Vojna proti pápežovi Františkovi

Tuesday, 13 November 2018 | Zošity humanistov č. 118

Andrew Brown

Jeho skromnosť a poníženosť z neho urobili jednu z najpopulárnejších osobností sveta, no vnútri rímskokatolíckej cirkvi zapaľujú revoltu konzervatívcov.

Súčasne je však aj najnenávidenejším mužom sveta, a to nie ateistami, protestantmi alebo moslimami, ale svojimi bývalými prívržencami. Jeho zvyky a pohyby sa zmocnili predstavivosti celého sveta: sám riadi svoj Fiat, nosí si batožinu, platí hotelové účty. Otázku, čo súdi o homosexuáloch, odmietol slovami:

„Kto som, aby som mohol súdiť?“

Moslimským utečenkám umýval nohy.

Cirkevní konzervatívci sa boja, že by mohol katolícku cirkev schizmou rozbiť. Jeden anglický vysoký kňaz ho prirovnal ku Kaligulovi:

„Keby mal koňa, urobil by z neho kardinála. Ale to nepíšte, lebo by som stratil zamestnanie.“

S negatívnym postojom sa stretáva jeho odmietanie vatikánskej pompy, podpora migrantov, útoky na globálny kapitalizmus a najmä jeho zmienky o nutnosti preveriť sexuálne učenie cirkvi.

Na nedávnom svetovom stretnutí biskupov dala temer štvrtina kolégia kardinálov najavo, že sa obávajú, že František flirtuje s herézou (kacírstvom či bludárstvom): katolíckym kňazom povolil dávať prijímanie rozvedeným a znovu zosobášeným dvojiciam, ako aj rodinám s nezosobášenými rodičmi. František pokojne sleduje, ako nespokojnosť rastie, kým konzervatívci už pripravujú bojové stretnutie.

Vlani jeden kardinál, podporovaný niekoľkými penzionovanými kolegami, vyslovil možnosť vyslovenia formálnej deklarácie herézy pápeža Františka – zámerného odmietnutia platnej cirkevnej doktríny, ktoré je možné potrestať exkomunikáciou. Pred mesiacom publikovalo 62 rebelantských katolíkov, vrátane jedného biskupa na dôchodku a bývalého šéfa Vatikánskej banky, otvorený list, obžalúvajúci pápeža z heretického učenia v siedmich bodoch.

Obžalovať úradujúceho pápeža z kacírstva je zásadná možnosť katolíckych argumentov. Doktrína znie, že pápež sa v základných veciach viery nemôže mýliť; keby sa mýlil, nemohol by byť pápežom. Na druhej strane, ak má tento pápež pravdu, mýlili sa všetci jeho predchodcovia.

Otázka je osobitne otravná, lebo je temer celkom teoretická. V praxi sa vo väčšine štátov sveta rozvedeným a znovu zosobášeným dvojiciam rutinne podáva sviatosť prijímania. Pápež nenavrhuje revolúciu, ale byrokratické uznanie systému, ktorý už existuje a pre prežitie cirkvi môže mať zásadný význam. Keby sa pravidlá brali doslovne, koho manželstvo zlyhalo, nemal by nikdy viac sex. To by teda nebol praktický spôsob na zabezpečenie budúcich generácií katolíkov.

No Františkove opatrné reformy sa zdajú jeho oponentom hrozbou pre vieru, že cirkev učí večné pravdy. Konzervatívci sa pýtajú, o čom je reč, ak to nie je tak, keď cirkev neučí večné pravdy. Spor o rozvod a nové manželstvo vyústil do dvoch protikladných ideí o tom, načo je tu cirkev.

Na pápežovom erbe sú dva skrížené kľúče. Reprezentujú kľúče, ktoré mal dať Ježiš Kristus sv. Petrovi; symbolizujú moc zväzovať a rozväzovať: vyhlasovať, čo je hriech a čo je dovolené. Ktorá moc je teraz dôležitejšia a urgentnejšia?

Súčasná kríza je najvážnejšia od tých čias, ako liberálne reformy 1960-tych rokov naraz vyvolali vznik malej skupiny nekompromisných konzervatívcov, ktorí sa oddelili od cirkvi. Ich vodca, francúzsky arcibiskup Marcel Lefebvre, bol exkomunikovaný.

V posledných rokoch konzervatívni autori opakovane maľovali na stenu prízrak schizmy (rozkolu) katolíckej cirkvi, ako sa to v jej dejinách už opakovane prihodilo.

V roku 2015 americký novinár Ross Douthat, konvertita na katolicizmus, uverejnil v časopise Atlantic magazine článok pod nadpisom „Chce pápež František vyvolať rozpad cirkvi?“ Blog anglického tradicionalistu Damiana Thompsona hrozil, že „pápež je vo vojne s Vatikánom; ak vyhrá, môže sa cirkev rozpadnúť“. Podľa slov kazachstanského arcibiskupa pápežove názory na rozvod a homosexualitu vpustili do cirkvi „pach Satana“.

Katolícka cirkev strávila v minulom storočí veľa času bojom so sexuálnou revolúciou a s demokratickou revolúciou 19. storočia. V tomto boji musela brániť neudržateľné absolutistické stanovisko zákazu všetkej antikoncepcie, ako aj celoživotného zákazu sexuálnych stykov mimo manželstva.

František spoznal, že obec veriacich sa nespráva podľa toho. Duchovenstvo to vie, ale očakáva sa od neho, že bude predstierať, že to nevie. O oficiálnom učení niet pochybností, ale nedá sa podľa neho žiť. Niečoho sa treba zrieknuť a ak sa to stane, bude to explózia, ktorá môže cirkev roztrhnúť.

Občas sa v cirkvi vyskytne trpký spor a hnev – raz o klimatickej zmene, inokedy o migrantoch, alebo o kapitalizme. Osobitný spor vyvrcholil v gigantickom boji o dôsledkoch jednoduchej poznámky pod čiarou v dokumente Radosť lásky, v latinskom origináli Amoris Laetitia. Napísal ho sám František a je súhrnom doterajšej debaty o rozvode; v jednej poznámke pod čiarou sa poznamenáva, že rozvedené a znovu zosobášené dvojice môžu niekedy dostať sväté prijímanie.

S viac ako miliardou veriacich je katolícka cirkev najväčšia globálna organizácia, akú svet kedy videl. Mnohí z jej členov sú rozvedení alebo nezosobášení rodičia. Splnenie úloh, s tým spojených, závisí od dobrovoľnej práce. Keby obyčajní veriaci prestali veriť v to, čo robia, všetko by sa zrútilo. František to vie. Ak nezmieri teóriu a prax, môžu sa všetky kostoly vyprázdniť. Jeho protivníci tiež veria, že cirkev prežíva krízu, ale ich predpis liečby je opačný. Pre nich je práve trhlina medzi teóriou a praxou to, čo cenné a zmysluplné dáva cirkev veriacim. Ak sa bez toho zaobídu, iste sa ich cirkev zrúti.

Keď bol František v roku 2013 zvolený za pápeža, nikto to nepredvídal. Jeho kolegovia – kardináli ho volili v nádeji, že urobí koniec vatikánskej sklerotickej byrokracii, čo bolo už dávno veľmi potrebné. Kardinál Bergoglio z Buenos Aires bol zvolený ako relatívny outsider, schopný premôcť určité blokády v centre katolíckej cirkvi. Toto poslanie však čoskoro kolidovalo s ešte ostrejším vieroučným problémom, bežne opisovanými výrazmi ako „liberálny“, ako František, alebo „konzervatívny“, ako jeho nepriatelia. To je však šmykľavá a zavádzajúca klasifikácia.

Rozhodujúca debata sa vedie medzi katolíkmi, ktorí sú presvedčení, že cirkev má určovať agendu pre svet a tými, čo si myslia, že svet má určovať agendu pre cirkev. Ideálny typ v reálnom svete je katolík, ktorý je zmesou týchto orientácií, ale u väčšiny veriacich prevláda jedna orientácia.

František je veľmi čistý príklad „zvonku smerovaných“, extrovertných katolíkov, a to najmä pri porovnaní s jeho bezprostrednými predchodcami. Jeho oponenti sú introvertní. Mnohých veriacich pritiahol do katolíckej cirkvi jej odstup od svetských záujmov.

Prekvapujúco vysoký počet prominentných introvertov boli konvertiti z amerického protestantizmu, hnaní plytkosťou ponúkaných intelektuálnych zdrojov a skutočnosťou, že liberálny protestantizmus umieral práve preto, že nemal alternatívu k okolitému svetu. Ľudia chcú mystérium a romantiku, nie sterilný zdravý rozum a konvenčnú múdrosť. Bez týchto impulzov nerozkvitne žiadne náboženstvo.

No žiadne svetové náboženstvo sa nemôže postaviť proti celému svetu. Začiatkom 1960-tych rokov slovami pápeža Jána XXIII. „otvoril okná do sveta“ trojročný zjazd biskupov z celého sveta, ktorý sa stal známym ako Druhý vatikánsky koncil, resp. Vatikán II. Pápež umrel prv, ako sa jeho dielo skončilo. Koncil zavrhol antisemitizmus, a prijal demokraciu, vyhlásil všeobecné ľudské práva a temer zrušil latinskú omšu. Tento posledný akt zarazil osobitne introvertov. Napríklad spisovateľ Evelyn Waugh nikdy viac neprišiel na anglickú omšu; pre ľudí jeho typu boli slávnostné rituály – slúžené kňazom, obráteným chrbtom k zhromaždeniu veriacich, hovoriacim všetko po latinsky, stojaceho tvárou k Bohu na oltári – kľúčovou časťou bohoslužby. Boli oknom do večnosti pri každom odslúžení. Od založenia cirkvi boli jej centrálnym obradom, nech sa konali v akejkoľvek forme.

Symbolická zmena, vyvolaná touto novou liturgiou, bola ohromná: introvertného kňaza obráteného tvárou k Bohu na oltári nahradila extrovertná osoba tvárou k svojim farníkom. Mnohí konzervatívci sa dosiaľ s reorientáciou nezmierili. Medzi nich patrí guinejský kardinál Robert Sarah, introvertmi považovaný za možného Františkovho nástupcu, ako aj americký kardinál Raymond Burke, z ktorého sa vykľul Františkov najväčší oponent. Podľa slov anglickej katolíckej novinárky Margarety Hebblethwaitovej, vášnivej Františkovej prívrženkyne, nie je súčasná kríza katolicizmu nič iné ako návrat k Vatikánu II. Na vlaňajšom stretnutí vo Vatikáne povedal Sarah k Františkovým návrhom:

„Musíme byť inkluzívni a privítať všetko, čo je ľudské; nesmieme však asimilovať nič z toho, čo prichádza od Nepriateľa. Nemôžete sa pripojiť ku Kristovi aj k Belialovi. Čo bol nacistický fašizmus a komunizmus v 20. storočí, to sú dnes západné ideológie homosexuality, potratu a islamského fanatizmu.“

Po koncile mníšky vyzliekali svoje oblečenie, kňazi objavili ženy (viac ako 100 000 ich opustilo kňazstvo a oženilo sa) a teológovia zapudzovali putá introvertnej ortodoxie. Po 150 rokoch odolávania a zaháňania vonkajšieho sveta sa cirkev angažovala všade, až sa introvertom zazdalo, že celá budova kolabuje na kopu trosiek. Návšteva kostolov poklesla v západnom svete u všetkých denominácií. V USA chodilo v roku 1965 do kostola pravidelne 55 % katolíkov; v roku 2000 to bolo už len 22 %. V roku 1965 bolo v USA pokrstených 1,3 milióna katolíckych bábätiek, v roku 2016 už len 670 000. Introverti obviňujú opustenie večných právd a tradičných praktík; extroverti si myslia, že cirkev sa nezmenila dosť rýchlo a dosť hlboko.

V roku 1966 pápežský výbor s 69 členmi, v ktorom bolo sedem kardinálov, 13 doktorov, niekoľko laikov a dokonca aj žien, väčšinou odhlasoval, aby bol zrušený zákaz umelej antikoncepcie; pápež Pavol VI. ich však v roku 1968 prehlasoval; nemohol pripustiť, že jeho predchodcovia nemali pravdu, ale mali ju protestanti. Počas celej jednej generácie sa katolíci bránili každej zmene.

V rozvojovom svete predbehol katolícku cirkev mocný pentekostalizmus, turíčne hnutie, ktoré ponúkalo efektné vystúpenia aj odstup od laickosti, a to aj pre ženy.

Pre introvertov bola odvetou voľba (teraz svätého) pápeža Jána Pavla II. v roku 1978. Jeho poľská cirkev sa definovala svojou opozíciou voči svetu a jeho silám od roku 1939, keď nacisti a komunisti krajinu rozdelili. Ján Pavol II. bol muž ohromnej energie a sily vôle; mal aj dramatické dary. Vo veciach sexuálnej morálky bol hlboko konzervatívny a ako kardinál pripravil intelektuálne ospravedlnenie zákazu kontroly pôrodnosti. Od chvíle svojho zvolenia sa pustil do premeny cirkvi na svoj obraz. Zdalo sa, že ak k tomu bude môcť pridať svoj dynamizmus a vôľu, bude ju môcť očistiť od extrovertnosti a urobiť z nej skalu proti prúdom sekulárneho sveta.

Ross Douthat, katolícky novinár, bol v introvertnej skupine jeden z mála tých, čo boli ochotní otvorene hovoriť o bežiacom strete. Ako mladý muž bol jeden z konvertitov, ťahaných do cirkvi Jána Pavla II. Teraz hovorí:

„Cirkev môže mať problémy; dôležité je, aby jej stred bol zdravý; odtiaľ sa dá výstavba obnoviť. Ak ste katolík, ide o to, že máte zaručenú kontinuitu, vychádzajúcu zo stredu a tým aj nádej na rekonštrukciu katolíckeho poriadku.“

Ján Pavol II. si dával pozor, aby nikdy neodmietol ani slovo z ducha Vatikánu II., ale intenzívne pracoval na tom, aby ho zbavil extrovertných náznakov; kléru a teológom uložil ostrú disciplínu. Urobil všetko, čo bolo možné, aby kňazom znemožnil odchod z cirkvi a ženbu. Jeho spojencom v tomto podujatí bola Kongregácia pre doktrínu viery, KDF, kedysi známa pod menom Holy Office, Sväté ofícium. KDF je najintrovertnejšie oddelenie Vatikánu – od čias rímskeho impéria sa volalo „dikastériom“. Je to detail, poukazujúci na váhu ústavnej skúsenosti a nehybnosti – ak to meno bolo dosť dobré pre Konštantína, prečo ho meniť? Pre KDF platí zásada, že úlohou cirkvi je učiť svet, nie učiť sa od sveta. Existuje dlhá história trestov pre neposlušných teológov: bolo im zakázané publikovať a boli prepúšťaní z práce na katolíckych univerzitách.

Na začiatku pontifikátu Jána Pavla II. uverejnil KDF dokument Donum Veritatis (Dar pravdy); vysvetľuje sa v ňom, že všetci katolíci musia podrobiť svoju vôľu a intelekt tomu, čo učí pápež, aj vtedy, keď to nie je neomylné; a že teológovia síce môžu nesúhlasiť, majú to povedať svojim nadriadeným, ale nikdy to nesmú urobiť verejne. Používalo sa to ako hrozba a príležitostne aj ako zbraň proti každému, podozrivému z liberálneho nesúhlasu. František obrátil túto možnosť proti tým, čo boli jej najzanietenejší prívrženci. Katolícki kňazi, biskupi a dokonca aj kardináli sú vystavení ľubovôli pápeža a môžu byť každú chvíľu prepustení. Za Františka sa to museli konzervatívci naučiť – František prepustil najmenej troch teológov z KDF. Jezuiti vyžadujú disciplínu.

V roku 2013, krátko po svojom zvolení, keď ešte surfoval na vlne temer všeobecného potlesku svojej trúfalosti a jednoduchosti svojho života – nasťahoval sa do niekoľkých miestností vybavených skromným nábytkom na vatikánskom prízemí, miesto do prepychového štátneho apartmánu, ako jeho predchodcovia.

František vyčistil jeden malý náboženský rád, pestujúci prax latinskej omše. Františkánski bratia Nepoškvrnenej, asi 600-členná rehoľa (muži a ženy) bola v júni 2012, ešte za pápeža Benedikta, podrobená komisionálnemu vyšetrovaniu. Boli obžalovaní, že čoraz viac kombinujú extrémne pravicové stanoviská s oddanosťou latinskej omši. Táto zmes sa často vyskytla aj vo vyhláseniach nenávisti voči „liberalizmu“ a šírila sa onlinovými výstupmi v USA a Spojenom kráľovstve, napr. blogom Holy Smoke Damiana Thompsona v Daily Telegraphe. Keď v júli 2013 komisia podala svoju správu, Františkova reakcia zmrazila konzervatívcov. Zakázal bratom verejne slúžiť latinskú omšu a zatvoril ich seminár. Mohli si naďalej vychovávať nových kňazov, ale nie oddelene od ostatnej cirkvi. Ba čo viac, urobil to všetko priamo, obíduc vatikánsky interný súdny systém, vedený v tom čase kardinálom Burkem. A nasledujúci rok prepustil Burkeho z jeho mocného postavenia vo Vatikáne. Tým si vyfabrikoval neúprosného nepriateľa.

Burke, tučný Američan, obľubujúci vyšívané rúcha a (pri formálnych príležitostiach) ceremoniálne šarlátové plášte takej dĺžky, že ich musia niesť pážatá, je jeden z najvýraznejších reakcionárov vo Vatikáne. Maniermi aj doktrínou reprezentuje dlhú tradíciu ťažkotonážnych amerických maklérov katolicizmu bielej etnicity. Hierarchická, patriarchálna a bojachtivá cirkev latinskej omše je jeho ideál. Zdalo sa, že za Jána Pavla II. a Benedikta sa cirkev pomaly k nemu vracala – kým začal pracovať František.

Burkeho kombinácia antikomunizmu, etnickej hrdosti a nenávisti voči feminizmu vyprodukovala v USA rad prominentných pravicových laikov ako Pat Buchanan, Bill O’Reilly a Steve Bannon, Popri nich je tu rad menej známych katolíckych intelektuálov ako Michael Novak, ktorí neúnavne podporujú americké vojny na Strednom východe; potom sú tu republikáni, ktorí vraj rozumejú slobodnému trhu.

V roku 2014 pozval kardinál Burke Bannona, vtedy už oživujúceho ducha Breitbarta, aby z Kalifornie povedal niečo ku konferencii vo Vatikáne. Bannonova reč bola apokalyptická, nesúvislá a historicky excentrická. Nedalo sa však pochybovať o urgentnosti jeho vyhlásenia svätej vojny. Povedal, že druhá svetová vojna bola skutočne vojnou „judeo-kresťanského západu proti ateistom“ a dnes sa civilizácia „nachádza v začiatočnom štádiu globálnej vojny proti islamskému fašizmu… je to veľmi brutálny a krvavý konflikt… ktorý úplne zničí všetko, čo sme vytvorili za ostatných 2 000 až 2 500 rokov… ak ľudia v tejto miestnosti a ľudia v kostoloch… nebudú bojovať proti tomuto štartujúcemu barbarstvu.“

Všetko v tejto reči je prekliatie Františkových činov. Jeho prvá oficiálna návšteva mimo Ríma bola v roku 2013 na ostrov Lampedusa, ktorý sa medzitým stal cieľom desiatok tisícov zúfalých migrantov zo severnej Afriky. Ako jeho dvaja predchodcovia je silným odporom vojen na Strednom východe, hoci neochotne podporoval vykorenenie Islamského štátu a kalifátu.

František odsudzuje trest smrti. Protiví sa mu a odsudzuje americký kapitalizmus: potom čo vyslovil svoju podporu migrantom a homosexuálom, bola jeho prvým veľkým vyhlásením encyklika, adresovaná celej cirkvi a odmietajúca fungovanie globálnych trhov.

„Niektorí ľudia zotrvávajú v obrane teórií, ktoré hovoria, že ekonomický rast, poháňaný slobodným trhom, bude nevyhnutne úspešný a donesie svetu väčšiu spravodlivosť a inklúziu menšín na celom svete. Tento názor nebol nikdy potvrdený faktmi a je hrubým prejavom naivnej dôverčivosti voči dobrotivosti mocných ekonomických síl a sakralizovanej činnosti vládnuceho ekonomického systému. Medzitým tí, čo sú vylúčení, ďalej čakajú.“

Predovšetkým treba vidieť, že František je na strane imigrantov – on ich volá emigrantmi, vyháňanými z domovov bezbrehým, dravým a deštruktívnym kapitalizmom, ktorý dal do pohybu katastrofálnu klimatickú zmenu. V USA je to racionalizovaná a hlboko politizovaná téma.

Evanjelikáli, ktorí volili Trumpa a jeho ochranný múr na mexickej hranici, sú prevažne bieli. Také je aj vedenie americkej katolíckej cirkvi. Laici sú však okolo tretiny Hispánci a ich podiel rastie. Minulý mesiac Bannon vyhlásil, že americkí biskupi sú za masový príchod migrantov len z toho dôvodu, že tým rastú ich kongregácie. Tento rast však ide ďalej, ako by verejne pripustil aj ten najpravicovejší biskup. Keď Trump po prvý raz ohlásil, že postaví múr, aby zabránil príchodu migrantov, František vtedajšiemu kandidátovi na prezidentstvo takmer odňal jeho kresťanstvo. Vo Františkovej vízii najurgentnejším problémom pre rodinu nie sú spoločné toalety, ako tvrdia niektorí kultúrni bojovníci. Pápež napísal, že rodiny ničí ekonomický systém, ktorý núti milióny chudobných rodín rozptýliť sa pri hľadaní práce.

Zapriahnutím aj praktikov do práce naštartoval František ofenzívu proti starej garde vo Vatikáne. Päť dní po svojom zvolení si pozval honduraského kardinála Óscara Rodrígueza Maradiagu a oznámil mu, že bude koordinátorom skupiny deviatich kardinálov z celého sveta, ktorí budú mať poslanie vyčistiť pracoviská. Všetko bolo primerané ich energii a faktu, že už dlho mali nezhody s Vatikánom. Všade mimo Ríma to bolo veľmi populárne.

Ján Pavol II. strávil posledné desaťročie svojho života postupne zmrzačený Parkinsonovou chorobou a taká energia, akú on vydal, sa nezvykne míňať na byrokratické spory. Kúria, ako sa volá vatikánska byrokracia, vekom zmocnela, ale stala sa stagnujúcou a korupčnou.

Proti biskupom, ktorí kryli kňazov, zneužívajúcich deti, sa robilo v minulosti veľmi málo. Vatikánska banka bola neslávne známa svojimi službami pri praní špinavých peňazí. Proces svätorečenia – niečo, čo Ján Pavol II. robil v nevídanej miere, sa stal nepredstaviteľne drahým zlodejstvom. Taliansky novinár Gianluigi Nuzzi odhadol výdavky na jednu kanonizáciu na 500 000 eur. Pritom financie Vatikánu boli jedným veľkým smetiskom, ktoré František nazval „prúdom korupcie“.

Zapáchajúci stav kúrie bol všeobecne známy, ale verejne sa o ňom nikdy nehovorilo. Po deviatich mesiacoch v úrade povedal František v prejave k mníškam, že „v kúrii sú aj svätí ľudia, naozaj, sú tam aj svätí ľudia“ – čím malo byť poslucháčstvo šokované akoby novým objavom.

Povedal: „Kúria vyzerá tak, ako to vyžadujú záujmy Vatikánu, ktoré sú zatiaľ naďalej najmä svetské. Tento na Vatikán zameraný názor zanedbáva svet okolo nás. Nesúhlasím s týmto názorom a urobím všetko pre to, aby som to zmenil.“

Talianskemu denníku La Repubblica povedal:

„Hlavy cirkvi sú často narcistické pri lichotení a chválach svojich dvoranov. Dvor je malomocenstvom pápežstva.“

„Tento pápež nepovedal nikdy nič pekné o kňazoch,“ povedal raz jeden kňaz, ktorý sa nevie dočkať, kedy František umrie.

„Je to antiklerikálny jezuita. Pamätám si to z 1970-tych rokov. Ten povie: „Nevolajte ma Otec, povedzte mi Gerry – ten táraj – a my, prišliapnutí farskí kňazi, cítime, že nám spod nôh ťahajú podnožku.“

V decembri 2015 mal František svoj tradičný vianočný prejav ku kúrii, v ktorom neumožnil protiúdery.

Obžaloval osadenstvo z arogancie, „duchovného alzheimera“, pokrytectva, ktoré je typické pre priemernú a progresívnu duchovnú prázdnotu, ktorú akademické tituly nemôžu naplniť, ako aj prázdny materializmus a závislosť na klebetách a ohováraniach – nebola to reč, ktorú by ste chceli počuť od šéfa na oficiálnej party. Po štyroch rokoch jeho pápežstva sa zdá, že pasívna rezistencia Vatikánu víťazí nad Františkovou energiou.

Vo februári toho roka sa v uliciach Ríma cez noc objavili plagáty, pýtajúce sa:

„František, kde je tvoj súcit?“

Plagáty napádajú Františka pre jeho zaobchádzanie s kardinálom Burkem. Pochádzať mohli len od nelojálnych živlov vo Vatikáne, a sú to vonkajšie prejavy tvrdohlavého odmietania vzdania sa moci alebo privilégií v prospech reformátorov.

Táto bitka však bola zatienená, tak ako iné bitky, skrytým bojom o sexuálnu morálku. Spor o rozvod a nové manželstvo sa sústreďuje na dva fakty. Po prvé, doktrína katolíckej cirkvi sa nezmenila počas takmer dvoch tisícročí – manželstvo je na celý život a je nerozlučné; to je absolútne jasné. Druhý fakt vyzerá takto: Katolíci sa dnes rozvádzajú a znovu sobášia približne v tom istom pomere ako ich okolie, a keď to tak vidia, nenachádzajú vo svojom čine nič neodpustiteľné. A tak sú kostoly západného sveta plné rozvedených a znovu ženatých párov, berúcich prijímanie tak ako ostatní, hoci oni sami a aj ich kňaz dobre vedia, že to nie je dovolené.

Bohatí a mocní vždy nájdu medzery v zákonoch. Ak sa chcú zbaviť ženy a znovu oženiť, dobrý právnik vždy nájde dôkaz, že prvé manželstvo bolo omylom, a z toho dôvodu je anulované.

Toto platí špeciálne pre konzervatívcov: Steve Bannon sa dokázal rozviesť so všetkými tromi svojimi ženami; no najškandalóznejší súčasný príklad je Newt Gingrich, ktorý viedol republikánov, keď sa zmocnili kongresu v 1990-tych rokoch a vracia sa teraz do politiky ako prívrženec Trumpa. So svojou prvou manželkou sa rozviedol, keď bola liečená na rakovinu; kým bol ženatý s druhou ženou, mal osemročnú aféru s Callistou Bisekovou, oddanou katolíčkou, kým sa s ňou neoženil v kostole. Chystá sa stať sa Trumpovou novou vyslankyňou vo Vatikáne.

Učenie o novom manželstve po rozvode nie je jediným katolíckym sexuálnym učením, ktoré popiera skutočnosť, ako ju prežívajú laickí veriaci, ale je učením najškodlivejším. Zákaz umelej antikoncepcie ignoruje každý aj tam, kde je legálny. Nepriateľstvo voči homosexuálnym jedincom je podmínované všeobecne známym faktom, že na západe sú mnohí kňazi gejovia, a niektorí z nich si dobre zariadili celibát. Odmietanie potratu nie je problémom tam, kde je potrat legálny, a nijako nie je zvláštnosťou katolíckej cirkvi. No odmietanie uznania druhého manželstva za podmienky, že dvojica nebude mať nikdy sex, odhaľuje absurdnosť existencie kasty celibátnych mužov, regulujúcich životy žien.

V rokoch 2015 a 2016 zvolal pápež František dve veľké konferencie (synody) biskupov z celého sveta, aby o tomto všetkom diskutovali. Vedel, že sa ďalej nepohne bez širokej podpory. Sám ostal mlčať, ale povzbudil niektorých biskupov, aby sa škriepili. Skoro sa však ukázalo, že favorizoval značné uvoľnenie disciplíny okolo prijímania po druhom sobáši. Takto to v každom prípade vyzerá v praxi a nezasvätenec ťažko pochopí vášne, ktoré sa pri tom burcujú.

„Mňa zaujíma teória,“ povedal anglický kňaz, ktorý sa priznal k svojej zášti voči Františkovi.

„V mojej farnosti mám rad rozvedených a znovu sobášených dvojíc; keď mnohí počujú, že niekde zomrela prvá žena, ponáhľajú sa, aby sa mohli cirkevne zobrať. Poznám mnohých homosexuálov, konajúcich veľa vecí, o ktorých vedia, že sú zlé, ale že by nemali byť zlé. Všetci sme hriešnici, ale máme za úlohu udržiavať intelektuálnu integritu katolíckej viery.“

Pri takomto rozmýšľaní skutočnosť, že svet odmieta vaše učenie, len dokazuje, aké je správne.

Ross Douthat: „Po príchode sexuálnej revolúcie by mala byť katolícka cirkev kontrakultúrna. Zatiaľ je v západnom svete posledným ostávajúcim miestečkom, kde je rozvod zlá vec.“

Pre Františka a jeho prívržencov je všetko toto irelevantné. Vraví, že cirkev má byť nemocnicou alebo stanicou prvej pomoci. Ľuďom, ktorí sa rozviedli, netreba hovoriť, že je to zlá vec. Tí sa potrebujú zotaviť a nanovo si pozliepať život. Cirkev im má stáť po boku a byť k nim dobrotivá.

Na prvej synode biskupov v roku 2015 to bol ešte názor menšiny. Bol pripravený liberálny dokument, ale väčšina ho zamietla. O rok neskoršie boli konzervatívci v jasnej, ale veľmi zatvrdilej, menšine.

Súhrn úvah v Radostiach lásky napísal sám František. Je to dlhý, premyslený a starostlivo mnohoznačný dokument. Dynamit je zakopaný v poznámke pod čiarou č. 351, kapitoly 8, a pri následných kŕčoch zohral ohromnú rolu.

Poznámka pridáva celku pasáž, ktorá je hodná úvahy preto, čo vraví, a preto, ako to vraví. Čo vraví, je jasné: Niektorí ľudia, žijúci v druhom manželstve (alebo civilnom partnerstve) „môžu žiť v božej milosti, môžu milovať, môžu rásť v živote milosti a dobročinnosti, ak dostanú pre tento cieľ podporu cirkvi.“

Táto poznámka pod čiarou obsahuje dokonca údaj, že dvojice môžu dostať prijímanie, ak sa zo svojich hriechov vyspovedali; hovorí sa to veľmi opatrne:

„V určitých prípadoch to môže byť aj pomoc sviatosti.“

„Preto ‚chcem kňazom pripomenúť, že spovednica nesmie byť mučiarňou, ale má byť miestom stretnutia s Bohom. A chcel by som upozorniť aj na to, že prijímanie nie je odmena za dokonalosť, ale mocný liek a potrava pre slabého. Mienkou, že všetko je aj čierne aj biele, niekedy otvárame dvere milosti a rastu.‘“

Je to táto kratučká pasáž, čo zjednotilo všetkých ostatných rebelov proti Františkovej autorite. Nikto sa neporadil s laikmi, čo si oni o veci myslia, ale nakoniec ich názor nemá pre introvertov cenu. Biskupi v jednej štvrtine až tretine pasívne odolávajú zmene a malá menšina to robí dosť aktívne.

Vodcom tejto frakcie je Františkov veľký nepriateľ kardinál Burke. Najprv stratil svoje vysoké postavenie na vatikánskom dvore, potom v liturgickej komisii, a skončil ako člen dozornej rady Maltských rytierov, dobročinnej organizácie, vedenej starou európskou katolíckou aristokraciou.

Na jeseň roku 2016 prepustil Burke šéfa jednej rehole, pretože vraj jej mníšky rozdávali v Barme kondómy, čo sa v rozvojových krajinách často deje na ochranu zraniteľných žien. Prepustený muž sa odvolal k pápežovi. Výsledok bol, že pápež reinštaloval muža, ktorého Burke prepustil a ustanovil nového muža, aby prebral väčšinu Burkeho povinností. Bol to trest za Burkeho nepravdivé tvrdenie, že na začiatku sporu bol pápež na jeho strane.

Medzitým otvoril Burke nový front, ktorý sa veľmi priblížil k možnosti obžalovať pápeža z herézy. Spolu s ďalšími tromi kardinálmi, z ktorých dvaja nedávno zomreli, zostavil zoznam štyroch tém, ktoré mali odpovedať na otázku, či sa Amoris Laetitia naozaj prieči predošlému učeniu.

Tieto poslal ako formálny list Františkovi, ktorý ho ignoroval. Po svojom prepustení Burke otázky uverejnil a oznámil, že je pripravený vydať formálne vyhlásenie, že pápež je kacír, ak mu tento nedá uspokojivú odpoveď.

Je samozrejmé, že Amoris Laetitia je zlomom predošlého učenia cirkvi. Je príkladom toho, ako sa cirkev v minulosti učila zo skúsenosti. Konzervatívcom však ťažko padne asimilovať tieto výbuchy zmien učenia, ktoré predstavovali kŕče, konvulzie, medzi ktorými boli storočia ticha.

Tento zlom prišiel len 60 rokov po poslednom extrovertnom zlome, ktorým bol Vatikán II., a len 16 rokov po tom, čo Ján Pavol II. obnovil starú tvrdú líniu.

Douthat sa pýta:

„Čo znamená pre pápeža protirečiť predošlému pápežovi?“ a odpovedá si: „Je pozoruhodné, ako sa František v hádke priblížil k stanovisku svojich bezprostredných predchodcov. Uplynulo len 30 rokov od času, keď Ján Pavol II. dokumentom Veritatis Splendor ustanovil líniu, za ktorou Amoris Laetitia protirečí platnému učeniu cirkvi.“

Pápež František úmyselne protirečí mužovi, ktorého sám vyhlásil za svätého. Toto ho ťažko bude znepokojovať. Čím väčšmi zmení František líniu svojich predchodcov, tým ľahšie bude pre jeho nástupcu meniť jeho líniu. Hoci katolícke učenie sa samozrejme mení, jeho sila sa zakladá na ilúzii, že sa nemení.

Nohy môžu pod reverendou tancovať, ale róbou to nesmie hýbať. To však znamená aj to, že prijatá zmena môže byť odvolaná bez akéhokoľvek oficiálneho pohybu. Ján Pavol II. takto odpovedal na Vatikán II.

Ak sa má zaručiť, že Františkove zmeny budú mať trvanie, musí ich cirkev prijať. To je otázka, na ktorú nepríde odpoveď za jeho života. Teraz má 81 rokov, a len jedny pľúca. Jeho protivníci sa môžu modliť za jeho smrť, ale nikto nemôže vedieť, či sa jeho nástupca pokúsi protirečiť mu – od tejto otázky závisí dnes budúcnosť katolíckej cirkvi.

Prameň: Andrew Brown, The war against Pope Francis, The Guardian, 27. 10. 2017.

tags , , , , ,

Zatiaľ bez komentárov.

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu