Prečo nie som nábožný?

Monday, 27 August 2018 | Zošity humanistov č. 117

Leo Igwe

Idem vám rozpovedať príčiny, prečo neverím v boha a prečo som venoval ostatných dvadsať rokov svojho života boju proti škodlivým účinkom náboženstva a povier.

Asi bude užitočné povedať vám niečo o mojom pôvode a o tom, ako moje prostredie prispievalo pri stvárňovaní môjho postoja voči náboženstvu a neviere v nadprirodzeno.

Narodil som sa v pobožnej katolíckej rodine v jednej dedinke v juhovýchodnej Nigérii.

Keď som chodil do základnej školy, bol som miništrantom a pomáhal som kňazovi v miestnom kostole. Stredoškolské a časť vysokoškolského vzdelania som získal v katolíckych seminároch, kde som pracoval aj ako učiteľ.

Moji rodičia boli tradične nábožní. Ako väčšina veriacich ich generácie, ako rástli, menili náboženstvo. Otec mi rozprával, že prijal kresťanstvo, len preto, lebo to bol jediný spôsob, aby mohol získať formálne vzdelanie. To isté platilo aj pre moju matku, ktorá vypadla z procesu vzdelávania po základnej škole.

Vyznávať kresťanstvo zaručovalo nielen prístup k ďalšiemu vzdelávaniu, ale aj zamestnanie a zdravotnú starostlivosť. Zabezpečovalo aj úspech v obchode a politike.

A tak všetci ľudia v mojej komunite sa snažili identifikovať sa ako kresťania. Povedal som, že sa snažili, prípadne pokúšali vydávať sa za kresťanov, ale ja som vedel, že väčšina si zachovala svoje tradičné náboženské presvedčenia a prejavovali ich len v samote nocí alebo pri výskyte vážnych problémov, napríklad pri terminálnej chorobe. Tak som vyrastal v prostredí, ktoré bolo a ešte aj je nábožensky rôznorodé, kde ľudia vyznávajú rozličné viery a zbožňujú v priebehu časov rôznych bohov.

Určitý čas som zvažoval význam rozličných náboženstiev a bohov, vieru, v ktorých udávali milióny mojich krajanov, čo neprekvapovalo, ak sme vzali do úvahy početné a trvalé výzvy ako hladomory, chudobu, telesnú neistotu, nezamestnanosť a choroby, ktoré denne sužovali ľudí.

Stratil som výpočet miest, kde ktorého boha či ducha ľudia zbožňujú – či na otvorenom trhovisku alebo futbalovom štadióne, na parkovisku pri diaľnici alebo v lesíku na stráni, v nedokončených stavbách, v riavach alebo v riekach, v autobusoch či lietadlách, v chatrčiach či kaštieľoch, dokonca aj v laboratóriách a knižniciach. Nigérijčania vedia využiť na modlitbu či spriatelenie každé miesto.

Okrem toho Nigérijčania používajú svoje životné úspory na stavby nákladných budov, vznešených chrámov a mešít, ktoré volajú božími domami – toto im chýbalo, keď boli chudobní.

Nezabúdajme, že toto sú miesta, ktoré sa považovali za sídla duchov, a nie ľudských bytostí.

V niektorých regiónoch Nigérie boli stavby mešít v štátnych plánoch, vychvaľované ako rozumné využitie obmedzených finančných možností.

Medzitým mnohí z tých, čo ako bohatí prispievali na stavbu týchto božích domov, nemajú už svoj vlastný byt. Žijú v chatrčiach, slumoch a búdach. Z niektorých sú bezdomovci, žijúci trvale na uliciach.

Žasnem pri pohľade na to, ako ľudia opisujú svojho boha, a čomu všetkému pripisujú božskú moc. Patria sem korytnačie mušle, skaly a úlomky skál; kamene, kôstky a handričky; drevo a plasty, voskovaný materiál; koberce; víno, napolitánky, olej a kolové orechy; dokonca aj vreckovka. Ľudia si odkladali kosti mŕtvych zvierat a niekedy ľudské lebky, mali vrecúška s mŕtvym hmyzom alebo so zapáchajúcimi nahnitými či vysušenými časťami ľudských alebo zvieracích telesných častí; skrývali ich v špeciálnych kútoch svojich bytov, pod vankúšmi, vo vreckách či v opaskoch.

Mnohí Nigérijčania, vrátane vzdelaných, pevne veria, že tieto veci môžu vyvolať rozkvet ich obchodíka, zaručiť im úspech v politike či ich ochrániť pred nebezpečenstvami, pred smrťou a chorobami. Často som si kládol otázku, do akej miery sa tieto predmety, čiastočne ľudské výrobky, stali kanálmi božskosti či duchovna. Často ma šokovalo, čo vedeli ľudia urobiť v mene zbožňovania svojho boha alebo vyznávania svojho náboženstva. Videl som kňazov a kňažky modliť sa a zhovárať sa s materiálnymi predmetmi ako keby to boli ľudské bytosti – aktuálne nadľudské bytosti.

Liečitelia a liečiteľky, proroci a prorokyne, uprene hľadeli na keksy, suché kolové orechy, kúsky vápna alebo ostatky vína; mávali obrazovými kobercami alebo inými predmetmi, nazývajúc ich „otče“ či „deduško“ alebo „všemohúci“ či „Alfa a Omega“, prípadne „ten jeden, ktorý hovorí, a to je koniec“, spievajúc chválu neoživeným predmetom.

Niekedy hľadeli ľudia na prázdnu oblohu a voči čistému nebu robili pohyby, ako keby niekomu niečo hovorili a on im odpovedal.

Počas toho diania sa správali, ako keby sa zúčastňovali vážnej konverzácie alebo niečo mierne popíjali, hovoriac, šomrúc, pospevujúc si, usmievajúc sa a rozprávajúc sa sám so sebou. Ľudia vyslovovali nezmyselné slabiky, ktoré boli len bľabotaním, a viete čo?

Nazvali to „hovorením (všetkými) jazykmi“ alebo „hovorením nebeskou rečou“, ako keby premenovanie príznakov mentálnych porúch nejakým iným názvom im dalo znaky zdravého rozumu.

Milióny ľudí venovali cenné hodiny, dni, týždne, mesiace a roky – každodenne, týždenne, mesačne a ročne – čas, ktorý mohli venovať produktívnej práci – rozhovorom s rozličnými bohmi, očakávajúc zázraky alebo iný boží zásah do ich života. Nigérijčania zabíjali svojich nigérijských súkmeňovcov za znesvätenie náboženských predmetov a materiálov, ako sú sväté knihy.

Takže náboženstvo môže byť skutočne škodlivou silou, môže rozdeľovať a deštruovať. Pochopil som, že extrémne nábožní veriaci môžu byť nebezpeční!

To oni nám dali sväté vojny a ľudské rituálne sebaobety. Tí, čo sú schopní zabiť svoje vlastné deti, alebo čo zabíjajú iné ľudské bytosti, si namýšľajú, že počúvajú božiu vôľu a príkazy. Sú vychvaľovaní a kladení za vzor, namiesto upozornenia na ich skazený charakter.

Náboženstvá podnecujú nenávisť, klamstvo, beztrestnosť a násilie, hlásajúc rešpekt pred agentmi s teplou vodou a inými nemožnosťami.

Preto som v roku 1996 naštartoval Nigérijské humanistické hnutie, aby som posvietil na tieto temné a deštruktívne roly náboženstva a poverčivosti. Naštartoval som upozorňovaním na znehodnocovanie ľudských životov a porušovanie ľudských práv v mene boha, viery a tradície, vrátane varovania pred náboženskými extrémistami, osobitne poľovníkmi na čarodejnice a démonov.

Našťastie počas dvoch minulých desaťročí naša kampaň zaznamenala určité úspechy v Nigérii, aj inde.

Pracovali sme na podpore humanizmu ako alternatíve k dogmatickým náboženstvám a poverčivým vieram.

Popritom sme sprostredkovali pocit súdržnosti k nevercom, ateistom, agnostikom a voľnomyšlienkarom.

Ľudia, ktorých iní nazývali neznabohmi, odpadlíkmi a rúhačmi, dostali od nás podporu, akej sa im v histórii v tejto oblasti ešte nedostalo.

Napríklad v roku 2014 nigérijskí humanisti rozvinuli úspešnú kampaň, ktorá viedla k prepusteniu Mubaraka Balu z psychiatrickej nemocnice, kam ho dostala jeho rodina po odpadnutí od islamu.

Rozšírili sme podporu obetiam obžaloby z čarodejníctva a rituálne podmieneným zneužitiam detí. Humanisti zachraňovali deti, opustené po obžalobe z čarodejníctva.

V krajine, kde sa politika často mieša s náboženstvom, Nigérijské humanistické hnutie rázne volalo po realizácii sekulárnej, tolerantnej a demokratickej spoločnosti.

No humanistická kampaň nebola bez trpkých výziev.

Bol som zatknutý, uväznený a bitý mojimi protivníkmi. Napadla a okradla ma spodina, veriaca na čarodejnice.

Našli sa ľudia, ktorí ohrozovali môj život a životy členov mojej rodiny. Bol som terčom vydierania, súdnych sporov a pokusov o zlomenie charakteru.

No môj duch ostal nezlomený. Hlavu som nesklonil. Kampaň na podporu humanistických hodnôt pokračuje.

Preto v nadchádzajúcich mesiacoch a rokoch plánujem pokračovať vo svojej práci a oslovovaní aktivistov a skupín, aby sa naše posolstvo zdravého rozumu, intelektuálneho prebudenia a osvietenia dostalo aj do iných častí Afriky a celej planéty.

***

Leo Igwe je zakladateľ Nigérijského humanistického hnutia a zakladajúci riaditeľ Nigérijského centra pre hľadanie; nedávno dokončil doktorátom štúdium teológie na univerzite v Bayreuthe.

Je predsedom Nigérijskej humanistickej asociácie a laureátom medaily za služby humanizmu v roku 2017.

Prameň: Leo Igwe, Why Am I Not Religious?, Council for Secular Humanism, 1. 2. 2018.

tags , , , , ,

4 Comments to Prečo nie som nábožný?

Lemmy
August 27, 2018

Leo Igwe žije v podobnom prostredí ako ja. Počúvam vyjadrenia kresťanov, ako chodia k vešticiam po rady.

Klimeš Jan
September 5, 2018

Je potěšují,že í v Nigérii má rácium určitý prostor……

Lemmy
September 6, 2018

Ale aj tak je to dosť málo. Do sčítania ateistov sa prihlásilo len 143 ľudí z Nigérie.

Cyprian Cibrinka
September 9, 2018

Aj na Slovensku máme ateistickú intelektuálku veriacu na pomoc duchov zosnulých ich žijúcim príbuzným. A veru tento “racionálny” postoj ocenili eštebáci zo Spoločnosti Prometheus cenou najvyššou…

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu