Vek rozumu (3. časť)

Friday, 16 March 2018 | Knihy, Vek rozumu, Thomas Paine, Zošity humanistov č. 115

Zo závetu Thomasa Paina vychádza najavo, že zanechal po sebe v rukopise ešte aj tretí diel Veku rozumu, ktorý však nevyšiel tlačou, pretože keď sa Paine vrátil z Francúzska do Súštátia, našiel tu veľmi nepriaznivé pomery pre slobodné skúmanie náboženstva.

Väčšina spoločnosti bola kňazmi znervóznená a proti slobodnému premýšľaniu naladená až neprístupná. Po jeho smrti sa jeho priatelia obávali vydať ten spis na svoju zodpovednosť. Došlo k strate rukopisu a možno k zničeniu jeho značných častí ohňom. Na šťastie pre nás uverejnil Paine ešte za svojho života v roku 1807 aspoň časť tohto tretieho dielu svojho veľkého spisu, a to pod názvom „Skúmanie proroctiev v Novom zákone ohľadom Ježiša Krista“ s dodatkom „O snoch a iných predmetoch“.

S týmito úryvkami tretieho dielu musíme sa teda uspokojiť, keď viac nemáme.

36. O snoch

V Novom zákone sa veľa hovorí o snoch. Poznajme, čo sú sny, aby sme vedeli, nakoľko im môžeme veriť a či si zasluhujú toľko viery, ako im pripisujú kňazi.

Ľudský duch má tri hlavné schopnosti: obrazotvornosť, súdnosť a pamäť. Každá duchovná činnosť spadá pod niektorú z týchto duchovných schopností. Pri bdení cez deň sú všetky tieto schopnosti činné, no v noci nikdy nie naplno. Z toho vyplýva, že sny nemôžu byť také múdre a rozumné, ako je náš duch v stave bdenia. Sídlo našej duchovnej činnosti je v mozgu. Ak sa komplex schopností nášho mozgu smie porovnať so strojom, tak sa mozog veľmi podobá hodinkám.

Hlavné pero, udržujúce chod hodiniek, je naša obrazotvornosť; koliesko, ktoré riadi chod, je naša súdnosť alebo rozum; ručičky, ukazujúce čas, sú naše činy, vychádzajúce z duchovnej dielne; sú viditeľné. Keď pri spaní snívame, sú naše sny tým rozumnejšie, čím viac duchovnej činnosti v mozgu žije a je riadené: keď ale niektorá činnosť spí a odpočíva, povstávajú z toho nerozumné sny, ktoré si ani nezapamätáme. Čo v našom duchu nikdy nespí, je obrazotvornosť; má ju kontrolovať súdna schopnosť, ale tá rada odpočíva a pamäť tiež len vtedy si niečo vštiepi, keď sa k tomu nabáda.

Že naša súdnosť ľahko zaspí, poznáme z toho, že niekedy ešte ani pevne nespíme a už snívame. Naraz nám nejaká myšlienka vnikla do ducha a začneme snívať, súc v stave medzi bdením a spaním. Keď rozum alebo súdnosť spia a my začneme snívať, je z toho nezmyselná a nesúvislá motanica, obraz plný divokých a nemožných vecí. Najnemožnejšie veci sa dejú, ako keby bolo všetko v poriadku, lebo schopnosť riadenia myšlienok spí; učiteľ nie je v triede a nerozumné deti sa pustili do divokej hry. Ak pamäť spí, to o sne nič nevieme a nebudeme si z neho nič pamätať.

Niekedy sa prebudíme, keď pamäť ešte spí a tu to trvá nejakú chvíľu, kým sa celkom prebudí a pripomenie nám, čo sa nám snívalo a kto sme. Niekedy si myslíme, že náš sen pokračuje a inokedy spí naša pamäť tak hlboko, že si ani o hodnú chvíľu nespomenieme, kde sa nachádzame, kto sme a čo si myslíme.

Až keď sa pamäť prebudí, ukáže sa nám naraz vysvetlenie všetkého ako pri osvietení lúčom svetla. Najzvláštnejšou vlastnosťou nášho snívajúceho ducha je, že sa vie postaviť na miesto celkom iných osôb a predmetov, s ktorými v sne obcujeme. Sen nám predvádza iné hovoriace osoby, kladie im otázky a dáva na ne odpovede, dáva a prijíma poučenia a všetky tieto úlohy odohráva za iných, ako keby títo skutočne sa k nám prihovárali a svoje myšlienky nám odovzdávali.

Obrazotvornosť nemôže v sne nahradiť pamäť a to, čo sme v stave bdenia zabudli, nevieme ani v sne. Keď sa nám sníva o osobách, ktorých mená sme zabudli, a my by sme sa ich pýtali, ako sa menujú, nemohli by nám odpovedať, pretože naša pamäť to nevie.

Obrazotvornosť však môže falšovať pamäť a klamať. Snívame, napríklad, o osobách, ktoré sme v živote nikdy nevideli a hovoríme s nimi, ako keby sme ich poznali odjakživa; obrazotvornosť nám v sne rozpráva o udalostiach, ktoré sa nikdy nestali a ani nemohli stať; kráča po miestach, ktoré sme nikdy nenavštívili, ba ktorých ani nikde niet; pozná domy a ulice, ako keby sme v nich boli dobrí známi. Ukazuje nám sen v sne a rozpráva v sne o inom sne, ktorý sa nám ani nesníval, ako keby to pochádzalo z našej pamäti.

V sne nemá spiaci pravý pojem o čase. Počíta ho podľa udalostí, a keď sa nám sníva o udalostiach, medzi ktorými ubehla dlhá doba, mnoho dní, ba aj rokov, zdá sa nám, že behom sna skutočne uplynulo toľko času. Keď sa tak zamyslíme nad našimi snami, musíme sa domyslieť, že každý človek si raz za 24 hodín zahrá na blázna; keby v bdelom stave robil to, čo robí v sne, iste by ho museli zavrieť do blázinca.

V stave bdenia pracujú všetky tri hlavné schopnosti ducha pravidelne vedľa seba a spolu a nad nimi je tu ešte rozumná bytosť človeka; v stave snívania je to ináč; schopnosti nášho ducha nepracujú ako treba a jedna alebo druhá vždy spia; súdnosť prestáva pôsobiť a v mysli sa vytvára nesúvislá, nerozumná zmes pojmov a činností.

Keď to starostlivo prešetríme, ako by nám mohlo prísť na rozum dať snom nejakú váhu, veriť im a hádam na ich základe chcieť vybudovať nejaké náboženské učenie?

A hľa, celé kresťanstvo, viera v Ježiša Krista, čo syna božieho, zo svätého ducha počatého, je založená na sne jedného starého muža; čítame v písme (Mt 1, 20.): „Hľa, anjel pána ukázal sa mu v sne, povediac: „Jozef, syn Dávida, neboj sa prijať Máriu za svoju manželku, lebo čo sa v nej počalo, je z ducha svätého“. Nasledujú rozprávky o tých alebo iných snoch, a síce o vysťahovaní Jozefa do Egypta, o jeho návrate, o tom a o inom a tieto rozprávky o snoch pohrúžili celú vzdelanú Európu do snívania dlhšieho ako tisíc rokov.

Všetky snahy prebudiť z hlbokého sna prírodu, rozum či svedomie, boli márne, lebo vládnuce kňazstvo tie snahy pričítalo čertom a diablom a keby nebolo bývalo americkej revolúcie, ktorá prehlásením slobody svedomia začala uskutočňovať svoju slobodu, a keby nebolo francúzskej revolúcie, ktorá konala rovnako, kázalo by sa toto náboženstvo snov dodnes. Každé nové náboženstvo potrebuje mať na scéne, tak ako každá nová divadelná hra, nové obleky a nové vystrojenie, ktoré sú vhodné pre novú hru.

37. Rozprávka o Kristovi

V Novom zákone predvádza sa nám na javisku nová bytosť, bytosť svätého ducha a rozprávka o Abrahámovi, židovskom praotcovi, vyvolala rozprávku o ďalších nových neznámych bytostiach, o anjeloch.

Pred Abrahámom nebolo žiadnych anjelov. Pred Kristom nebolo žiadneho svätého ducha a ani o tých okrídlených tvoroch dlho nebola reč vo svätom písme; až asi 2 000 rokov po stvorení sveta a všetkého, čo na ňom je, nachádzame zmienku o svätom duchu. Potom sa to duchmi a anjelmi hemží, ako keď sú vrabce na pšenici.

Prvý duch, o ktorom počujeme, sa zjavil plačúcej Hagar na púšti, potom prišli viacerí navštíviť Sáru; jeden zápasí s Jakubom, ktorý ho dokáže povaliť. Tieto prelietavé vtáky sa naučili cestu z neba na zem a späť na nebo a teraz neustále lietajú sem a tam. Na zemi raz jedia, inokedy pijú a hneď nato sú zasa v nebi. Čo robia s potravou, ktorú si vzali so sebou zo zeme do neba? O tom Sväté písmo mlčí.

Z anjelov prechádzame v Starom zákone na prorokov, čarodejníkov, veštcov, zjavenia a sny. Vyskytli sa situácie, ako napríklad v Samuelovej 1. knihe (24, 1) a potom v Knihe kroník (21, 1), že keď mal niekto zjavenie (vravelo sa aj, že bol nadšený, resp. bol vo vytržení), ani nevedel, či to má od Boha alebo od čerta, pretože v prvom prípade sa myslelo, že Boh Hospodin podnietil Dávida, aby čosi urobil a tak sa to zapísalo. V druhom prípade to mal Dávidovi nahovoriť satan zo zlosti na izraelský národ.

O tom istom prípade stojí totiž napísané na jednom mieste, že „vtedy opäť prchkosť Hospodina popudila sa proti Izraelu a nabádal proti nemu Dávida, povediac: „Choď a sčítaj ľud izraelský a judský“. A na druhom mieste sa v tej istej veci píše: „Satan sa vtedy postavil proti Izraelu a naviedol Dávida, aby sčítal ľud izraelský.“

Nevraví sa, či sa to nabádanie uskutočnilo v stave bdenia alebo vo sne, ale je zrejmé, že Dávid, ktorý vraj bol mužom podľa božieho priania, sám nevedel, či to pochádza od Hospodina alebo od satana. No pokiaľ ide o tých svätých spisovateľov, nadšených svätým duchom, tu ich údaje tak pekne súhlasia, že jeden pripisuje čin Hospodinovi, druhý satanovi.

Tí svätí spisovatelia si predstavujú Boha ako besnú, unáhlenú a ohavnú bytosť, ako boli niektorí pohanskí bohovia; urobili z neho bojovníka, zúrivca, vraha, čarodejníka a kúzelníka. Raz ho nechajú povýšenecky zvolať „Ja zatvrdím srdce Egypťanov, pôjdem za nimi a budem oslavovaný spolu s faraónom vo všetkom jeho vojsku, v jeho vozoch a jazdcoch“.

Aby potom svojmu sľubu a vyťahovaniu sa dostál, nechajú Hospodina počíhať si na faraóna a na jeho vozy a jazdcov v temnej noci a nastražia mu pascu v Červenom mori, kde ich utopí, ako šarha topí pochytané krysy a psy. Je to veru veľká sláva a česť pre všemohúceho Boha!

Raz poštvali izraelskí kňazi svojho Boha s jeho mocou proti egyptským čarodejníkom, aby spolu súťažili, kto vie lepšie čarovať. Trikrát sa egyptským čarodejníkom podarilo urobiť ten istý kúsok ako Hospodin, ale pri štvrtom raze zvíťazil Hospodin, ktorý egyptských čarodejníkov ihneď pokryl hromadou vší, čo títo nedokázali zopakovať na Hospodinovi a tento všivavý zázrak rozhodol v prospech Hospodina.

Kňazi nechávajú Hospodina púšťať oheň a síru na Sodomu a Gomoru a oheň šľahať z hory Sinaj, ako keby ich Hospodin bol kniežaťom horúceho pekla. Nechávajú ho naložiť Lótovu ženu do soli ako kus slaniny; nechávajú ho vojsť do mozgov prorokov a vyvolať v nich sny; nechávajú ho robiť všelijaké kúsky, veselé aj ošklivé a potom ani nevysvetlia, či sa tým všetkým myslel Hospodin alebo satan.

Tak líčia Boha spisovatelia Starého zákona; spisovatelia Nového zákona zmenia síce javisko, ale nechajú Boha ďalej robiť rovnaké hlúposti. No či má človek naveky ostávať bláznom kňazov a otrokom povier? Či nemá nikdy pochopiť pravý úmysel svojho stvoriteľa? Oveľa lepšie je neveriť na žiadneho Boha, ako predstavovať si ho takým šašom, lotrom, netvorom a diablom, ako ho maľuje Sväté písmo.

Keď sa rozhliadneme po nekonečnom vesmíre a po všetkých obrovských telesách, ktoré sa v ňom v dokonalom poriadku a zhode pohybujú a potom čítame táraniny Svätého písma, či môžeme si o tom myslieť niečo dôstojné? Biblia uvádza Boha jemu pripisovanými komédiami na potupu a hanbu pred každým rozumným a slušným človekom. Celá viera v na svet narodeného a ukrižovaného Boha je to najväčšie rúhanie sa Bohu. Dobre vraví Kniha Sirach v 34. kapitole (verš 1 a 2):

„Nerozumný človek si robí márne a falošné nádeje a sny naplňuje namyslenosťou nemúdrych. Chytal tieň a hnal sa za vetrom; tak robí ten, kto si všíma falošné videnia.“

Takzvané proroctvá Starého zákona ohľadom Ježiša Krista sa dajú rozdeliť do dvoch skupín: predovšetkým tie, ktoré sa v evanjeliách ako také menovite citujú a potom tie, ktoré ich predkladatelia a vykladači pozdvihli na úroveň proroctiev z vlastného popudu.

Baviť sa týmito druhými nestojí za papier a atrament; preto sa obmedzím na tie prvé a v Novom zákone uvedené. Ak ukážem, že ani tieto nie sú nijakými proroctvami o Ježišovi, ba že sa nevzťahujú ani na žiadnu podobnú osobu, nebude vôbec potrebné bojovať proti tým miestam Písma, ktoré vynašli prekladatelia a cirkev; preto nemajú inej autority ako svoju vlastnú obrazotvornosť.

Začnem teda s Matúšovým evanjeliom. V 1. kapitole verš 18 stojí: „S narodením Ježiša Krista to bolo takto: Jeho matka Mária bola zasnúbená s Jozefom. Ale skôr, ako by boli začali spolu bývať, ukázalo sa, že počala z Ducha Svätého“. To je trochu rýchle a bolo by stačilo povedať len to, že bola tehotná a že sa to vysvetlí neskoršie.

Vysvetlenie pokračuje takto: „Jozef, jej manžel, bol človek spravodlivý a nechcel ju vystaviť potupe, preto ju zamýšľal potajomky prepustiť“. Ďalej stojí v 20. verši: „Keď o tom premýšľal, ukázal sa mu v sne pánov anjel (totiž zdalo sa mu, že vidí anjela) a ten povedal: „Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu za svoju manželku, lebo čo je v nej počaté, je zo svätého ducha. Porodí syna a dáš mu meno Ježiš; ten vyslobodí svoj ľud od jeho hriechov“.

Celé toto rozprávanie má za dôkaz svojej pravosti len sen; človek nepozoruje v sne nič iné ako to, o čom sa mu sníva. Nepýtam sa teda, či Jozef – ak taký človek vôbec žil – skutočne mal podobný sen; lebo aj keby sa mu bolo niečo podobné snívalo, predsa to ešte nič nedokazuje.

Vieme, že náš duch má schopnosť predstavovať si v sne povahy aj reči, pochádzajúce z jeho obrazotvornosti; neraz sa mu zdá, že počuje hlas niekoho iného a nie je to nič iné ako dojem jeho vlastnej obrazotvornosti.

Je mi teda úplne ľahostajné, čo sa Jozefovi snívalo o vernosti alebo nevernosti jeho manželky. Ja neverím ani svojim vlastným snom a musel by som byť veru padnutý na hlavu, keby som veril snom iných ľudí.

V nasledujúcom 22. verši Matúš dodáva: „Toto všetko sa stalo, aby sa naplnilo to, čo bolo povedané prostredníctvom proroka, rieknuceho: „Hľa, panna tehotná bude a porodí syna a dáš mu meno Emanuel, čo znamená „Boh (je) s nami“. Toto miesto sa nachádza v Izaiášovi (1, 14) a evanjelista chce, aby jeho čitatelia verili, že tie slová sú proroctvom o jeho Ježišovi Kristovi. To však nie je pravda a ja to dokážem.

Najprv musím objasniť príležitosť, pri ktorej boli tie slová prednesené. Povedal ich Izaiáš celých 700 rokov pred Kristom, z čoho súdny čitateľ spozná, že sa nemôžu vzťahovať na Krista. Vec sa má takto:

Po Šalamúnovej smrti sa židovské kráľovstvo rozštiepilo na dve kráľovstvá: judské s hlavným mestom Jeruzalem a izraelské s hlavný mestom Samai. Prvému vládli Dávidovi potomkovia, druhému Saulovi potomkovia a tieto kráľovstvá viedli medzi sebou zúrivé vojny.

Za Izaiášovho života vládol v Judsku kráľ Ahas a v Izraeli kráľ Peka; tento sa spojil s perzským kráľom Rerzinom vo vojne proti Ahasovi a prirazili spolu pred Jeruzalem. Ahas a jeho ľud boli z toho veľmi skľúčení a ustrašení a srdcia sa im triasli v tele ako lístie na strome vo vetre.

Tu sa obrátil prorok Izaiáš na Ahasa a uisťoval ho, že jeho nepriatelia nebudú môcť nič urobiť a aby ho uistil, že sa jeho proroctvo splní (a, ako je inde zaznamenané, nesplnilo sa a skončilo sa celkom inakšie), vyzýva Ahasa, aby si od Hospodina žiadal znamenie. Ahas sa však zdráhal urobiť to, lebo vraj nechcel uraziť Hospodina. Na dôkaz svojho poslania od Boha Izaiáš vyhlasuje: „Preto Pán sám dá vám znamenie: Hľa, panna počne a porodí syna a nazve ho menom Imanuel; maslo a med bude jesť, kým bude vedieť zavrhnúť zlo a voliť dobro; opustená bude zem, ktorú si ošklivíš pre jej dvoch kráľov“.

Tieto slová znamenajú pre kráľa Ahasa, že čo nevidieť narodí sa z panny, slobodnej ženy, dieťa, chlapec, ktorý porastie a kým dostane rozum, splní sa sľub Hospodina, že Ahas bude zachránený pred obidvomi kráľmi, ktorí proti nemu vedú vojnu.

Ak malo byť toto znamenie pre kráľa Ahasa znamením jeho víťazstva, malo sa vyplniť v priebehu pár rokov skončením vojny s týmito kráľmi.

Bolo by predsa veľmi smiešne, keby bol Izaiáš Ahasovi na znamenie jeho víťazstva nad nepriateľmi bol prorokoval, že asi 700 rokov po jeho smrti narodí sa z nejakej panny syn a Ahas bude zbavený svojich nepriateľov prv, ako sa to dieťa naučí rozoznávať dobré od zlého.

Celé vysvetlenie Izaiášovho proroctva nachádzame v nasledujúcej kapitole, kde sa spomína akási slobodná milenka, nazývaná prorokyňou (8, 2): „I vzal som si hodnoverných svedkov, kňaza Uriáša a Zachariáša, syna Barachiášovho. Potom som pristúpil k prorokyni; i počala a porodila syna. A v 18. verši dodáva: „Hľa, ja a chlapci, ktorých mi dal Pán, sme znakmi a znameniami v Izraeli od Pána zástupov, čo býva na vrchu Sion!“

Pritom nebude od veci, ak podotknem, že slovo, ktoré kňazi prekladajú ako „panna“, znamená v hebrejskom Izaiášovom texte „mladú ženu“ a že teda tam nestojí „panna bude tehotná a porodí“, ale „mladá žena je tehotná a rodí“.

Preklady kňazov sú sfalšované aj tým, že pôvodne je rozhodujúca veta napísaná v prítomnom čase, čo súhlasí s tým, že to dieťa malo byť pre Ahasa okamžitým, alebo aspoň veľmi blízkym znamením. Pretože kňazi nemohli použiť prítomný čas pri proroctve siahajúcom 700 rokov dopredu, sfalšovali preklad použitím budúceho času. Kto si pozorne prečíta celé Izaiášove kapitoly 7 a 8, musí nadobudnúť presvedčenie, že sa v nich nenachádza žiadne proroctvo o Ježišovi.

Prejdime k druhému domnelému proroctvu o Ježišovi u Matúša (2, 1 – 6). Prišli vraj mudrci od východu a hľadali nového židovského kráľa. A keď sa Herodes pýtal biskupov a učiteľov ľudu, kde by sa taký nový kráľ mal narodiť, odvetili mu títo, že v Betleheme, pretože stojí napísané prorokom: „A ty, Betlehem v zemi judskej, nijako nie si najmenší medzi judskými kniežatami, lebo z teba vyjde vojvodca, ktorý povedie môj izraelský ľud“.

Vynechám ten nezmysel, že mudrci videli hviezdu, ktorá ich aj vo dne viedla, ako v noci chodievame za svetlom alebo za lampášom. Veď tí mudrci sa sami prezrádzajú, že klamú, lebo vravia, že videli hviezdu na východ od slnka a predsa prišli sami od východu, takže by boli museli, idúc za hviezdou, vidieť ju na západe. Obmedzím sa na výklad ďalšieho údajného proroctva, a síce u Micheáša (5, 2); nemohol ho Matúš jednoducho opísať, ale musel mu dať iné znenie? Vraví sa tu: „Ale ty, Betlehem Efrata, hoci si najmenší medzi judskými tisícmi, z teba vyjde ten, ktorý má byť panovníkom v Izraeli“.

Hovorí sa tu o nemenovanom mužovi, od ktorého sa očakávajú veľké veci. No opis, ktorý o ňom nasleduje vo veršoch 4 a 5, nesvedčí o žiadnom Ježišovi, lebo sa tu píše: „Keď príde Asýr do našej krajiny a vkročí do našich palácov, postavíme proti nemu sedem pastierov a osem kniežat z ľudu. Budú pásť mečom krajinu Asýrov a čepeľou krajinu Nimróda. On nás vyslobodí od Asýra, keď príde do našej krajiny a vkročí na naše územie“. (Mi 5, 4). Toto je predsa zrejme opis nejakého vojnového hrdinu, ktorý sa nedá preniesť na Krista bez ublíženia povahe, ktorú mu pripisuje cirkev.

Okrem toho je tu zmienka aj o iných udalostiach tej starej doby, ktoré sa dajú spomenúť pri reči o Ježišovi. Nad Židmi zvíťazili Rimania a nie Asýrčania. Pošliapali židovské paláce ešte za Kristovho života a aj po jeho smrti. A ten veľký panovník a vojvodca miesto toho, aby ich zapudil a ich zem spustošil svojím mečom, sám bol nimi zlikvidovaný, keď podpísali potupný ortieľ jeho smrti a ich zbrojnoši ho uskutočnili. Tým je predsa presvedčivo dokázané, že sa to proroctvo nemôže vzťahovať na Krista a nikto nemôže vykladať to proroctvo inakšie, ako som to urobil ja.

Aj tretie domnelé proroctvo zo Starého zákona nachádzame v Matúšovi (2, 13). Ide zasa o sen: „Ukázal sa Jozefovi v sne anjel, vraviac: Vstaň, vezmi dieťatko aj matku jeho a uteč do Egypta, a buď tam, kým ti nepoviem; lebo Herodes bude dieťatko hľadať, aby ho zahubil“.

Jozef vstal v noci, vzal dieťatko aj jeho matku, odišiel do Egypta a bol tam až do Herodesovej smrti, aby sa naplnili slová Pána, rieknuceho skrz proroka: „Z Egypta som povolal svojho syna“.

Toto takzvané proroctvo sa nachádza u Ozeáša (11, 1) kde stojí doslovne: „Keď bol Izrael dieťaťom, miloval som ho a z Egypta povolal som svojho syna. Ale čím viac ich proroci volali, tým viac oni pred nimi utekali, falošným bohom obetovali a rytiny okiadzali“.

Ani toto miesto, sfalšované kňazmi na Krista, nemá s ním nič spoločné, ale vzťahuje sa na synov izraelských, ktorí za doby faraónov vyšli z Egypta a oddali sa modloslužbe, čo im Ozeáš práve tu vyčíta.

Ak cirkev vzťahuje na Krista prvý verš, musí sa naň vzťahovať aj druhý, ale potom je Ježiš jedným z tých, ktorí sa bálom (pohanským bohom – pozn. prekl.) klaňali a modlám obetovali. Toto teda nijako nemôže byť proroctvom, týkajúcim sa Ježiša, lebo to by znamenalo urobiť z neho modloslužobníka.

Podobné štvrté miesto u Matúša sa týka vraždenia takzvaných neviniatok. Nikto iný okrem Matúša o tom nerozpráva a pravdepodobne ani nevie. Celá udalosť je nezmyselná a nemožná. Pretože Herodes bol rímskym úradníkom, boli by sa mohli rodičia detí ľahko odvolať proti jeho rozkazu k rímskej vláde, ako to neskoršie urobil Pavol.

Keď si Matúš vymyslel a rozpovedal svoju krvavú rozprávku, vraví (2, 17): „Vtedy sa splnilo, čo povedal prorok Jeremiáš: „V Ráme bolo počuť hlas, nárek a veľké kvílenie: Ráchel oplakáva svoje deti a odmieta útechu, lebo ich niet“. Toto takzvané proroctvo nachádza sa u Jeremiáša (31, 15) a keď sa vytrhne zo spojitosti s ostatnými veršami, možno ho rozprávať o každej vojne, vraždení a prenasledovaní, čoho sa často dopúšťali aj kresťania proti Židom (a dodnes, napríklad v Rusku, dopúšťajú – to bolo napísané v roku 1884 – pozn. prekl.). V tom verši sa nachádza len to, čo sa v židovskej histórii často opakovalo a nie niečo, čo by sa mohlo stať v budúcnosti po dlhej dobe. Celý verš je napísaný v minulom čase a jeho vysvetlenie je jednoduché. Jeremiáš žil v čase, keď Nabuchonodozor. obliehal Jeruzalem, dobyl ho, vydrancoval a spustošil a Židov odviedol do zajatia do Babylonu. Dopúšťal sa voči nim najhrubších ukrutností. Zedekiášových synov zavraždil pred otcovými očami. Jemu vypichol oči a vrhol ho na doživotie do väzenia. O tejto dobe bedákania a vzlykania píše Jeremiáš. Chrám bol zbúraný, zem spustošená, národ celý… a čo ostalo, bolo vrátane žien a detí odvedené do zajatia. Židia mali svojej biedy a svojich nárekov toľko, že nepotrebovali nechať si od niekoho vypisovať, aké biedy a náreky povstanú za ďalekých 700 rokov.

O tej biede píše Jeremiáš a v nasledujúcom verši sľubuje útechu, povediac, aby neplakali a nebedákali, pretože príde čas, keď sa vrátia do svojej zeme a ich synovia budú v nej v mieri žiť.

Celkom teda Jeremiáš vraví: Počuť hlas Líamy, že už sa to stalo, už je to preč: prestaňte plakať, však ono to bude raz zas dobre. Aká je to nevedomosť, aké podvodníctvo, keď namiesto tých detí, o ktorých hovorí Jeremiáš, ktorý nimi myslí izraelských synov, ale kňazi teraz vykladajú, že Jeremiáš tým rozumel neviniatka do dvoch rokov v Betleheme za 700 rokov po ňom! Ako to môže znamenať deti, ktoré sa mali vrátiť z nepriateľskej zeme do svojej krajiny? Tu vidíme, ako vykladači svätých písiem, proroci a kňazi podvádzajú a balamutia svet.

Prichádzam k piatemu miestu, kde je podobné domnelé proroctvo a kde je zasa v hre aj sen. Jozefovi sa opäť snívalo o anjelovi a Matúš opisuje ten sen. Keby sme sa opýtali, ako sa dozvedel, čo sa kedy Jozefovi snívalo, tu by iste žiaden kňaz ani biskup, ba ani sám pápež nevedeli nám odpovedať.

Čo, ak sa to snívalo Matúšovi a nie Jozefovi? Matúšovi sa vtedy snívalo, že Jozef mal zasa sen, v ktorom videl anjela, ktorý mu zvestoval smrť kráľa Herodesa (2, 10) a prikazoval mu, aby sa vrátil späť do svojho domova, pravdepodobne do Betlehema.

Jozef poslúchol a prišiel na júdske hranice; tu sa dozvedel, že na kresle Herodesa sedí jeho zlý syn Archelaus a obával sa tam ísť, lebo podľa všetkého tomu snu ani anjelovi neveril. Musel teda prísť ešte jede sen, v ktorom ho anjel poslal do Nazaretu, aby sa vraj naplnilo to, čo predpovedal prorok, že Ježiš sa bude nazývať Nazaretským.

Tu máme očividný dôkaz, že Matúšovi sa niečo len snívalo a on to vydáva za božie slovo. Celý Starý zákon nemá nikde podobné miesto, tým menej nejaké proroctvo. Vyzývam všetkých kresťanských kňazov a učencov, aby nám ukázali nejaké proroctvo o tzv. Nazaretskom.

Šieste podobné miesto je, ako sa hovorí, za vlasy pritiahnuté, aby svedčilo pre Ježiša (Mat 4, 14). Keď sa Ježiš dopočul, že Ján bol posadený do väzenia, aby sa aj jemu nestalo niečo podobné, utiekol do Galiley a zdržoval sa pri mori v krajinách Zabulon a Naftalim. A to sa stalo, aby sa vraj naplnilo slovo proroka Izaiáša, rieknuceho: „Zem Zabulon a Naftalim pri mori za Jordánom, Galiley pohanské a ľud, ktorý žil v temnotách, videli veľké svetlo, ktoré vzišlo z tieňa smrti“. V druhom verši sa opisuje, ako sa tomu ľudu, žijúcemu v temnotách, ukázalo a zaskvelo veľké svetlo. Vety sú v minulom čase, ale niektorí prekladatelia napísali, že sa to svetlo ukáže a zaskvie až v budúcnosti. Ak si prečítame posledné 4 verše predchádzajúcej kapitoly, pochopíme, čo rozumel Izaiáš pod tým svetlom. Poukazuje na seba a na svoje deti, ktoré sú znamením od Hospodina, ako to svetlo má v temnotách svietiť ľudu, aby tento nemusel žiť v nevedomosti a spytovať sa hádačov a veštcov, čo mu prinesie budúcnosť.

Aj siedme domnelé proroctvo nachádzame u Matúša (8, 16 a 17). Rozpráva sa tu o tom, ako Ježiš vyháňal z postihnutých ľudí diablov a tých, čo sa mali zle, uzdravoval, aby sa vraj naplnila predpoveď proroka Izaiáša, vraviaceho: „On vzal na seba naše mdloby a niesol naše neduhy“.

Takéto rozprávky o posadnutí diablom a vyháňaní diabla boli vtedy, keď sa spisovali knihy Nového zákona, bežné. V Izaiášovi nachádzame slová „On nemoci naše na seba vzal a bolesti naše niesol“ (53, 4). Domnievali sme sa, že to on je Bohom ranený a trápený. No slovesá sú v minulom čase, nie o ňom a ide o to, čo sa stalo a o žiadne proroctvo. O vyháňaní diabla a uzdravovaní nepadlo ani slovo a o proroctve sa vôbec nedá hovoriť. Izaiáš, alebo kto tú knihu písal, venuje celú kapitolu nejakej mŕtvej osobe, o ktorej hovorí s veľkým súcitom. Možno je to oplakávanie milého priateľa, ale neudáva sa jeho meno, ani sa bližšie neopisuje, podľa čoho by sme mohli vedieť, kto to asi bol. Takéto zahmlenia prichádzajú Matúšovi veľmi vhod, pretože môže všetko vzťahovať na Krista, no vydávať pohrobné básne za proroctvo je bláznovstvo.

Povaha niektorých ľudí, žijúcich v rozličných dobách, býva niekedy podobná a čo sa povie o jednom človeku, môže neskoršie platiť o druhom. Podobnosť však nerobí z povedaného proroctvo a kto to nevedomým a slepým ľuďom takto podáva, je podvodník. To, čo vraví o svojom milom zomrelom Izaiáš, dá sa upotrebiť na veľmi mnoho osôb, ktoré trpeli, boli prenasledované a zomreli, ostanúc vernými svojim zásadám. Keby to malo byť proroctvom o Kristovi, muselo by to platiť len pre Krista.

Niektorí bohoslovci sa domnievajú, že Izaiáš tu oplakáva osud Jeremiáša, ktorý, ak bol nevinný a nie zradca, za čo ho považoval jeho ľud, trpel prenasledovanie, mučenie a žalárovanie ako pravý mučeník. Nedá sa to však povedať, najmä ak je pravda, čo udáva aj biblická časomiera, že Izaiáš umrel asi 50 rokov pred Jeremiášom.

Ôsme tzv. proroctvo o Ježišovi je tiež u Matúša (12, 14 – 21). Rozpráva sa, že keď sa farizeji radili, ako by Ježiša zničili, utiekol Ježiš od nich a za ním šli zástupy; stále uzdravoval a všetkým prikazoval, aby neprezradili, kde je, aby sa vraj naplnili slová proroka Izaiáša, rieknuceho:

14 Farizeji vyšli von a radili sa o ňom, ako ho zahubiť. 15 Ježiš to vedel, preto odtiaľ odišiel. Mnohí šli za ním a on ich všetkých uzdravil, 16 len im pohrozil, aby ho neprezradili. 17 Tak sa splnilo, čo povedal prorok Izaiáš: 18 „Hľa, môj služobník, ktorého som si vyvolil, môj miláčik, v ktorom mám zaľúbenie. Vložím na neho svojho Ducha a oznámi právo národom. 19 Nebude sa škriepiť, nebude kričať, nik nebude počuť na ulici jeho hlas. 20 Nalomenú trsť nedolomí, hasnúci knôtik nedohasí, kým neprivedie právo k víťazstvu. 21 V jeho meno budú dúfať národy“.

Čo s tým má do činenia uvedené proroctvo? Ani jedno slovo z uvedeného domnelého proroctva nemá nič spoločného s tým, o čo tu ide. S farizejmi, ktorí sa radia, ako ho zničiť. Ani s jeho útekom pred nimi, ani s nasledujúcim ho ľudom, ani s jeho uzdravovaním, ani s jeho zákazom prezradiť ho. Tie vety zo Starého zákona sa nijako nehodia k okolnostiam terajšieho Nového zákona, ale ľud je už od mladosti navyknutý čítať všetko toto slepo dôverčivo, nevidiac a nehľadajúc nič protizmyslového a nesúvislého, takže podvodníci majú ľahkú hru povesiť im na nos všetko, čo im prišlo na um.

Najväčšmi pošpinili kňazi múdreho stvoriteľa vtedy, keď ho urobili tvorcom nezmyselných rozprávok a bájok. Aj dnes ešte špinia a hanobia ľudský rozum, keď učia ľud veriť svojim báchorkám. Izaiáš náhodou nemenuje žiadnu osobu, o ktorej hovorí tieto veci a túto okolnosť využívajú kňazi, aby to všetko vzťahovali na Krista.

Keby bol Izaiáš žil za vlády Kýra, hodili by sa tieto slová na tohto perzského kráľa, ktorý sa u Židov tešil veľkej vážnosti a tu sa hovorí o takom mužovi: vyslobodil Židov zo zajatia, keď sa už podobali na nalomené trstiny. Na Ježiša, ktorého si pohania nijako zvlášť necenili, sa toto miesto nehodí a čo sa týka jeho vlastných krajanov, ktorí sú tou nalomenou trstinou, tí ho práve ukrižovali. Ani to sa o ňom nedá povedať, že by bol nekričal a že jeho hlas nebolo na uliciach počuť. Veď predsa prišiel kázať a tu sa musel nechať počuť; kvôli tomu prechádzal celou zemou a nechával sa počuť na uliciach aj v domoch. Izaiáš dodáva k slovám Matúša ešte jednu vetu, ktorú Matúš veľmi múdro vynechal a ktorá znie takto (42, 4.):

„Nepodľahne a neklesne na mysli, kým nevykoná na zemi súd a ostrovania nebudú očakávať jeho zákon.“ Toto by sa mohlo vzťahovať na Kýra, ktorý nenechal svojej mysli klesnúť a neprestal bojovať, kým si nepodmanil celú babylonskú ríšu a neoslobodil Židov. Premoženýn dal zákony. Naopak, o Ježišovi sa to nedá povedať, lebo on pred farizejmi utekal a zo strachu sa skrýval, ba ľuďom vyslovene zakazoval, aby prezradili miesto jeho pobytu.

Keďže Izaiášova doba je nám tak veľmi vzdialená, nezáleží nám na tom, koho Izaiáš myslel; nášmu účelu odhalenia podvodu s proroctvom postačí, keď vieme, že Izaiáš nehovorí o Ježišovi.

Deviate podobné miesto je u Matúša vo verši 21, 1. Hovorí sa tam o Ježišovi, ako chcel slávnostne vojsť do Jeruzalema a poslal svojich učeníkov pre oslicu a osliatko, na ktoré ho posadili a volali mu na slávu. A toto všetko sa stalo, aby sa naplnilo proroctvo proroka, ktorý riekol: „Povedzte dcére Sionskej: Aj, kráľ tvoj berie sa k tebe tichý a sedí na oslici a na osliatku, jarmu podrobenom“.

Úbohý oslík, nech ti toto pri všetkom zľahčovaní slúži ku cti, že keď pohanský svet medveďa pozdvihol za súhvezdie na nebo, teba kresťanské kniežatstvo povýšilo medzi proroctvá.

To miesto sa nachádza u Zachariáša, ktorý dobrácky gratuluje svojim krajanom a sebe k návratu z babylonského zajatia. Tieto jeho slová nemajú nijaký iný význam a nevzťahujú sa na nič iné.

Je zvláštne, že kresťanskí kňazi od samého začiatku nechcú Židom dovoliť, aby vo svojich písmach hovorili o sebe a o svojich potrebách; všetko, čo sa im v Starom zákone hodí, prekrucujú vo svoj prospech a dávajú veciam význam, ktorý autorovi iste ani vo sne neprišiel na um. Ani ten úbohý osol nesmie byť židovským oslom, ale musí sa nechať prekrstiť na kresťanského osla. Len tomu sa čudujem, že z neho neurobili nejakého biskupa, alebo že ho nenechali prorokovať. Iste by bol vedel kričať tak hlasne ako ktorýkoľvek z nich.

Vo svojej prvej kapitole nám Zachariáš predkladá na zhltnutie zo samej radosti nad svojím vyslobodením z babylonského zajatia prapodivné nápady. Vo verši 8 líči, ako videl červené, strakaté a biele kone. Modré a zelené kone nevidel možno preto, lebo tieto farby nie sú v noci dobre rozoznateľné, ale kresťan nemôže pochybovať, že tam boli aj také farby, pretože pre Boha predsa nič nie je nemožné. Zachariáš vo svojej bujnej obrazotvornosti priviedol medzi tie kone anjela, bez toho, aby povedal, či ten anjel prišiel kupovať kone, alebo len pozorovať ich podivuhodnú strakatosť. Ale čo nás do toho; Zachariáš sa púšťa s anjelom do debaty o radostnom návrate do Jeruzalema a anjel mu menom Hospodina sľubuje, že Jeruzalem bude znovu vystavaný. Nech už sú jeho nápady akékoľvek, pochopiteľne sa týkajú vtedajších Židov, ich návratu a stavby mesta; nejde predsa o to, čo sa má stať za ďalekých 700 rokov.

Pokiaľ ide o to jazdenie na oslovi, vykladajú to kňazi ako prejav Ježišovej pokory, ako keby tam už vtedy bolo zvykom používať kone, ako sa dnes deje vo vzdelanom svete. Naopak, osly tam boli najušľachtilejšími zvieratami na jazdenie, pretože boli oveľa krajšie, ako sú u nás. V Knihe sudcov (10, 4) čítame, že správca izraelského ľudu Jair mal 30 synov na osedlaných osloch a každý z nich mal ako majetok jedno mesto. Neboli teda ani chudobní ani pokorní, ale nemali na jazdu nič skvostnejšieho ako osly. Tak museli kňazi prekrútiť celé Písmo a vyklamať všetko, čo do svojho krámu potrebovali.

Existujú však silné dôvody pre názor, že celý ten slávny Ježišov vjazd do Jeruzalema je čistým výmyslom a že na tej historke nie je pravdivé ani slovo. Ale to sem nepatrí. Pozrime sa na desiate proroctvo o Ježišovi u Matúša (26, 51 – 56).

Rozpráva sa udalosť, keď Peter vztiahol ruku, vytiahol svoj meč a odťal ucho jednému biskupovmu služobníkovi. Ježiš ho napomenul, aby to nerobil; že keby chcel, mal by ochranu anjelov. Toto všetko sa vraj musí stať, aby sa naplnilo Písmo, vraviace, že tak musí byť. Formulka sa opakuje vo verši 56.

Táto neurčitá historka nepripúšťa dôkazy ani pre seba, ani proti sebe, pretože sa tu neudáva ani slovo o spisovateľovi, na ktorého by sa niečo mohlo vzťahovať. Proti pravdivosti celého rozprávania sú však vážne námietky, ktoré idem uviesť.

Predovšetkým sa nezdá pravdepodobným, že by bolo bývalo Židom, žijúcim pod rímskym jarmom, povolené stále nosiť pri sebe zbraň. Po druhé, keby bol Peter biskupovmu služobníkovi odťal ucho, bol by iste vojenskou strážou zatknutý a vrhnutý do väzenia. Po tretie, čo by to boli za učeníkov a svätých kazateľov Ježišovej viery, keby proti jeho vôli a výslovnému prianiu stále pri sebe nosili meče? Po štvrté, tento výstup sa mal udiať práve v ten večer, kedy sa mala konať pamätná večera Pána, a to sa pre jej obradnosť nedá rozumne spolu zrovnať. Najrozumnejšie bude, ak celé toto rozprávanie a dovolávanie sa neznámych proroctiev opustíme ako výmysel nešikovného spisovateľa a nič viac.

Jedenáste podobné miesto je u Matúša kapitola 27, verše 3-10. Udáva sa tam, že Judáš ľutuje svoju zradu Krista, odhadzuje peniaze, ktoré dostal v chráme a obesí sa. Aj biskupi uznávajú, že tie krvavé peniaze nepatria do pokladnice chrámu a kupujú za ne hrnčiarovo pole na pochovávanie cudzincov. Pretože toto pole sa dodnes nazýva krvavým a naplnili sa slová proroka, rieknuceho: „Vzali tridsať strieborných, cenu toho, ktorého takto ocenili synovia Izraela, a dali ich za hrnčiarovo pole, ako mi prikázal Pán.“

Toto je nanajvýš nehanebný podvod. Jeremiášove slová, vraviace čosi o kúpe poľa, nemajú s prípadom, o ktorom sa zmieňuje Matúš, absolútne nič spoločné. Iba si pletiete Jeremiášove slová v kap. 32, vo veršoch 6-15, kde ide o kúpu kusa pozemku medzi kupcom a predávajúcim a o nič viac, ako sa v súlade s platným právom vyjednalo.

Tu je vidieť, že kto sa spolieha na bibliu, spolieha sa na dolámanú palicu, ktorá ho v jeho postoji nepodporí. A Zachariášovo rozprávanie (11, 7-14), na ktoré sa Matúš odvoláva, nemá nič spoločné s jeho vecou, ale je to nesúvislé a nám nepochopiteľné táranie bez hlavy a päty a bez nejakého hlbšieho zmyslu.

Keď porovnáme Matúša a Zachariáša, nenachádzame medzi nimi súhlas a v Skutkoch apoštolských sa poviedka o Judášovi rozpráva celkom inakšie ako u Matúša; je medzi nimi úplný rozpor. Podľa Skutkov apoštolských Judášovi ani nenapadlo, aby svoj čin oľutoval a vrátil peniaze Židom, aby za ne kňazi mohli kúpiť pole na pochovávanie cudzincov; Judáš si peniaze ponechal, kúpil si pole sám pre seba a namiesto žeby sa bol obesil, padol na hlavu a pukol. Niektorí vykladaču Písiem sa opovažujú takého smiešneho dodatku, že povraz sa pretrhol, Judáš spadol a pukol.

Aj na 12. mieste je domnelé proroctvo o Ježišovi (Mt 27, 35): „Keď ho ukrižovali, rozdelili si jeho rúcho metajúc los, aby sa neplnili slová proroka: „Rozdelili si moje rúcho a o môj odev metali los“.

Tieto slová sa nachádzajú v žalme 22, verš 18, kde autor, nech už ním bol ktokoľvek, píše, čo sa mu stalo; psy ho obklopili, rota zlostníkov obkľúčila a zle s ním zaobchádzali. Žalm sa začína povestnými slovami „Bože môj, bože môj, prečo si ma opustil?“

Tie slová sa dajú dosť dobre vložiť do úst nejakému nešťastnému človeku, ale nijako neslušia do úst božieho jednorodeného syna, ako bol Ježiš podľa učenia kňazov. Žalmista líči svoj veľmi smutný stav, ale o Ježišovi nič neprorokuje.

Ale aj keby sme uverili, že je to nejaké proroctvo, ktoré sa má splniť v budúcnosti, aký to budí v nás pocit, keď vidíme, že sám Boh prorokuje, čo sa má stať za niekoľko storočí s jeho starým plášťom alebo s párom starých nohavíc. Čo by komu na tom záležalo a prečo by sa mal o to zaujímať?

Delenie šiat popraveného medzi jeho katov bolo predsa v tých dobách bežným zvykom a teda stalo sa to, či to bolo prorokované alebo nie. Načo z toho robiť dôležité veci, keď na tom nezáleží a stalo by sa to tak či tak?

Matúš uvádza aj ešte oveľa dôležitejšie veci, napríklad otváranie hrobov a vstávanie mŕtvych k životu, ale k tomu nepridáva nijaké proroctvo, čo je dôkazom, že sa nič také ani nestalo a že mu to nestojí za to, aby k tomu vynachádzal nejaké proroctvo. O starých nohaviciach vedel prorokovať, ale o zmŕtvychvstaní ľudí nie.

V evanjeliu sv. Marka nachádzame len málo miest, ktoré by sa mohli nazvať proroctvami; rovnako málo je ich aj u Lukáša a Jána, ale čo nájdem, preskúmam a súčasne porovnám aj nezhody s Matúšom.

Marek začína svoje evanjelium slovami, ktoré vydáva za proroctvo zo Starého zákona, a síce: „Začiatok evanjelia Ježiša Krista, syna božieho, ako je písané v proroctvách. A ja posielam svojho anjela pred tvoju tvár, ktorý pripraví tvoju cestu pred tebou“ (Mar 1, 1 a2). V znení Svätého písma, vydaného Spolkom svätého Vojtecha (1985): Začiatok evanjelia Ježiša Krista, Božieho Syna. Prorok Izaiáš napísal: „Hľa, posielam svojho posla pred tvojou tvárou a on ti pripraví cestu“. Hneď tento prvý verš je už prekrútený, aby zapadol do krámu luhára. U Malachiáša, odkiaľ Marek odpísal, je napísané:

„A ja posielam svojho anjela, ktorý pripraví cestu pred mojou tvárou.“ Načo toto prerábanie slov „pred mojou tvárou“ na „pred tvojou tvárou“? To je prekrútenie a falšovanie Písma. Kto si prečíta v Malachiášovi druhú a tretiu kapitolu, vidí, že tam hovorí Hospodin len o sebe a o nikom inom.

Malachiáš pokračuje: „Ale kto bude môcť zniesť deň jeho príchodu? Kto obstojí, keď sa on ukáže? Lebo on je ako oheň rozpúšťajúci a ako mydlo bieliaci (4, 1). Prichádza ten horiaci deň ako pec, v ktorej budú všetci pyšní a všetci dopúšťajúci sa neprávostí ako strnisko, a zapáli ich ten deň, ktorý má prísť, tak, že nezostanú z nich ani korene ani ratolesti (4, 5). Ale prv, než ten veľký a hrozný Hospodinov deň príde, pošlem vám proroka Eliáša“. Akým právom Marek buď z podvodnosti alebo nevedomosti dovoľuje si prekrucovať tieto slová a na miesto Eliáša stavať Jána Krstiteľa? A akým právom obracia ten deň hrôzy a pomsty na deň Ježišovho príchodu? Marek hneď za týmto tzv. proroctvom uvádza v 3. verši iné proroctvá, ktoré však už nie sú z Malachiáša, ale z Izaiáša (40, 3), ako keby tie slová v obidvoch veršoch patrili dohromady a týkali sa tejže veci. Sú to slová „Čuj, ktosi volá! Na púšti pripravte cestu Pánovi. Vyrovnajte na pustatine chodník nášmu Bohu!“

Je to Izaiášova kázeň, ktorá nemá s príchodom Ježiša nič spoločné, lebo na niečo podobné Izaiáš nemyslel, tým menej na Ježišovho predchodcu Jána Krstiteľa, na ktorého to Marek všetko vzťahuje. V 11. kapitole spomína Marek Ježišov vjazd do Jeruzalema na osliatku, ale o nejakom proroctve nič nevie. Aj keď líči delenie Ježišovho odevu medzi jeho katmi, nevie nič proroctve, ale vraví (15, 24), že podľa zvyku metali los, kto si má čo vziať. V 28. verši dovoláva sa proroctva pri poznámke, že Ježiš bol ukrižovaný spolu s dvomi lotrami, uprostred medzi nimi a tým sa vraj naplnilo proroctvo, vraviace „a pripočítali ho k hriešnikom“. Ale na svete sa taká udalosť, že nevinný je odsúdený s vinníkmi, opakuje tak často, že sa nedá myslieť si, žeby tie slová mohli byť proroctvom, a to najmä vtedy, keď všetky ostatné slová pred nimi a po nich žiadnym proroctvom nie sú, ale vzťahujú sa na osud nejakého človeka, zomretého pred napísaním tej knihy.

Mňa samého (Paina) postihlo nešťastie, ktoré mohlo spôsobiť moju smrť, v Paríži a predsa nebude žiaden biskup tvrdiť, že to bude azda proroctvo, týkajúce sa mojej smrti.

Marek končí svoje evanjelium povestným „Kto uverí a pokrstí sa, bude spasený; a kto neuverí, bude zatratený“. Je to naozaj krásna mravouka a všetci vieme, aké niesla v cirkvi ovocie.

Marek pridáva: „Tí, ktorí uveria, budú mať tieto znamenia: V mojom mene budú vyháňať diablov, budú hovoriť novými jazykmi, s hadmi budú narábať, keby pili niečo jedovaté, neuškodí im to; na chorých budú vkladať ruky a tým bude dobre“.

To všetko vraj zakúsia všetci kňazi a kazatelia takzvanej Kristovej viery; ak sa to na nich splní, ak im ani jed ani jedovatý had neuškodí, ak vkladaním rúk uzdravia všetkých nemocných, potom im budeme môcť uveriť a oni budú vedieť, že sú z tých, čo uverili. Kým sa však to všetko na nich nesplnilo, je každý blázon, čo im uverí ich lož, podvod a klam, ktorým omamujú svet a z chudobných ľudí vydierajú peniaze.

Z Lukáša nevyberieme nič nové, o čom by som sa už nebol zmienil. Hovorí o snúbenectve medzi Jozefom a Máriou, ale na miesta v Izaiášovi nepoukazuje tak ako Matúš; aj on píše o vjazde Ježiša do Jeruzalema na osliatku, ale o proroctve k tomu nič nevie. Pri reči o Jánovi Krstiteľovi sa zmieňuje o už uvedenom proroctve.

Evanjelista Ján s proroctvami veľa nekupčí, ale v 5. kap., verš 46 kladie Ježišovi do úst vetu „Lebo keby ste verili Mojžišovi, verili by ste aj mne, lebo on o mne písal“. Čo písal Mojžiš o Ježišovi? Vysvetlenie nám podajú Apoštolské skutky v kapitole 3, verš 22. Mojžiš asi povedal otcom: „Proroka vám vzbudí Pán Boh váš z vašich bratov ako mňa, ktorého budete poslúchať vo všetkom, čokoľvek vám povie“. Tie slová sú v 5. Mojžišovej knihe, kap. 18, verš 15.

Ale aký je to podvod, aká opovážlivosť, používať tieto slová ako proroctvo o Ježišovi! Vzťahujú sa na Jozuu, pomocníka a nástupcu Mojžiša, ktorý bol rovnakej násilníckej povahy ako Mojžiš. Kto si prečíta to miesto v Mojžišovej 5. knihe a potom v štvrtej knihe (27, 12), pozná, že tie slová sa týkajú výlučne Jozuu a nikoho iného. Nech bol ktokoľvek autorom, dopustil sa veľkého podvodu, keď ich použil na osobu Ježiša.

Dá sa vidieť, že tí svätí spisovatelia boli plní ducha podvodu a klamstva, prekrucovania Písiem a vynucovania z nich toho, čo si autori vzali do hlavy, takže nakoniec ani sami nevedeli povedať, čo je pravda.

U Jána nachádzame jedno podobné miesto v kapitole 18, verš 36. kde sa hovorí, že ukrižovanému Ježišovi nezlámali kati jeho na kríž pribité kosti, a síce preto, aby sa splnilo proroctvo „Jeho kosti nebudú zlámané“.

Táto stať, vykladaná ako proroctvo o Ježišovi, nachádza sa v 2. Mojžišovej knihe, ale nemá nič spoločné s Ježišom, ako ani s tým oslom, na ktorom sa vraj Ježiš priviezol do Jeruzalema, iba žeby Židia začali na Veľkú noc pojedať osly. V 2. Mojžišovej knihe, (12, 5 a 46) stojí predpis, že na slávnostnú večeru sa má upiecť mladé kozľa alebo jahňa, ktorým neslobodno polámať kosti.

Ide teda len o obrad, ktorý mali Židia vykonávať so svojimi dobytčatmi, pripravovanými k jedlu pri slávnostných príležitostiach a nemá s Ježišovými kosťami a s jeho osobou ani najmenšieho spojenia. Toľko o proroctvách o Ježišovi. Ján zakončuje svoje evanjelium nezmyselným táraním, ktoré je samo o sebe klamstvom a nemožnosťou, keď hovorí: „Je aj mnoho iných vecí, ktoré Ježiš činil; keby sa tie mali každá osobitne spisovať, celý svet by neobsiahol knihy, ktoré by boli napísané“.

Aké sú to hlúpe táraniny! Keby sa tie knihy na svete dali napísať, to by sa doňho vošli, nie?

38. Predslov k duchovným všetkých náboženských siekt

Je povinnosťou každého človeka odhaľovať a na pranier stavať podvody a klamstvá, pokiaľ jeho sily siahajú. Príroda však nedala každému človeku vlohy pre takúto činnosť a tým, čo by ich mali, chýba obyčajne srdnatosť a náklonnosť.

Kresťanský svet bol za viac ako posledných tisíc rokov zbavený rozprávania domnelých proroctiev, ktoré sa vraj nachádzajú v Starom zákone a týkajú sa budúceho života tzv. Ježiša Krista. Dnes sa to ľudu vykladá a dokazuje tisícmi kázaní a kníh.

V nasledujúcej úvahe som údajné proroctvá podrobil podrobnému preskúmaniu, ale nenašiel som v nich ani najmenšiu stopu skutočného proroctva o osobe, akou bol Kristus a preto tvrdím, že žiadne také proroctvá neexistujú.

Určité miesta v Starom zákone sa vzťahujú na pomery, v ktorých vtedy žil židovský národ a nie na to, čo sa stalo o niekoľko storočí neskoršie. Vysvetľujem tie pomery a okolnosti. Predsudok neodôvodnenej viery a náboženského pohľadu na aktuálny problém sa často stane len zvykom a nakoniec pokrytectvom.

Ak sa ľud začne priznávať k nejakej viere zo zvyku, z módy alebo iných svetských pohnútok a vraví, že vie, čo vlastne ani uveriť nemôže a nemá dôvod veriť, tu stráca ten ľud pravidlo svojej mravnosti a keď ani sám k sebe nie je poctivý, ako môžeme očakávať, že by konal spravodlivo a poctivo v styku s inými?

Len táto nešľachetnosť pokrytectva pôsobí, že vidíme toľko ľudí behať do kostola a modliť sa tam, ako keby boli tí najnábožnejší; pritom sú v ostatnom živote plní ľsti, chytráctva, podvodnosti a nesvedomitosti, takže človek im nemôže nič uveriť a hľadá ochranu pred nimi svetskými zákonmi. Vnútorná mravnosť neovplyvňuje ich konanie a nemôže ich obmedzovať v ich vášniach a chúťkach.

Jedna trieda kazateľov stavia celú ľudskú spásu na vieru; kážu svojim ovečkám, že sa im odpustia všetky hriechy, ak len budú pevne veriť v Krista. Takáto kázeň je čisté povzbudzovanie k pokračovaniu v hrešení. Vytvorí sa situácia ako s tým ľahkomyseľným mladíkom, ktorému sa vytýka, že stále robí veľké dlhy, ktoré zakaždým zaplatí jeho otec a on ďalej robí dlhy a nekonečné roztopašnosti. „Veď to starý zaplatí“, vraví si a roztopaší ďalej. Tak je to aj v náboženstve. „Veď to Kristus už všetko zaplatil,“ vraví nábožný a hreší ďalej.

Po druhé však je toto učenie celkom lživé. Nový zákon odkazuje ľahkoverných na odvodenie svojich náuk od proroctiev o príchode Krista v Starom zákone.

Ak však takých proroctiev v Starom zákone niet, potom je Nový zákon podvodná kniha, prijatá na cirkevných snemoch v Nicei a Laodicei a uložená na bedrá veriacich, ktorá nie je nič iné ako podvod a lož. Cirkevné snemy v Nicei a Laodicei sa konali okolo roku 350 n. l. a hlasovalo sa o tom, čo sa má nazývať písmom Nového zákona, a síce tak, ako sa hlasuje o prijatí alebo zamietnutí návrhu nejakého politického zákona. Takým hlasovaním bolo zavrhnutých mnoho predložených kníh a tie, ktoré dostali väčšinu hlasov, zostali a sú teraz tzv. božím slovom.

A zasa iná trieda kazateľov káže svojim veriacim, že Boh predurčil od večnosti určitý počet ľudí na spasenie a ostatných na večné zatratenie, zahynutie. Ak je to pravda, je už po Súdnom dni a ich kázaniu je koniec. Urobili by lepšie, keby sa odteraz venovali nejakému remeslu, zarábali si poctivo svoj chlieb a nežmýkali ľudí.

Toto učenie je práve tak ako to prvé dobré na to, aby robilo ľudí nemravnými. Podľa týchto kazateľov Boh dopredu určil, kto príde po smrti do pekla a týchto ľudí peklo neminie. Ak je však niekto ustanovený k spaseniu, toho neminie nebo. Také kázne a takí kazatelia ľudstvo len znemravňujú a urobili by lepšie, keby išli k pluhu.

Tak, ako ma pri písaní politických textov viedla snaha vštepovať ľuďom pojmy ich dôstojnosti a vznešenosti a zbaviť ich nezmyslov a povrchností o kráľovskej vláde a dedičnom kráľovstve, tak aj pri písaní náboženských textov ma vždy viedla snaha pohnúť každého človeka k tomu, aby nenechal hynúť od Boha zverený mu rozum, ale aby ho upotrebúval a keď sa raz zbaví všetkých báchoriek o tom, čo sa vydáva za božie slovo, klaňal sa pravému Bohu v jeho spravodlivosti, láske a vznešenosti a aby mu ako otcovi nás všetkých dôveroval.

39. Všeobecné poznámky

Milý čitateľ!

Keď som pristúpil na návrh preskúmať všetky miesta v Novom zákone, ktoré sú uvedené ako proroctvá Starého zákon o Ježišovi Kristovi, očakával som, že nájdem podnety k mnohému pokarhaniu jeho autorov, ale mi ani nenapadlo, žeby všetky tie miesta boli tak veľmi skomolené, lživé a podvodnícke, ako skutočne sú.

Tí svätí spisovatelia konajú pri svojom spisovaní hnusne a podvodnícky, keď rozprávajú nejaký viac-menej dôležitý príbeh z Ježišovho života; bez uvažovania vyšklbnú niečo zo Starého zákona, neobzerajúc sa, čo to miesto znamená a kam patrí; nazvú to proroctvom o Ježišovi.

Keď potom tie vytrhnuté slová prinesieme naspäť na miesto, kam patria, ukáže sa nehanebná klamlivosť Nového zákona. Uvediem niekoľko príkladov.

Autori nechajú Jozefa mať sen, v ktorom sa mu oznamuje Herodesova smrť a nabáda sa, aby sa aj s dieťaťom vrátil z Egypta do vlasti. Pritom vytrhnú z Ozeáša niekoľko slov, znejúcich „Z Egypta povolal som svojho syna“ a proroctvo je hotové.

Tie slová stoja síce v Starom zákone, ale čo ďalej? Sú len časťou vety, nie celou vetou; stoja v spojení s inými slovami, ktoré vravia, že ten z Egypta povolaný syn sa neskoršie oddal modloslužbe. A toto má byť nejaké proroctvo o Ježišovi?

To isté platí o stati, že sa nemá zlomiť kosť v tele Ježiša, ako sa nemá zlomiť kosť v tele kozľaťa alebo jahňaťa, pripravovaného na zjedenie na veľkonočné sviatky. Tie slová stoja síce v Starom zákone, ale tvoria len časť vety a až keď si prečítame celú vetu, spoznáme, že sa to týka mladého kozľaťa alebo jahňaťa, a nie Ježiša.

Z týchto dvoch príkladov spoznávame, že tie proroctvá sú pritiahnuté za vlasy a že okolnosti, na ktoré sa vzťahujú, sú vymyslené a autormi a kňazmi tak zostavené, aby sa hodili k nejakým starozákonným miestam.

Naše úvahy idú tak ďaleko, že nám konečne napadá námietka, že Ježiš Kristus nebol synom božím, ale že nebol možno ani človekom; že celá jeho osobnosť je tak vymyslená, ako známe príklady Apola, Herkula, Jupitera a iných bohov v starom veku. Neexistuje jediné dejepisné dielo, ktoré by bolo napísané v Ježišových časoch a obsahovalo nejakú nefalšovanú zmienku o Ježišovi Kristovi.

Keby sa v nejakej inej knihe, ktorá sa vydáva za náboženské zjavenie niektorého iného náboženstva, našli také nedokonalosti, chyby, prevrátenosti a lži, tu by kresťanskí kňazi iste zobrali všetok svoj um do hrsti a dokazovali by, že všetko je to len veľký podvod. Keď však predmetné knihy patria k ich vlastnému remeslu, neostáva kňazom nič iné, ako alebo zakázať tie knihy čítať, alebo aspoň premýšľať o ich výklade. A každého, kto by sa opovážil tie knihy skúmať, nehanebne hanobia.

Keď sa vydá do sveta kniha, ktorá má obsahovať božie slovo a ako také ju má prijať všetok ľud, to je nevyhnutne potrebné, aby sa poriadne preskúmala, či sú jej nároky pravdivé, pretože tak ako niet nebezpečnejšieho jedu ako jed podaný miesto lieku, tak nie je žiadna mravná lož taká nebezpečná ako tá, ktorá sa podáva miesto božieho slova a miesto náboženstva.

Preverovanie pravosti Písiem je dôležité preto, lebo v čase, keď bol Nový zákon spísaný, aby som nepovedal vynájdený, neexistovalo ešte kníhtlačiarske umenie. Staré zákony existovali len vo forme rukou opisovaných rukopisov. Jeden taký opis Starého zákona mohol stáť asi toľko, ako dnes stojí 600 celých tlačených biblií. Preto sa tieto knihy nachádzali v rukách veľmi málo ľudí, najmä kňazov. To dávalo autorom Nového zákona možnosť vyberať si podľa ľúbosti rôzne miesta a nazývať ich proroctvami bez obavy, že budú prezradení a ich podvod im bude dokázaný. Okrem toho stála tu na stráži celá cirkev so svojou zastrašujúcou sústavou a inkvizíciami, aby sa nikto neopovážil pochybovať o pravdivosti toho, čo ona učí.

Keby sa Nový zákon zostavoval a vydával na svetlo sveta po prvý raz až dnes, tu by iste každý kňaz skúmal riadok za riadkom a študoval by slová vytrhnuté zo Starého zákona a vydávané za proroctvá. Prečo si nerobia prieskum, ktorý v iných prípadoch schvaľujú? Zakazujú skúmanie, hľadanie a porovnávanie; kážu ľudu ako za starodávna, že v Starom zákone je mnoho proroctiev o Ježišovi. Kto sa naučil poznať Boha z prírody a jej nemeniteľných usporiadaných zákonov, nemôže siahať ani po Starom, ani po Novom zákone, lebo si pokazí svoje predstavy o Bohu. Z prírodných zákonov sa učíme napríklad poznať Boha ako nemeniteľnú pravdu, ktorá nemôže klamať.

Niektoré miesta v Starom zákone líčia Boha ako klamára a podvodníka. Ezechiel nechá svojho Boha povedať: „Nuž aj ja som im dal nedobré príkazy a práva, ktoré im neslúžili k životu“. (Eze 20, 25).

Ako si môžeme predstaviť Boha, ktorý by mohol úmyselne klamať a dávať špatné ustanovenia a škodlivé zákony, aby ľudia prišli ku skaze? Ako sa kňazi opovažujú vydávať také reči za božie slovo?

Keď čítame o Bohu ako tvorcovi vesmíru, dávajúcom zákony svetom, musí nám pripadať smiešne čítať líčenie mazalov v Písme, ako Boh prikazuje kňazom, ako sa majú obliekať, aké dlhé majú byť ich rúcha, aké strapce majú na ne vešať – aké smiešne pripadá pripisovať takéto záujmy Bohu.

Ale nachádzame aj ešte ošklivejšie veci, podávané nám za božie slovo a ako jeho prikázania. Napríklad čítame v Ezechielovi (4, 9-12) boží príkaz, že Židia si majú piecť svoj podpopolný chlieb pri ľudskom. e. Keď sa autor vadil s Bohom, že nie je zvyknutý na takú tučnú a smradľavú stravu, odpovedal mu Hospodin, že si to rozmyslí a že mu dá na pečenie chleba kravince namiesto ľudského lajna.

Aké nečisté až svinské je niekedy božie slovo, ukazuje aj 2. kniha kráľov (18, 27) vo verši 27, ktorý veru neznesie opakovanie ani na tomto mieste – pozn. prekl.

„Ale rabsake (hlavný čašník) im odpovedal: „Vari ma môj pán poslal, aby som hovoril tieto slová tvojmu pánovi a tebe a nie mužom, ktorí sedia na múroch, že budú spolu s vami jesť svoj výkal a piť svoj moč?“

Čo toho autori Starého zákona natárajú o sľuboch svojho stvoriteľa! Že židovské plemeno bude rozmnožené a že ich bude ako hviezd na nebi a ako piesku v mori, že budú naveky panovať v Kanaáne, ktorý si podržia ako trvalé dedičstvo. A čo je na tom pravdivé? Ani slovo.

Židov je na celom svete asi 5 miliónov, ani toľko ako Čechov; sú malinký národ a zo svojej zeme boli vyháňaní, čo dejiny pamätajú už 2 000 rokov; niet ani najmenšej nádeje, že by sa tam kedy vrátili, ba oni ani po tom netúžia, pretože vidia, že by sa na tých púštiach ani neuživili; nemali by tam s kým obchodovať a bohatnúť. Akého klamára tu robí Písmo zo svojho Boha a to má byť božie slovo?

Tak ako Starý zákon je aj Nový zákon vo svojich rozprávaniach nezmyselný a uráža Boha, ak sa čitateľ naučil poznať Boha zo zákonov vesmíru.

Nový zákon učí, že Boh poslal svojho syna na svet, aby uzavrel s ľuďmi novú zmluvu, zmluvu milosti a aby ľuďom oznámil nové učenie viery. Cirkev však nežiada vieru v Boha, ale vieru v osobu Ježiša Krista, ako ho cirkev predstavuje. Kto tú vieru nemá, či verí v Boha alebo nie, je zatratený.

Keby bol Boh skutočne vedel a predpokladal, že viera v Ježiša Krista spasí celé ľudstvo, nebol by otáľal 4 000 rokov, aby svojho syna poslal, keď už ho poslať chcel. Nijako nesúhlasí s božou láskou k ľudstvu a s jeho múdrosťou, že boli toľké milióny nešťastných ľudí, ktorí zomreli bez znalostí o tejto viere.

A pretože tento Boh bol pri svojej dobrote aj všemohúci, iste mal hojnosť prostriedkov, aby rozšíril toto učenie po celom svete v dobe čo najkratšej. Tým by sa bolo pomohlo všetkým ľuďom a celému svetu by sa bol podal taký dôkaz pravdivosti tejto viery, že by nebolo nikoho, kto by to nemohol veriť.

Ak Boh nepotreboval na stvorenie celého sveta viac, ako šesť dní, čo by bol potreboval viac na to, aby stvorenému svetu oznámil nevyhnutnú potrebu viery v Ježiša, svojho syna? Či nebol na to dosť mocný, dosť múdry, dosť láskavý a milosrdný?

Keď si stvoriteľ nechal toľko záležať na zvieratách, hmyze a červoch, prečo nechal milióny ľudí, stvorených na svoj obraz, zahynúť bez tejto samospasiteľnej viery?

A keď už to zameškal tak ďaleko, keby bol vedel a chcel, aby sa Sväté písmo ako jeho slovo rozšírilo čo najrýchlejšie po celej zemi a bolo hlásané všetkým národom, nemohol naučiť Ježiša a jeho apoštolov tlačiť knihy, aby mohli spísať jeho slová, vytlačiť ich a rozoslať do celého sveta? Musel čakať celých 1400 rokov na vynález tlače?

Keby bol Boh napísal toto učenie na plochu slnka alebo mesiaca v znakoch, ktorým by rozumeli všetci ľudia na celom svete, mohlo sa to oznámiť celému svetu behom 24 hodín. Na mnohých miestach sveta sa mohli udiať zázraky na potvrdenie tejto zvesti a boli by všetci uverili a boli by všetci spasení.

Takto ale je tomu už temer 2000 rokov, čo vraj Ježiš žil na svete a ešte ani štvrtina ľudstva o ňom nič nevie a ani nepočula. Kto vie, koľko tisíc rokov to ešte môže trvať, kým sa v Číne a Indii o ňom dozvedia aj vo vnútrozemí. Kňazi nám dnes kážu, že na tú rozprávku o Ježišovi a našom spasení veria. Tým si zarábajú na svoje živobytie.

Na konci knihy opakujem prvé a pádne vymedzenie pojmu neviera a vravím: Kto verí na rozprávku o Ježišovi Kristovi, ten neverí v Boha.

40. Niektoré vysvetľujúce listy Thomasa Paina

Paríž, 27 mája 1797. Odpoveď jednému priateľovi, kritizujúcemu Vek rozumu.

Vo Vašom liste z 20. marca uvádzate niektoré miesta z biblie, ktorým vravíte „božie slovo“, aby ste mi dokázali, že moje názory o náboženstve sú falošné; ja by som mohol z tých istých svätých kníh uviesť početné miesta na dôkaz, že Vaše náboženské názory sú falošné, pretože biblia v tomto ohľade nič nedokazuje a nechá sa upotrebiť na jednu aj druhú stranu, ako to kto potrebuje.

Na akom základe máte právo nazývať bibliu božím slovom? Toto je prvý bod, na ktorý treba odpovedať. Preto, že Vy tú knihu nazývate božím slovom, ona ním ešte nie je, celkom tak, ako ním nie je korán, hoci ho tak mohamedáni nazývajú.

Asi 350 rokov po dobe, kedy žila osoba nazývaná Ježiš Kristus, rozhodli pápežské snemy v Nicei a Laodicei svojím odhlasovaním, ktoré knihy sa majú prijať do spisov, ktoré dnes nazývame Nový zákon a ktoré nie. O prijatých sa hovorí, že sú božie slovo. Po návrate z babylonského zajatia urobili to aj farizeji pri stavbe druhého jeruzalemského chrámu s knihami, ktoré tvoria teraz Starý zákon.

To je pôvod svätých písiem Starého aj Nového zákona, ale to nemôže byť pre nás dostatočnou autoritou. O niekom sa môžete domnievať, že jeho myseľ je nadšená Bohom, ale dokázať to nemôžete, ba ani sám sa nemôžete o tom presvedčiť, pretože sa nemôžete pozrieť do jeho duše, aby ste poznali, kde sa berú jeho myšlienky. Celkom tak je to aj so svätým zjavením. Nedá sa dokázať, ako sa nedá dokázať, o čom kto sníva, pretože ani človek sám si o tom nevie podať nijaký dôkaz.

V Písme stojí, že Boh sa rozprával s Mojžišom. Odkiaľ môžete vedieť, že Boh s Mojžišom skutočne hovoril? Odpoviete mi, že pretože to stojí v Písme. Korán vraví, že Boh hovoril s Mohamedom. Aj tomu veríte? Nie. A prečo?

Odpoviete, preto, že to neviem. Vaše odôvodnenie spočíva teda iba na tom, že jednému veríte a druhému neveríte. Možno pridáte, že Mohamed bol podvodník. Ale odkiaľ viete, že aj Mojžiš nebol podvodník? Ja osobne považujem za podvodníka každého, kto o sebe tvrdí, že hovoril s Bohom. Takto bol svet klamaný a podvádzaný. Ak máte iný názor, máte na to také isté právo, ako ja. mám na svoj názor, ale ste za svoj názor práve tak zodpovedný ako ja za svoj a musíte ho vedieť odôvodniť pred každým.

To všetko však ešte nerozhoduje o tom, či je Písmo božím slovom, alebo nie; musíme ísť trochu ďalej. Vy si tvoríte názor o Bohu podľa toho, čo o ňom čítate v Písme; ja si tvorím názor o Písme podľa toho, akého veľkého a vznešeného Boha si predstavujem podľa toho, ako sa javí jeho moc a sila v jeho svetovom tvorstve.

Výsledok obidvoch našich pozorovaní bude, že Vy si predstavujete Boha podľa Písma a budete mať o Bohu veľmi nízky názor, kým keď ja posudzujem Písma podľa názoru o Bohu, mám veľmi nízky názor o svätých písmach.

Biblia nám predstavuje Boha ako bytosť nestálu, vášnivú a pomstychtivú, ktorá stvorila svet, ale hneď ho vytopila, ktorá ľutuje, čo urobila a sľubuje, že to už viac neurobí; ktorá poštve jeden národ, aby druhému národu podrezával krky a k tomu ešte zastaví slnko, kým nebude podrezávanie krkov hotové.

Naproti tomu božie diela v prírode nám hlásajú celkom iné učenie. V nesmiernej knihe prírody nevidíme nič, čo by hlásalo, že jej tvorca je nestály, márnivý, vášnivý alebo pomstychtivý. Všetko, čo v nej vidíme, budí v nás opačné dojmy o stálosti, nezmeniteľnosti, láskavosti, dobrotivosti a súlade.

Komu máme teraz prisúdiť viac viery? Tej knihe, ktorú môže hocktorý podvodník vydávať za božie slovo, hoci ju sám zostavil podľa svojich záujmov a pre svoj prospech, alebo veľkej knihe prírody, ktorú nemôže nikto sfalšovať a podvodne vydávať za zjavenie sa všemohúceho tvorcu? Biblia rozpráva jedno a príroda ukazuje opak; biblia líči Boha so všetkými vlastnosťami a vášňami najhoršieho človeka, kým príroda odhaľuje jeho vznešené vlastnosti. Z biblie sa človek naučil ukrutnosti, lúpeniu a vraždeniu, lebo biblia robí ľudí ukrutnými. Krvilačný muž menom prorok Samuel nechá Boha hovoriť takto (1. Sam. 15, 3): „Teraz choď a poraz Amaleka. Daj do kliatby všetko, čo má, nezľutuj sa nad ním a usmrť mužov i ženy, nemluvňatá i dojčatá, voly i ovce, ťavy i osly!“

Po takej dlhej dobe sa nedá dokázať, že Samuel alebo niektorý iný podvodník niečo také povedal; nedá sa to ani vyvrátiť. Podľa môjho názoru je to ohavné rúhanie sa Bohu, keď niekto tvrdí, že Boh povedal niečo podobné.

Všetky naše pojmy o božej spravodlivosti a dobrotivosti sa protivia podobným ukrutným až diabolským biblickým výmyslom. V takých odsekoch nelíči biblia Boha ako spravodlivého a dobrotivého, ale ako besného diabla a úhlavného nepriateľa ľudstva.

Tento domnelý boží rozkaz stojí v ešte horšom svetle, ak sa bližšie pozrieme na príčinu tohto ukrutného vraždenia. Podľa rozprávania v 2. knihe Mojžišovej (kap. 17) stavali sa Amalekiti pred 400 rokmi na odpor voči Izraelčanom, ktorí chceli vpadnúť do ich zeme. Mali k tomu právo na svojej strane, pretože Izraelčania ich prepadli práve tak, ako napadli Španieli pokojných obyvateľov Mexika; chceli im ukradnúť ich zem a aj ju ukradli.

Táto obrana v takej dávnej dobe sa udáva za príčinu, prečo majú byť pozabíjaní všetci muži, ženy, deti, dojčence, voly, ovce, ťavy a osly, ktorí sa narodili 700 rokov po onej dobe. Aby sa miera naplnila, rozsekal Samuel náčelníka Amalekitov Agaru na kusy tak, ako sa štiepajú kláty.

Vysvetlime si to bližšie. V prvom rade nevie nikto, kto bol autorom Samuelovej knihy, a dá sa povedať len toľko, že ju asi napísal niekto neznámy podľa dopočutia. Po druhé vraví táto bezmenná kniha, že to vraždenie sa uskutočnilo na zrejmý boží rozkaz, ale všetko, čo je nám známe o dobrotivosti, spravodlivosti a otcovstve Boha, vyhlasuje toto Samuelovo tvrdenie za nehanebnú lož; a pretože nemôžem a nikdy nebudem veriť nijakej knihe, ktorá pripisuje Bohu nespravodlivosť, ukrutnosť a surovosť, nemôžem biblii veriť a nadobro zavrhujem jej lživosť.

A tak potom, čo som Vám predložil svoje dôvody, prečo neverím, že biblia by mohla byť božím slovom, mám tiež právo požiadať Vás o Vaše dôvody pre Vaše opačné tvrdenie. Viem však, že mi nemôžete povedať žiadne dôvody okrem toho, že ste boli vychovaný od mladosti vo viere v pravosť biblie ako božieho slova. Pretože moslimovia uvádzajú pre svoju vieru, že korán je božie slovo, rovnaké dôvody, je zrejmé, že celá vec spočíva na našom vychovaní a že rozum a pravda s tým nemajú nič spoločné.

Vy veríte biblii, pretože ste sa náhodou narodili medzi tými, ktorí jej veria; Turci veria na korán, pretože sa náhodou narodili medzi veriacimi na korán. Nakoniec jeden druhého nazývate neveriacimi psami.

Ak ponecháme bokom náhodu miesta narodenia a predsudok s tým spojený, musíme prehlásiť všetkých, či už kresťanov alebo Turkov, za neveriacich, ak majú nesprávny až špatný pojem o Bohu, či už ho čerpali z biblie alebo koránu, zo Starého alebo Nového zákona.

Ak bibliu prezriete starostlivo a bez predsudkov, a ak dopustíte, aby vo Vašej mysli vznikli pravé pojmy Boha, bezpochyby budete mať asi tie isté názory ako ja. Prajem si však, aby ste vedeli, že som túto odpoveď nepísal preto, aby som Vás získal pre svoj svetonázor, ale len preto, by som Vás a niektorých priateľov presvedčil, že moja neviera v bibliu sa zakladá hlavne na mojej istej a rozumnej predstave Boha. Nemôžem inak, ako považovať celú bibliu za najnehanebnejší hanopis proti Bohu, jeho spravodlivosti a láske.

41. Thomas Paine odpovedá pánovi Erskinovi

Zo všetkých spôsobov trýznenia, utlačujúcich ľudstvo, je trýzeň pre náboženstvo to najhoršie, pretože všetko iné trýznenie sa obmedzuje na tento svet, na ktorom žijeme, kým náboženská trýzeň pokračuje za hrob a chce nás prenasledovať na večnosť.

Tam a nie tu; pred Bohom a nie pred ľuďmi; pred nebeským a nie pred ľudským súdom sa máme zodpovedať zo svojej viery. Kto ponesie pokutu za nesprávnu vieru, ktorá sa nám vštepí tu na tomto svete? Či ten, ktorému sa tá viera vnútila, alebo tí, ktorí mu ju vnútili?

Istý kníhkupec v Londýne, menom William, bol súdne potrestaný zato, že vydal knihu Vek rozumu – a tým sa vraj dopustil rúhačstva. Rúhačstvo je ťažké slovo a jeho význam je dvojzmyselný, ba neurčitý.

Už pohania poznali toto slovo a 400 rokov pred Kristom odsúdili Sokrata zato, že učil proti viere v mnoho bohov a hlásal vieru v len jedného Boha; bol odsúdený na smrť. Aj Ježiš bol podľa židovských zákonov usvedčený z rúhačstva a bol zato ukrižovaný. Kto by v Turecku nazval Mohameda podvodníkom, bol by ako rúhač potrestaný; kto by v Ríme pochyboval o pápežovej neomylnosti, bol by považovaný za rúhača. Čo sa rozumie pod týmto výrazom? Vidíme že v prípade Sokrata bola za rúhačstvo odsúdená pravda.

Ste si istý, že terajšie rúhačstvo nie je istejšou pravdou ako terajšia tzv. viera? A beda tým, nech je to ktokoľvek, ktorí tú pravdu prehlasujú za rúhačstvo! Kniha zvaná biblia bola hlasovaním ľudí vyhlásená za božie slovo a ľudské zákony potvrdili tento výrok; kto to neverí, považuje sa za rúhača.

Ale keby biblia nebola božím slovom, potom by všetky jej zákony a ich dodržiavanie boli rúhačstvom a nie nevierou. O Bohu sa v biblii rozprávajú príbehy strašného druhu, o jeho vášniach, nespravodlivosti a besnení.

Ak tie historky nie sú pravdivé, potom veriac im blúdime a nemali by sme im veriť. Preto je povinnosťou každého svedomitého človeka, ktorý v sebe cíti čo len trochu úcty k pojmu Boh, aby si dal na tom záležať, aby poznal a presvedčil sa, či existujú dostatočné dôkazy pre biblické príbehy, aby vedel, či im má veriť alebo nie.

Ja som presvedčený, že uvádzané dôvody nijako neospravedlňujú hlásanú vieru a že je hriechom, tú vieru niekomu vnucovať. Moje tvrdenie nemá iný cieľ ako pravdu. Náboženstvo je súkromná záležitosť každého človeka, týkajúca sa toho, čo je medzi ním a jeho Bohom a žiadna tretia strana ani žiaden úrad nemá právo miešať sa do toho. Každý má právo myslieť si o biblii, čo chce. Kto verí, že je božím slovom, musí si to pre seba zodpovedať.

Iný v nej vidí nečisté, lživé, oplzlé a nemravné veci, ako napríklad historku o opitom Lótovi, ktorý obťažkal obidve svoje dcéry a v biblii sa to nepovažuje za zločin, ale je to akoby v poriadku a predkladá sa to veriacim na čítanie. Koho také biblické nemravnosti urážajú a nemôže uveriť, žeby to bolo božie slovo, musí si to zodpovedať pred sebou a nikomu do toho nič nie je.

Keď má jeden človek právo uviesť svoje dôvody pre vieru, má mať druhý človek právo uviesť svoje dôvody pre nevieru. Čo je navyše, je už inkvizícia.

Pán Perkins hovorí o svojom mravnom vychovaní. Vidno, že je slabo oboznámený s bohoslovím, keď nevie, že sú bohabojní ľudia, ktorí zbožne neveria, že by biblia bola božím písmom.

To je moja viera a viera tisícov vzdelaných, mravných a nábožných ľudí . Nie je to neviera, ba naopak, je to opak neviery. Je to tá najúctivejšia viera v Boha, ktorá nedovolí urážať a zľahčovať Boha takýmito táraninami.

Keby bola biblia božím slovom, nepotrebovala by nijakých ľudských zákonov a prenasledovaní na udržanie a obhájenie. To by už ľudia mohli vydávať zákony aj na ochranu slnečného a mesačného svetla, aby ich druhí ľudia nemohli zatmiť.

Boh si vie svoje veci ochrániť aj bez pomoci ľudských zákonov a postaral by sa o bibliu, keby bola jeho slovom, jeho dielom. Je hanba, že mu ľudia pripisujú za jeho slovo knihy, ktoré by vedel lepšie napísať a zostaviť každý škrabák.

Len nech ľudia ponechajú bibliu jej vlastnému osudu, ako ponechávajú slnko a mesiac bez toho, žeby na ich ochranu museli vydávať nejaké zákony.

Pozri:

Kniha je dostupná vo formáte PDF na odkaze: Thomas Paine – Vek rozumu.

tags , , , ,

3 Comments to Vek rozumu (3. časť)

[...] Vek rozumu (3. časť) [...]

[...] Vek rozumu (3. časť) [...]

František
April 11, 2018

Keď to čítam, vidím, že nič nové pod slnkom, toto všetko je vlastné aj súčasným kresťanským, apologetom. A nie len im.
“…svätí spisovatelia konajú pri svojom spisovaní hnusne a podvodnícky, keď rozprávajú nejaký viac-menej dôležitý príbeh z Ježišovho života; bez uvažovania vyšklbnú niečo zo Starého zákona, neobzerajúc sa, čo to miesto znamená a kam patrí; nazvú to proroctvom o Ježišovi.”

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staré čísla ZH ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda si možno zakúpiť na adrese:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA, Za hradbami 18, 902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@alternativa-antikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu