Zošity humanistov

Priestor, čas a boh

Tuesday, 25 September 2018 | Zošity humanistov č. 117

Laurence W. Britt

Keď v neolitickom období začala ľudská rasa pomaly vytvárať sociálne štruktúry, začala tým vo vývoji nášho druhu nová éra. Trvalý boj o potravu a prežitie o niečo poľavil a umožnil ľudskému intelektu postúpiť na vyššiu úroveň. Po prvý raz v histórii Zeme sa mohol živý tvor zamerať na vlastnú existenciu a čudovať sa: Prečo sme tu a odkiaľ sme prišli? Títo starodávni ľudia nemali prostriedky na vypracovanie odpovedí. Keďže nebolo vysvetlenia pre každodenný východ a západ slnka, ani pre veľké búrky, alebo prečo niekedy zlyhala úroda, vznikli mýty a zbožňovanie bôžikov na vysvetlenie týchto zarážajúcich mystérií.

Náboženstvá s mnohými bohmi dali postupne miesto monoteizmu najprv v judaizme, a potom v kresťanstve a islame s ich často prinucovacími systémami. Mytologická báza pre tieto náboženstvá a ich viery o vzniku Zeme a ľudstva sa vyvíjala v období hlbokej nevedomosti. Skorí pastieri si pri nočnom pohľade na oblohu predstavovali, že všetko, čo videli, bolo len pár míľ nad nimi. Ľudské nešťastia sa pripisovali hnevu bohov. Prírodné sily nechápali, nieto žeby ich ešte aj vysvetľovali.

Sväté knihy týchto náboženstiev písali napospol neznámi autori s vedomostnou bázou svojho času, t. j. takpovediac s nulovými vedomosťami o prírodných silách.

Starodávne národy rozvíjali svoje náboženstvá na tejto úrovni svojho chápania a počas tisícročí si vytvorili mocné inštitúcie, kontrolované niekoľkými volenými ľuďmi, nie imaginárnymi bohmi.

Tieto inštitúcie spravidla brzdili pokrok vedeckého poznania, či to bolo pri zamietnutí vesmíru centrovaného na Zem, či pri evolučnej teórii alebo pri stavaní sa proti výskumu kmeňových buniek v dnešných dňoch.

Koncepcia boha ako vševediaceho a všetko vidiaceho určovateľa ľudskej existencie naráža na enormnú logickú pascu, keď sa proti nej postaví jednoduchá predstava prírodného vesmíru.

Toto porozumenie prišlo až začiatkom 1900-stých rokov s rozvojom novej vedy, kozmológie a s príchodom takých osobností, ako boli Einstein, Hubble a iní. Dnes sa dajú rozmery a vek vesmíru predložiť a pochopiť tak, ako dosiaľ nikdy. Toto pochopenie je pre ľudskú rasu prekvapujúcim a ponižujúcim nálezom – alebo sa dá porovnať so zjednodušeným vysvetlením, ponúkaným svetovými fundamentalistickými náboženstvami.

Najprv sa pozrime na logický test veľkosti vesmíru. Predstavme si Zem veľkosti normálneho hrášku, t. j. guľky s priemerom štvrť inchu (≅ 6 mm). Na tomto hrášku sa tiesni všetkých 7,5 miliardy ľudí s ich nádejami, obavami a snami, žijúc svoje životy s príslovečným pokojným zúfalstvom; veriaci sa spoliehajú na svojho boha, že na nich dá pozor a nakoniec vystaví skóre ich životov. Dvestoštyridsaťdve stopy (242 stôp je 73,7616 metrov) od toho hrášku je Slnko, veľké ako basketbalová lopta. Asi 1,8 míľ (≅ 2,9 km) odtiaľ je vonkajší okraj našej slnečnej sústavy a ďalších 2 500 míľ (≅ 4 022,5 km) je najbližšia hviezda. Spomeňme si, že veľkosti prirovnávame k štvrťinčovému (šesťmilimetrovému) hrášku.

Ešte len teraz začnú čísla byť ohromujúce. Rozpínajúc sa do vzdialenosti šesťdesiat miliónov míľ (96 540 000 km) sa rozprestiera naša Galaxia Mliečna cesta so svojimi sto miliardami sĺnk (hviezd) veľkosti basketbalovej lopty, ako pomaly sa krútiaca gigantická špirála. Predstavte si teraz ten štvrťinčový hrášok, s jeho ľudským nákladom, pohybujúci sa v tomto nesmiernom priestore. Ale to je len minimálny začiatok cesty do rozľahlosti vesmíru.

Približne 500 miliónov míľ (804,5 milióna km) od vonkajšej hranice Mliečnej cesty je najbližšia miestna galaxia. Moderná kozmológia odhaduje, že vesmír obsahuje najmenej dvesto miliárd galaxií, z ktorých niektoré sú tak vzdialené, že ich svetlo potrebuje miliardy rokov, kým príde k nám. Prirovnanie ako hrášok veľkej Zeme k tejto rozľahlosti by zodpovedalo prirovnaniu veľkosti jediného atómu k veľkosti celej zemegule.

Pre veriaceho človeka kontroluje všemocný a vševediaci boh tento nepredstaviteľne rozsiahly vesmír: rozhoduje o zrode a smrti hviezd, supernov, čiernych dier, kvazarov, planetárnych útvarov, a k tomu o životoch a osude všetkých stvorení sídliacich na tomto nepatrnom hrášku kdesi na okraji jednej z 200 miliárd galaxií. To by bola ohromujúco nepravdepodobná skutočnosť.

A potom je tu prvok času. Geológia, astronómia a chémia sa vyvinuli do takej miery, že vek Zeme sa dá určiť s veľkou spoľahlivosťou na približne 4,6 miliardy rokov.

Boh čakal dlho, veľmi dlho, aby sa ľudstvu prejavil, alebo čo len ľudstvo stvoril. Veľké čísla vyvolávajú pochybovačné zízanie. Akokoľvek, koľko je to miliarda rokov?

Aby sme si to zjednodušili, redukujme 4,6 miliardy rokov na jeden rok, ako sme to urobili s hráškom. Začnime s predpokladom, že Zem bola stvorená 1. januára. Niekedy v apríli sa objavili prvé jednobunkové baktérie; až do októbra to bol jediný život na Zemi. Asi v polovici októbra sa pomaly vyvinuli mnohobunkové organizmy. Začiatkom novembra sa naraz objavil veľký počet rastlín a živočíchov, a to najmä v oceánoch, ale postupne sa všetky adaptovali na pôdu. Okolo 15. decembra sa začal vek dinosaurov. 26. decembra sa dinosaury stratili a otvorili dvere pre šikovných cicavcov.

Prvé stopy najšikovnejšieho z cicavcov sa zistili 31. decembra asi o 10.00 predpoludním. Neandertálci prišli osem minút pred polnocou. Veľké svetové náboženstvá štartovali 20 sekúnd pred polnocou a väčšina vedeckých objavov ľudstva sa udiala jednu sekundu pred koncom roka.

Na čo čakal boh, a prečo? Zrejmá odpoveď znie, že počas celého času paralelne prebiehali prírodné procesy, a terajší stav celého vesmíru a života na Zemi je ich výsledok.

Sekulárnym humanistom nedovoľuje ich logika nebrať do úvahy dôkazy, ktoré poskytuje pochopenie prírodného sveta.

Prečo by mal boh predsedať udalostiam na nepatrnom hrášku, zmietanom v nesmiernej rozľahlosti priestoru? Prečo by mal čakať 31 535 980 sekúnd nášho hypotetického roka, kým sa nám zjavil v posledných 20 sekundách? Naozaj, prečo?

*

Laurence W. Britt je medzinárodný biznismen, spisovateľ a komentátor. Je autorom knihy “Fascism Anyone?” (asi Fašizmus. Má niekto záujem?)(2003) v mnohých vydaniach. Je to najčastejšie tlačený a najvykrádanejší článok v histórii časopisu Free Inquiry.

Prameň: Laurence W. Britt, Space, Time, and God, Free Inquiry, 38/5, 2018.

Preložil R. Škoda.

Poznámky:

Inch [čítaj inč] je dĺžková miera v anglofónnej oblasti, palec (2,54 cm), skr. in.
Feet [čítaj fít] je stopa, dĺžková miera rovná 12 inchom; v anglickom a americkom prostredí jednotka dĺžky (0,3048 m).
Miles [čítaj májls] sú míle. Jedna míľa je 1 609,344 metrov. Jedna míľa je 5 280 stôp (feet).
Autor Laurence W. Britt uvádza, že rok má 31 535 980 sekúnd. Wikipédia uvádza 31 557 600 sekúnd. Ale to je nepodstatné, len poznámka na okraj. Výpočet: 365,25 dní krát 86 400 sekúnd (1 deň má 86 400 sekúnd).

Britt W. Laurence, Free Inquiry, prírodný vývoj, vesmír

4 Comments to Priestor, čas a boh

Pridaj komentár