezlo svojmu príbuznému na posteli pod plášť. To je teda pekná látka pre tému božieho slova a duchu svätému to nepridáva na cti. Inakšie je to jedna z najlepších kníh Svätého písma, lebo sa tam nespomína ani jedna vražda, niet tam znásilňovania a neopisuje sa nijaký zločin.

18. Samuelove knihy

Prejdem teraz ku dvom Samuelovým knihám, aby som dokázal, že ich nepísal Samuel, ale až dlho po jeho smrti niekto neznámy. Upozorňujem hneď na začiatku na správu, ktorú Samuel podáva o Saulovi, ako tento išiel hľadať osly svojho otca a ako si zašiel k Samuelovi, ako teraz chodia hlúpi ľudia k veštkyniam a nechajú si predpovedať budúcnosť.

Spisovateľ rozpráva o Saulovi, Samuelovi a o osloch; nevraví, že sa udalosť stala nedávno, ale podáva správu ako nejakú starodávnu historku a v kapitole 9, verš 9, povie: „Za starodávna v Izraeli, ak sa niekto šiel dopytovať Boha, takto hovorili: „Poďme k vidiacemu“. Lebo koho dnes volajú prorokom, toho za starodávna volali „vidiacim“. Ako tak raz Saul so sluhom išli, spytovali sa aj po vidiacom a dievky sa s ním dali do reči. Keď mali Samuela pred sebou, pýtali sa ho tiež, kdeže je „vidiaci“ a on odpovedal: „Ja som vidiaci“.

Keďže autor Samuelových kníh rozpráva predvádzajúc otázky a odpovede slovami, ako sa hovorilo kedysi a musí ešte pridávať vysvetlenie, aby za jeho doby žijúci rozumeli, čo to znamená, pretože v jeho dobe sa ten spôsob reči už nepoužíval, to dokazuje, že ten spisovateľ žil dlho po Samuelovej smrti a že teda Samuel to nenapísal a kniha je bez spisovateľa a tým bez vierohodnosti.

Ak tie knihy čítame ďalej, stretáme sa s udalosťami, ktoré sa udiali dlho po Samuelovej smrti. Samuel predsa zomrel pred Saulom (1 Sam 28), ktorý potom s endorskou čarodejnicou vyvolával z hrobu Samuelovho ducha. Potom sa rozpráva veľa vecí o Saulovi a jeho nástupcovi Dávidovi, čo všetko sa stalo po Samuelovej smrti a predsa to vraj písal sám Samuel.

V 25. kapitole Prvej knihy Samuelovej je reč o Samuelovej smrti a pohrebe, čo tiež nemohol napísať on, ako to nemohli ani Mojžiš a Jozue.

Druhá kniha Samuelova začína udalosťami, ktoré sa odohrali za 4 roky po Samuelovej smrti; po Saulovi nastúpil na trón Dávid; opisuje sa jeho kraľovanie až do jeho konca, čo bolo 43 rokov po Samuelovej smrti. Tieto knihy sú samy o sebe dostatočným svedectvom, že ich nepísal boží muž Samuel.

Tak som prešiel všetky knihy prvej časti biblie, pri ktorých sa uvádzajú mená osôb, vydávaných za ich autorov; cirkev, vydávajúca sa za kresťanskú, ich podvodne predstavuje ako diela Mojžiša, Jozuu a Samuela. Dokázal a odhalil som tento podvod.

Tak teda, vy kňazi všelijakého druhu, ktorí ste písali a kázali proti prvému dielu Veku rozumu, čo k tomu poviete?

Môžete navzdor do očí bijúcim dôkazom vystúpiť na svoje kazateľnice a ďalej podvádzať svojich poslucháčov, hovoriac im, že tie knihy sú od menovaných autorov, očarených samotným bohom a teda že sú to božie slová? Je tak jasné, ako len niečo môže byť jasné, že osoby, vydávané za autorov všetkých tých kníh, ich nepísali a písať nemohli. Nikto z vás nemá ani poňatie, kto asi písal tie knihy. Aký náznak ospravedlnenia môžete predložiť, aby ste mohli pokračovať v rúhavej činnosti podvádzania ľudu? Čo môžete uviesť proti istému a mravnému deistickému náboženstvu? A čo k podpore svojej sústavy klamstva, modlárstva a údajných zjavení?

Keby sa tie ukrutné a vražedné nariadenia, ktorými je biblia preplnená, tie nespočetné mučenia a popravy ľudí v dôsledku tých nariadení pripisovali nejakému vášmu priateľovi, ktorého pamiatka je vám drahá, iste by ste urobili všetko, aby ste dokázali, že taký opis jeho vlastností je nesprávny, hanebný a urážlivý a hájili by ste meno a dobrú povesť svojho priateľa.

Keď však biblia uvádza také hrubé a ukrutné veci o vašom tvorcovi, alebo povera vás zaslepuje, alebo nemáte k svojmu Bohu ani štipku citu ani lásky, že to počúvate s nábožnosťou alebo aspoň ľahostajne.

Dôkazy, ktoré som predložil, že biblia je podvrhnutá kniha a teda sa jej nedá spoľahlivo veriť ani slovo, spôsobia síce zarytým kňazom bolestivé rany, ale miliónom vriacich to prinesie útechu a upokojenie myslí; prestanú si namýšľať tie ohavné veci o svojom Bohu, ako im ich kňazi vštepovali do ich myslí a čo oni podľa svojich prirodzených zásad spravodlivosti a mravnosti nemohli chápať.

19. Knihy kráľov a Knihy kroník

Prejdem teraz ku dvom Knihám kráľov a dvom Knihám kroník. Sú to obidve dejepisné knihy o životoch a činoch židovských kráľov, ktorí ako celok boli bandou zlodejských ničomníkov. Ale to nech nás teraz nezaujíma, a to tým menej, že ani tu nevieme, kto tie knihy napísal, lebo sú bez mena, a či si ich autor zasluhuje dôveru, či sú tie hanebnosti, pripisované kráľom, pravdivé alebo len vymyslené. Ako temer všetky starobylé spisy, tak aj predmetné knihy obsahujú trochu skúseností a trochu báchoriek, trochu možností a trochu nemožností, na ktorých nám pre vzdialenosť doby a bezvýznamnosť zemepisnej oblasti veľa nezáleží. Mojou hlavnou úlohou pri práci s týmito knihami bude porovnávať ich medzi sebou a s inými časťami biblie, aby som poukázal na zmätok, odporovanie si a ukrutnosti i ohavnosti v tomto tzv. božom slove.

Prvá kniha kráľov sa začína životom kráľa Šalamúna, čo bolo podľa biblického letopočtu roku 1015 pred n. l. Druhá kniha kráľov končí roku 588 pred n. l., takže knihy zachycujú dobu 427 rokov. Dve Knihy kroník sú dejinami rovnakej doby a vôbec tých istých osôb, ale každá od iného spisovateľa. Bolo by nezmyslom. keby jeden autor písal dve knihy o tom istom predmete.

1. kniha kroník opakuje v deviatich kapitolách rodokmeň od Adama po Saula a potom opisuje panovanie Dávida. 2. kniha kroník končí Zedekionom asi v roku 588 pred n. l.

Posledné dva verše tejto knihy posunujú jej spísanie ešte o 52 rokov ďalej, teda na rok 536 pred n. l.; vlastne ani nepatria k tejto knihe, na čo poukážem pri preberaní Ezdrášovej knihy.

Dve Knihy kráľov obsahujú popri dejinách Saula, Dávida a Šalamúna, ktorí panovali nad celým Izraelom, ešte aj dejiny 17 kráľov a jednej kráľovnej, nazývaných judskí králi a 19 kráľov nazývaných izraelskými.

Židovský národ sa totiž hneď po Šalamúnovej smrti rozpadol na dve časti a každá polovica mala svojich vlastných kráľov, ktorí sa medzi sebou stále osudne a podliacky ruvali. Preto sú tie knihy len o málo viac ako zápisky o vraždách, zradách, lúpežiach, vojnách, krviprelievaniach a podobných nerestiach.

Ukrutnosti, ktoré si Židia zvykli robiť Kanaáncom, ktorých zem si najprv nechali od svojho Boha darovať, no potom ich divoko prepadli a dobývali, tie isté ukrutnosti páchali teraz na sebe, totiž Izraelčania na Židoch a Židia na Izraelčanoch. Ani polovina ich kráľov nezomrela prirodzenou smrťou a v niektorých prípadoch boli vyvraždené celé rodiny, aby si nástupca zabezpečil svoj trón; za niekoľko týždňov, mesiacov alebo rokov ho stretol osud jeho predchodcu – úkladná zrada a vražda.

V 10. kapitole Druhej knihy kráľov sa hovorí o dvoch košoch, plných 70 detských hlavičiek, vystavených pri mestskej bráne. Boli to deti Achabove a ich vrahom bol Jehu, ktorého Elisa, domnelý boží muž, pomazal za kráľa nad vyvoleným izraelským domom; urobil to len preto, aby mohol spáchať krvavý zločin a svojho predchodcu zviesť z tohto sveta.

V správe o panovaní Menahema, jedného z izraelských kráľov, ktorý zavraždil Saluma, ktorý panoval len jeden mesiac, sa uvádza (2 Kr 15, 16):

„Vtedy spustošil Menahem Tapuach a všetko, čo bolo v ňom, i jeho okolie až do Tersy, lebo mu neotvorili. Spustošil ho a všetky ťarchavé ženy v ňom dal rozpárať.“

To mohol urobiť vyvolený národ na boží rozkaz?

Môžeme si dovoliť domnievať sa, že Boh by mohol vyznamenať nejaký národ pridelením názvu „vyvolený národ“, ale neurobil by to takému národu, čo vyniká nad iné poctivosťou, ušľachtilosťou, mravnosťou a nábožnosťou? Mohli by byť vyvoleným národom títo hrdlorezi, prznitelia panien a párači tehotných žien, títo krvilační židovskí netvori?

Ľud, ktorý bol skrz-naskrz skazený napodobňovaním predstavovaných mu ohavných netvorov, ako boli Mojžiš, Áron, Jošua, Samuel, Dávid a iní, ktorí nemajú v celosvetových dejinách seberovných v zhovädilosti, zverstvách, vražedníctve, nesvedomitosti, podvodníctve a celkovej ohavnosti – taký ľud sa mohol vydávať za vyvolený boží národ? Ak úmyselne nezatvoríme svoje oči a nezatvrdíme svoje srdcia poverou a predsudkom, spoznáme, že tento lichotivý názov vyvoleného národa používali židovskí kňazi, a síce lživo a podvodne, aby zakryli svoje nehanebnosti a zločiny páchané na ľude a zviedli to na svojho Boha! Kresťanskí kňazi držia s nimi, ťahajúc za jeden povraz; chránia ich povesť, aby chránili aj svoje remeslo. Obidve Kroniky sú len opakovaním uvedených zločinov. Ale dejiny sú na niektorých miestach prerušené vynechaním správy o panovaní niektorého kráľa. Pritom je toľko prechodov z kráľovstva Judu na kráľovstvo Izraela a opačne, že sa to ťažko číta. V tej istej knihe si spisovateľ často odporuje, napríklad v Druhej knihe kráľov (1, 17) sa píše, že Joram kraľoval v druhom roku Jehorama, syna Josafatovho, kým v 8, 16 tejže knihy stojí, že roku piateho Jorama začal panovať Jehoram, syn Josafátov. To znamená, že tu je napísané, že Joram nastúpil v Judsku v 2. roku panovania Jorama v Izraeli a Joram nastúpil v Izraeli v 5. roku panovania Jorama v Judsku, čo je nezmysel.

Niektoré veľmi dôležité veci, ktoré sa v jednej knihe rozprávajú o niektorom kráľovi, sú v druhej knihe vynechané. Tak napríklad po Šalamúnovi nastalo rozdvojenie kráľovstva medzi Geroboamom a Roboamom. V 1. knihe kráľov, v 11. a 12. kapitole, sa o Geroboamovi rozpráva čudná udalosť: Nechal zatknúť božieho proroka a hneď mu uschla ruka, ktorú proti nemu vztiahol.

Ak sa také niečo stalo práve pri roztrhnutí kráľovstva náčelníkovi jednej strany, no dobre známemu aj druhej strane, dalo by sa očakávať, že to bude zaznačené aj v druhom spise, ale nie je. Z toho vidieť, že hoci ľudia verili všetkému, čo im ich kňazi a proroci nabalamutili, proroci jeden druhému a kňazi jeden druhému neverili ani za mak, pretože dobre vedeli, aké klamstvá hlásajú a píšu.

V knihách kráľov je niekoľko kapitol o Eliášovi, božom mužovi; píše sa o ňom, že raz sa prechádzal so svojím učeníkom Elišom a tu prišiel ohnivý kočiar s ohnivými koňmi a za víchrice ho odviezol do neba. Pozrime sa! Autor kroniky sa síce zmieňuje o Eliášovi, ale nevie o jeho odchode do neba. Nepadlo o tom ani slovko.

Kroniky nevedia nič ani o tom, ako tento plešatý starec, boží muž, preklial v božom mene hrajúce sa deti zato, že sa mu posmievali: „tu pribehli dve medvedice a roztrhali za to posmievanie 42 detí“. V Kráľoch to o takom božom mužovi stojí, v Kronikách nie. V 13. kapitole Kráľov je historka o tom, ako pochovávali jedného mŕtveho do hrobu, v ktorom boli Elišove kosti; len čo sa mŕtvy dotkol tých kostí, vstal a bol živý.

Nedopovie sa, či Židia toho mŕtveho predsa len pochovali, alebo či ho z hrobu pustili a čo sa s ním ďalej stalo. O takom veľkom zázraku nechcú Kroniky ani počuť.

Čudné je, že napriek všetkým nezrovnalostiam sa Knihy kráľov a Kroniky zhodujú v tom, že sa ani slovom nezmieňujú o tých veľkých božích mužoch, ktorými boli proroci, ktorí neskoršie knihy spisovali a žili predsa v dobe, o ktorej tieto knihy hovoria, teda za kráľov, ktorých životy a skutky sa tu preberajú.

O jedinom je zmienka, a to o Izaiášovi za kráľa Ezekiáša. Vyzerá podozrivo, že o ostatných nie je v toľkých knihách ani najmenšia zmienka. Keby boli bývali boží muži, proroci, za svojej doby takými dôležitými osobami, ako by nám to radi nahovorili zostavovatelia biblie a kňazi, ako je možné, že v dejinách ich doby niet o nich nikde ani zmienky?

Tí proroci sú Izaiáš, Jeremiáš, Ezekiel, Daniel, Hosea, Joel, Amos, Obadiah, Jonah, Mikah, Xalium, Ilabakuk, Zefan a iní. Všetci žili za doby kráľov pred rokom 588 a nikde vo svetových dejinách nie je o nich ani len zmienka. Iba o Izaiášovi, čo sme už spomenuli a o Jeremiášovi v poslednej kapitole Kroník. O Jonášovi je len zbežná zmienka v 2 Kr 14, 2. Pri ostatných nenachádzame správy o ich činoch, ba ani len zmienku o ich mene a ani nijakú literatúru, ktorá by sa mohla považovať za vierohodné a spoľahlivé dejinné pramene.

Táto okolnosť je veľmi zlým vysvedčením pre pisateľov kráľovských dejín a kroník, ba nectí ani božích prorokov; no zanechám to smelo kňazom a vykladačom písiem, ktorí sú v takých malichernostiach veľmi učení, aby rozhodli, pre koho je to väčšmi nečestné a urážlivé. Je možné, že pravá príčina tohto pohŕdania prorokmi zo strany pisateľov dejín bola asi takého charakteru, ako by dnešný historik pohŕdal a mlčaním prešiel „básnika“ Petra Pindara (alebo pesničkára Haisa z Prahy).

Pri knihách Kroník chcem ešte upozorniť na jednu vec. Pri mojej kritike knihy Genezis som uviedol omylom 36 miesto 31, ktoré sa asi vzťahuje na dobu, keď začali vládnuť nad izraelskými synmi králi. Potom som ukázal, že ten verš sa nachádza v doslovnom znení v Kronikách (1, 43) a tu už stojí dôsledne podľa dejín, kým v Genezis je predčasný a ukazuje len, že časť Genezis bola opísaná z Kroník.

Hoci kniha Genezis stojí v biblii na začiatku ako Mojžišova prvá kniha, predsa bola napísaná neznámym autorom až potom, keď Kniha kroník bola už napísaná; to sa nestalo skôr ako 860 rokov po Mojžišovej smrti.

Dôkazy, ktorými sa pri svojej činnosti riadim, sú presvedčivé. Pozrime sa len na 3. verš 1. kapitoly Kroník, kde sa hovorí o Ezechiášovi, jednom z potomkov Dávidových. Bolo to za čias Ezechiáša, čo Nabuchonodozor dobyl Jeruzalem, 583 rokov pred Kristom a 860 rokov po smrti Mojžiša.

Tí, čo sa neskoršie honosili starožitnosťou biblie, najmä kníh, pripisovaných Mojžišovi, činili tak bez presvedčenia, bez skúmania, bez preverenia, len tak uveriac, čo im iní, rovnako nevediaci, povedali a šírili.

Lebo pokiaľ ide o letopisné údaje, nie je prvá kniha biblie ani taká stará ako kniha Homéra, ktorá je o najmenej 300 rokov staršia, majúc vek asi Ezopových bájok. Nezastávam sa Homérovej mravnosti, naopak, považujem jeho knihu za knihu krivej slávy, ktorá vedie k nadšeniu pre nemravný a škodlivý pojem cti a slávy. K Ezopovi vravím, že jeho mravouka je spravodlivá, ale bájka je často krutá; a ukrutnosť krivej bájky často ublíži srdcu, najmä ak ide o dieťa, kedy mravné poučenie nie vždy vyváži jeho poznanie.

20. Ezdrášova kniha

Hneď na začiatku tejto knihy vidíme podivnú náhodu: opakovanie dvoch a pol verša z konca 2. knihy kroník; kladieme si otázku, ako sa toto opakovanie dostalo z Kroník do Ezdrášovej knihy.

Čudný to poriadok vládol pri zostavovaní svätých písiem a duch svätý by sa za to mal hanbiť, keby to bolo jeho dielo, lebo taký poklesok je pre pozorného človeka veľkou chybou a čo ešte pre svätého ducha!

Posledný verš Kroník je práve v prostriedku pretrhnutý za slovom „ide“ a až pri opakovaní v Ezdrášovi pochopíme, že každý má ísť do Jeruzalema pomôcť stavať chrám. Podobné pretrhnuté a nedokončené myšlienky nachádzame v písmach často.

Tak napríklad v Knihe Jozue (5, 13 – 15) sa nadnesene vykladá, ako sa Jozuovi s veľkou pompou a obradnosťou zjavil anjel.

Hoci Jozue mal zakázané klaňať sa komukoľvek okrem Boha, padol pred anjelom na kolená a plazil sa pred ním; anjel mu ešte prikázal, aby vyzul obuv zo svojich nôh a keď teraz každý čaká, čo asi mu ten anjel priniesol, čo mu povie, alebo čo ho naučí – nič. Ako keby si nejaký lišiak pri diktovaní svätého písma bol chcel urobiť z Jozuu žart. Nechá anjela zjaviť sa, urobiť rámus – a potom nič. Ako keby sa bol chcel Jozuovi vysmiať zato, že sa vychvaľoval, že má poslanie od Boha a robil si z toho dobrý deň.

Opisovači svätého písma vo svojej veriacej zaslepenosti nezbadali tento vtip, prepísali ho ako božie slovo a nechali to v písme dodnes.

Ale aké je to smiešne, keď anjel prikazuje: Vyzuj si obuv zo svojich nôh, pretože táto zem je svätá! Akoby nebola celá zem rovnako svätá a akoby obuv na nohách zem znesväcovala. Prečo mu nekázal, aby radšej vyzliekol nohavice alebo iný kus odevu? Či by to nebolo jedno?

V Ezdrášovej knihe je jediná vec, ktorá má v sebe skoro istú pravdivosť, a to je čas, kedy bola napísaná: hneď po návrate Židov z babylonského zajatia, teda asi v roku 536 pred n. l.

Ezdra je tá istá osoba, ktorá sa v apokryfoch nazýva Esdrom; bol medzi navrátilcami z Babylonu a tiež o tom napísal správu. Nehemiáš, ktorého spis nasleduje za Ezdrášovým, bol ďalší navrátilec, ktorý bez pochyby tiež napísal správu o návrate v knihe, ktorá nesie jeho meno. Ale tieto správy, resp. knihy, nemajú nijaký význam pre nás ani pre nikoho iného okrem pre Židov, pretože predstavujú kúsok ich dejín po zajatí, napríklad mená rodín, ktoré sa vrátili.

V obidvoch týchto knihách je toľko božieho slova, ako v každej dejepisnej knihe o histórii Grékov, Francúzov alebo iného národa. No na týchto autorov nemôžeme sa spoľahnúť ani v dejepisných správach, žeby boli neomylnými či pravdivými, ako by sa dalo čakať od svätým duchom osvietených autorov.

V 2. kapitole podáva Esdra zoznam rodín a počet ich rodinných príslušníkov, ktorí sa vrátili z Babylonu do Jeruzalema. Zdá sa, že toto bolo hlavným cieľom knihy a autor si s tým dal veľkú prácu. Židia mu zverili túto úlohu ako najšikovnejšiemu, ale ten sa ukázal veľmi neohrabaným a veľkou chybou urobil celé podujatie bezcenným.

Tretí verš 2. kapitoly začína takto: Farosových synov bolo 2 172, synov Sefatia bolo 372 atď. až do 60. verša; ak si niekto vypíše všetky tie počty a urobí súčet, zistí, že ich bolo viac, až 29 818. Ako keby nevedel počítať, autor v 64. verši vyhŕkne, že ich bolo spolu 42 360, čiže o 12 000 viac, ako dal súčet čísel vo veršoch. Nikto nevie, kde nabral tých 12 000, pretože služobníctvo, dievky a spevákov vyčísluje osobitne počtom 7 337. Ak teda nemáme pri Svätom písme ani toľko istoty, čo by napísal správne každý deväťročný žiak, čomu môžeme veriť v tejto humbugárskej svätej knihe?

Hneď v nasledujúcej knihe robí Nehemiáš to isté, zratúva rodiny, ktoré sa vrátili, ale udáva pre ne celkom iné počty ako Esdra; v 66. verši 2. kapitoly píše, že sa vrátilo 42 360 duší – presne toľko, ako udáva Esdra. Keď si spočítame položky na jeho zozname, zistíme, že tiež klame, lebo jeho súčet je len 30 089, takže mu do plného počtu chýba 11 271, ako Esdrovi chýbalo 12 542 .

Čo s takými pisármi? Ak sa na nich nemôžeme spoľahnúť v takých jednoduchých veciach, ako je najmizernejšie spočítanie, kto im môže uveriť v dôležitých veciach, ako je spasenie duše a viera vo večný život? Ak duch svätý nevie počítať lepšie, potom sa mýli vo všetkom a je hlupák alebo prešibaný klamár.

21. Knihy Ester a Jób

Najbližšia kniha na rade je Ester. Ak pani Esterka považovala za pekné, slušné a mravné ponúkať sa za konkubínu Ahasverovi, alebo za súperku kráľovnej Vašty, ktorá sa nechala predstaviť pred opitého kráľa a celý opitý dvor – lebo, ako sa v knihe hovorí, pili všetci celých sedem dní a boli veľmi veselí – nech si to Esterka s Mordechajom urobia sami, ako chcú a nám, čistým čitateľom, deťom a pannám, nech dajú pokoj, aby sa od tej božskej prašiviny nikto z ľudí nenakazil.

Ostatne je celé to rozprávanie hodne vybájené a nemá ani autora, takže celému spisu netreba veriť ani slovo; najlepšie by bolo, keby sa tento kus svätého písma a práce ducha svätého aj so všetkými predošlými podobnými odsekmi vyhodil na smetisko a len to, čo z toho ostatného by bolo dobré, by sa zachovalo pre potomstvo ako svedectvo, že pred vekmi tu žili takí ľahkoverní a hlúpi ľudia, že verili takým výmyslom a stavali na nich svoje spasenie.

22. Jóbova kniha

Jóbova kniha sa líši od všetkých doteraz prebraných kníh Svätého písma tým, že v nej niet ani slovo o vraždách, zradách a iných lotrovstvách; je to rozjímanie mysle pod vplyvom strastí ľudského života, chvíľami klesajúceho pod svojím bremenom.

Je to krásne opísané odovzdanie sa neodvratnému osudu. Osoba, o ktorej sa píše, nie je veľmi trpezlivá; naopak, jeho bôľ je často mocný, ale on sa snaží udržať ho na uzde a keď je mu najhoršie, ukladá si za povinnosť spokojnosť.

Už v prvom diele Veku rozumu som o Jóbovej knihe hovoril s úctou a nevedel som o nej toľko, ako viem teraz; dnes viem, že podľa všetkých nálezov táto kniha nepatrí k biblii. Čítal som názory dvoch židovských učencov, Aben Ezru a Spinozu, o tejto knihe a obidvaja majú súhlasný záver, že Kniha Jób nemá nijaký vnútorný dôvod, že by to mohla byť židovská kniha; pravdepodobne bola preložená do hebrejčiny z nejakého iného jazyka a jej pôvodca bol naisto pohan a nie Žid.

Odborníci tvrdia, že povaha, líčená pod menom satan, čo je prvá zmienka o satanovi v biblickom starom zákone, nie je židovského pôvodu, lebo satan by nemohol so židovským Bohom obcovať a vyjednávať tak priateľsky. Okrem toho sa ukazuje na prvý pohľad, že kniha pochádza od spisovateľa vzdelaného vo vedách starej doby, o ktorých celý židovský národ nemal ani tušenia. Židia sa učili platiť a počúvať kňazov, ale o prírodovede, o hviezdach a podobných veciach nemali vedomosti; na ich získanie im kňazi nedali čas.

No v Jóbovej knihe sa každú chvíľu menujú všelijaké prírodné predmety, o ktorých Židia málo vedeli a potom sa tam menujú súhvezdia, pre ktoré Židia nemali vo svojej reči mená a museli im dať grécke mená, napr. Arktur, Orion, Plejády, Kuriatka, Poludňajšia a Ranná hviezda a iné. Židia sa nikdy nezaoberali hvezdárstvom, lebo ich kňazi sa báli, že sa ich veriaci budú klaňať skôr hviezdam ako Bohu.

Preto musel židovský spisovateľ pri preklade Jóbovej knihy z cudzieho pohanského originálu používať grécke mená hviezd. Nedá sa pochybovať o tom, že Židia naozaj prekladali pohanské spisy do svojho jazyka a zmiešali ich s vlastnými knihami. Dokazuje to 31. kapitola Prísloví, kde sa vo verši 1 píše: „Poučky Lamuela, kráľa Massy, ktorým ho naučila jeho matka“. Tento verš stojí ako Predhovor k nasledujúcemu poučeniu, ktoré nepochádza od Šalamúna, ale od Lamuela. A tento Lamuel nebol izraelským ani judským kráľom, ale nejakým pohanom v nejakej inej zemi. No Židia prijali jeho príslovia za svoje.

Hoci nevedia, kto bol autorom Jóbovej knihy a jej obsah je im asi cudzí, pohanský, hoci nie je v nijakom spojení so žiadnou knihou v židovskom písomníctve, Jóbova kniha bola prijatá z nejakého pohanského spisu a preložená do hebrejčiny.

Tak aj modlitba alebo reč Auguru v 30. kapitole Prísloví javí známky, že nie je židovská, ale bola preložená z pohanského jazyka a Židia si ju osvojili. Je to vec veľmi rozumná, jedna z najlepších v Starom zákone. Meno Augur sa nevyskytuje v žiadnom židovskom spise; uvádza sa ako predhovor k jeho modlitbe, ako meno Lemuela. V tej modlitbe, verše 7 až 9, sa Augur modlí:

„Dve veci prosím od teba, neodopri mi (ich), pokým nezomriem: Nepravdivosť a lživú reč (ráč) vzdialiť odo mňa! Nedávaj mi ani chudobu, ani bohatstvo, udeľ mi (vždy iba toľko, koľko) potrebujem na živobytie, aby som sa nenasýtil (vari) a nezaprel ťa a nepovedal: ‚Kto je Pán?‘, alebo neschudobnel (vari), a (tak) nekradol a nepotupil meno svojho Boha.“

Tak sa Židia nevedeli nikdy modliť; vždy žiadali víťazstvo, pomstu a bohatstvo. Skladatelia biblií a upravovatelia biblického času nevedeli, čo si s Jóbovou knihou počať, pretože v nej nie je nijaká zmienka o nejakej dejepisnej udalosti, ku ktorej by sa dala pričleniť.

No nesmeli pred svetom ani len zdanie vzbudiť, že by nevedeli niečo, čo sa týka biblie a jej častí. Preto udávajú, že bola napísaná asi 1520 rokov pred n. l.; to bolo asi za doby, keď Izraelčania žili v egyptskom poddanstve. Na to majú výrobcovia biblií práve toľko práva, ako by som ja mal, keby som povedal, že tá kniha bola napísaná ešte tisíc rokov predtým, než sa na svete objavil prvý Izraelčan. Podľa všetkého je táto kniha zo všetkých biblií najstaršia a je jediná, ktorá sa dá čítať bez zapýrenia a rozhorčenia.

Nevieme dobre, aký bol pohanský svet pred židovskou dobou; Židia mali vo zvyku pohanov haniť, ohovárať a očierňovať pre nectenie ich židovského Boha. My sme sa z pohanských spisov naučili, koho máme nazvať pohanom. No pokiaľ sa dozvedáme, boli pohanské národy mravné a vzdelané; neboli, ako vyvolený národ, pomstiví a neoddávali sa prelievaniu krvi a prepadávaniu susedov.

O pohanoch sa dozvedáme, že zosobňovali cnosti aj necnosti v sochách a obrazoch tak, ako sa to dnes deje v umení, a síce pomocou sochárstva a maliarstva. Z toho však nevyplýva, že sa sochám a obrazom klaňali – práve tak, ako sa im neklaniame my dnes.

23. Žalmy

O žalmoch netreba veľa hovoriť. Niektoré sú mravné, iné sú strašne pomstivé; väčšina sa týka miestnych okolností židovského národa v dobe, keď boli písané a s tým sa nedá nič robiť. Je však chyba alebo podvod, ak sa všetky žalmy pripisujú Dávidovi.

Žalmy sú zbierky spevov ako v dnešných spevníkoch; spevy pochádzajú od rozličných skladateľov z rozličných dôb. Tak napríklad žalm 137 nemohol byť napísaný skôr ako 400 rokov po Dávidovej smrti, pretože bol napísaný na pamäť babylonského zajatia, ku ktorému došlo tak neskoro po Dávidovi. Vraví sa v ňom:

„Na brehu babylonských riek, tam sme sedávali a plakali, keď sme si spomínali na Sion. Na vŕby tejto krajiny vešali sme svoje citary. Lebo tí, čo nás zajali, žiadali od nás spevy a tí, čo nás trápili, žiadali veselosť: ‚Zaspievajte nám nejaké sionské piesne!‘ Akože môžeme spievať Pánovu pieseň v cudzej krajine?“

Je to práve tak, ako keby nás dnes tu v Amerike niekto vyzýval, aby sme mu zaspievali nejakú slovenskú pieseň, alebo aj inú, aká sa spieva v zemi, odkiaľ prichádzame.

Keď nás kňazi učia, že všetko sú to žalmy kráľa Dávida, potom vedome alebo nevedome veriacich klamú a podvádzajú; doba a okolnosti mnohých žalmov naznačujú, že boli napísané celkom inými osobami a v iných dobách; a tak ako nikto nemôže ísť si zaspievať na vlastný pohreb, nemohol všetky tie žalmy napísať a spievať Dávid.

24. Príslovia

Kniha prísloví je podobne ako Kniha žalmov zbierka, a síce celkom iných spisov, než aké vtedy kolovali medzi Židmi; išlo o spisy rozličných pohanských národov, preložené do hebrejčiny tak ako Jóbova kniha.

Niektoré príslovia, pripisované kráľovi Šalamúnovi, sa objavili na verejnosti až 250 rokov po jeho smrti. Hovorí sa v 1. verši 25. kapitoly: „Toto sú tiež Šalamúnove porekadlá, čo vypísali ľudia Ezechiáša, kráľa judského“. Od smrti Šalamúna do smrti Ezechiáša uplynulo 250 rokov. Keď je niektorý muž slávny a jeho meno chýrne, pripisujú sa mu často veci, ktoré nikdy neurobil a nepovedal. Asi tak to bolo aj so Šalamúnom. Vtedy bolo módou skladať príslovia, ako je dnes módou robiť vtipy a pripísať ich niekomu, kto o nich nič nevie. Tak to bolo asi aj so Šalamúnom.

25. Kazateľ

Kniha Kazateľ sa tiež pripisuje Šalamúnovi, a to z mnohých dôvodov, hoci aj nepravých. Je napísaná slohom samotárskeho premýšľania vyšťaveného a zmrzačeného roztopašníka, akým bol Šalamún a ktorý obzerajúc sa na obrazy, z ktorých už nemohol mať nijaký pôžitok, volá: „Márnosť nad márnosť, všetko je márnosť!“

Väčšia časť obrazov a pocity spisovateľa sú nám nepochopiteľné, a to najskôr pre neporozumenie prekladateľa, ale sú tu náznaky, že v pôvodnom jazyku musia mať mnohé výrazy dobrý význam. Z toho, čo sa nám o Šalamúnovi zachovalo, usudzujeme, že to bol muž múdry, vtipný, okázalý, roztopašný a nakoniec zasmužilý. Žil rýchlo a veselo, zomrel nasýtený a presýtený svetom a jeho rozkošami vo veku 58 rokov.

Sedemsto žien a 300 konkubín muselo byť na Šalamúna predsa len veľa a hoci také rozkošníctvo osladzuje pôžitok zvieracích chúťok, predsa to zahaľuje a umoruje čistú lásku a všetky vznešené pocity aj blaženosť z nich prameniacu.

Rozdelená láska nie je nikdy šťastná. Tak to bolo aj u Šalamúna. A ak to pri všetkej vychvaľovanej múdrosti nevedel dopredu spoznať, nezaslúži si poľutovanie, keď sa o tom presvedčil a na koniec vyhlásil všetko za márnosť nad márnosť.

V tomto ohľade je jeho kázanie zbytočné, lebo aby sme poznali následky, treba nám poznať príčinu. Sedemsto žien a 300 konkubín, to mal napísať a nič, ani slovo viac; to by bolo hovorilo viac ako celá táto kniha kázní.

Potom bolo zbytočné kázanie, že všetko je márnosť a trápenie ducha, lebo nie je možné nájsť blaženosť v spoločnosti tých, ktorých sme zbavili blaha. Za ten zločin, ktorého sa dopustil na tisíc ženách, urobiac z nich mrzké a biedne otrokyne v ich zatvorení, zaslúžil si trest zbavenia spokojnosti a blaženosti vo vlastnom živote.

Kto chce byť v starobe šťastný a blažený, musí si od mladosti zvykať na veci a majetky, ktoré mu nemôže vziať či zničiť nikto, ani smrť; ktoré ho môžu sprevádzať po celý čas jeho života a za všetkých okolností – aj keď mu všetko ostatné bolo odňaté.

Ostatné životné radosti môžeme prijímať vďačne ako prichádzajú, ale nesmieme na ne zavesiť všetko svoje prítomné aj budúce blaho. Človek rozkošník je v starobe obyčajne mizerák; dráč, ktorý celý život myslel len na obchod, tiež nemá starobu o nič lepšiu.

Prírodné vedy, matematika, remeselnícka a iná činnosť poskytujú nám po celý život rovnako bujný a nevysychajúci prameň zábavy, rozkoše a radosti; a vzdor zasmužilému učeniu kňazov, vzdor povere je toto učenie tým pravým bohoslovím; učí človeka poznávať a obdivovať tvorčiu silu, pretože zásady vedy sú do sveta vtelené, sú nezmeniteľné a večné.

Kto poznal Benjamina Franklina, bude si pamätať, že jeho myseľ bola vždy mladá, jeho povaha stále veselá a veda, ktorá nikdy nestarne, bola jeho milenkou. Nebol nikdy bez problému, na ktorý mohol s rozkošou myslieť, lebo keď prestaneme mať taký predmet, sme ako v nemocnici, čakajúc na smrť.

26. Šalamúnova pieseň

Jedna ďalšia kniha Písma sa menuje Šalamúnova pieseň; je zamilovaná a dosť hlúpa, ale vráskavá pojašenosť kňazov ju nazvala božským slovom, spresňujúco slovom ducha svätého. Zostavovatelia biblií ju postavili hneď za Kazateľa a pridávajú k nej rok 1014 pred n. l., keď Šalamún mal asi 19 rokov a začal si zakladať hárem žien a konkubín.

Zostavovatelia diela mali byť aspoň takí múdri, aby túto vec zamlčali alebo aspoň neudávali tento čas, lebo každý hneď pozná, že toto božie slovo pochádza z úst roztopašníka, ktorý začal medové týždne s tisíc rozličnými ženami a konkubínami. Keď raz taký chlipník a roztopašník začne písať svoje verše, budú iste plné svätého ducha, ale toho kňazského.

Posväteným a svätým duchom osvieteným kňazským hlavám nenapadlo, že keď ten istý Šalamún napísal v predchádzajúcej Knihe Kazateľ, že všetko je márnosť a trápenie srdca, platí to aj pre tieto piesne. V Kazateľovi 2, 8 – 11 dokonca vraví:

„Zadovážil som si spevákov a speváčky (najskôr aby mu túto jeho pieseň spievali), aj všelijaké hudobné nástroje, doprial som si množstvo žien. A hľa, všetko to bola márnosť a honba za vetrom, lebo z toho nebolo osohu pod slnkom.“

V každom prípade vykonali zostavovatelia svoju prácu len polovičato, lebo mali podať nielen slová, ale aj nápevy, aby ich práca bola celá. Potom by sme si mohli tú pieseň zaspievať; aj nápev by bol nebeský od svätého ducha; mohli by sme sa dopredu pripraviť na nebeské spevy.

Z kníh Starého zákona nám už ostávajú len Knihy prorokov; je ich 16, začínajú Izaiášom a končia Malachiášom. Ich zoznam je pri úvahách o Kronikách.

Z týchto 16 prorokov, ktorí okrem posledných žili v dobách zostavovania Kníh kráľov a Kroník, len dvaja, Izaiáš a Jeremiáš, našli zmienky o sebe v dejinách týchto kníh. Začnem s týmito dvomi a ostatné nechám na neskoršiu časť spisu.

Kto by si dal tú prácu, žeby prečítal Knihu Izaiáša, zistil by, že je to veľmi divoké a nesúvislé písanie natoľko bez ladu a skladu, ako si len vieme predstaviť.

Nemá to ani začiatok, ani prostriedok, ani koniec a okrem krátkej dejepisnej časti s niekoľkými náčrtmi v prvých dvoch alebo troch kapitolách je to stále rovnaké nesúvislé a nabubrené treštenie, plné výstredných obrazov bez upotrebenia nejakého významu; žiadneho žiaka by učiteľ nenechal napísať takýto šalát bez potrestania; v preklade, ktorý nám dali k dispozícii kňazi, je to taký druh písania a pokazeného vkusu, akému obyčajne hovoríme pobláznená próza.

Dejepisná časť začína v 36. kapitole a ťahá sa po 39. kapitolu. Vzťahuje sa na udalosti za doby židovských kráľov Hezekiáša a Izaiáša. Náhle to začína a náhle to aj končí. Nemá to najmenšieho spojenia s predchádzajúcou ani nasledujúcou kapitolou a vôbec s ničím v celej knihe. Pravda bude asi taká, že tento úryvok napísal sám Izaiáš, ktorý pôsobil pri opisovaných udalostiach ako vyjednávač.

Okrem tejto časti nie sú v knihe azda ani dve kapitoly, ktoré by mali nejaké vzájomné spojenie a čítajú sa čo do obsahu ako rozprávka o Popoluške, o Krakonošovi, Valibukovi, o Železnom mníchovi alebo o Zlatovláske.

Už vpredu som ukázal, ako dva posledné verše Kroník a prvé tri Ezdrášove verše boli zostavovateľmi popletené a „zašmodrchané“; zostavovatelia splátali spisy rozličných autorov bez toho, žeby vedeli, čo robia.

Už to by otriaslo dôverou v neomylnosť tých spisovateľov, že zostavovatelia knihy nemohli vedieť, kto boli títo autori. Veľmi dobrý doklad k tomu nachádzame v knihe, pripisovanej Izaiášovi. Koniec 44. a začiatok 45. kapitoly nemohol napísať on, ale niekto, kto žil až asi 150 rokov po jeho smrti. Pozrime sa na to. Tieto kapitoly sú poklonami Kýrovi, ktorý dovolil Židom návrat z babylonského zajatia do Jeruzalema a znovu stavať chrám, ako je to napísané v Ezdrášovi. Posledný verš 44. kapitoly a prvý 45. kapitoly znie asi takto: „Vravím Kýrovi: Si môj pastier a moju vôľu vykonáš, keď prikážeš Jeruzalemu: „Zas buď vystavaný“ a chrámu: „Buď založený“. Takto vraví Hospodin svojmu pomazanému Kýrovi, ktorého pravicu posilním a národy pred ním porazím, bedrá kráľov rozprášim a brány pred ním pootváram. Ja pôjdem pred tebou, tvoje cesty vyrovnám a dám ti skryté poklady,“ atď.

Aká je to drzá kňazská smelosť, pripisovať pred celým svetom autorstvo tejto knihy Izaiášovi, hoci tento zomrel po kráľovi Ezekiášovi v roku 698 pred n. l. a rozkaz Kýra na návrat do Jeruzalema a postavenie chrámu bol vydaný v roku 536 pred n. l., čo je o 162 rokov neskoršie.

Nechcem povedať, že zostavovatelia biblií ich sami zhotovovali; podľa môjho názoru zbierali všelijaké staré spisy neznámych spisovateľov a ako ich na nejakej hromade našli, preložili ich niekam, ako sa dalo a dali im mená významných mužov, čo aj dávno mŕtvych, ako im práve napadlo. Museli vedieť, že je to podvod, ale oni ho vedome spáchali.

27. Panna počne a porodí syna

Keď pozorujeme premyslenú námahu výrobcov písiem, ako sa činia, aby každá časť tejto romantickej knihy, plnej školáckej výrečnosti, dokazovala platnosť pojmu boží syn, počatý nejakým duchom v tele panny, získame presvedčenie, že nie sme schopní vymyslieť podvod, ktorého by títo ľudia neboli schopní.

Každý výrok a každá podrobnosť sú poznačené barbarskou rukou poverčivej náuky a pritiahnuté za vlasy s cieľom znamenať niečo, čo nikdy nemohli znamenať. Každý nadpis kapitoly a záhlavie strany nesie meno Krista a jeho cirkvi, aby nepozorný čitateľ vsiakol do seba blud skôr, ako ho začne čítať.

„Preto sám Pán vám dá znamenie: ‚Hľa, panna počne a porodí syna a dá mu meno Emanuel,‘“ stojí napísané v Izaiášovi (7, 14) a má to znamenať Ježiša Krista a jeho matku Máriu; rozkrikuje sa to po celom kresťanskom svete už viac ako tisíc rokov. Tento názor vyvoláva takú zúrivosť, že v kresťanskom svete sa sotva nájde miestečko, aby nebolo poznačené krvou a pustošením následkom takej viery.

Nemám úmysel púšťať sa do sporu o podobných predmetoch; chcem sa obmedziť na bibliu a dokazovať jej nespoľahlivosť a podvodníctvo a poraziť jej základ, aby sa celá na ňom založená budova povery musela zrútiť; treba mi zastať, aby som poukázal na lživé vykladanie významu týchto slov.

Nie je mojou vecou vyšetrovať, či si Izaiáš dovolil s Achazom chytrácky kúsok, keď takto hovoril s judským kráľom; ide mi jedine o lživé vykladanie tých slov a o dôkaz, že to nemá nijaký vzťah k jeho matke, ako sa to nemohlo týkať mňa a mojej matky. Je to nasledujúca rozprávka:

Sýrsky a izraelský kráľ (už som sa zmienil o tom, že židovský národ bol vtedy rozdelený na dve časti, Judské kráľovstvo s hlavným mestom Jeruzalem a Izraelské kráľovstvo s hlavným mestom Samarí) sa spolčili pre vojnu proti Judskému kráľovi Achazovi a vypravili svoje vojská pred Jeruzalem.

Achaz a jeho ľud sa zdesili – vraví sa, že ich srdcia sa triasli ako stromy v lese od vetra. V ťažkej situácii obrátil sa Izaiáš na kráľa Achaza a ubezpečoval ho v mene Hospodina, ako to proroci vždy robili, že títo dvaja králi proti nemu nič nezmôžu; a aby Achaza presvedčil, že jeho proroctvo je spoľahlivé a božské, nechal mu na vôli, aby si k tomu vyžiadal nejaké znamenie, či nejaký zázrak ako pečať pravdivosti jeho slov.

Ale Achaz sa zdráhal žiadať znamenie; vraj nechcel pokúšať Hospodina. Nato sa ozval Izaiáš, ktorý je tu hovorcom a povedal: „Počujteže, dom Dávidov! Sám Pán dá vám znamenie: Hľa, panna počne a porodí syna a dá mu meno Emanuel (16). Až keď dieťa vzrastie k rozumu a bude rozlišovať dobré od zlého, bude opustená zem, ktorú si pre dvoch kráľov (sýrskeho a izraelského) ošklivíš“.

Tu teda bolo znamenie dané a doba pre splnenie veštby bola obmedzená na tak dlho, až narodené dieťa narastie pre poznanie zla a dobra. So svojím prorokovaním sa Izaiáš odvážil ísť dosť ďaleko a teraz, aby nebol napadnutý ako lživý prorok, keby sa jeho proroctvo neplnilo, musel niečo urobiť, aby sa aspoň niečo splnilo.

Za celé dejiny sveta iste nebolo ťažké nájsť dievča s dieťaťom alebo spôsobiť, aby slobodné dievča dostalo dieťa. Izaiáš iste už aj vedel o takom dievčati; ani mi nenapadne tvrdiť, že by sme prorokom vtedajšej doby mohli ohľadom žien dôverovať viac ako terajším kňazom.

Nech už to bolo akokoľvek, Sväté písmo pokračuje takto:

„Vzal som si za verných svedkov kňazov Uriáša a Zachariáša, pristúpil som k prorokyni, ktorá už počala aj porodila syna.“

Tu teda máme celú tú rozprávku, hoci je sebaošklivejšia, o tom sľubovanom dieťati; a je to len drzé prekrucovanie tejto rozprávky, čo robí Matúšova kniha a po nej špinavosť a lakomosť kresťanských kňazov. Založili na tomto podklade náuku, ktorej sa hovorí evanjelium; rozprávku zameriavajú na osobu Ježiša, splodeného podľa rozprávky duchom, nazývaným Svätým duchom, v tele panny, zasnúbenej mužovi a neskôr zaňho vydatej; napriek tomu všetkému ju nazývajú pannou.

Sedemsto rokov po vzniku tejto hlúpej Izaiášovej rozprávky neváham ani chvíľu neveriť takejto náuke, pretože je tak krikľavo vybájená a lživá, ako je Boh pravdivý. Zarážajúce je aj to, že dieťa sa malo volať Emanuel a ani to dieťa tej Izaiášovej dievčiny, ani to kresťanské sa tak nevolali; prvé sa volalo Maheršalal Hašbaš a druhé Ježiš.

Pre poznanie krivosti a podvodníctva Izaiáša ako hlúpeho a lživého proroka musíme si prečítať, čo sa vlastne po tom jeho proroctve stalo. V Izaiášovej knihe o tom, pravdaže, nenájdeme zmienku, ale sa o tom hovorilo v 2. knihe kroník, kapitola 28, hoci on o tom nevedel.

Tam sa dozvedáme, že miesto toho, aby tí dvaja králi boli vo svojich zámeroch proti Achazovi, kráľovi Judskému, porazení, ako mu to Izaiáš v mene Hospodina prorokoval a znamenie mu k tomu dal, oni nad Achazom zvíťazili; porazili ho a ubili; 120 000 jeho ľudí zabili, Jeruzalem vydrancovali a 200 000 žien a detí odvliekli do zajatia. Toľko o tomto lžiprorokovi a podvodníkovi Izaiášovi a o knihe, plnej podvodu a klamu, ktorá sa volá Izaiášovo proroctvo.

(K horibilným číslam zajatcov a povraždených v biblii som nenašiel komentár ani v tomto Painovom spise, ani inde. Za nasmerovanie hľadania budem vďačný – R. Š.)

28. Jeremiáš

Prejdime k prorokovi Jeremiášovi, ktorý podľa rozprávania žil za doby Nabuchodonozora, keď tento obliehal Jeruzalem za panovania Zedekiáša, posledného judského kráľa. Proti Jeremiášovi existuje silné podozrenie, že zradil kráľa Nabuchodonozora. Všetko, čo o ňom vieme, svedčí o tom, že to bol veľký silák. Vo svojom podobenstve o hrnci a hline opatrne, chytrácky a remeselnícky (kap. 18) chráni svoje prorokovanie, aby mal stále pripravené zadné dvierka na útek, keby to dopadlo inakšie, ako prorokoval.

V 7. – 10. verši 18. kapitoly necháva autor Boha vravieť takto:

„Áno, ako je hlina v hrnčiarových rukách, tak ste vy v mojich rukách, dom Izraela. Nečakane ohlasujem niektorému národu alebo niektorému kráľovstvu, že ho vykynožím, zničím a vyhubím; ak sa však ten národ odvráti od zla, ktoré som mu vytýkal, oľutujem nešťastie, ktoré som zamýšľal naň dopustiť.“

Tu vidíme, ako sa prorok poistil na jednej strane pre opačný výsledok svojho proroctva. Teraz sa pozrime, ako sa chráni na druhej strane. V ďalších veršoch vraví:

„Inokedy zasa ohlásim niektorému národu a kráľovstvu, že ho vybudujem a vysadím. Ale ak bude robiť, čo je v mojich očiach zlé, že nebude počúvať na môj hlas, oľutujem dobro, ktoré som mu mienil urobiť.“

Toto je vytáčka pre druhý prípad a je taká obratná, že pri podobnom spôsobe prorokovania prorok nikdy nepríde do ťažkostí, nech sa stane čokoľvek s národom a zemou a nech Hospodin urobí sebaväčšiu chybu. No klásť do úst Hospodina také hlúposti a vytáčky môže len biblia vo svojej drzosti a nemiestnosti.

Pokiaľ ide o vierohodnosť knihy, treba si ju len prečítať, aby sme spoznali, že hoci niektoré miesta mohol povedať Jeremiáš, predsa nie je ich autorom. Historické časti, ak ich môžeme tak nazvať, sú vo veľmi zamotanom stave; tie isté udalosti sa niekoľkokrát opakujú, a to aj rozdielne, ba až opačne ako predošlé. Tento neporiadok panuje v knihe až do poslednej kapitoly, kde dejiny, ktoré sa už rozprávali niekoľkokrát, znovu sa začínajú a náhle sa končia.

Celá kniha vyzerá ako zmiešanina mnohých rozprávok o osobách a udalostiach tej doby, ako ich nachádzame v zviazaných časopisoch, odkiaľ boli povystrihované bez ohľadu na podrobnosti; bol z toho zostavený spis bez udania doby a bez výkladu, ako svedčí tento príklad: Zo správy v 37. kapitole sa dozvedáme, že Nabuchodonozorove vojská, nazývané chaldejskými, obliehali určitý čas Jeruzalem. Keď však počuli, že proti nim tiahne egyptský faraón, zdvihli sa a odtiahli od tohto mesta.

Na vysvetlenie udalostí treba povedať, že Nabuchodonozor už raz obliehal a dobyl Jeruzalem, a to za kráľa Jojakima, predchodcu Zedekiáša, a že to bol ten Nabuchodonozor, ktorý urobil Zedekiáša kráľom, resp. miestokráľom.

Toto druhé obliehanie, o ktorom čítame v Jeremiášovi, bolo následkom vzoprenia sa Zedekiáša voči Nabuchodonozorovi. Tak sa oslabí podozrenie, že Jeremiáš konal proti záujmom Nabuchodonozora, ktorého vo verši 43, 19 volá služobníkom Hospodina.

V 11. verši 37. kapitoly sa udáva, že v Benjaminovom meste Jeremiáša zatkol tamojší vojenský strážca a obvinil ho zo zrady národa, čo on síce zapieral, ale aj tak bol uväznený.

V nasledujúcej kapitole dostávame nové údaje o uväznení Jeremiáša, ktoré s prvým nemá nič spoločné a jeho príčiny sú celkom iné; nájdeme ich v 21. kapitole, kde sa oznamuje, že Zedekiáš poslal k Jeremiášovi Pašuru, aby sa opýtal na Nabuchodonozora, ležiaceho so svojím vojskom pred jeho mestom.

Jeremiáš odpovedá menom Hospodina (18):

„Hľa, ja kladiem pred vás cestu života aj smrti. Kto ostane v meste, zahynie mečom, hladom alebo morom; kto však vyjde z mesta, a podá sa nepriateľovi, zostane nažive.“

Týmto 19. veršom sa správa končí a nasleduje niečo celkom iné. Dokončenie tohto začiatku nájdeme až v kapitole 38, kde sa hovorí od 1. verša, že nielen Pašur, ale aj iní, ako Sefatiáš a Juchal, počujúc tieto slová, radili kráľovi Zedekiášovi, aby tohto človeka usmrtil, pretože zamdlievajú ruky mužov bojovných aj ruky všetkého ľudu, ak sa im vravia také slová. Ten muž nezamýšľa s týmto ľudom nič dobré, ale len zlé. Až teraz Jeremiáša vzali a uväznili.

Tieto dve správy sú rozdielne a jedna protirečí druhej. Prvá pripisuje jeho uväznenie jeho úteku z mesta, druhá jeho prorokovaniu v meste; jedna ho nechá zatknúť strážou v bráne, druhá ho postaví obžalovaného pred kráľa v meste, kde ho polapia kráľovi vyjednávači.

V nasledujúcej 39. kapitole máme ďalší príklad neporiadnosti tej knihy, pretože obliehanie mesta Jeruzalem bolo už predmetom niekoľkých predchádzajúcich kapitol, najmä kapitol 37 a 38; a zasa sa na to zabúda, akoby sa o tom nebolo povedalo ani slovo a akoby čitateľ potreboval vedieť tie najmenšie podrobnosti o tom, kedy, kde a ako sa čo stalo.

Začína sa to zasa slovami: Roku deviateho Zedechiáša, kráľa judského, mesiaca desiateho, pritiahol Nabuchodonozor, babylonský kráľ, so všetkým svojím vojskom k Jeruzalemu a obliehal ho atď., atď.

Prípad kapitoly 52 je ešte nápadnejší. Tá vec sa v Jeremiášovej knihe opakovala už niekoľkokrát a predsa sa o nej začína hovoriť zasa od začiatku, akoby dosiaľ nebolo padlo ani slovo: Zedekiáš mal jedenásť rokov, keď začal vládnuť a kraľoval už v Jeruzaleme jedenásť rokov. Meno jeho matky bolo Chanutal a Jeremiášova dcéra bola z Lebna. Tu urobil niečo, čo je zlé pred Hospodinovými očami. Stalo sa deviateho roku jeho kraľovania, v desiatom mesiaci a desiateho dňa, že babylonský kráľ Nabuchodonozor pritiahol so všetkým svojím vojskom k Jeruzalemu, rozložili sa pri ňom, obkolesili ho hradbami atď., atď.

Je predsa nemožné, žeby jeden a ten istý muž, najmä Jeremiáš, bol mohol napísať túto knihu. Chyby sú také veľké, že by sa nemohlo stať, aby jeden človek, ktorý si k takej práci sadne, mohol sa ich dopustiť. Keby som ja alebo niekto iný chcel písať takým neporiadnym spôsobom, nechcel by to iste nikto čítať a myslelo by sa, že spisovateľ bol pomätený alebo opitý.

Pri tejto knihe sa musí myslieť aj na to, že tu bol na pomoci aj sám svätý duch, ktorý musel autorovi šepkať, čo má napísať a čo nie. Jediný spôsob, ako sa tento neporiadok dá vysvetliť, je, že kniha je znôškou nesúvisiacich a nezaručených historiek od nejakého neschopného a neobratého človeka, ktorý tomu dá nakoniec meno Jeremiášova kniha, pretože o ňom a o pomeroch, v ktorých žil, je takých historiek veľa. O dvojzmyselnosti a falošnosti Jeremiášovho prorokovania uvediem len dva príklady a pôjdem ďalej.

Z 38. kapitoly vychádza najavo, že keď bol Jeremiáš vo väzení, poslal si poňho kráľ Zedekiáš a v rozhovore, ktorý mali medzi sebou, radil Jeremiáš kráľovi, aby sa nepriateľovi vzdal. V 17. verši vraví:

„Ak dobrovoľne vyjdeš ku kniežatám babylonského kráľa, tvoja duša ostane živá, toto mesto nebude vypálené ohňom a zostaneš živý, ty aj tvoj dom.“

Zedechiáš nechcel, aby sa roznieslo, o čom spolu hovorili a povedal:

„Keď kniežatá začujú, že som s tebou hovoril, prídu k tebe, aby sa dozvedeli, čo sme spolu hovorili a vtedy im povedz: Predkladal som kráľovi poníženú a pokornú prosbu, aby ma nenechal opäť vodiť do Jonatánovho domu, aby som tam neumrel.“

Judské kniežatá skutočne prišli a spytovali sa Jeremiáša, o čom s kráľom hovoril a on odpovedal tak, ako mu kráľ prikázal. Tak teda tento boží muž, ako sa nazýva, smel klamať, keď mu to mohlo poslúžiť, lebo je isté, že so žiadnou takou prosbou ku kráľovi nešiel, ale bolo preňho poslané a on radil kráľovi vzdať sa.

V kapitole 34 znie Jeremiášovo proroctvo pre kráľa Zedekiáša týmito slovami: Takto vraví Hospodin: „Hľa, ja dám toto mesto do rúk babylonského kráľa, aby ho ohňom vypálil; a ty neunikneš z jeho ruky, ale iste budeš zajatý a do jeho moci vydaný; tvoje oči uzrú babylonského kráľa, jeho ústa budú hovoriť tvojimi ústami a do Babylonu sa dostaneš. Ale počuj, neumrieš od meča, tak vraví Hospodin o tebe, v pokoji zomrieš a ako pálievali vonné veci tvojim otcom kráľom, tak ich budú páliť tebe, vraviac: Ach, pane, a kvíliť budú nad tebou, lebo toto slovo som ja povedal, vraví Hospodin“.

Teraz ale namiesto pokojnej smrti stalo sa Jeremiášovým osudom stretnutie s babylonským kráľom, ústny hovor s ním a pálenie vonných bylín pri jeho smrti a kvílenie. Stalo sa, ako sa dočítame v 52. kapitole tohože Jeremiáša (10), že babylonský kráľ zamordoval Zedechiášových synov pred otcovými očami, Zedechiášove oči potom oslepil a jeho zviazaného oceľovými reťazami dal zaviezť do Babylonu a tam ho dal do väzenia až do jeho smrti.

Čo iné sa dá povedať o týchto božích prorokoch, ako že to boli luhári a darebácki podvodníci, ktorí si z veriacich ľudí aj kráľov robili bláznov a zarábali si na živobytie nečestným prorockým remeslom, odvolávajúc sa na Boha.

Pokiaľ ide o Jeremiáša, tomu sa nestalo nič zlého. Kráľ Nabuchodonozor ho vzal k sebe najskôr z milosti a za zásluhy o svoju vec a povedal, odovzdávajúc ho kapitánovi svojej stráže (39, 12):

„Ujmi sa ho, maj na ňom svoje oči a neurob mu nič zlé, ale zaobchádzaj s ním tak, ako ti on povie.“

Jeremiáš sa potom stal Nabuchodonozorovým prorokom a prorokoval mu proti egyptským prorokom za jeho peniaze, s ktorými Egypťania nakoniec vyrukovali na ochranu svätého mesta Jeruzalem pri jeho obliehaní.

Toľko o tom luhárskom a podvodníckom prorokovi Jeremiášovi. Musel som týmto dvom prorokom, Izaiášovi a Jeremiášovi, venovať viac miesta, pretože je o nich zmienka v Knihách kráľov a kroník, kým o ostatných chýba akákoľvek zmienka. S ostatnými knihami, zvanými Prorocké knihy, sa nejdem podrobne zaoberať, ale vezmem ich do úvahy hromadne pri rozbore povahy mužov, ktorým sa hovorilo proroci.

29. Ostatní proroci

V prvej časti Veku rozumu som napísal, že slovo prorok bol biblický výraz pre básnika, a že vzlety a obrazy židovských básnikov boli z nevedomosti povýšené na to, čomu sa teraz hovorí proroctvá. V tomto názore ma podporuje nielen to, že takzvané prorocké knihy sú písané básnickým slohom, ale aj to, že v biblii sa nenachádza žiadne slovo okrem výrazu prorok, ktoré by vyjadrovalo pojem, ktorý používame na označenie básnika.

Povedal som aj, že to slovo znamená muzikanta a uviedol som niekoľko príkladov ako tie, kde sa o prorokoch hovorí, že prorokujú s píšťalami, bubnami, harfami a inými nástrojmi a že Saul prorokoval s nimi (1 Sam 10, 5). Z tohto a z iných miest v Samuelovej knihe vysvitá, že pojem prorok sa používa vo význame básnika, hudobníka, speváka, kým osoba, ktorej sa pripisovalo videnie do skrytých vecí, sa nenazývala prorokom, ale veštcom, vidiacim do budúcnosti, staročesky vidcom (1 Sam 9, 9). A stalo sa, až keď slovo veštec, videc, vyšlo z módy (čo sa bez pochyby stalo za Saula, keď vypovedal z krajiny všetky osoby, nazývané čarodejníkmi), že slovo o povolaní veštiaceho, vidiaceho a o jeho umení bolo vložené do pojmu prorok.

Podľa nového významu znamená slovo prorok a prorokovanie predpovedanie udalostí dlhodobo dopredu a potrebovali ho vynálezcovia evanjelií, aby mu dali taký široký význam, že mohli pretiahnuť to, čo volajú proroctvami Starého zákona, na dobu a udalosti Nového zákona.

Podľa Starého zákona sa prorokovanie veštcov, neskôr nazvaných prorokmi, týkalo výlučne udalostí a vecí v ich dobe a v spojení s udalosťami, ktoré sa vtedy stávali. Prorokovalo sa o výsledku vojny, ktorá sa práve začala, o výsledku podniknutej cesty alebo iného podujatia, do ktorého sa niekto pustil, alebo o ťažkostiach, ktoré niekoho postihli a o tom, ako sa to asi skončí. Všetko prorokovanie sa týkalo spolužijúcich osôb, ako sme videli v prípade Achaza a Izaiáša v súvislosti so slovami „Ajhľa, panna počne a porodí syna“. Prorokovanie sa nikdy nevzťahovalo na veci v ďalekej budúcnosti.

Bolo to predpovedanie takého druhu, ako máme medzi sebou a s veštkyňami z karát, z dlane a inakšie, určené pre veriacich, ktorí chcú poznať svoj osud alebo len dozvedieť sa, kam sa podeli stratené veci, koho kto dostane za muža alebo za ženu a pod. a je to podvod kresťanskej cirkvi, keď niečo vydáva za sväté proroctvo a oznámenie svätého ducha. Židia sami na tom žiadnu vinu nemajú, lebo až novoveká kresťanská cirkev povýšila toto bľabotanie a balamutenie tých starých kaukliarov na prorocké božie slovo a nie sami Židia.

Okrem tejto všeobecnej povahy mali židovskí proroci v tajnosti ešte jednu zvláštnu stránku svojho charakteru: držali stranu a prorokovali pre tú stranu, ktorá si ich najala a platila im; bolo to práve tak, ako že dnešní básnici a politickí spisovatelia píšu a hovoria v zmysle tej strany, ktorá im dá viac a, samozrejme, proti tej druhej.

Keď potom boli Židia rozdelení na dva národy, judský a izraelský, mala každá strana svojich prorokov, ktorí sa navzájom vadili, potierali, hanobili a obviňovali z podvodov, klamstiev a darebáctva. Judskí proroci predpovedali proti izraelským prorokom a toto stranícke prorokovanie sa objavilo hneď po národnej roztržke za prvých súperov, kráľov Roboama a Jerobeama. Jeden prorok, ktorý preklínal, čiže prorokoval proti oltáru, ktorý postavil Jerobeam v Bethele, patril k judskej strane, ktorá mala kráľa Roboama; raz ho na spiatočnej ceste k domovu zákerne napadol prorok druhej strany, ktorý sa ho pýtal (1 Král 13): „Si ty ten muž, ktorý prišiel z Judska?“ A on odpovedal: „Som“. Prvý pokračoval a vravel: „Aj ja som prorok, ako ty a hovoril ku mne anjel slovom Hospodinovým, povediac: Zober ho so sebou do svojho domu, nech si zaje chleba a napije sa vody (verš 18)“, ale to mu povedal, aby ho oklamal. A výsledok všetkého bol, že sa ten prorok do Judey viac nevrátil, ale na druhý deň ho našli na ceste mŕtveho, akoby ho bol lev roztrhal. Tak sa oňho postaral druhý prorok, ktorý sa považoval za pravého a jeho považoval za podvodníka.

V 3. kapitole Druhej knihy kráľov je reč o prorokovaní a zaklínaní, čo nám tiež povie niekoľko podrobností o povahe proroka.

Josafat, kráľ judský a Jorama, kráľ izraelský, prestali sa na chvíľku ruvať a vstúpili do spolku. Tí dvaja potom v spolku s edomským kráľom začali vojnu proti kráľovi moabskému. V písme sa píše, že keď sa spojili a svoje vojská zlúčili, dostali sa do ťažkostí následkom nedostatku pitnej vody, pričom Josafat riekol: „Nie je tu niekde Hospodinov prorok, aby sme sa skrz neho opýtali Hospodina?“ Jeden zo služobníkov izraelského kráľa mu odpovedal a riekol: „Je tu Elizeus“, ktorý bol prorokom judskej strany. Judský kráľ Josofat riekol: „U toho je slovo Hospodinovo“. Potom išli títo traja králi k Elizeovi.

Keď ten uvidel izraelského kráľa, prehovoril k nemu: „Čo ma do teba? Choď si k prorokom svojho otca a svojej matky“. Ale potom si to rozmyslel a riekol: „Živý je Hospodin, keby som si nevážil Josafata, judského kráľa, ani by som sa na teba nepozrel“. Nie je tu vidieť všetok jed a stranícky hnev tých straníckych prorokov? Elizeus si konečne dal povedať že bude prorokovať. „Priveďte mi sem niekoho, kto vie hrať na harfe“ a keď ten hral, bola s Elizeom Hospodinova ruka. Nie je to čarodejníkova komédia? A to proroctvo! Elizeus vravel, vlastne najskôr pri harfe spieval: Narobte v tomto údolí veľa dier a jám. To bolo práve toľko, ako im mohol povedať každý sedliak, že keď sa v údolí narobia jamy, dostanú vodu, ktorú potrebovali.

Ale žiaden prorok sa so svojím prorokovaním neosvedčil vždy, hoci mnohí z nich boli veľmi povestní pre svoje luhanie a balamutenie a iní zasa sa preslávili svojím preklínaním. Spomenutý Elizeus bol jeden z prvých v odbore preklínania. Bol to on, kto preklial 42 detí, ktoré sa posmievali jeho holej hlave a nechal ich v mene Hospodina roztrhať dvom medvediciam. Iste to boli izraelské deti a preto si z toho nerobil ťažkú hlavu. Kto však vie preklínať, vie aj klamať. Jeho proroctvám treba veriť tak ako rozprávke o drakovi a zakliatej princeznej.

Existovali ešte aj inakší proroci, ktorí sa bavili snami a videniami, no nevieme, či aj za dňa alebo len v noci. Hoci nie sú lepší ako tí prví, neboli predsa takí škodliví. Do tohto druhu patrí Ezechiel a Daniel. Prvá otázka o ich knihách bude, či sú pravé alebo tiež podvrhnuté. Písali ich Ezechiel a Daniel? Niet pre to nijakých dôkazov.

Pokiaľ ide o môj vlastný názor, myslím si, že ich skôr písali, ako nepísali. Príčiny sú nasledujúce: Tieto knihy neobsahujú nijaký vnútorný dôkaz, prečo by nemohli byť napísané tými dvomi mužmi. Ako všetky predchádzajúce knihy samy svedčia o tom, že tí, čie meno nesú, ich nemohli napísať.

Po druhé, že neboli písané prv, ako po babylonskom zajatí; máme veľa príčin zastávať názor, že žiadna kniha Svätého písma nebola napísaná pred babylonským zajatím. Dokázal som z kníh samých, že žiadna z ich nebola napísaná prv, ako najskôr na začiatku židovského kráľovstva.

Po tretie, pretože tie dve knihy neobsahujú nič, čo by sa nezhodovalo s povahou tých mužov a dobou, kedy žili.

Keby sa všetci vykladači písiem a kňazi, ktorí sa domnievali, že svojou zbytočnou a márnou prácou vysvetlia báchorky a hádanky týchto kníh, boli dostali do babylonského zajatia, ako títo dvaja proroci, možno by to bolo značne prospelo ich poznávaniu a boli by sa naučili, že majú písať o svojich vlastných záležitostiach a o záležitostiach svojich priateľov oveľa obozretnejšie, ako to robili.

Tieto dve knihy sa líšia od všetkých ostatných v biblii tým, že sú plné snov a videní; to pochádza z toho, že obidvaja autori boli v zajatí väzňami a museli si oznamovať každú, aj malichernú vec a všetky svoje politické a iné úmysly v tajnej obraznej reči. Vravia, že mávali videnia a snívali sny, pretože nebolo bezpečné hovoriť bežnou rečou. Musíme si domyslieť, že osoby, ktoré ich písmo čítali, pochopili ich úmysel, ale že sa to robilo tak, že nikto iný to nemal pochopiť. Tu však kňazskí vykladači namáhali svoje rozumy do nekonečna, aby z tej obrazovej vravy vyčerpali všetko, čo tam aj nebolo a do čoho im nič nebolo.

Ezechiel a Daniel boli ako väzni odvedení do Babylonu pri prvom zajatí za Jojakima, deväť rokov pred druhým zajatím za Zedekiáša. Vtedy bolo ešte veľa Židov a v Jeruzaleme mali značnú moc; nebolo teda nič neprirodzeného v tom, že muži ako Ezechiel a Daniel sa snažili a očakávali, že budú môcť dobyť svoju vlasť späť. A tu je pochopiteľné, že všetky sny a videnia boli len ich spôsob rozprávania o tom všetkom za účelom oslobodenia ich národa. Slúžilo im to ako tajná abeceda.

Ak to nie je toto, potom je to rozprávka, nezmysel a pri najmiernejšom posudku je to mrhanie času v zajatí, kde aj tak nemali na práci nič rozumnejšie. Ezechiel začína svoju knihu opisom videní cherubínov a kolesa v inom kolese, čo videl pri rieke Chebar v zemi zajatia. Dá sa predpokladať, že pod cherubínmi myslel jeruzalemský chrám, pretože tam sú podoby cherubínov; a že tým kolesom v kolese chcel naznačiť spôsob oslobodenia národa.

V poslednej časti knihy opisuje Ezechiel videnie, že bol prenesený do chrámu v Jeruzaleme, a tu spomína prvé videnie a prirovnáva ho k videniu pri rieke Chebar, čo dokazuje, že celé vypisovanie nemalo iný zmysel ako myslieť na oslobodenie Jeruzalema. Či dalo by sa myslieť si, že muži ako Ezechiel a Daniel, zavlečení do vyhnanstva a zbavení všetkých svojich príbuzných a priateľov, v poddanstve a robote a pri všetkých nepríjemnostiach, ktorými boli obklopení, mohli uvažovať o tom, čo sa bude diať dlho po ich smrti medzi inými a vzdialenými národmi, alebo spomenuli by si na svoje vlastné veci, nestarali sa o nič iné a nepísali o tom?

To prvé bolo všetko, o čo im išlo, o čom písali vo svojich zveličene premrštených spisoch a na niečo iné si ani len nespomenuli. V tomto zmysle bol spôsob písania týchto kníh vynútený potrebou ich doby, nie volenou záľubou; išlo o účel. Keby sme však chceli používať tieto knihy ako proroctvá, pozor, sú to knihy falošné.

V 11. verši 29. kapitoly vraví Ezechiel o Egypte:

„Neprejde pes ani noha človeka, ani noha dobytčaťa a nebude sa v nej bývať štyridsať rokov.“

Toto sa nikdy nesplnilo, a preto je to falošné proroctvo, ako sú všetky ostatné proroctvá, o ktorých sme dosiaľ uvažovali. Týmto končím o tomto predmete.

V predošlej časti Veku rozumu som hovoril o Jonášovi a o jeho rozprávke s veľrybou. Je to dobré na zasmiatie, ak to niekto napíše, aby sa tomu verilo ako božiemu slovu, alebo, aby si niekto urobil z Jonáša posmech a aby sa presvedčil, ako ďaleko pôjde slepá viera a či zhltne veľa výmyslov; pretože ak veriaci zhltne Jonáša s jeho veľrybou, možno mu podať všetko možné na svete.

No ako sme videli pri Jóbovej knihe a Prísloviach, nedá sa s určitosťou rozhodnúť, ktorá z kníh biblie je pôvodom hebrejská a ktorá je preklad z pohanských inojazyčných kníh; a pretože Jonášova kniha je veľmi vzdialená od toho, aby preberala židovské záležitosti, ale venuje sa len pohanom, je veľmi pravdepodobné, že je to kniha pohanského a nie židovského pôvodu a že bola napísaná ako báchorka či bájka, aby vystavila na obdiv nezmysel a vysmiala sa škodlivej a zlomyseľnej povahe biblického proroka alebo prorokujúceho kňaza.

Jonáš sa líči na začiatku ako neposlušný prorok, uhýbajúci pred svojím poslaním a unikajúci na pohanskú loď, plávajúcu z Joppe do Tarzu. Ako mohol byť taký nerozumný, že si myslel, že sa bude môcť skryť pred Hospodinom a ten ho nebude môcť nájsť? Búrka postihla jeho loď na mori a plavci, všetko pohania, mysliaci si, že je to súd bohov, nahnevaných kvôli niektorému z nich na palube, ktorý sa dopustil nejakého zločinu, metali losy, aby toho zlosyna odhalili.

Los padol na Jonáša. Než sa to stalo, oni už všetok náklad hodili do vody, aby uľahčili váhu lode, kým Jonáš z lenivosti spal pod palubou. Vrhli sa naňho a pýtali sa, akého zločinu sa dopustil. Povedal im len toľko, že je Žid a priznáva sa, že je vinný; že uteká pred tvárou Hospodina svojho Boha, ktorého oni asi nepoznajú, keď nie je ich bohom.

Pohania však miesto toho, aby ho chytili a do mora vrhli, snažili sa zachrániť ho na úkor vlastného nebezpečenstva, žeby zahynuli. Biblickí proroci a kňazi neboli by bývali takí zhovievaví proti nevercovi, keby sa im bol dostal do rúk. Vieme, čo urobil v podobnom prípade Samuel Agagovi a Mojžiš ženám a deťom.

Hoci Jonáš bol cudzinec a inoverec, ba aj príčinou ich nešťastia, ako verili, že už kvôli nemu stratili celý náklad, títo pohanskí plavci sa predsa zo všetkých síl namáhali, aby veslovaním dostali loď k brehu; nemohli to docieliť a búrka silnela. Dlho sa zdráhali vykonať rozhodnutie určené losom, aj keď ich sám nabádal, aby ho hodili do vody, ale oni zvolali k jeho Hospodinovi:

„Ach, Pane, nech nezhynieme kvôli životu toho človeka a neuvaľ na nás nevinú krv! Veď ty si Pán a urobil si, ako sa ti páčilo“. Dávali tak najavo, že nechcú rozhodovať, či je Jonáš vinný alebo nie, a že by mohol byť aj nevinný, ale že považujú lós padnutý naňho za výkon samého Boha, ktorému sa to takto páči.

Táto modlitba ukazuje, že tí pohania uctievali nejakú najvyššiu bytosť a že teda neboli modloslužobníci, ako o nich píšu židovské spisy. Keď sa búrka nechcela utíšiť, vykonali rozhodnutie lósu a hodili Jonáša do vĺn. Veľká ryba ho potom živého prehltla. V bruchu ryby bol Jonáš krytý pred búrkou a vraj sa tam modlil. Tá modlitba je však autorom zostavená zo samých úryvkov žalmov bez ladu a skladu a bez opisu stavu, v akom sa Jonáš mohol nachádzať.

Je to modlitba, ktorú by mohol odpísať každý pohan, poznajúci žalmy, berúc po kúsku tu a tam. Už táto jedna okolnosť stačí, aby sme spoznali, že celá tá rozprávka je umele vyrobená. Svoj cieľ však dosiahla, lebo, ako sa vraví, Hospodin rozkázal rybe, aby Jonáša vyvrátila na breh. Tu dostal Jonáš svoje druhé poslanie, a to ísť do Ninive; s týmto poslaním sa vydal na cestu a odteraz musíme naň hľadieť ako na kazateľa.

Nebezpečenstvo, ktorému sa práve vyhol; jeho neposlušnosť, ktorá bola príčinou toho nebezpečenstva; jeho zázračné zachovanie bez úrazu; to by podľa nášho názoru bolo mohlo stačiť, aby sa cítil zaviazaný vykonať uložené mu posolstvo s láskavosťou a milosrdenstvom.

Ale len čo sa ocitol v tom meste, vidíme a počujeme ho, ako preklína, zlorečí a volá, že za 40 dní bude toto mesto vyvrátené a vyhladené z povrchu zeme. A keď ho potom pozorujeme pri poslednom výkone jeho poslania, poznávame v ňom celého zlomyseľného ducha biblického proroka alebo kňaza s jeho čiernou povahou, ktorú ľudia pripisujú diablovi, v ktorého veria.

Keď vraj Jonáš vykonal svoje prorokovanie, vybral sa do východnej časti mesta. Prečo? Hádam, aby tam rozjímal o svojej hriešnosti a božej veľkosti, alebo rozmýšľal o cestách života a láske Boha k ľuďom atď.? Kdeže! Mal jediný cieľ, plný zlomyseľnosti: počkať na zničenie mesta Ninive, dívať sa na to a vychutnávať si to.

Medzitým sa však rozpráva, že sa Ninivskí polepšili a robili pokánie, takže sa Hospodinovi uľútilo, ako biblia často uvádza, všetkých zlých slov, ktoré im odkázal a ľutoval, že ich tak postrašil a že ich chcel zničiť; svoje vyhrážky nesplnil.

Toto ako posledná kapitola: Spočiatku to Jonáša veľmi mrzelo a jeho hnev bol rozpálený. Jeho kňazskému srdcu by bolo bývalo milšie, keby bolo celé mesto vyhladené so všetkými mužmi, ženami aj deťmi, ako keby sa jeho proroctvo nesplnilo.

Nad búdou, kde prebýval, nechal Hospodin vyrásť brečtan, ktorý veľkými listami tienil jeho hlavu proti pálčivému slnku, ale poslednú noc nalíčil Hospodin červa, ktorý brečtan zhrýzol a Jonáš mal po tieni. To ho ešte väčšmi nahnevalo, až zvolal, že radšej nechce žiť na svete a že bude lepšie, ak zomrie. To priviedlo Hospodina k tomu, že sa s ním hádal o jeho úmysle a ospravedlňoval sa pred ním. Povedal: „Ľutuješ brečtan, na ktorom si nepracoval a nevypestoval si ho; ktorý za noc vznikol a za noc zanikol. A ja sa nemám zľutovať nad veľkým mestom Ninive, v ktorom je viac než 120 000 obyvateľov, ktorí nevedia rozlišovať medzi pravicou a ľavicou? K tomu množstvo zvierat“.

Tu je spojené oboje, aj dovŕšenie posmechu z proroka, aj mravné poučenie. Ako posmech sa to týka povahy všetkých biblických prorokov a všetkých bezohľadných pohrôm, zoslaných na ľudstvo, na mužov, ženy aj nevinné deti. Taká bola Noemova potopa, zničenie Sodomy a Gomory a vyhubenie Kanaánskych až po nemluvňatá, požívajúce prsia a ženy, nesúce plody.

30. Zničenie Sodomy a Gomory

Predovšetkým na to poukazujú posledné slová tejto knihy: v meste je viac ako 120 000 ľudí, ktorí nepoznajú rozdiel medzi svojou pravicou a ľavicou, čo značí nevinné deti, ktoré ešte nerozoznávajú dobré od zlého, a teda nemôžu mať žiadnu zodpovednosť, a teda ani vinu. Súčasne je to výsmech straníckosti tvorcu, ktorý robí rozdiel medzi jedným a druhým národom, ale všetky by mali byť jeho milými deťmi, keď si ich stvoril.

Pokiaľ ide o mravné poučenie, je to kázeň proti zlomyseľnému duchu prorokovania, pretože je isté, že keď človek prorokuje zlo, je naklonený priať si, aby sa uskutočnilo a predpoveď sa splnila. Tá pýcha, aby sa prorokov rozsudok a slová uskutočnili, zatvrdzujú jeho srdce, až konečne s potešením pozerá na skazu, ak nastane a hnevá sa, ak nenastane.

Kniha končí veľmi ostrým zakončením proti prorokom a ich bezohľadnému počínaniu ako kapitola, ktorú Benjamin Franklin pričlenil k biblii staťou o Abrahámovi a cudzincovi; končí výzvou proti neznášanlivosti a náboženskému prenasledovaniu. Toľko o Jonášovej knihe.

O básnickej časti biblie, nazývanej proroctvami – hovoril som o nej v prvej časti Veku rozumu a už aj tu – som vyslovil názor, že meno prorok znamená pojem básnika; dávne výroky a obrazy básnikov, z ktorých mnohé sa stali pre uplynutie dlhej doby a zmenené okolnosti nezrozumiteľnými, dnes sa s nepochopením a veľkou drzosťou predkladajú ľudu, aby v ne veril ako v proroctvá a vzťahujú sa na veci, na ktoré ich pisatelia nikdy nepomysleli.

Keď kňaz alebo kazateľ prečíta nejaké proroctvo, vysvetlí jeho hádanky a nezrozumiteľné vety podľa toho, ako sa mu to práve hodí; potom povie svojim poslucháčom, že zmysel jeho výkladu je vlastným zmyslom autora tohto proroctva. Iba babylonská neviestka bola spoločnou nevestou všetkých kňazov a títo jeden druhého obviňovali, že sa jej pridŕža – tak pekne súhlasia vo svojich výkladoch.

Ostáva už len niekoľko kníh, ktoré sa volajú Malí proroci; pretože som už ukázal, že tí tzv. veľkí proroci sú podvodníci, bolo by zbabelosťou znepokojovať v hroboch tých malých. Nech teda len spia v náručí svojich kňazských opatrovníkov a s nimi nech skoro upadnú do zabudnutia.

Prešiel som bibliou, ako keby niekto kráčal horou so sekerou v ruke a stínal stromy. Tu ležia. Ak kňazi chcú, nech ich znovu zasadia. Možno ich nastrkajú do zeme, ale tie stromy neporastú ani pri najväčšej námahe.

Obrátim sa teraz ku knihám Nového zákona.

31. Nový zákon

Vraví sa nám, že Nový zákon sa zakladá na proroctvách Starého zákona. Ak je to tak, to asi musí Starý zákon nasledovať aj osud tých starých veštieb.

Nie je to nič neobyčajného, keď sa nejaká žena stane matkou prv, ako sa vydá. Je možné, že jej syn bude popravený, hoci nevinný. Nevidím žiadnu príčinu, prečo by som nemal veriť, že existovali ľudia ako Mária, Jozef a Ježiš. Nie je vôbec dôležité, či tie osoby na svete žili, alebo nie, aby sme to verili, alebo neverili; smelo to môžeme postaviť pod všeobecné pravidlo: Možno to tak bolo. Možno to tak bolo – nuž a čo? Podobá sa pravde, že také osoby raz žili, aspoň osoby im veľmi podobné, pretože všetky dobrodružné poviedky sa zakladajú na nejakej skutočnej udalosti. Napríklad dobrodružstvá Robinsona Crusoa, z ktorých nie je pravdivé ani slovo, sa zakladajú na osobných skúsenostiach plavca Alexandra Selkirka.

Nejde mi o to, či tí ľudia žili alebo nie; ide mi o tú rozprávku o Ježišovi Kristovi, ako sa podáva v Novom zákone; a o tú divokú a blúznivú náuku, ktorá z nej čerpala; proti tej bojujem, pretože keď beriem rozprávku v tom svetle, ako sa nám podáva, je to rúhavá a oplzlá rozprávka a nič viac. Rozprávka hovorí o mladej žene, ktorá bola zasnúbená a ktorá v tomto stave zasnúbenia bola sprznená akýmsi duchom, ktorý prišiel k nej pod bezbožnou zámienkou, opísanou v Lukášovi (1, 35): Mária povedala anjelovi: „Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám?“ Anjel jej odpovedal: „Duch svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni“.

Napriek všetkému si ju Jozef zobral za ženu a stal sa súperom toho ducha. Všetko je to veľmi pochopiteľné, len keby sa niekde našiel čo len trochu poctivý kňaz, ktorý by sa za túto „svätú“ oplzlosť nemusel hanbiť.

Máriu nazývajú kňazi dodnes „pannou“, hoci podľa Matúša (13, 55 a 56) a početných iných miest v biblii mal Ježiš sestry aj bratov.

Oplzlosť v záležitostiach viery, čo aj veľmi nábožne zaobalená, je vždy dôkazom bájnosti a podvodu, lebo ak máme veriť v nejakého boha, nemôžeme veriť v rozprávky o ňom, ktoré sa dajú naladiť rozpustilo a smilne, ako napríklad táto. Táto rozprávka (o Máriinom synovi) nie je o nič lepšia ako rozprávky o Jupiterovi a Lede, o Jupiterovi a Európe alebo o ktoromkoľvek inom záletníctve Jupitera; ukazuje len, ako už bolo naznačené v prvom diele Veku rozumu, že kresťanská viera je založená na pohanskom bájosloví.

Dejepisná časť Nového zákona sa pre osobu Ježiša Krista obmedzuje na veľmi krátku dobu necelých dvoch rokov; všetko sa deje v jedinej zemi a skoro na jednom mieste, takže sa nedá očakávať, žeby časové, miestne a okolnostné nezhody, ktoré tak svedčia proti pravdivosti Starého zákona a dokazujú jeho podvodnosť, mohli sa nachádzať v rovnakej častosti aj tu.

Pri porovnaní so Starým zákonom je Nový zákon jednoaktová fraška, kde niet miesta pre početnejšie omyly a chyby. Je tam však predsa len niekoľko tak kričiacich nezhôd a nedôsledností, ktoré okrem podvodu s domnelým proroctvom postačia na dôkaz, že rozprávka o Ježišovi Kristovi je číra nepravda.

Predkladám to ako základné tvrdenie, ktoré sa nijako nedá vyvrátiť, že zhoda všetkých častí nejakej historky ešte nedokazuje, že tá historka je pravdivá, pretože časti môžu súhlasiť aj vtedy, keď je celá rozprávka lživá; po druhé, nezhoda častí nejakej rozprávky dokazuje, že celok nemôže byť pravdivý. Zhoda nedokazuje pravdu, ale nezhoda dokazuje vždy nezvratnú lož.

Dejiny Ježiša Krista sú obsiahnuté v štyroch knihách Matúša, Marka, Lukáša a Jána. Prvá Matúšova kapitola začína rodokmeňom Ježiša Krista a to isté platí o Lukášovej tretej kapitole. Aj keby tie dva rodokmene úplne súhlasili, nedokazovalo by to, že tie rodokmene sú pravé, pretože aj tak by mohli byť umele zostavené a vymyslené; ak však nesúhlasia a odchyľujú sa jeden od druhého v mnohých podrobnostiach, je to dôkaz, že nie sú pravé.

Ak má pravdu Matúš, klame Lukáš; ak hovorí pravdu Lukáš, klame Matúš. Pretože nemáme rozhodcu, ktorý by nám odporúčal veriť jednému alebo druhému, nemôžeme veriť žiadnemu; a ak im nemožno veriť už na začiatku toho, čo vravia, a chcú dokazovať, nemajú právo žiadať od nás, aby sme im uverili čo len jedno ďalšie slovo.

Pravda je vec jednoliata a aj keby sme chceli pripustiť, že autori evanjelií boli nadšení Bohom a že im bolo zjavené, čo mali písať, nedá sa uveriť, žeby tie nadšenia a zjavenia mohli jedno druhé porážať. Buď sú evanjelisti podvodníci, alebo napísali knihy, im pripisované, celkom iní ľudia, ako sa to stalo aj v Starom zákone.

Matúš podáva Kristov rodokmeň (1, 6) od Dávida až po Jozefa, muža Márie, a po Krista napočítal 28 pokolení. Lukáš udáva Kristov rodokmeň od Kristovho mena cez Jozefa, muža Márie, až po Dávida a vydáva mu to 43 pokolení. V obidvoch rodokmeňoch sú rovnaké len dve mená, a to Jozef a Dávid. Pre prehľadnosť radšej predkladám obidva Kristove rodokmene od Jozefa po Dávida.

32. Rodokmeň Ježiša Krista podľa Matúša

Vo Svätom písme Starého i Nového zákona, kapitola 1, verše 1 – 16 (Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda, Rím 1995).

1 Rodokmeň Ježiša Krista, syna Dávidovho, syna Abrahámovho. 2 Abrahám mal syna Izáka, Izák Jakuba, Jakub Júdu a jeho bratov, 3 Júda Faresa a Záru z Tamary. Fares mal syna Ezroma, Ezrom Arama. 4 Aram mal syna Aminadaba, Aminadab Násona, Náson Salmona, 5 Salmon mal syna Bóza z Rachaby, Bóz Obeda z Rút, Obed Jesseho 6 a Jesse kráľa Dávida.

Dávid mal syna Šalamúna z Uriášovej ženy. 7 Šalamún mal syna Roboama, Roboam Abiáša, Abiáš Azu, 8 Aza Jozafata, Jozafat Jorama, Joram Oziáša. 9 Oziáš mal syna Joatama, Joatam Achaza, Achaz Ezechiáša. 10 Ezechiáš mal syna Manassesa, Manasses Amona, Amon Joziáša, 11 Joziáš Jechoniáša a jeho bratov za babylonského zajatia.

12 Po babylonskom zajatí Jechoniáš mal syna Salatiela, Salatiel Zorobábela, 13 Zorobábel Abiuda, Abiud Eliakima, Eliakim Azora. 14 Azor mal syna Sadoka, Sadok Achima, Achim Eliuda. 15 Eliud mal syna Eleazara, Eleazar Matana, Matan Jakuba. 16 Jakub mal syna Jozefa, manžela Márie, z ktorej sa narodil Ježiš, nazývaný Kristus.

17 Všetkých pokolení od Abraháma po Dávida bolo štrnásť, od Dávida po babylonské zajatie štrnásť a štrnásť od babylonského zajatia po Krista.

33. Rodokmeň Ježiša Krista podľa Lukáša

V evanjeliu podľa Lukáša kapitola 3, verše 23 – 38:

23 Keď Ježiš začal účinkovať, mal asi tridsať rokov. A mysleli si, že je synom Jozefa, ktorý bol synom Heliho, 24 on Matata, on Léviho on Melchiho, on Janneho, on Jozefa, 25 on Matatiáša on Amosa, on Nahuma, on Esliho, on Naggeho, 26 on Maatu, on Matatiáša, on Semeja, on Jozecha, on Jódu, 27 on Joannu, on Rézu, on Zorobábela, on Salatiela, on Nériho, 28 on Melchiho, on Addiho, on Kozama, on Elmadama, on Era, 29 on Jezusa, on Eliezera, on Jorima, on Matata, on Léviho, 30 on Simeona, on Júdu, on Jozefa, on Jonama, on Eliakima, 31 on Meleu, on Mennu, on Matatana, on Nátana, on Dávida, 32 on Jesseho, on Obeda, on Bóza, on Salu, on Násona, 33 on Aminadaba, on Admina, on Arniho, on Ezroma, on Faresa, on Júdu, 34 on Jakuba, on Izáka, on Abraháma, on Táreho, on Nachora, 35 on Serucha, on Ragaua, on Fáleka, on Ebera, on Salu, 36 on Kainana, on Arfaxada, on Sema, on Noema, on Lamecha, 37 on Matuzalema, on Henocha, on Jareda, on Maleleela, on Kainana, 38 on Enosa, on Seta, on synom Adama, ktorý bol od Boha.

Od narodenia Dávida do narodenia Krista je to celých 1 680 rokov, a pretože doba Kristovho života nie je tu započítaná, je to 27 po sebe nasledujúcich pokolení. Ak chceme zistiť priemernú dobu, pripadajúcu na každého z hore menovaných mužov, kým sa mu narodil jeho prvý syn, je to priemerne 40 rokov.

Keďže priemerný vek vtedajších ľudí bol asi rovnaký ako dnešných, je nezmyslom domnievať sa, že všetci menovaní boli 40-ročnými starými mládencami, keď sa ženili, najmä keď vieme, že Šalamún a mnohí iní z tých králikov mali mnoho a mnoho žien a ženštín, už keď mali 20 rokov. Tieto rodokmene teda nielen že nie sú možnou pravdou, ale sú aj nemožnou lžou. Lukášov zoznam ponecháva na každú z jeho 43 rodín 27 rokov, kým dostala prvého syna, čo je príliš dlho.

Keď teda vidíme, ako títo dvaja svätí muži, Matúš a Lukáš, začínajú svoje opisy Ježišovho života takým okatým klamstvom, ako dokazujú tieto dva rodokmene, aký dôkaz môže sa nám predložiť, aby sme uverili všetkému ostatnému, čo sa v tých písmach píše?

Ak sa im nedá veriť ich správa o prirodzenom slede pokolení, ako im veriť, keď rozprávajú o veciach nadprirodzených a nemožných, ako že Ježiš bol syn Boha živého? Splodený z ducha svätého a že anjel oznámil jeho narodenie jeho matke? Keby boli pochybili len v jednom rodokmeni, ako by sme im mohli uveriť v druhom? Ak Ježišov prirodzený pôvod je vymyslený a umelo, vlastne veľmi neohrabane zostavený, čo si máme myslieť o jeho domnele nadprirodzenom pôvode, než že je tiež falšovaný, vymyslený a prispôsobený, že je bájkou? Či sa nájde na svete jediný človek, ktorý má rozvahu a rozum, ktorý by sa odvážil postaviť celú svoju blaženú budúcnosť na takú nemožnú vieru, protiviacu sa slušnosti a rozprávanú mužmi, ktorí hneď na začiatku svojho líčenia boli prichytení pri veľkom klamstve? Nebolo by bezpečnejšie, keby sme ostali pri jednoduchej a prostej viere v jedného istého Boha, než aby sme sa oddali nebezpečenstvu utopenia sa v mori nemožných, nezmyselných, neslušných a protirečiacich si rozprávok?

No naša prvá otázka v súvislosti s knihami Nového zákona bude tak ako pri Starom zákone, či sú tie knihy pravé a spoľahlivé. Napísali ich osoby, ktorým sa pripisujú? Na tomto základe sa tým knihám verilo všetko, čo čudesné obsahovali. No ohľadom toho bodu niet žiadneho písomného svedectva ani pre ani proti a zostáva len pochybnosť a pochybnosť je opak viery.

Preto stav, v ktorom sa tie knihy nachádzajú, svedčí proti nim, pokiaľ totiž dôkaz tohto druhu siaha. Ale aj okrem toho sa hlása, že knihy, zvané evanjeliá, napísali Matúš, Marek, Lukáš a Ján a o tom je dôkaz, že to nie je pravda, že sú to knihy podvrhnuté, lživé.

Neporiadny stav tých spisov, ktoré majú byť dejepisnými, mlčanie jednej knihy o veciach, opísaných v druhej a nesúhlas, panujúci medzi správami, o ktorých sa zmieňuje každá, to všetko dokazuje, že to robili rozličné neznáme osoby mnoho rokov po opisovaných udalostiach; každý si urobil svoju rozprávku, ako vedel a ako veci rozumel. Dokazuje to, že to nie sú spisy mužov, žijúcich medzi sebou v priateľstve, ako sa možno domnievať o apoštoloch; nakoniec to dokazuje, že tieto spisy boli vyrobené ako tie starozákonné, celkom inými osobami, ako sú tie, ktorých mená nesú.

Rozprávka o zvestujúcom anjelovi, čo cirkev nazýva nepoškvrneným počatím, sa vôbec nespomína v knihách Marka a Jána a v knihách Matúša a Lukáša sa rozpráva vždy inakšie; Matúš vraví, že anjel sa zjavil Jozefovi, Lukáš vraví, že sa zjavil Márii; ale títo obidvaja, Jozef aj Mária, sú predsa tými najnespoľahlivejšími svedkami, akých si vieme predstaviť, lebo v takej záležitosti by sme mali mať iné osoby, ktoré by svedčili pre nás a nie, aby svedčili pre seba.

Keby nejaká dievčina, ktorá sa dnes stala matkou, hoci aj pod prísahou o sebe tvrdila, že počala z nejakého ducha a že jej to povedal nejaký anjel, kto z tých najsilnejšie veriacich kresťanov by jej to uveril? Celkom iste nikto. Prečo by sme mali veriť to isté inej židovskej deve, ktorú sme nikdy nevideli a o ktorej nám to povedal niekto, koho nepoznáme a nevieme ani to, kto to rozpráva, kedy a kde?

Aké podivné a nedôsledné je u veriaceho, že rovnakú okolnosť a udalosť by považoval u niekoho za lživú a nemožnú, hoci ju považuje za pravú, keď o nej číta v Písme, ale nevie ani, kto to píše, ani odkiaľ to vie.

Rozprávka o Herodesovi a vraždení nemluvniat do dvoch rokov sa nachádza len v Matúšovi a z ostatných evanjelistov ani jeden o nej nič nepíše. Keby tá udalosť bola pravá, boli by o nej iste vedeli všetci, čo vtedy písali o Ježišovi a bolo by to bývalo príliš nápadné a dôležité, než aby to obišli mlčaním, keby tomu boli verili.

Len jeden evanjelista nám rozpráva, že Mária a Jozef unikli smrti svojho dieťaťa Ježiša súc varovaní anjelom, ktorý ich poslal do Egypta. Zabudol však postarať sa o Jána Krstiteľa, ktorý tiež mal vtedy menej ako dva roky; neutiekol, ale aj tak ostal tak dobre nažive ako Ježiš. Rozprávka sa temer sama usvedčuje zo lži.

Ani dvaja evanjelisti sa nezhodnú v podaní textu kresťanského nápisu na kríži ukrižovaného Krista; okrem toho Marek vraví, že Kristus bol ukrižovaný o 3. hodine (o 9. ráno), Ján udáva 6. hodinu (teda 12 hod., na poludnie). Podľa Jána bol rozsudok vynesený až o 6. hodine, teda na poludnie, takže poprava sa nemohla udiať skôr ako popoludní. Marek však tvrdí, že ukrižovanie sa stalo o 3. hodine (Mk 15, 25 a Jn 19, 14).

Nápisy na kríži sa udávajú takto:

Matúš (27, 37): Toto je Ježiš, kráľ židovský.
Marek (15, 26): Kráľ židovský
Lukáš (23, 38): Tento je kráľ židovský
Ján (19, 19): Ježiš Nazaretský, kráľ židovský

Z týchto dosť nepatrných rozdielov môžeme usudzovať, že autori evanjelií, nech už boli ktokoľvek a žili kdekoľvek, iste neboli prítomní udalosti ukrižovania. Jediný z apoštolov, ktorý bol možno neďaleko miesta ukrižovania, Peter, keď prišiel do ťažkostí ako Ježišov učeník, zaklínal sa a dušoval, že toho človeka nepozná; nás teraz vyzývajú, aby sme tomu istému Petrovi uverili, keď nám o tom človeku káže, že to bol boží syn – a to nám vraví zradca a krivoprísažník. Keď sa zaklínal, že ho ani nepozná, bol už viac ako rok jeho učeníkom. Ako môžeme veriť takému človekovi? Aj správy, ktoré sa nám v evanjeliách o ukrižovaní podávajú, sú medzi sebou v podrobnostiach veľmi rozdielne.

Matúš (27, 45) rozpráva:

„Od dvanástej hodiny nastala tma po celej zemi a trvala až do tretej hodiny popoludní (51). A hľa, chrámová opona sa roztrhla vo dvoje odvrchu až dospodku, zem sa triasla a skaly pukali. Otvorili sa hroby a mnohé telá zosnulých svätých vstali z mŕtvych. Vyšli z hrobov a po jeho vzkriesení prišli do svätého mesta a ukázali sa mnohým.“

Takto blúznivo rozpráva o tom tento autor, ale nepodporuje ho ani jeden z ostatných evanjelistov. Pisateľ knihy, pripisovanej Markovi nespomína nijaké zemetrasenie, ani pukanie skál, ani otváranie sa hrobov a vstávanie mŕtvych, ani ich ukazovanie sa atď. O týchto bodoch mlčí aj evanjelista Lukáš. Ján podrobne opisuje udalosti pri Ježišovej smrti, ale nevie nič o zatmení, o chrámovej opone, o zemetrasení, o skalách, hroboch, ani vstávaní mŕtvych.

Keby bola pravda, že sa tie veci udiali a keby autori týchto kníh boli žili v dobe, keď sa to stalo, a boli by to osoby, ktorým sa tie knihy pripisujú, totiž apoštoli Matúš, Marek, Lukáš a Ján, nebolo by im bývalo možné aj bez božieho zjavenia vynechať takéto dôležité veci vo svojich správach, ak chceli byť verní dejepisci prežitých a zakúsených udalostí.

Ak sa tie udalosti stali, boli predsa príliš nápadné a všeobecne známe, aby o ne neboli zavadili súčasné osobnosti verejného života a príliš dôležité, aby sa obišli mlčaním. Veď všetci títo domnelí evanjelisti museli vedieť o zemetrasení, ak bolo nejaké, lebo nemohli byť od neho veľmi vzdialení. Otváranie hrobov, vstávanie mŕtvych z hrobov a ich chodenie po meste je ešte dôležitejšie ako zemetrasenie. Zemetrasenie je vždy možné a je prirodzené, takže nič nadpozemského nedokazuje. Otvorenie hrobu a vstávanie mŕtvych je nadprirodzené a hodí sa kňazom veľmi dobre do ich učenia, pre ich zásady a kázne. Keby to bola pravda, boli by už o tom napísali do svojich kníh celé kapitoly a nebol by o tom pomlčal ani jeden.

Namiesto toho sa uvádzajú všelijaké nedôležité podrobnosti, ako že ten povedal to a onen ono, kým najdôležitejšie veci, ak sa nejaké vyskytli, sa vynechávajú alebo len krátko spomenú. Často sa o niečom zmieňuje len jeden evanjelista a ostatní skromne mlčia, lebo o tom nevedia, či vedieť nechcú.

Lož sa dá ľahko vysloviť, ale ťažšie je vyslovenú lož dokázať. Spisovateľ Matúš by nám mal povedať, kto boli tí svätí, čo vstali z hrobov a prišli do mesta, čo sa s nimi potom stalo, kto ich videl a poznal atď.; on sám sa neopovažuje povedať, že ich videl; nevie, či prišli nahí alebo oblečení, kde vzali odevy a či navštívili svoje pôvodné domovy, hlásili sa k svojim bývalým ženám a majetkom, ako ich prijali ich pozostalí, či podali žaloby na vrátenie svojich majetkov a vyhádzali z nich ich terajších držiteľov; či zostali na zemi a venovali sa svojmu bývalému povolaniu, alebo či len kázali a čo; alebo či sa položili späť do svojich hrobov a znovu zomreli a potom sa sami pochovali aj zahrabali.

Veru je to veľmi čudné, že naraz sa vrátila z hrobov k životu celá armáda svätých a nikto nevie, kto to bol, kto ich videl, a nič sa o tom ďalej nehovorí, ani že tí svätí nemali jediné slovo, ktoré by nám boli povedali pre naše spasenie. Ak to boli proroci, ktorí zaživa toľko toho nahovorili, iste by boli niečo nakvákali. Mohli nám všeličo povedať a mali by sme pohrobné proroctvá, ktoré by ešte lepšie priťahovali poverčivých ako životné proroctvá. A keby to boli bývali Mojžiš, Áron, Jozue, Samuel, Dávid alebo podobní, nebol by ostal v Jeruzaleme ani jeden neobrátený Žid.

Keby to bol Ján Krstiteľ a svätí z jeho doby, každý by ich poznal a ich kázne by ďaleko predbehli všetky kázne apoštolov. Ale namiesto toho títo svätí naraz ako Jonášova bylina cez noc vyrástli bez všetkého účelu, aby ráno uvädli a zmizli.

Po rozprávke o ukrižovaní nasleduje rozprávka o vzkriesení a v nej tak ako v predchádzajúcej sa spisovatelia tak líšia od seba, že je to dôkaz, že nikto z ich pri tom nebol. V Matúšovej knihe sa hovorí, že keď Ježiša položili do hrobu, požiadali Židia Piláta o stráž k hrobu, aby vraj Ježišovi učeníci neukradli jeho telo. Následkom tejto žiadosti bol hrob zapečatený, strážený a kameňom zavalený. Ostatní evanjelisti nevedia nič ani o žiadosti, ani o stráži, ani o pečati a podľa nich nestalo sa nič také.

Matúš potom rozpráva (28, 1), že na sklonku soboty, keď začalo svitať na nový deň, prišla Mária Magdaléna a druhá Mária, aby dohliadli na hrob. Marek vraví, že to bolo pri východe slnka a Ján, že to bolo ešte za tmy. Lukáš vraví, že to boli Mária Magdaléna a Johana, matka, Mária, matka Jakubova a iné ženy, ktoré išli k hrobu. Ján vraví, že to bola Mária Magdaléna samotná. Tak pekne sa zhodujú aj v tomto svedectve!

Všetci vedeli o Márii Magdaléne: bola to ženská veľmi známa a mohlo sa ľahko stať, že práve bola na potulke. Matúš pokračuje (2):

„Keď sa pominula sobota, na úsvite prvého dňa v týždni prišla Mária Magdaléna a iná Mária pozrieť hrob. Vtom nastalo veľké zemetrasenie, lebo z neba zostúpil Pánov anjel, pristúpil, odvalil kameň a sadol si naň.“

Ostatní evanjelisti nevedia nič o novom zemetrasení, ani o anjelovi, ktorý by bol kameň odvalil a naň sa posadil. Marek vraví, že jeden anjel bol vnútri v hrobe, sediac na pravej strane. Lukáš vraví, že tam boli dvaja stojaci anjeli. Ján ich má tiež dvoch, obidvoch sediacich, jedného u hlavy, druhého u nôh hrobu. Matúš pokračuje, že ten anjel sediaci na kameni pred hrobom, povedal ženám, že Kristus vstal a že ženy sa rýchle vzdialili. Marek rozpráva, ako sa ženy čudovali, keď videli odvalený kameň; vošli do hrobu a tam im sediaci anjel povedal novinu. Lukáš to nechá rozprávať ženám dvomi anjelmi, stojacimi v hrobe a Ján líči, ako Ježiš sám to povedal Márii Magdaléne, ktorá nevošla do hrobu, ale len sa do neho pozrela. Keby autori týchto evanjelií prišli k súdu a chceli podať svoje svedectvo podobným spôsobom, ako robia tu, iste by im všetkým za krivú prísahu odrezali uši a aj by si to zaslúžili. Nuž takéto sú tie sväté dôkazy a toto sú tie knihy, ktoré sa podvodne vydávajú veriacemu svetu za božie zjavenie a nezmeniteľné božie slovo.

Autor Matúšovej knihy potom pridáva historku,, o ktorej nič nevie žiadna iná kniha evanjelií. Keď vraj ženy od hrobu odišli, niektoré zo stráží, postavených k hrobu, prešli do mesta a oznámili biskupom všetko, čo sa stalo. Títo sa poradili so staršími a dali veľa peňazí vojakom so slovami (Mt 28, 13 – 15):

„Tak vravte: »V noci prišli jeho učeníci, a kým sme my spali, oni ho ukradli.« 14 A keby sa to dopočul vladár, my ho uchlácholíme a postaráme sa, aby sa vám nič nestalo.“ 15 Oni vzali peniaze a urobili tak, ako im poučili. A toto sa hovorí medzi Židmi až do dnešného dňa.“

Tieto posledné slová: „až do dnešného dňa“ sú dôkazom, že tú knihu nemohol písať žiaden Matúš, ale že bola napísaná dlho po udalostiach, ktoré opisuje. Tie slová znamenajú, že od tej doby uplynulo iste mnoho času. Bolo by predsa nezmyslom hovoriť takto o udalosti, ktorá sa stala za našej doby. Ak majú mať takéto slová nejaký rozumný význam, musela uplynúť medzi udalosťami a ich spísaním značná doba najmenej niekoľkých pokolení.

Nezmyselnosť tejto rozprávky je teda zrejmá a autor Matúšovej knihy sa tu prezrádza ako slabý a hlúpy človek. Rozpráva rozprávku, ktorá čo do svojich možností odporuje sama sebe. Ak bola k hrobu postavená stráž, tá mohla byť neskôr podplatená, aby povedala, že keď spala, ukradli učeníci Kristovo telo a ich spanie bolo príčinou, že tomu nemohli zabrániť. Ak však spali, ako mohli vedieť, čo sa dialo a kto čo robil? Predsa vravia, že to urobili Ježišovi učeníci. Keby niekto chcel podávať pred súdom svedectvo o niečom, čo sa stalo a ako sa to stalo, kým on spal, kto by mu mohol uveriť? Také dôkazy postačia možno pre kňaza a náboženstvo, ale nie pre mysliaceho človeka.

Prikročím teraz k dôkazom domnelého zjavenia sa Ježiša po jeho zmŕtvychvstaní .

Matúš vraví (28,7), že anjel zvestoval ženám, že Ježiš ich predišiel a išiel už do Galiley, aby to povedali jeho učeníkom a tí aby sa tam ponáhľali, aby ho tam videli. Ale už dva verše ďalej necháva ten istý autor samého Ježiša zjaviť sa im a povedať im to isté – aby išli do Galiley a tam ho mohli vidieť aj s jeho učeníkmi.

Ženy ten odkaz rýchlo vykonali a (16) všetkých jedenásť učeníkov išlo ihneď do Galileje na horu, ktorú im bol Ježiš uložil a uvidiac ho klaňali sa mu, ale niektorí pochybovali.

Autor Jánovej knihy nám však rozpráva niečo celkom iné (20, 19): Večer v ten istý prvý deň v týždni, keď boli učeníci zo strachu pred Židmi zhromaždení za zatvorenými dverami, prišiel Ježiš, postavil sa doprostred a povedal im: „Pokoj vám!“

Ako sa tie dve správy zhodujú? Podľa Matúša videli Ježiša najprv v Galilei na jednej hore, kam ich Ježiš poslal; podľa Jána boli niekde v Jeruzaleme, kde sa skrývali zo strachu pred Židmi, bez nejakého poslania alebo dohovoru.

Ešte silnejšie oponuje Matúšovi Lukáš, keď rozpráva najmä to, že učeníci uvideli Ježiša v Jeruzaleme večer toho istého dňa, ako vstal z mŕtvych a že ich tam bolo všetkých jedenásť (24, 13 a 33).

Nuž, je to možné, ak nechceme predpokladať, že títo autori vedome klamú, aby jediný z nich mohol byť Ježišovým učeníkom alebo apoštolom? Keby bol Matúš apoštolom, za ktorého sa vydáva, musel byť medzi tými jedenástimi buď v Galilei alebo v Jeruzaleme, pretože medzi nich patril a všetci tam vraj boli; ako by sa dalo očakávať, že on to vie inakšie ako Ján, ktorý tiež bol apoštolom a iste bol medzi nimi na jedenom alebo druhom mieste? A tak jedno apoštolské svedectvo poráža druhé. Marek nevie nič o schôdzke Ježiša a jedenástich v Galilei, ale rozpráva (16, 12), že sa Ježiš po svojom zmŕtvychvstaní zjavil dvom z nich, idúcimi po ceste a títo dvaja to povedali ostatným, ktorí tomu nechceli veriť.

Aj Lukáš má rozprávku o dvoch učeníkoch, idúcich prvý deň po sobote do Emauz. Tam sa k nim pridal Ježiš, no nepoznaný a zostal s nimi až do večera; pri večeri sa nechal poznať, no zmizol; ešte toho večera sa zjavil jedenástim učeníkom v Jeruzaleme, ktorý je sedem a pol míle od Emauz. A tak každý svedok svedčí o inom a jediné, čo majú spoločné, je tajnostkárstvo, s ktorým sa Ježiš zjavoval či už na hore v Galilei alebo za zatvorenými dverami v Jeruzaleme. Bolo to vždy skrývanie sa. Načo bolo dobré? Na jednej strane je to zamerané priamo proti Ježišovmu cieľu, ktorým bolo presvedčiť svet o tom, že vstal z mŕtvych. Na druhej strane to poukazuje na to, že pisatelia histórie sa báli napísať, že sa Ježiš zjavil, lebo o tom by bol musel vedieť aj niekto okrem nich a takého nebolo.

Preto robili so zjavovaním Ježiša také veľké tajnosti. Jediný Pavol spomína, že Ježiša videlo naraz viac ako päťsto bratov; tých päťsto to nevraví za seba, že by ho boli videli; je to svedectvo jedného muža, a to ešte takého muža, ktorý podľa vlastného priznania tomu v dobe, keď sa to malo stať, neveril. Jeho správa, ak je on autorom 15. kapitoly 1. listu Korintským, kde sa o tom píše, podobá sa svedkovi, ktorý prichádza k súdu pod prísahou udať, že čo nedávno pod prísahou vydával za pravdu, je lož. Človek môže mať dôvody a má právo zmeniť svoju mienku, ale toto právo sa nedá upotrebiť vo vzťahu k minulým udalostiam.

34. Nanebovstúpenie

Prikročím teraz k poslednému výjavu, k nanebovstúpeniu. Tu musí ustúpiť na stranu strach pred Židmi a všetko ostatné: ak je to pravda, pečatí to celé kresťanské učenie a celú Ježišovu činnosť. Záležalo na tom aj Ježišovým učeníkom, aby to mohli používať ako najdôležitejší dôkaz pri svojich kázňach, ak mali mať úspech.

Ježišove slová o nanebovstúpení boli prehlásenia alebo sľuby, nech už boli prednesené skryte na pustej hore v Galilei alebo za zamknutými dverami v Jeruzaleme a nestačili ako svedectvom pred verejnosťou. Bolo nevyhnutné, aby tento posledný výjav bol presvedčivý a prekonal všetku nedôveru a vylúčil všetky pochybnosti; malo sa to konať tak verejne a nepopierateľne, ako že na oblohe svieti slnko. Mohlo to byť aspoň také verejné, ako sa vraví, že bolo verejným ukrižovanie, aby ho mohol každý vidieť. Ale k veci. Predovšetkým si treba uvedomiť, že autor Matúšovej knihy o tom nevie a teda ani nepíše ani slovko. To isté treba povedať o spisovateľovi Jánovho evanjelia, v ktorom tiež niet o nanebovstúpení ani slabiky.

Keď o tom uvažujeme, vieme si predstaviť, žeby títo dvaja apoštoli, ktorí robia, ako keby boli všetko videli na vlastné oči a všetko vypisujú do najmenších podrobností, mohli o tom úplne pomlčať, keby boli verili, že je na tom aspoň slovko pravdy? Autor Markovej knihy sa o tom zmieňuje veľmi zbežne, len škrtnutím pera, ako keby sa mu nechcelo klamať, alebo sa za rozprávku hanbil. Celkom tak to robí aj Lukáš.

Ani Marek s Lukášom sa nezhodujú čo do miesta poslednej udalosti, Ježišovho lúčenia sa s učeníkmi. Marek píše, že sa Ježiš zjavil jedenástim učeníkom, keď sedeli pospolu (16, 14) najskôr v meste Jeruzalem, preberajúc niečo z reči, ktorú k nim Ježiš mal pred chvíľou; autor končí zrazu ako školák svoju úlohu slovami: „Keď Pán prestal s nimi hovoriť, bol vzatý hore do neba a posadil sa na božiu pravicu“.

Autor Lukášovho evanjelia umiestňuje nanebovstúpenie do Betánie (24, 50), kam Ježiš vyviedol jedenástich apoštolov z Jeruzalema (verš 33). „I stalo sa, keď im žehnal, že sa od nich bral a bol nesený hore až do neba“. Celkom tak sa píše o Mohamedovi a Mojžišovi. Juda vo svojej epištole uvádza, že archanjel Michal viedol o Mojžišovo telo spor s diablom. Keby sme uverili jednej alebo druhej rozprávke, mali by sme o Bohu veľmi mizernú predstavu.

Prebrali sme štyri evanjeliá, pripisované Matúšovi, Markovi, Lukášovi a Jánovi a spoznali sme, že celé obdobie ukrižovania a nanebovstúpenia netrvalo dlhšie ako najviac tri až štyri dni a že sa všetky podrobnosti odohrali v Jeruzaleme alebo jeho najbližšom okolí.

Myslím si, že nie je možné, žeby sa v niektorej známej rozprávke našlo tak mnoho a tak krikľavých nezmyslov, nezrovnalostí a nezhôd ako v týchto knihách. Je ich oveľa viac a sú krikľavejšie, ako som sa nazdal, keď som ich začal skúmať a keď som začal písať prvý diel Veku rozumu. Nemal som vtedy po ruke Starý ani Nový zákon a nemohol som si ich obstarať.

Môj zdravotný stav aj obavy, že prídem o život, boli zo dňa na deň povážlivejšie a pretože som mal v úmysle zanechať po sebe niečo o týchto veciach, neostávalo mi iné, ako byť stručný a rýchly. Úvodné slová som napísal z pamäti, ale sú správne a úsudky o týchto knihách sú výsledkami najjasnejšieho a dávno pojatého presvedčenia, že celá biblia Starého i Nového zákona nie sú ničím iným ako podvodom na ľuďoch a že správy o Ježišovi Kristovi ako božom synovi, ktorý zomrel preto, aby uchlácholil rozhnevaného Boha-otca a spasil ľudstvo, sú len vybájené výmysly, nepoctivé a nečestné pre ľudí a urážlivé pre Boha.

Takže za jediné správne náboženstvo považujem deizmus, pod ktorým som už dávno myslel a aj dnes myslím vieru v jedného Boha a napodobnenie jeho povahy, resp. dodržiavanie tzv. mravných cností; a že toto je to jediné, pokiaľ ide o náboženstvo, na čom spočívajú všetky moje nádeje na šťastnú budúcnosť aj po smrti. Tak vravím aj teraz a tak mi, Bože, pomáhaj.

Ale vráťme sa k nášmu predmetu. Pre vzdialenosť doby je nemožné presvedčiť sa naisto, kto boli autori takzvaných evanjelií; to by postačilo k závažnému zapochybovaniu a kde pochybujeme, nemôžeme veriť; nie je ťažké presvedčiť sa zápornou cestou, že tie knihy nenapísali tí, ktorým sa pripisujú. Protichodné údaje v tých knihách dokazujú dve veci:

Predovšetkým, títo spisovatelia neboli očitými svedkami udalostí, ktoré opisujú, lebo by nemohli vypovedať každý inakšie; títo muži neboli ani apoštolmi, o ktorých sa predpokladá, že boli očitými svedkami toho, čo sa dialo.

Po druhé, autori evanjelií, nech nimi bol hocikto, nepracovali v spoločnom úsilí podvádzať, ale každý písal na svoj vlastný vrub a bez vedomia o práci tých druhých.

Tie isté dôkazy, ktorými dokážeme prvú vetu, dokazujú aj pravdivosť druhej vety, že totiž tie knihy nepísali apoštoli. Pokiaľ ide o božie zjavenie autorovi, čo má písať, na niečo také nemôžeme ani pomyslieť, lebo to by sme mohli veriť, že pravda sa dá spojiť ako božie zjavenie s falšou.

Ak boli tí štyria muži očitými svedkami nejakej udalosti, videli ju a počuli slová pri nej hovorené, iste sa aj bez zvláštneho dohovoru medzi sebou zhodnú o mieste a čase, kde a kedy sa niečo stalo. Ak každý o veci dobre vie, nemusia sa dohovárať, aby napísali to isté; tu nemôže jeden napísať, že sa to stalo vonku na jednej hore a druhý, že sa to stalo v meste pod strechou domu a pri zamknutých dverách; podľa jedného pri východe slnka, podľa druhého ešte za tmy.

Nech by sa to stalo kdekoľvek a kedykoľvek, videli by to všetci rovnako a keby nechceli klamať, nemohli by to napísať každý inakšie. Na druhej strane, keby sa tí muži dohovorili na nejakej rozprávke, snažili by sa, aby ich jednotlivé znenia príhody navzájom súhlasili a v ničom si neprotirečili; aby jeden druhého podporovali, aby sa tomu dalo veriť.

Taký súhlas by mohol nahradiť dôkaz pravosti a nepotrebovali by žiadne dohody medzi sebou.

Tie isté opačné údaje, ktoré dokazujú, že autori evanjelií nemali medzi sebou nijaké dohody, dokazujú tiež, že nemali nijaké osobné znalosti o veciach alebo vlastnostiach toho, čo udávali za skutočné udalosti a odkrývali tak nesprávnosť svojich iných svedectiev.

Tieto knihy nemohli písať muži, ako boli apoštoli, ani dohovorení spoločníci a podvodníci. Ako teda vznikli? Nie som jeden z tých, čo tak radi vedia a tvrdia, že v tých knihách je veľa vedomých a úmyselných lží a výmyslov; najviac toho má byť v tzv. Prorockých knihách Starého zákona.

Prorokovanie je, samozrejme, remeselným luhaním. Skoro vo všetkých ostatných prípadoch nie je ťažké rozoznať pokrok, ktorým sa uberala už púha domnienka, podporovaná počas doby ľahkovernosťou, až sa z nej stala lož a hovorilo sa o nej ako o skutočnej udalosti; a kdekoľvek máme nejakú milosrdnú príčinu pre mierny posudok o takej lži, nemali by sme sa proti nej oddávať veľkej prísnosti.

Rozprávka o tom, že sa Ježiš ukázal po svojej smrti zas ako živý, povstala z videní, ktoré často mávajú nesmelé a postrašené povahy ako v sne a ľahkoverné osoby tomu veria. Rozprávky tohto druhu sa rozprávali po zavraždení Cézara a rozprávajú sa často až dodnes po násilných vraždách a úmrtiach nevinných obľúbených osôb. (Pozn. prekl. do češtiny: Tak v Česku v predminulom storočí neveril ľud, že cisár Jozef II. bol skutočne mŕtvy, ale verili, že vstal tajne z hrobu a že príde dokončiť svoje začaté reformné dielo; mnoho rokov čakal ľud cisára Jozefa v celej zemi a nedal si toto očakávanie a vieru v jeho život vyhovoriť.) V takých prípadoch pomáha sústrasť ľudu podobnej viery; dobromyseľnosť predlžuje trvanie rozprávky a nikto sa neopováži popierať ju. Rozprávka ide stále ďalej a rastie malými prídavkami, až konečne sa stane nepopierateľnou pravdou.

Predstavte raz nejakého ducha a ľahkovernosť vyplní hneď dejiny jeho života a určí príčinu jeho zjavenia sa. Jeden to rozpráva tak, druhý inakšie, až nakoniec je o tom duchu toľko rozprávok, ako o Ježišovi a jeho zmŕtvychvstaní v evanjeliách.

Rozprávka o zjavovaní sa Ježiša po smrti sa rozpráva s toľkými prídavkami prirodzeného,aj nadprirodzeného i nemožného, že je ťažko rozoznať skutočnosť od výmyslu. Opisuje sa, ako sa Ježiš náhle objavil pri zatvorených dverách a náhle zasa zmizol; raz je hladný, sadne si k stolu a je aj pije. Rozprávači si však nepamätajú všetky k veci patriace podrobnosti a tak sa prezradia. V jednej rozprávke sa vraví, že všetky šaty, ktoré mal na sebe, zanechal v hrobe; zabudli však zaopatriť mu nové šaty, v ktorých sa mohol neskoršie ukázať medzi ľuďmi. Keď ho potom nechajú vystúpiť na nebo, zabudnú povedať, či sa najprv vyzliekol a zanechal po sebe šaty, alebo ich zobral so sebou do neba. V rozprávke o Eliášovi sa na to pamätá a nechajú ho zhodiť zo seba jediný plášť, ktorý stále nosil a odobrať sa do neba na ohnivom voze bez šiat, aby sa mu azda ten plášť nevznietil a on na ceste do neba nezhorel.

Kto nie je oboznámený s cirkevnými dejinami, mohol by sa domnievať, že kniha zvaná Nový zákon bola známa už v časoch prvého kresťanstva; práve tak sa mnohí domýšľajú, že knihy známe ako Mojžišove, boli známe od čias Mojžiša. V skutočnosti je to celkom inakšie; prvé knihy Nového zákona sa objavili až 300 rokov po dobe, o ktorej sa vraví, že v nej žil Ježiš.

Nevie sa, v ktorej dobe vznikli knihy, ktorých autorstvo sa pripisuje Matúšovi, Markovi, Lukášovi a Jánovi a kedy sa začali ukazovať veriacim. Niet ani najmenšieho dôkazu o tom, kto boli ich pisatelia a kedy asi boli zostavené. Rovnako mohli dostať mená po iných apoštoloch.

Žiadna z existujúcich kresťanských cirkví nepozná a nemá pôvodný rukopis svojich kníh práve tak, ako Židia nemajú tie dve kamenné dosky, na ktoré vraj sám Hospodin na hore Sinaj napísal svoj zákon. A keby aj niektorá mala nejaký rukopis, nebolo by najmenšieho dôkazu jeho pravosti. V dobe, keď sa tie knihy zostavovali, neexistovala tlač a následkom toho nebola možnosť overenia pravosti obsahu kníh a listín.

Vtedy sa knihy šírili ručným opisovaním, pričom každý mohol obsah ľubovoľne meniť a nazývať to prvotným rukopisom. Môžeme sa domnievať, že by sa to zrovnávalo so všemohúcnosťou vševediaceho Boha, aby svoju vôľu zveril a odovzdal ľuďom takým chatrným a neistým spôsobom, kde tak ľahko môže dôjsť k prekrúteniu, zmenám a falšovaniu?

Vďaka tlači dnes nemôžeme zmeniť, napodobniť ani sfalšovať ani jediné steblo slamy alebo trávy, ktoré Boh nechá rásť, ale božie slovo, od ktorého závisí spása celého sveta, môžeme meniť a prerábať práve tak ľahko ako ľudské slovo.

Z vlastnej skúsenosti uvádzam tento prípad: Prvá časť Veku rozumu sa netlačila ešte ani dva roky a už sa mi tam votrela jedna veta, ktorú som nikdy nenapísal. Tá veta znie: „Lukášova kniha bola prijatá väčšinou len jedného hlasu.“ Možno je to pravda, ale ja som to nenapísal. Niekto, kto sa vo veci vyznal, urobil bezpochyby nejakú poznámku pod riadky knihy tlačenej v Amerike alebo v Anglicku a keď sa kniha pretláčala, považoval to nový sadzač za podstatnú poznámku spisovateľa, patriacu k celku a vysádzal to, čím ma urobil autorom tej vety. Keď sa toto mohlo stať behom takej krátkej doby pri bežnom spôsobe tlače, ktorý nedovoľuje, aby sa jednotlivé výtlačky knihy mohli meniť, čo všetko sa mohlo stať za takú dlhú minulú dobu s písmom bez pomoci tlače, keď si každý musel svoju knihu vlastnoručne opisovať a mohol do nej pridávať, mohol, čo chcel uberať a mohol to vydávať za pravý rukopis.

Asi tristopäťdesiat rokov po dobe, keď vraj žil Ježiš, bolo mnoho spisov toho druhu, o ktorom hovoríme, rozšírené v rukách rozličných jednotlivcov; potom začala cirkev v spolupráci so svetskou mocou tie spisy zbierať a urobila z nich náboženský zákonník, ktorý máme pred sebou vo forme kníh Nového zákona. Potom sa rozhodovalo väčšinou pri hlasovaní, ktorý zo zmienených spisov by mohol byť v celej ich zbierke božím slovom a ktorý nie. Židovskí rabíni takýmto spôsobom hlasovania už dávno rozhodli o pravosti kníh Starého zákona.

Pretože cieľom cirkvi, ako to vidíme pri každej národnej cirkvi, bolo hlavne dosiahnutie moci a príjmov a cirkev používala ako prostriedok k tomuto účelu hlasovanie, odôvodnená je domnienka, že najpodivnejšie a najzázračnejšie spisy mali najlepšie vyhliadky na zaradenie medzi zobrané spisy. Vierohodnosť tých kníh spočíva výhradne na hlasovaní o nich a na ničom vyššom.

Medzi prvými kresťanmi sa hneď zdvihli veľmi prudké spory nielen o články viery, ale aj o pravosť svätých kníh. V spore medzi sv. Augustínom a Faustínom vraví tento druhý: „Kniha zvaná Evanjelium bola zostavená dlho po apoštolskom veku nejakými neznámymi mužmi, ktorí sa obávali, že svet by neveril ich rozprávaniu o veciach, o ktorých nemohli nič vedieť a preto ich uverejnili pod známymi menami apoštolov; tie knihy sú vo svojich údajoch také plné hlúpostí a nezhôd, že nie je možné nájsť v nich aj nejaké zhody a súhlasnosti“.

Na inom mieste má už spomenutý Faustínus k zástancom písiem ako božieho slova tieto slová: „Je to tak, že vaši predchodcovia vložili do písma o Ježišovi mnohé veci, ktoré síce niesli jeho meno, ale nezrovnávali sa s jeho učením“.

Už to neprekvapuje, pretože sme už viackrát dokázali, že tieto veci nepísal Kristus sám, ani jeho apoštoli; ich najväčšia časť sa zakladá na povestiach a planých správach; do jedného diela ich poskladal nejaký neznámy autor, asi položid; niet medzi nimi vnútorného súhlasu.

„Bolo to však aj tak dané na verejnosť pod menom apoštolov nášho Pána a tým im pripisujete svoje vlastné chyby, bludy a lži.“ (Tento úryvok vyberám z Boulangerovho životopisu sv. Pavla, písaného po francúzsky. Boulanger uvádza, že to vybral z Augustínových spisov proti Faustínovi.)

Z týchto údajov čitateľ spozná, že boj o pravosť písiem Nového zákona sa vedie už dávno, a že jeho pravosť bola popieraná, ich obsah vyhlasovaný za rozprávky, podvody a lži pri rokovaní, keď sa malo hlasovať o tom, či sa tie písma majú uznať za sväté alebo nie. Záujem katolíckej cirkvi nakoniec pomocou zápalnej hranice prekonal všetok odpor a potlačil preverovanie a výskum.

Nasledovali zázraky za zázrakmi, a ľudia sa učili vyznávať, že veria v nanebovstúpenie, či už verili, alebo nie. Povedané mimochodom, francúzska revolúcia zbavila cirkev moci robiť zázraky; od začiatku revolúcie nevedela ani s pomocou všetkých svojich svätých a svätíc urobiť ani jeden zázrak a nikdy nepotrebovala zázraky viac ako teraz. A keď to teraz nedokáže, môžeme smelo odsúdiť všetky jej predošlé zázraky ako podvody a lži.

Boulanger pozbieral do svojho životopisu sv. Pavla z cirkevných dejín a zo spisov svätých mužov všetkých mien údaje o tom, aké názory panovali v prvotnej cirkvi medzi jednotlivými sektami ohľadom Písma a v 2. kapitole svojho diela o tom hovorí:

„Kresťanská sekta marcionitov uisťovala čitateľov, že Nový zákon je plný podvodov. Manichejci, ktorí tvorili na začiatku kresťanstva veľmi početnú sektu, zamietali celý Nový zákon ako podvod a ukazovali celkom iné rozdielne spisy, o ktorých učili, že sú pravé. Korinťania, podobne ako marcioniti, nechceli pripustiť, že by Skutky apoštolské boli pravou knihou. Enkratiti a Sevenianci nechceli prijať ani Skutky apoštolov ani Pavlove epištoly za božie slovo. Chryzostom v jednej kázni, napísanej okolo roku 400, vraví, že ľud nevie absolútne nič o apoštolských skutkoch, ani o ich autorovi. Sv. Ireneus, ktorý žil pred tou dobou, zanechal správu, že valentiniánci a iné kresťanské sekty si sťažujú na Písma, že sú plné nedôsledností, nezrovnalostí, bludov a protirečení. Ebioniti (alebo nazarénci), jedna z prvých kresťanských siekt, nechceli prijať za pravé Pavlove epištoly a vydávali ho za podvodníka a nie za apoštola a kresťana. Medzi iným podávajú správu, že ako pôvodne pohan prišiel do Jeruzalema a istý čas tam býval; mal sa oženiť s dcérou dôležitého biskupa, kvôli čomu sa nechal obrezať; keď ju ale aj tak nedostal, dal sa do hádok so Židmi, písal proti ich obriezke, proti ich obradom, proti ich sväteniu soboty a proti celému božiemu zákonu.

Keď uvážime, že od doby Krista uplynulo do zostavenia a prijatia kníh Nového zákona viac ako 300 rokov, pochopíme aj bez dejepisných pomôcok, aký nesmierne neistý bol pôvod tých kníh a ich pravosť bola pochybná. Pravosť Homérovej knihy, hoci o tisíc rokov staršej ako Nový zákon, je dokázaná presvedčivejšie. Tú knihu mohol napísať len veľmi dobrý básnik a takých, čo by to dokázali po Homérovi, bolo veľmi málo; a ten, čo by to bol dokázal, nebol by zatajil svoje meno a pripísal svoju prácu inému autorovi.

Len veľmi málo ľudí na svete mohlo napísať knihy ako Euklidove matematické spisy, lebo len ten najlepší medzi nimi mohol napísať niečo také a takých bolo na vtedajšom svete pramálo. No pokiaľ ide o knihy Nového zákona, osobitne tých ich častí, ktoré sa týkajú Ježišovej smrti, zmŕtvychvstania a nanebovstúpenia, tu mohol každý človek rozprávať o nejakom zjavení alebo chodení mŕtveho človeka nocou, prípadne napísať práve toľko, ak nie viac, ako je napísané v Novom zákone, kde je to zostavené prabiedne. Preto je aj možnosť falšovania Nového zákona miliónkrát väčšia ako možnosť falšovať Homéra alebo Euklida.

Z veľkého počtu dnešných duchovných je veľmi mnoho takých kňazov a biskupov, ktorí vedia zostaviť kázeň alebo preložiť niečo z latinčiny, najmä keď to bolo preložené už tisíckrát pred nimi; ale či je medzi nimi jediný, ktorý by vedel napísať báseň, čo by sa vyrovnala Homérovej, alebo vedeckú knihu, čo by sa vyrovnala Euklidovej?

No to, čo vedeli a vedia kňazi, aj keby to bolo seba slabšie, ďaleko postačí na to, aby mohli a dokázali napísať všetky tie knihy, čo sa vydávajú za božie slová; väčšina z nich by vedela napísať a zostaviť tie knihy lepšie, ako ich poznáme.

Keďže príležitosť k podvodom bola vtedy väčšia, boli aj pohnútky silnejšie. Keby bol vtedy niekto niečo písal pod Homérovým alebo Euklidovým menom, nebolo by mu to získalo nijaké dobro; ak to bolo také dobré ako ich spisy, bol by lepšie pochodil, keby bol písal pod svojím vlastným menom; keby bol písal hebrejsky, to by mu nikto neveril, že je to Homérovo alebo Euklidovo dielo. Pýcha by bola prekazila to prvé, a nemožnosť to druhé. Ale také knihy, z akých sa skladá Nový zákon, majú na strane podvodu všetky výhody.

Najlepšie vymyslená rozprávka o udalostiach spred 200 až 300 rokov nemohla sa vydávať za pôvodnú pod menom pravého autora; jediná vyhliadka na úspech spočívala v podvode a cirkev potrebovala pre svoje nové učenie zámienky a dôvody; o pravdu a schopnosti sa vôbec nestarala.

V tom čase nebolo nič neobyčajné, rozprávať o osobách, chodiacich po smrti, o duchoch a zjaveniach osôb, ktoré zišli zo sveta neobyčajným spôsobom, a ľudia boli naklonení veriť a považovať za pravdu každé zjavenie sa anjela alebo diabla.

V tých časoch sa pomerne často vyskytovalo tzv. posadnutie diablom (epilepsia, hystéria či schizofrénia – pozn. prekl.) a v súvislosti s tým bolo aktuálne vyháňanie či vytriasanie diabla, neraz pomocou dávivého lieku. Marek spomína, že Mária Magdaléna bola posadnutá siedmimi diablami. Preto nie je nič čudného, že sa podobná rozprávka rozniesla aj o Ježišovi a stala sa neskôr základom štyroch evanjelií.

Každý spisovateľ rozpráva tú rozprávku tak, ako ju počul a pridáva svojej knihe meno niektorého apoštola, o ktorom sa vravelo, že bol svedkom tých udalostí. Nezrovnalosti v tých knihách sa dajú rozumne vysvetliť jedine týmto spôsobom – iba žeby sme chceli predpokladať, že sú to úmyselné podvody falšovaní a klamstiev, ktoré neznesú nijaké ospravedlnenie.

Dá sa poznať, že tie knihy písal určitý druh ľudí, ktorí boli ešte napoly Židmi. Prezrádza ich časté uvádzanie hlavného židovského mäsiara nevinných a podvodníka Mojžiša a dvoch židovských mužov nazývaných prorokmi; cirkev potom sama ten podvod doplnila, keď dovolila a schválila zostavenie kníh Nového zákona ako doplnenie Starého. Medzi kresťanmi, pochádzajúcimi zo židovstva, sa také veci ako proroctvá, obradné vzory, značky a ich významy usilovne zhľadávali, porovnávali a odkladali, len aby sa nejako k sebe hodili, čo aj ako pakľúč k nejakému zámku. Potom je tu tá hlúpa rozprávka o hadovi a Eve a o nepriateľstve medzi človekom a hadom. Vieme, že had vždy mieri na nohu, lebo nedosiahne vyššie a človek vždy bije hada po hlave, čo je najistejší útok. Vravím, že táto hlúpa rozprávka dala podnet k zostaveniu proroctva, vzoru a sľubu; podvod od Izaiáša k Achazovi so lživým výrokom, že „panna počne a porodí syna“ bol prekrútený a nechalo sa naň navinúť celé ostatné kresťanské učenie.

Dokonca aj Jonáš s jeho veľrybou sa stali náboženským prorockým znakom: Jonáš je Ježiš, veľryba je hrob a vraví sa – ústami samého Ježiša: „Ako bol Jonáš tri dni a tri noci v bruchu veľryby, tak bude syn človeka tri dni a tri noci v útrobách zeme“. Ale na nešťastie sa stalo, že podľa ich vlastného počítania bol v hrobe len jeden deň a dve noci, to je len 36 hodín miesto 72 hodím, od piatku večera do nedele rána pred východom slnka; keďže sa to ale práve tak dobre hodí ako Izaiášovo proroctvo o panne a synovi, musíme vec ponechať pravoverným, nech zhltnú aj túto.
Toľko o historickej časti Nového zákona a jej údajoch.

35. Pavlove listy

Trinásť listov, pripisovaných Pavlovi, tvorí ďalšiu časť Nového zákona. Či boli tie listy písané osobou, ktorej sa pripisujú, nie je natoľko dôležité, pretože ich autor, nech je to ktokoľvek, snaží sa odôvodniť svoje učenie. Nevraví, že bol svedkom hlavných udalostí za Ježišovho života, najmä nie jeho mučenia, zmŕtvychvstania a nanebovstúpenia; áno, on sám hovorí, že tomu všetkému pôvodne neveril.

Rozprávka, že ho na ceste do Damašku zasiahol blesk a on sa obrátil, nemá v sebe nič tak zázračného; vyviazol z toho životom a to je viac, ako môžu o sebe povedať iní, ktorí boli zasiahnutí bleskom. A že stratil na tri dni zrak, že za ten čas nemohol nič jesť ani piť, je v podobných prípadoch celkom normálne. Jeho druhovia, čo boli pri tom, neutrpeli nič podobné a boli schopní viesť ho na ďalšej ceste; ani jeden nepovedal, že mal také videnie ako Pavol.

Povaha osoby, zvanej Pavol, podľa správ, o ňom zachovaných, má v sebe veľa násilia a výstredností; najprv s takou vášňou prenasledoval kresťanov, s akou potom kázal v ich prospech. Rana, ktorá ho postihla, zmenila jeho zmýšľanie bez toho, žeby zmenila jeho povahu; ako kresťan bol taký vášnivý horlivec, ako kým bol ešte židom.

Takí ľudia nie sú nikdy dobrými mravnými dôkazmi učenia, ktoré podávajú. Náuka, ktorú sa pokúšajú dokázať rozumovými argumentmi, je viera v zmŕtvychvstanie ľudského tela a podáva sa ako dôkaz nesmrteľnosti. Lenže úsudok ľudí, vytvorený z tých istých predpokladov, môže byť taký rozdielny, že to isté vzkriesenie ľudského tela je pre mňa miesto dôkazu jeho nesmrteľnosti práve opačným dôkazom jeho smrteľnosti.

Pretože ak som už raz z mŕtvych vstal s tým istým telom, aké som mal pred smrťou, môžem mať nádej, že s tým istým telom zase znovu zomriem. Zmŕtvychvstanie ma nijako nechráni pred opätovnou smrťou, ako ma poľavená zimnica nechráni pred novým zimničným záchvatom v budúcnosti. Ak mám veriť v nesmrteľnosť, to musím mať presvedčivejšie dôkazy ako sú tie, ktoré sú obsiahnuté v temných poverách o zmŕtvychvstaní.

Okrem toho by som si prial a žiadalo by sa, aby som pred zmŕtvychvstaním dostal iné, lepšie telo, ako mám teraz. Každé zviera, čo ich je na svete, predstihuje v niečom svojím telom naše ľudské telo. Okrídlený hmyz a vtáky sa ľahšie a rýchlejšie pohybujú priestorom ako človek. Pohybovanie malých aj veľkých rýb predstihuje naše pohyby čo do rýchlosti a zviera sa nikdy neunaví. Aj pomalý slimák sa zachráni z hlbokej jamy, do ktorej spadol, kým človek by tam zahynul. Osobná sila je u človeka tak obmedzená a jeho pohodlie v tele také nedokonalé, že by sme si radšej priali, aby nebola pravda čo píše Pavol, že po zmŕtvychvstaní dostaneme to isté telo, ako máme.

Pojem o našom budúcom živote si nemôžeme predstaviť inakšie ako pokračovanie stavu vedomia, ktoré nie je nevyhnutne podmienené hmotným stavom nášho tela. Veď ani za svojho života nemáme stále to isté telo; hmota nášho tela sa neustále mení bez toho, žeby sme pozorovali nejakú zmenu svojho sebavedomia. Ba ani keby sme stratili trebárs obidve nohy alebo obidve ruky, ktoré predsa tvoria takú závažnú časť nášho tela, nestrácame svoje sebavedomie; a keby nám miesto rúk narástli krídla, nezmenilo by to naše sebavedomie, ktoré máme o svojom bytí.

Kto vie povedať, aká nesmierne jemná je to hmota, a aká malá je jej časť, ktorá v nás budí myšlienky, napríklad tie, ktoré teraz dávam na papier. A predsa je táto myšlienka schopná nesmrteľnosti, a je to jediné, čo z človeka nesmrteľným ostáva. Sochy z mosadze a mramoru sa narušia a sochy po nich napodobnené už nie sú tými istými sochami, ani keď boli zhotovené z tej istej látky. Ale napísanie, vytlačenie či akékoľvek opísanie myšlienky vhodným spôsobom a slovami môže sa udiať sto aj tisíckrát, môže sa vytesať do kameňa – a ostáva to predsa stále jedna a tá istá nesmrteľná myšlienka.

Myšlienka má schopnosť zostať neporušenou aj v najvzdialenejšej budúcnosti, čo aj bude znázornená celkom inou hmotou, lebo hmota na ňu nijako nepôsobí. Keď môže byť nesmrteľnou myšlienka človeka, prečo by nemohlo byť nesmrteľné toto sebavedomie v mysli človeka?

Pokiaľ ide o tie plané rozprávky v 15. kapitole 1. listu Korinťanom, ktoré sa tiež pripisujú Pavlovi a ktoré sú v mnohých kresťanských sektách súčasťou pohrebných obradov, sú to tak prázdne myšlienky, ako zvonenie pri tých pohreboch.

„Ono rozumu nič nevysvetľuje a našej obrazotvornosti nič nepredstavuje, ale ponecháva na čitateľovi, aby si vytvoril mienku, akú môže a chce. Vraví: „Nie sú všetky telá rovnorodé, lebo iné je telo človečie, iné hovädzie, iné rybacie a iné vtáčie“. No a čo? – Nič. Toľko vie povedať aj každý mäsiar alebo kuchár. Pokračuje to: „A sú telá nebeské a sú telá pozemské, ale iná je sláva nebeských a iná pozemských tiel“. A čo? Zase nič. Vraví ďalej: „Iná je sláva slnka, iná mesiaca a iná sláva hviezd; lebo hviezda od hviezdy odlišuje sa v sláve! Čo z toho? Nič. Iba to, že nevie ani to, že sa hviezda odlišuje od hviezdy podľa svojej vzdialenosti od nás. Ak je bližšie, vyzerá väčšia, ak je vzdialenejšia, vyzerá menšia, hoci by bola sebaväčšia. To nám už mohol povedať aj to, že slnko svieti jasnejšie ako mesiac, aby bola miera plná tej múdrosti. Je to klábosenie, aké používajú kňazi a zaklínači, berúc plné ústa veľkých slov, ale bez významu a zmyslu; ľahkoverní ľudia tomu nerozumejú, ale si myslia, ktovie čo veľkého bolo práve povedané.

Kňazi a čarodejníci majú aj tak rovnaké remeslo. Niekedy sa Pavol pokúša o prírodovedecké výklady, aby dokázal zmŕtvychvstanie zo zásad a zákonov v rastlinstve. Vraví (36): „Ó, ty nemúdry, to, čo rozsievaš, nebýva oživené, ale umiera“. Na to by sme mu mohli odpovedať jeho vlastnými slovami:

„Ó, ty nemúdry Pavol, to, čo rozsievaš, nemôže vzísť, ak to zomrie; lebo keď zrno v zemi zomrie, nemôže vzísť a len to zrno, ktoré aj pod zemou ostáva živé, vzíde“. Celý jeho obraz nie je dobre volený, lebo povstanie klasu zo zrna nie je vstanie z mŕtvych, ale len vyvinutie. Nadávajúc druhým do nemúdrych dokazuje Pavol svojou kázňou, že sám je nemúdry.

Ostatné časti Nového zákona majú asi rovnakú cenu ako Pavlove listy, nech ich písal hocikto. Nezáleží na nich, pretože cirkevné náuky a základy nie sú postavené na nich, ale na evanjeliách a keď tieto nie sú pravdivé, nemôžu byť pravdivé ani listy.

Končím skúmanie Starého aj Nového zákona. Všetky dôkazy ich podvodnosti a lživosti sú vybrané z nich samých a tie slová režú ako ostrý obojstranný meč. Ak bude niekto tieto dôkazy popierať, poprie s nimi aj Písmo, lebo ono samo svedčí o sebe. Ak niekto uzná moje dôkazy za platné, spozná, že knihy Písma sú falšované a podvrhnuté. Protirečiace si údaje Starého i Nového zákona stavajú obidve knihy do postavenia človeka, ktorý pred súdom prisahá pre aj proti niečomu. Jeden aj druhý dôkaz svedčí o jeho krivom svedectve a ničí jeho dobrú povesť.

Ak raz padne v kresťanstve hodnota biblie, nebudem to ja, kto bol toho príčinou. Neurobil som nič iné, ako že som vyberal zo zamotaného klbka správ v tých knihách dôvody, ktoré sa pri správnom osvetlení ľahko spoznajú a pochopia. Urobiac to ponechávam na čitateľovi, aby myslel a súdil podľa seba, ako som ja robil pre seba.

V prvom diele Veku rozumu som rozberal podvody a tajomstvá, zázraky a proroctvá; pretože som v reakciách na toto dielo nenašiel nič, čo by oslabilo moje tvrdenia, nebudem sa už o tom rozpisovať. Hovoril som aj o takzvanom zjavení a upozornil som na nezmyselné prekrucovanie toho slova v knihách Starého i Nového zákona. Celkom iste nemôže byť o žiadnom zjavení ani reči, keď sa rozpráva niečo, pri čom bol niekto činiteľom alebo svedkom.

To, čo niekto robil alebo videl diať sa, nepotrebuje nijaké zjavenie, aby mohol tvrdiť, že to robil alebo videl; vie to aj bez zjavenia a nepotrebuje nadprirodzenú pomoc ani napovedanie, čo má napísať alebo niekomu povedať. Je nesvedomitosť alebo holý podvod, keď sa takému podaniu správy hovorí zjavenie; ale veď celá biblia sa vydáva za zjavenie, čo je zrejme podvod.

Pokiaľ sa zjavenie týka nejakého božieho oznámenia človeku, môže platiť len na to, čo by bol Boh urobil či povedal zo svojej vôle. Predpokladajúc, že by to Boh ako všemohúca bytosť bol mohol urobiť a niekomu sa zjavil, platilo by to zjavenie len tej jednej osobe, voči ktorej bolo urobené.

Keby to tá osoba rozprávala tretej osobe, pre túto by to už nebolo zjavením. Kto by správam o takýchto zjaveniach chcel veriť, uverí tomu nie pretože je to zjavene, ale pretože verí osobe, ktorá mu to rozpráva. Ale osoba, na ktorú sa zjavenie viaže, mohla byť oklamaná alebo omámená, mohlo sa jej to snívať, a z rozličných pohnútok, aj sebeckých, môže podvádzať alebo luhať. Nie je po ruke nijaký dôkaz, že zjavenie je pravé. Aj keby bol obsah zjavenia akokoľvek mravný a poučný, nie je to dôkaz, že je to naozaj božie zjavenie. Vo všetkých podobných prípadoch by jediná možná odpoveď rozumného človeka znela takto:

„Až mi to pánbožko zjaví samému, potom uverím, že je to zjavenie; skôr nemôže nikto odo mňa žiadať, aby som uveril, že je to zjavenie. A potom – veď mi ani nie je dovolené brať slovo človeka za slovo božie a stavať človeka na miesto Boha.“

Čo sa mňa týka, hoci pripúšťam, že všemohúcemu Bohu by bolo možné zjaviť ľuďom svoju vôľu aj takýmto spôsobom, predsa rozhodne nemôžem veriť, že by to bol všemohúci Boh niekedy urobil nejakou rečou, zjavením alebo nejakým iným zmyslovým spôsobom; javí sa nám všeobecne vo svojich dielach v prírode a pobáda nás zvláštnou silou, aby sme konali dobro a vystríhali sa zlého.

V tomto predstieranom božom zjavení, v tomto zjavenom náboženstve vznikli a rozrástli sa najohavnejšie nešľachetnosti, najstrašnejšie ukrutnosti a najväčší útlak, aké mohli ľudstvo postihnúť. Bola to viera, ktorá najnehanebnejšie zneucťovala božstvo a hubila ľudskú mravnosť, blaženosť a pokoj ako žiadna iná viera na svete. Bolo by oveľa lepšie, aby sme pripustili, keby to bolo možné, vyslať do sveta niekoľko tisíc diablov, aby verejne kázali nejaké diabolské učenie, keby také bolo, než aby sme pripúšťali takých mravných netvorov, ako boli Mojžiš, Jozue, Samuel a biblickí proroci, aby k nám prichádzali predstierajúc v ústach božie slovo a žiadali od nás vieru v toto slovo. Kde sa nabrali všetky tie desivé vraždy celých národov, mužov, žien aj detí, ktorými je biblia preplnená? Kde sa nabralo to krvavé prenasledovanie, mučenie až k smrti, náboženské vojny, ktoré často premenili Európu na popol a krvavú kaluž? Kde sa nabralo to všetko, ak nie v takzvanom zjavenom náboženstve a v tej nezmyselnej viere, že Boh mal čo povedať ľuďom? Lži Starého zákona boli príčinou prvého a lži Nového zákona príčinou druhého vykoľajenia.

Niektorí kresťania predkladajú na prijatie názor, že kresťanstvo sa nezakladalo mečom – ale o ktorej kresťanskej dobe to hovoria? Iste, nebolo možné, aby tých dvanásť apoštolov začalo niečo s mečom, lebo nemali ešte moc; ale len čo sa dostatočne zmohli, aby mohli používať meč, používali ho, a hranicu a popravisko k tomu. Mohamed to robil až po nich. V tom istom duchu, v ktorom Peter odťal ucho služobníkovi vysokého kňaza, ak je tá príhoda pravdivá, bol by odsekol aj jeho hlavu a hlavu jeho pána, keby bol mohol. Okrem toho sa kresťanstvo zakladá celkom na Starom zákone a tento je predsa zákonom výhradne meča, a to je to najhoršie zneužitie meča: že zlo sa má nielen trestať, ale vyhubiť. Židia nikoho neobracali na svoju vieru, ale všetkých premožených neveriacich a inak veriacich hneď po bitke pozabíjali.

Starý zákon je základom Nového zákona, a obidva spolu sa nazývajú božím slovom. Kresťania čítajú obidve tieto knihy a ich viera sa zakladá na obsahu obidvoch. Nie je to teda pravda, že by kresťanstvo nebolo založené na meči a pomocou meča. Jediná kresťanská sekta, ktorá nikdy neprenasledovala neveriacich mečom, sú kvakeri a jediná príčina tohto ich uskromnenia bola, že sú viac deisti ako kresťania. Na Ježiša veľmi neveria a celú bibliu nazývajú mŕtvym písmenom. Keby ju nazvali horším menom, boli by bližšie k pravde.

Úlohou každého spravodlivého človeka, ktorý má v úcte pojem Boha a praje si skrátiť zoznam bied a zločinov vo svete, aj odstrániť všetko to husto sa medzi ľudstvom vyskytujúce prenasledovanie inovercov. Jeho úlohou je snažiť sa vyplieniť všetky zjavené náboženstvá ako nebezpečné kacírstvo a bezbožný podvod.

Čo sme sa naučili z toho predstieraného božieho zjavenia? Nič, čo by bolo pre človeka užitočné a všetko, čo je pred tvárou Boha veľkou hanbou. Čomu nás učí Starý zákon? Zneucťovaniu, ukrutnostiam a vraždám. Čo nás učí Nový zákon? Aby sme verili, že všemohúci Boh sprznil jednu ženu, zasnúbenú židovskému mužovi a viera v tento zločin sa nazýva svätou vierou.

Čo sa týka jednotlivých omrviniek mravných naučení, ktoré sú v tých knihách roztrúsené, tie nie sú časťou tohto domnelého božieho zjavenia. Sú to prirodzené rozkazy prebudeného ľudského svedomia a záväzky, ktorými je spútaná svetová spoločnosť; bez nich by nemohla obstáť. Všetky mravné náuky sú takmer tie isté vo všetkých náboženstvách, aj tých najstarších pred židovským a kresťanským, vo všetkých spoločnostiach na svete. Nový zákon nám o tom nepodáva nič nového a keď chce podať niečo výstredné, stáva sa smiešnym a nízkym. Náuka o odpustení a nevracaní krívd je oveľa lepšie spracovaná v Prísloviach, ktoré sú zbierkou múdrostí pohanov aj židov, ako v Novom zákone.

Takže, napríklad, čítame v Prísloviach (25, 21): „Ak je ten, kto ťa nenávidí, hladný, daj mu chleba jesť; ak je smädný, daj mu vody piť“. Ak sa však v Novom zákone prikazuje „Ak ťa niekto udrie na pravú tvár, nastav ešte ľavú“, nie je to nič iné ako ubíjanie dôstojnosti a ponižovanie človeka na úroveň psa.

Okrem toho si všimnime, že v takzvanej Kázni na Hore v Matúšovi nachádzame mnohé mravné poučenia, medzi ktorými je veľa dobrého; ale vraví sa tam výslovne, že učenie o láskavosti k nepriateľom a trpezlivosti pri nich nebolo židovským učením, ktoré učilo len „oko za oko, zub za zub“.

Keď však nachádzame to isté učenie znášanlivosti a robenia dobra nepriateľom v Prísloviach, nemôže to byť inakšie ani podľa Ježišových slov, ako že to mravné ponaučenie bolo prevzaté z pohanských kníh od pohanských filozofov; od nich sa to naučil Ježiš a postavil to proti židovskému učeniu, necitlivému, ukrutnému a neľudskému, ktoré sa však tiež vydávalo za božie slovo, resp. za Mojžišov zákon, ktorý vraj Židia dostali priamo z rúk svojho Boha.

Muži kmeňa Onino, ktorých starí Židia a po nich kresťania nazývali ohavnými a modloslužobnými pohanmi, mali o spravodlivosti a mravnosti ďaleko lepšie predstavy ako celé tzv. božie zjavenie. Spomeňme si len, napríklad, na známe slová pohanského mudrca Solóna, ktorý na otázku, aká vláda je pre ľud najlepšia, odpovedal: „Taká, pod ktorou najmenšia krivda tomu najnižšiemu jednotlivcovi sa považuje za porušenie celej ústavy.“ A Solón žil asi 500 rokov pred n. l.

Takzvané milovanie nepriateľov je zásada idealizovanej mravnosti, ktorá nemá žiadneho zmyslu. Je prirodzenosťou každého mravného a rozumného človeka, že sa nepomstí; aj v politickom zmysle je múdre nepomstiť sa, pretože pomsty by nemali konca, keby sa každý chcel niekomu pomstiť za nejakú vec, ktorú zo svojej strany považuje za krivdu. Keby však mala za každým ukrivdením nasledovať láska k tomu, kto krivdí, bolo by to len dávanie odmeny za nešľachetnosť a pestovanie zla. Okrem toho slovo nepriateľ je príliš široké a nejasné, než aby sa dalo použiť v náuke o mravnosti, ktorá musí byť vždy jasná a presne určitá.

Ak je človek niekomu nepriateľom z nedorozumenia, poblúznenia, nepravého predsudku, ako sa stáva, že dvaja sú si nepriateľmi pre náboženské predsudky alebo kvôli politickým názorom, je to niečo celkom iné ako nepriateľ z nenávisti či zločinnosti.

Keby sme mali milovať človeka, zamýšľajúceho proti nám zločin a páchajúceho svojvoľné bezprávie, museli by sme ho chrániť a podporovať a jeho zločin s ním. Ale ani toho, kto je naším nepriateľom z poblúznenia a predsudku, nemôžeme milovať, pretože radi môžeme mať len to, čo je dobré; láska sa nemôže zamerať na to, čo je zlé, alebo čo považujeme za zlé. Ak sa v mravných prikázaniach predpisuje niečo, čo sa nedá vykonať, trpí tým celá mravná náuka; a aj keby sa také prikázanie dalo vykonávať, povstalo by z toho len ešte väčšie zlo. Bola by to podpora zločinu.

Náuka, prikazujúca robiť iným to, čo si prajeme, aby oni robili nám, je už zbavená nemožného milovania nepriateľov, lebo rozumný človek nebude nikdy žiadať, aby ho niekto miloval pre jeho zločin alebo pre svoju zlobu. Kazatelia tejto náuky o milovaní nepriateľov sú obyčajne tými najzúrivejšími prenasledovateľmi, čo ukazuje, aká je tá náuka farizejská, lebo len pretvárka môže inakšie kázať a inakšie konať.

Pokiaľ ide o mňa, opovrhujem takou mravoukou a považujem ju za len predstieranú a bájnu mravnosť; na svete nie je jediný človek, čo by mohol povedať, že som ho prenasledoval, alebo že by som bol v akomkoľvek prípade odplácal zlé zlým.

Je tiež nezmysel namýšľať si, že by taká náuka mohla tvoriť časť nejakého zjaveného náboženstva. Boha môžeme nasledovať znášajúc jeden druhého, ako on znáša nás všetkých; ale tá náuka by chcela predstierať, že Boh miluje ľudí nie podľa toho, akí sú dobrí, ale podľa toho, akí sú zlí a nečestní.

Keď uvažujeme o svojom poslaní na svete, nemôžeme nijako zistiť, či by sme mohli potrebovať nejaké zjavené náboženstvo. Čo by sme chceli vedieť, čo zo sveta ešte nepoznáme? Či všetko tvorstvo, ktoré vidíme pred sebou nezahalené, nekáže nám hlasno o svojom pôvodcovi, o zákonoch, podľa ktorých povstalo a správa sa po celý svoj život? A nie je tento dôkaz pre každého z nás zreteľnejší, dôkladnejší a presvedčivejší, ako všetky dôkazy v nejakej knihe, napísanej možno nejakým podvodníkom v mene Boha? A čo sa týka mravnosti, jej známosť a potreba sú zapísané v srdci a svedomí každého prebudeného človeka.

Čo teda ešte nám má zjavenie povedať? Odkiaľ svet pochádza a čím sa riadi, ukazuje nám sám a my ho máme len triezvo pozorovať. Kto vie čítať v knihe prírody a poznáva v nej vlastnosti jej pôvodcu, tomu pripadajú všetky biblie všetkých starých národov ako falšované a podvrhnuté knihy bez ceny. Keď sa taký pozorovateľ privedie k nejakému pojmu o Bohu a stane sa deistom, prídu židovské a kresťanské bájky a rozprávky, obsiahnuté v bibliách a skazia mu pred jeho duchovným zrakom obraz vznešeného Boha.

Biblie zamažú ten krásny obraz, ktorý si pozorovateľ prírody urobí o Bohu, zanešvária a zhanobia ho, urobia z neho netvora, obložia ho nezmyslami a neresťami, zapletú ho do nezmyselnej motanice a potom pozorovateľ, nemôžuc vybŕdnuť z tých bájok, nezmyslov a nerestí, zvaných božími slovami, zahodí všetko ďaleko od seba: aj ten pôvodný obraz a aj tie bájky, okolo neho z biblií navešané.

Už samo kresťanské učenie o božej trojici zamotá celý pojem Boha a zničí ho. Čo sa stane, keď sa náboženstvo vrhne na obrady, na vonkajšie výkony a vnútornú mravnosť nechá zanedbanú? Ako rota vrahov a katov sa kňazi a kazatelia máčajú stále v krvi, buď v krvi nevercov alebo v krvi takzvaného spasiteľa a nič sa na nich a na ich veriacich nemá ligotať, len krv a samá krv. V tej sa kúpu, v tej sa umývajú, tou sa zdobia pre časnosť aj večnosť; kážu úbohé táraniny o samej krvi, vštepujú krvavé učenie do sŕdc mládeže a potom je celý život veriacich samá krv.

Zo všetkých náboženských sústav, vynájdených a kázaných rozličnými národmi, žiadna tak neuráža pravého Boha a nehanobí človeka v jeho dôstojnosti, neprotiví sa zdravému ľudskému rozumu a neodporuje sama sebe ako sústava, ktorej sa hovorí kresťanské náboženstvo. Je príliš nezmyselné, než aby sa mu dalo veriť; je príliš nemožné, než aby sa mohlo dokazovať; je príliš nedôsledné, než aby sa mohlo v živote dôsledne uskutočňovať; zatvrdzuje srdce a vychováva si buď fanatikov alebo nevercov.

Ako stroj moci slúži ľubovoľným vládam; ako prostriedok k bohatstvu slúži lakomosti kňazstva; ale človečenstvu ani v tomto, ani v inom svete nemôže pomôcť k žiadnemu dobru.

Čo za vznešený dojem môže urobiť na človeka pre jeho zvelebenie pojem božej trojice, z ktorej jedna časť je starý deduško, druhá časť utrýznený a zomierajúci syn a tretia časť holubica na mieste, kde rovnako mohla byť hus alebo cap alebo kobyla, pretože všetky zvieratá sú asi rovnako nevinné a dôstojné.

Toľko vidíme, že všetky vymyslené náboženské sústavy odvádzajú človeka od poznania Boha a od poznania ľudských práv. Sústava jedného vymysleného náboženstva je práve toľko hodná, ako sústava ktoréhokoľvek iného a kresťanská sústava je tá najhoršia. Študovať kresťanské bohoslovie je tak ako neštudovať nič, pretože nie je založené na ničom, nespočíva na žiadnych zásadách, nedá sa ničím dokázať a nemá ani žiadne dôvody, ani žiadne dáta.

Bohoslovie by sa malo študovať nie z biblických kníh, ale z knihy prírody, pretože v prírode vládnu zrejmé odveké prírodné zákony, ktoré sú základom všetkého bytia, všetkého nášho konania, všetkej mravnosti a blaženosti.

Všetko poznanie, ktoré má človek o sebe, o svete a o zákonoch v ňom vládnucich, nepochádza z biblií, ale z pozorovaní sveta, ako aj všetkých vecí, ktoré robia život človeka na tejto zemi znesiteľným; bez nich by bol človek v takom stave, v akom sa nachádzajú všetky ostatné zvieratá až dodnes. Všetko pochádza zo starostlivého pozorovania súkolesí veľkého stroja prírody a ich napodobňovania.

Naši predkovia pozorovali svet mnoho tisíc rokov vo všetkých jeho častiach, pohyboch a výkonoch a vybrali z toho pozorovania poznatky a vedomosti, ktoré nám odkazovali a tak nás učili. K tomuto učeniu a vedomostiam neprispel žiadny Mojžiš, žiadny prorok, žiadny Ježiš, žiadny apoštol.

Kňazi sa skôr pričinili o to, aby vedomosti, také potrebné pre ľudstvo, boli zabudnuté, ostali nepoznané, zatemnené a zavrhované. Čo by z nás všetkých bolo, keby sme nemali žiadne iné vedomosti okrem tých, čo sú v biblii ? Zastali by sme na úrovni divochov.

Keď kňazstvo zatemnilo poznanie a zatratilo ho ako nepotrebné a škodlivé, čo z toho vzišlo okrem zhanobenia samého Boha? Židia z neho urobili netvora, nerozumne a ľubovoľne hubiaceho ľudstvo. Kresťania z neho urobili vraha vlastného syna a zakladateľa nového náboženstva, ktoré malo vyhubiť zo sveta židovské náboženstvo; toto však založil sám Boh a k tomu predsa museli si vedieť predstaviť toho starého nedokonalého Boha, vrtkavého, nemúdreho a menlivého.

Keď pozorovateľ prírody vidí, že žiadne prírodné zákony sa nikdy nemenia, ale sú večné, ako by mohol uveriť, že by sa bola vôľa tvorcu ľudí voči nim zmenila?

Tu o tomto predmete končím. Ukázal som, že Starý i Nový zákon sú sfalšované a podvodné spisy; dôkazy nechávam na tomto mieste na vyvrátenie mojich záverov, ak to niektorý čitateľ uváži a dokáže.

Som si istý, že keď prevládne slobodné zmýšľanie vo veciach vlády aj náboženstva, pravda zmocnie a ovládne verejnú mienku.

Pozri:

Kniha je dostupná vo formáte PDF na odkaze: Thomas Paine – Vek rozumu.

tags , , , ,

4 Comments to Vek rozumu (2. časť)

[...] Vek rozumu (2. časť) [...]

[...] Vek rozumu (2. časť) [...]

František
April 11, 2018

Paine, nenechal na pokoji ani ikonu nad ikony - Pannu Máriu.
“Máriu nazývajú kňazi dodnes „pannou“, hoci podľa Matúša (13, 55 a 56) a početných iných miest v biblii mal Ježiš sestry aj bratov.”

Cyprian Cibrinka
April 15, 2018

Nič si z toho nerobte. Doktor Tiso je zase bratom Škodu. Lebo v duchu Veľkej francúzskej revolúcie sme aj tak všetci bratmi. (A možno autor rozpozná ten významový rozdiel).

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu