Stalo sa.

V stredu 9. mája 2012 prezident Spojených štátov amerických oficiálne uznal rovnopohlavné manželstvo. V rozhovore s televíznou stanicou ABC News povedal:

„Na určitom bode som prišiel k záveru, že považujem za dôležité ísť dopredu a povedať, že si myslím, že rovnopohlavné páry by mali mať právo uzavrieť manželstvo.“

Tu treba na chvíľu zastať a uvážiť historickú váhu tejto chvíle, než sa pozrieme na minulosť vývoja názorov prezidenta na riešenie tejto otázky alebo sa ponoríme do zajtrajších strategických úvah o jej politických dôsledkoch.

Nikto by nemal podceňovať silu tohto prezidentovho posolstva.

Obama vysvetlil svoje rozhodnutie v náboženskom rámci a priznal, že sa ho zúčastnila aj prvá dáma:

„Je to problém, o ktorom sme spolu roky hovorili. Viete, ona cíti to isté, čo ja. Nakoniec sú to hodnoty, na ktorých najviac záleží aj mne, aj jej; viete, obidvaja sme praktizujúci kresťania a pre toto stanovisko sa môžeme dostať do sporu s inými; keď uvažujeme o svojej viere, nemyslíme len na Krista, ktorý sa za nás obetoval, ale aj na Zlaté pravidlo; poznáte ho, rob druhým to, čo chceš, aby druhí robili tebe. A uvedomujem si, že toto sa pokúšame vštepiť do svojich detí a toto ma motivuje ako prezidenta; myslím si, že čím vernejší budem tomuto pravidlu, tým lepší budem ako otec, ako manžel a, dúfam, aj ako prezident.“

Amen.

Dnes sme ako národ narástli o jeden inč. Dnes sme na míle bližšie k ideálom opísaným v Deklarácii nezávislosti. Dnešok nás o svetelné roky priblížil k miestu, ktoré mnohí považujú za náš cieľ.

Dejiny si zapamätajú prezidenta tejto chvíle. Zastal sa osobnej slobody a verejne potvrdil to, čo nemalo potrebovať potvrdenie: že v spravodlivej spoločnosti musí byť právo niekoľkých právom všetkých, že neodsudzujeme tých, čo milujú inakšie ako my; že všetci budeme väčší, ak budeme rovnako meraní.

Joe Solmonese, prezident Human Rights Campaign (Hnutie za ľudské práva) vydal dnes vyhlásenie, z ktorého vyberám:

„Prezident Obama dnes smelo vyhlásil, že americkí gejovia a lesbičky sú plnoprávne a rovnoprávne časti americkej spoločnosti a že naše rodiny si zaslúžia rovnaký rešpekt a uznanie, ako dáva manželstvo. Jeho prezidentstvo ukázalo, že náš národ prekoná hanebnú históriu diskriminácie a nespravodlivosti.“

Niektorí namietajú, že prezident mal odložiť reč o tomto predmete na čas po voľbách, aby neposkytol republikánom zbraň na útok.

Nesúhlasím s takým stanoviskom. Neexistuje nesprávny čas na urobiť správnu vec. Rátanie s odkladom môže otupiť cenu činu podľa hlasu svedomia. Odvaha, ktorú vyžaduje súčasnosť, je väčšia, ako výhody, ktoré poskytne budúcnosť.

Nie všetci budú spokojní. Dôležité stanoviská nie sú vždy aj populárne. Ale sú potrebné. Vizionárski lídri tomu rozumejú.

Ako raz povedal rev. Dr. Martin Luther King Jr.,

„Ľudský pokrok nie je ani automatický, ani nevyhnutný.“

Skutočne, každý krok dopredu smerom k spravodlivosti vyžaduje obetu, utrpenie a boj; neúnavné snaženie a vášnivé zameranie záujmu oddaných jednotlivcov.

Časťou obeti je riziko straty niektorých priaznivcov. Ale King povedal aj to, že „ozajstný líder nehľadá len súhlas, on ho modeluje.“

O vás toho neviem veľa, ale dávam prednosť vedeniu lídrov.

Je prirodzenou snahou ľudí žiť slobodne a s vlastnou pravdou. Včera prezident Obama pozdvihol hlas a potvrdil základnú humanitu gejských a lesbických komunít.

Povstať za to, v čo niekto skutočne verí, je jedna z najväčších vecí, ktorú môže niekto dokázať. Nakoniec si myslím, že väčšina Američanov rešpektuje odvahu osobného presvedčenia a dodržiavania slušnosti, hoci ešte neprijímajú myšlienku rovnopohlavných manželstiev a možno ani homosexuality.

Odvaha v politike nie je častá a svetská spravodlivosť nie je vždy rýchla. Mohol to Obama urobiť skôr? Možno mohol. Ale dôležité je, že to urobil.

Prameň: Charles M. Blow, Liberty and Justice for All (Sloboda a spravodlivosť pre všetkých), The New York Times, 9. mája 2012.

Po transformácii náboženskej tolerancie z negatívnej na pozitívnu hodnotu bola najplodnejším príspevkom osvietenstva pre moderné myslenie sekularizácia debaty o etike. Keby sa však historicky videla ako panenské zrodenie jedného ideálu osvietenstva, bolo by to jednodimenzionálne chápanie tohto javu. Súčasťou tých istých myšlienkových prúdov boli deistickí aj ateistickí autori osvietenstva. Kresťanskí aj osvietenskí myslitelia osemnásteho storočia boli dedičmi tej istej koncepčnej revolúcie sedemnásteho storočia, prírodnej revolúcie, v rámci ktorej sa vyvinulo to, čo dnes nazývame vedou. Aj jedných aj druhých niesli mocné prúdy ranno moderných intelektuálnych zmien.

Sedemnáste storočie znamenalo rozkvet hlbokého teologického myslenia a bolo vlastne vrcholením európskej démonológie a perzekúcie. Vytvorilo aj „novú filozofiu“, ktorá sa mala stať dramatickým činiteľom historickej zmeny. Nová filozofia odmietla predpokladanú autoritu minulosti a zaviedla experimentálny, neraz až matematický model prirodzeného poznania. Vynorila sa síce z vôd silno náboženskej kultúry, no jej nezamýšľaným dôsledkom bola v oblasti vedeckých a etických názorov stále výraznejšia sekularizácia. Jadrom všetkých zmien boli plody systematického štúdia prírody.

Ako prispela k formovaniu osvietenskej mentality náboženská komunita intelektuálov? Revolúcia v prírodnej filozofii sedemnásteho storočia radikálne zmenila chápanie prírody spoločnosťou a jej vzťah k božskej prozreteľnosti. Ako uvidíme, táto premena postupne umožňovala zaobísť sa pri etických debatách bez teologického odôvodňovania a odvolávať sa len na prírodu.

Prírodní filozofi sedemnásteho storočia, ktorí sa rozišli so scholastikou a autoritami, ktoré dominovali na európskych univerzitách, verili, že ich hľadanie odhalilo prírodné zákony a zákonodarcom bol Boh. Prírodné zákony sa čoraz viac chápali ako vtelenia božej vôle, prejavy jeho múdrosti a cieľov. To viedlo k ich obdivovaniu ako priamemu splneniu božieho úmyslu bez potreby ďalšej božej intervencie. Úlohou experimentujúcich a posudzujúcich filozofov sedemnásteho storočia nebolo vytvoriť nový pohľad na prírodu, ale odhaliť prírodné zákony, ktoré tu boli od počiatku sveta.

Johannes Keppler a Galileo Galilei

Keď Johannes Keppler oznamoval svoj tretí zákon pohybu planét, vyhlásil, že je prvým človekom, ktorý hľadí na božie dielo s porozumením. Pochopil, čo Boh urobil. Samozrejme, ako mohli vtedy myslitelia nemyslieť, že v objavoch, ktoré dnes nazývame „vedeckou revolúciou“, zistili boží poriadok, predvídavosť a silu? Kepler pri pohybe planét, Galileo pri mechanike a pohybe, Harvey pri krvnom obehu, Gilbert pri magnetizme, Torricelli pri vzdušnom tlaku a vákuu, Boyle pri plynoch, Huygens pri kyvadle a odstredivej sile a predovšetkým Newton pri pohybe, optike a príťažlivosti. Keď pápež Alexander hľadal epitaf pre Newtonov pomník, napísal:

„Príroda a prírodné zákony driemu v hlbokej noci,
tu rečie Boh „Nech Newton je!“ a všade bolo svetlo.“

Pred novou filozofiou sedemnásteho storočia videli európski filozofi prírodný svet ostro rozdelený hranicou medzi nebom a zemou. Vo fyzikálnom nebi a nebeských telesách panovala pravidelnosť a poriadok, hoci sa neprejavovali formou zákonov: pre vzdelanú myseľ bola jedinou dôstojnou oblasťou hľadania astronómia. Pod mesiacom však panoval chaos: bol tu neporiadok, nestálosť a nesúlad. Božia prozreteľnosť sa síce týkala celého vesmíru, ale pod mesiacom to všetko vyzeralo ako osobitné akty božej vôle. Zdalo sa, že pokračujúce pohyby nebeských telies nesú znaky prozreteľnosti. Po udalostiach sedemnásteho storočia sa to všetko zmenilo.

Je historickou skutočnosťou, že náboženstvo v novej vede prežívalo, ale Boha už menej kládlo do oblasti zázrakov a proroctiev než do prírodných mechanizmov okolo nás. Bez iniciálneho náboženského zázraku pri založení prírodného poriadku by európska civilizácia ťažko bola v stave ovládnuť, vyhodnocovať a rozširovať oblasť prírodného vysvetľovania. Ale zmena v chápaní teologických pojmov, idúca ďalej ako si vedome priala väčšina prírodných filozofov, umožnila vytvoriť novú koncepciu prehodnotenej prírody, čo malo hlboký vplyv na náboženstvo, predstavy o ľudskej povahe a pre etickú teóriu.

V novej filozofii to boli mechanizmy a zákony prírodného poriadku, vrátane ľudskej povahy, ktoré stelesňovali božiu vôľu, takže sledovať empiricky spoznateľné prírodné zákony znamenalo sledovať božie zákony. Keď sa tieto dva pojmy nejako vyrovnali, dalo sa bezpečne a rozumne uvažovať o ľudskej povahe len výrazmi bežne prístupného prírodného poriadku bez teologického strachu alebo zatratenia. Pekne to povedal veľký (a pobožný) vedec Robert Boyle vo svojich Fyzicko-mechanických pokusoch (1660):

„Boh dal hmote pohyb a rozličné pohyby častí celku akoby sa od začiatku vkladali do sveta, ktorý im prikázal vytvoriť.“

Najdramatickejšia zmena sa udiala v morálnej filozofii. Západné myslenie vždy hlásalo, že ľudia podobne ako všetky zvieratá hľadajú potešenie a utekajú pred utrpením. Existuje však veľa druhov potešenia: beatitudo (svetská blaženosť), delectacio (rozkoš), voluptas (rozcítenie) a felicitas (svetské šťastie). Tomáš Akvinský a temer všetci tradiční kresťanskí morálni teológovia zastávali názor, že hľadanie svetského šťastia je simulakrum – prázdna forma bez obsahu, bledý falošný tieň zdania našej túžby po vyššom dobre a najvyššom šťastí. Len to nám ostalo po Páde. Vzhľadom k vzdialenosti medzi cieľom svetského šťastia a cieľom jednoty s Bohom, ktorú určovalo hľadanie prirodzeného, sekulárneho potešenia, bol útek pred prirodzeným, sekulárnym utrpením odstránený z Tomášovej predstavy ľudskej túžby po šťastí a stal sa znakom nášho hriechu a odklonu od Boha. Naša snaha zaistiť si svetské šťastie a vyhnúť sa pozemskému utrpeniu sa stala predmetom nespočetných kázní: bola znakom našej skazenosti a zverstva. Do tej miery, ako určovala náš život, bola ukazovateľom toho, že sme nedosiahli vyššiu úroveň bytia, resp. že nás na ňu Boh nepostavil. Od kresťanov sa očakávalo, aby pri hľadaní jednoty s Bohom považovali svetské radosti za všedné a niekedy dokonca za nebezpečné rozptýlenia. Mali prijať bremená a útrapy bežného života za príležitosti k užšiemu spojeniu s Bohom.

Vo svetle novej filozofie sedemnásteho storočia sa takéto hodnotenie podrobilo hlbokej previerke. Bol vyslovený predpoklad: Keby existoval prírodný zákon, že všetky živé stvorenia, teda vrátane ľudských bytostí, túžia po pozemskom šťastí a utekajú pred pozemským utrpením, malo by to za následok, že hľadanie potešenia by nebolo nič menej ako Bohom daný cieľ ľudského života. Čo iné by mohlo byť to neskoršie Jeffersonom vyslovené „samozrejmé“? A vskutku: Každodenné zistenie, že hľadáme šťastie a vyhýbame sa bolesti, sa stalo pochopením mechanizmu, ako sa plní božia vôľa. Samotný Boh nám priznal tento cieľ a vzhľadom k tomuto prameňu to iste bolo pre naše dobro. No ak je zvyšovanie nášho prirodzeného šťastia a zmenšovanie našich prirodzených útrap božím kritériom nášho osudu, potom je najjednoduchšia cesta pre etické rozmýšľanie hľadať a nájsť v prírode skutočné príčiny ľudského blaha a utrpenia.

John Locke

Vplyv Johna Locka na osemnáste storočie a osvietenstvo bol skutočne nesmierny. V druhom vydaní svojho diela Rozprava o ľudskom rozume (1690, kniha I., kapitola 3., sekcia 6.) vyslovene píše, že Boh dal do súladu fyzikálny a morálny svet. Presvedčený, že morálne vedomosti (tak ako všetky vedomosti) sa nadobúdajú skúsenosťou, uzatváral, že pravé a poznateľné príčiny trvalého ľudského šťastia sú identické s cnosťou. Môžeme sa mýliť, najmä ak pripustíme, aby naše vášne ovládali naše životy bez účasti získaných skúseností, ale časom nás nahromadené skúsenosti privedú k poznaniu, po ktorom túžime. Locke napísal:

„Cnosť je spravidla schválená nie pretože je vrodená, ale pretože je užitočná.“

Medzi cnosťou a všeobecným šťastím je nerozdeliteľné spojenie; cnostné správanie sa je

„potrebné na zachovanie spoločnosti a viditeľne osožné pre všetkých, s ktorými je čestný človek v styku. A tak človek nevdojak volí odporúčať a velebiť pred inými tých vládcov, od ktorých uctievania sám má výhody.“

Raz z presvedčenia, inokedy z egoizmu nazýva človek „posvätnými“ tie hodnoty, ktorých zneuctenie alebo nedodržanie bude preňho znamenať stratu. Uznávanie hodnôt, rozhodujúcich pre naše blaho, však nezávisí od ich náboženského pôvodu,

„keďže sme zistili, že egoizmus a možné výhody vedú niekedy človeka k schvaľovaniu činnosti tých, ktorých činy preukazne dokazujú, že si veľmi málo uctia zákonodarcu, ktorý tieto pravidlá predpísal.“

A tak, hoci pre Locka a mnohých z jeho žiakov filozoficky mohlo veľa záležať na tom, či hľadanie šťastia pramení z božej vôle, v praxi nebolo toto poznanie pre nájdenie cnosti vôbec potrebné. Toto hľadanie sa dalo uskutočniť na podklade našej prirodzenej snahy zachovať spoločnosť a zadovážiť výhody pre seba a celé ľudstvo.

Lockov model empirického rozoznávanie prírodných mechanizmov nebol jedinou vplyvnou verziou lokalizácie „povahy“ vecí u Boha. Pre mnohých ľudí „prirodzený“ znamenalo štatistickú normu. Pre matky bolo „prirodzené“ milovať svoje deti a „neprirodzené“ opustiť ich; „prirodzené“ bolo mať výšku päť až šesť stôp a „neprirodzené“ merať tri alebo sedem stôp. Pre ostatných, ktorých ešte stále ovplyvňovala dlhá tradícia západnej kultúry, „prirodzené“ na nejakej bytosti bolo to, čo ju odlišovalo od všetkých ostatných bytostí – to bola jeho podstata. Trojuholníky môžu mať početné vlastnosti spoločné s mnohými mnohouholníkmi. No trojuholníky sú už svojou podstatou mnohouholníky s tromi stranami, ktorých vnútorné uhly majú v súčte 180 stupňov. To je podstata trojuholníka v protiklade ku všetkým ostatným celkom. Ľudské bytosti majú rozum a morálne vedomosti, ktoré ich robia jedinečne ľudskými, nech majú akékoľvek iné znaky, spoločné s inými bytosťami.

Joseph Butler

Naturalizácia hodnôt hlboko ovplyvnila aj najpobožnejšieho kresťanského etického mysliteľa. Veľmi vplyvný morálny filozof Joseph Butler, biskup v Bristole a potom Durhame, spovedník anglickej kráľovnej, bol naturalizujúci esencialista. V roku 1723 vydal Pätnásť kázní o ľudskej podstate, za čo dostal všeobecný potlesk anglickej protestantskej verejnosti; bokom stála len nepatrná hŕstka evanjelických kazateľov – na svoju dobu okrajová. Butler tvrdil, že Boh nám zrejme dal typickú ľudskú podstatu – rozum a morálne cítenie – a v jej rámci túžbu po šťastí, ktorá nás nestále motivuje.

Butler vyslovil názor, že už pred a úplne nezávisle od kresťanského zjavenia nás prirodzené vedomosti a bežné pohnútky našej ľudskej povahy viedli k cnosti; miesto aby sme boli iracionálni a impulzívni, zamerali sme sa na dosiahnutie šťastia svojím ľudským spôsobom. Keby sme hľadali šťastie len chuťou, ako to robia zvieratá, nedosiahli by sme ani šťastie, ani cnosť. Aby sme sa dostali na túto cestu historicky významného spôsobu myslenia, predstavme si veľmi smädnú ľudskú bytosť, ktorá príde k rybníku, obkľúčenému zvieracími kostrami. Tam, kde sa zviera s chuťou napije, človek, obdarený rozumom, musí myslieť na toxicitu vody a nesmie podľahnúť smädu. Podobná je situácia, keď hladné zviera násilím berie potravu mladším alebo slabším; ani morálne to neodsudzujeme. No ľudská bytosť, obdarená aj pocitom hanby, sa má za takýchto okolností zdržať a brzdiť apetít; rovnako je to aj pri sexuálnom pude a znásilnení. Kto by to neurobil, toho budeme považovať za zviera, odsúdime ho, potrestáme ho a budeme ním opovrhovať.

Locke a Butler empiricky spoznali, že tí, čo konajú bez rozumu a morálnej zábrany, nedosiahnu šťastie. Impulzívne povahy budú ľutovať. Zlodejov, klamárov, podvodníkov a iné nemorálne osoby nemá nikto rád, nedôveruje sa im a ostávajú osamotené. Kto by tvrdil, že nemorálni ľudia sú v našej spoločnosti najšťastnejší, nerobil iste nikdy prieskum verejnej mienky.

Dielo Locka a Butlera, ako informované hľadanie sekulárneho šťastia, nás vedie k morálnej dokonalosti. V rozpore s Kalvínom a Hobbesom hlásali, že sebaláska je dobrá vec, a nijako nie je v rozpore s láskavosťou. Žeby sa mal niekto zle cítiť, ak preukázal láskavosť? Žeby nemal byť spokojný až šťastný? Keď mu to evanjelikáli ako John Wesley vytýkali, bránil sa Butler takto:

„Netreba ľutovať, že ľudia majú taký veľký záujem o svoje dobro a záujmy na tomto svete, ale že toho záujmu nemajú dosť. Medzi morálnou povinnosťou a sebaláskou či vlastným záujmom nie je rozpor; dôležité je, čo je náš skutočný momentálny záujem – či sa pod záujmom rozumie šťastie a uspokojenie.“

Isté je, že „potom sebaláska, čo aj zameraná na záujmy súčasného sveta, vo všeobecnosti dokonale súvisí s cnosťou a vedie nás k tomu istému životnému štýlu. V Butlerových pätnástich kázňach bol jedinou kresťanskou dimenziou názor, že dosiahnutie šťastia prostredníctvom cnosti posilnil osobitný Kristov príkaz a že tí, ktorí neuznávajú svoj vlastný záujem, robia to zo strachu pred peklom. Pre Locka aj Butlera mohla mať väzba na Boha veľký význam, no ak sa raz naše morálne hodnoty dali považovať za rozlíšiteľné od sekulárnej honby za šťastím, najistejšia cesta k ich dosiahnutiu bola študovať ľudskú povahu a dynamiku ľudskej spoločnosti.

Matthew Tindal

Protikresťanskí deisti osemnásteho storočia nevynašli rovnosť medzi svetským šťastím a cnosťou, ale dramaticky naturalizovali náboženskú komponentu hľadania šťastia. Matthew Tindal, najvplyvnejší a najčítanejší anglický deista, vyhlásil vo svojej knihe Kresťanstvo také staré ako stvorenie (1730), že jediné spojivo medzi Bohom a ľudstvom sú univerzálne prírodné zákony, vrátane ľudského hľadania šťastia a vyhýbania sa prirodzeným útrapám. Boh od nás nevyžaduje nič a stvoril nás len pre naše dobro. Našli sme kritérium na posúdenie aj údajne náboženských príkazov, pretože zo všetkého nevyhnutne plynie:

„Nemôže byť súčasťou božieho zákona to, čo nepodporuje všeobecný záujem a vzájomné šťastie jeho rozumných stvorení.“

Tindal dramaticky vyhlásil, že keďže situácia je taká, máme odmietnuť etiku odopierania a utrpenia: Boh nemôže od nás vyžadovať nič iné ako to, čo prispieva k nášmu šťastiu; nemôže nám závidieť nijaké šťastie, ktorého je schopná naša prirodzenosť; takéto veci nám môže zakazovať len vtedy, keby nám mohli škodiť.

„Túžba po šťastí je „princíp, z ktorého vyplývajú všetky ostatné ľudské akcie.“

Titul Tindalovej knihy bol volený rozumne (naznačoval večnosť kresťanskej pravdy), ale poskytoval mu len legálnu, nie intelektuálnu ochranu, pretože v skutočnosti všetci jeho čitatelia pochopili, že povedal, že kresťanstvo nepridalo nič k tomu, čo sa vedelo, alebo dalo zistiť štúdiom prírody. Jeho dielo sa stalo známym ako „biblia deizmu“ a vyvolalo záplavy odmietania, komentárov a vysvetľovania jeho „škandalóznych“ názorov, čo priťahovalo ďalších záujemcov o jeho knihu a šírenie jeho názorov.

Opísaná naturalizácia a sekularizácia hodnôt našla najvýraznejšie vyjadrenie vo francúzskom osvietenstve, ktorého široko čítaní spisovatelia a texty zmenili povahu západného myslenia. Francúzština sa stala v osemnástom storočí lingua franca, hovorovou rečou vzdelanej Európy a hlavné postavy osvietenstva sa oslavovali v čitateľských krúžkoch a na šľachtických dvoroch od Británie cez nemecké štáty až do Ruska. V polovici osemnásteho storočia sa v Paríži a v provinčných mestách vynorila spoločnosť mysliteľov a spisovateľov, ktorí zaujímali rovnaký spoločný postoj voči novej filozofii, svojvoľnej hierarchii a cirkvi. Považovali sa za časť „Literárnej republiky“, ktorá v ich myslení stála medzi zlou minulosťou povier, despotizmu, nevedomosti a utrpenia a medzi dobrou budúcnosťou osvietenstva. Tá mala byť oslobodená od predpokladaných autorít minulosti a metodicky vzdelávaná získanými a preverovanými skúsenosťami. Mala využiť vedomosti na vykántrenie alebo aspoň oslabenie ľudského utrpenia a na zveľadenie ľudského blaha. Ľudstvo malo prepísať svoj vzťah k prírodnému a sociálnemu svetu. Bol to pozoruhodný moment v histórii ľudského povedomia: táto generácia zvláštnych ľudí si myslela, že prevedie Európu zo strašidelnej minulosti do sveta blízkeho túžbe každého srdca po šťastí.

Francúzsko

Filozofi francúzskeho osvietenstva mali rôzny sociálny a výchovný pôvod, ale boli otvorení, spoločenskí a poznávali sa navzájom na základe spoločných hodnôt, záujmov a oponentov. Združovali sa okolo určitých inštitúcií – kaviarne, salóny, akadémie – a okolo určitých ideí. V polovici storočia ich zjednotil pocit spoločenstva, majúceho za cieľ uznať význam ich odmietnutia zdedenej autority ako takej a ich zdôrazňovania empirických dôkazov, racionálnej analýzy a prírody ako jediných zdrojov poznania a hodnôt. To ich viedlo k uznaniu princípu užitočnosti – že šťastie druhu je najvyššia hodnota a že všetky veci sa dajú hodnotiť podľa svojho prínosu k šťastiu alebo utrpeniu.

Ich oddanosť novým hodnotám a ich súťaženie s klérom o postavenie vychovávateľa spoločnosti viedli medzi filozofmi a rímskokatolíckou cirkvou vo Francúzsku k zásadnému konfliktu. Boj s cirkvou vo veciach tolerancie a cenzúry, ako aj úplne iné opisy dejín a analýz spoločnosti viedli k tomu, že filozofi začali identifikovať cirkev (a cirkev filozofov) ako svoju antitézu, ako svojho úhlavného nepriateľa. Zavrhnutie tradičnej autority a počítania s nadprirodzenom, ako aj pochopenie sekulárnych potrieb ako najvyšších hodnôt primalo komunitu filozofov vidieť v cirkvi symbol tradičnej náhodnej autority, antisekularizmu a antiutilitarizmu; a pre jej moc v oblasti cenzúry, prenasledovania, intolerancie a takmer monopolu vo výchove mládeže vidieť v nej najväčšiu zábranu tej budúcnosti, akú si oni priali. Najbežnejším menovateľom osvietenstva sa stal antiklerikalizmus. Bol primárne deistický a predpokladal, že Boh prehovoril k ľudstvu prostredníctvom prírody (len takto) a kňazi si ukradli a sfalšovali boží hlas v sektárskych náboženstvách.

Encyklopédia – d’Alembert

Veľkým propagátorom osvietenského svetonázoru sa stal projekt Encyklopédie; jej štýl bol rozumne stlmený, aby jej publikácia nenarazila na legálne prekážky. Hlavným vydavateľom bol Denis Diderot a vyšla v 28 zväzkoch v rokoch 1751 až 1772. Od počiatku to bol nečakaný bestseller a vyšiel v mnohých pirátskych vydaniach po celej Európe.

Do písania Encyklopédie sa zapojilo viac ako 160 spisovateľov a pravdepodobne druhá stovka neformálnych poradcov, ktorí do nej vložili expertízu a vedomosti laického (a príležitostne iste aj religiózneho) Francúzska. Jej tón určil v roku 1751 v Predbežnom úvode slávny matematik a krátky čas spoluvydavateľ Jean Le Rond d’Alembert. Hlásal, že sedemnáste storočie vyvolalo znovuzrodenie vedomostí a kvalitatívnu zmenu v spôsobe získavania vedomostí. V duchu svojho hrdinu Francisa Bacona tvrdil, že vedomosť je ľudská schopnosť pochopiť prírodu a na tomto základe zmeniť všetko, čo sa dá, a to tak, aby to bolo bližšie k túžbe ľudského srdca po šťastí. Ťažiskom novej renesancie bola pre d’Alemberta prísna empirická a experimentálna metóda v zmysle najlepšej prírodnej filozofie sedemnásteho storočia.

Encyklopédia poskytovala cieľ a prostriedky pre šírenie perspektív, vedomostí a analýz novej filozofie. V hesle za heslom vyjadrovala alebo naznačovala svoje predstavy hľadania počiatkov a podkladov všetkých autorít, vier a inštitúcií; intelektuálneho pokroku; a dynamiky vied, technológií a sekulárneho hľadania.

Často ju napádali, občas aj zakázali; svojich autorov, odborníkov a čitateľov neraz oboznamovala s ľudskou drámou cenzúry; nachádzala pôvodcov sporu aj podpory v najvyšších štruktúrach starej vlády: v súdoch, aristokracii a ministroch monarchie. Už jej samotná existencia a ešte viac jej obsah boli korozívne pre posvätné idoly a zaužívané intelektuálne autority ich kultúry; hrali významnú rolu pri upevňovaní povedomia tohto hnutia, ktoré si osvojilo názov „strana humanity“ alebo „strana rozumu“. Kritériom pravdy neboli pre stranu slová špeciálnej autority alebo zjavenia, ale rozum a skúsenosť s prírodnými svetlami, používanými na videnie, rozmnoženie, analýzu a posúdenie. Vedomosť sa dala odovzdať ďalej a bola prispôsobivá; nevyžadovala okultné mystériá ani privilegovaných sprostredkovateľov. Cieľom nebola despotická vláda, ale skôr užitočnosť: šťastie, sebazáchova a rozkvet ľudskej rasy. Tak sa filozofi videli sami seba a postupne sa tak menil ich obraz v kultúre, v ktorej vyhrávali boj o verejnú mienku.

Osvietenstvo sa nezaobišlo bez ostrých vnútorných debát, no súčasná kultúra rozpoznala jeho jadro v tvrdení, že veľká časť existujúcej autority – intelektuálnej, náboženskej, politickej, sociálnej aj etickej – je arbitrárna a zakladá sa len na moci a tradícii. Osvietenstvo nezaútočilo na autoritu ako takú, ale na tú ľubovoľnú: nespočetné diela vyzývali všetky autority vo všetkých oblastiach, aby sa ospravedlnili. Samozrejme, ospravedlnenie vyžaduje kritériá. Ktoré boli osvietenské kritériá?

Po prvé a predovšetkým, názory sa mali formulovať a podporovať len výrazmi prirodzených skúseností. Osvietenstvo bolo vyslovene lockeovské v najzásadnejšom zmysle Lockovej epistemológie (histórie poznania). Nakoniec pramení všetko skutočné poznanie zo skúseností prírodného sveta; to znamená, že výroky o poznaní sa nemôžu zakladať na sociálnych alebo cirkevných stanoviskách či okultných vzťahoch, ale dajú sa komunikovať a verifikovať javmi prírodných fenoménov. Pre mysliteľov francúzskeho osvietenstva to vylúčilo možnosť supernaturalizmu. Ak naše skutočné poznatky pramenia len z prirodzenej skúsenosti, potom sú viazané len na prirodzenú skúsenosť a tým, čo sa od nej odvodzuje.

Voltaire

Voltaire už v roku 1733 vo svojich „Filozofických spisoch z Anglicka“ vysvetlil Lockove myšlienky svojim francúzskym čitateľom; upozornil ich, že filozofi dlhšie ako tisíc rokov hľadali, čo je podstatou duše, čo je podkladom našich skúseností. Podobne ako Locke, aj Voltaire tvrdil, že úlohou prírodných filozofov nie je hľadať nepoznateľnú podstatu myslenia – to je otázka, ktorá viedla k sporu, čo trval vyše tisíc rokov a pri ktorom nemôže dôjsť k dohode. Úlohou je sledovať správanie sa myslenia, a to sa dá spoznať zo skúseností. Pokiaľ ide o metafyzické javy, ako je napríklad povaha duše, tu Voltaire prehlásil, že je hrdý na to, že o tom nevie nič, rovnako ako Locke.

Voltaire z toho všetkého urobil záver, že najväčší muži ľudskej histórie neboli vraždiaci bojovníci či tyranskí králi, ale myslitelia, ktorí dali ľuďom verný a užitočný zmysel o sile a hraniciach ich schopností – Newton, nie Cézar; Bacon, nie Alexander; a Locke, nie Tamerlán. Svetské autority upozorňovali, že títo filozofi sú pre sociálny poriadok veľké nebezpečenstvo, ale Voltaire trval na tom, že filozofi mysleli a dôvodili v pokoji, ale „boli to skôr teológovia, ktorí mali najprv ambíciu stať sa hlavou sekty, no čoskoro chceli byť hlavou hnutia“ a rozsievali medzi ľudom nesvár.

Myslitelia osvietenstva boli toho názoru, že ak sa poznatky o morálke oprú o poznanie prírody, čo jasne odokryje nevyhnutnú ľudskú túžbu po šťastí, vyplynie z toho, že pri hľadaní odpovede na otázku, ako máme žiť, je použiteľným kritériom užitočnosť, najčastejšie definovaná ako nárast blaha a zníženie utrpenia. Toto kritérium však nie je, prinajmenšom, neproblematické a o jeho platnosti sa diskutuje ešte aj dnes. Máme mať na zreteli šťastie jednotlivca alebo širšej spoločnosti? V akej miere je šťastie fyzikálna alebo psychologická záležitosť? Existuje šťastie ako cnosť alebo len ako dobrovoľnosť?

Myslitelia osvietenstva sa rozchádzali pri definícii šťastia a chýbala im presnosť pri špecifikácii aplikácie kritérií. Vo všeobecnosti však uznávali určité všeobecné pojmy, ktorých pôsobenie záviselo od ľudí. Po prvé verili, že ak sa nevyrieši problém sociálnej spravodlivosti, je spoločnosť odsúdená na trvalé znášanie nešťastia. Po druhé verili, že despotizmus – podrobujúci životy jednotlivcov ľubovôli samovládcov – vedie vždy k biede. Po tretie verili, že pre pokrok ľudstva je sloboda myslenia conditio sine qua non – podmienka, bez ktorej to nejde – a to jednak z hľadiska ľudskosti, jednak z hľadiska technického pokroku, ktorý tiež zaváži medzi príčinami nášho blaha alebo utrpenia. Po štvrté verili, že tolerancia je nevyhnutná, možno najpotrebnejšia cesta k dobrému životu. Všetky tieto témy boli pre nich navzájom prepletené.

Montesquieu

Všetky tieto pojmy sa začali preberať už na začiatku francúzskeho osvietenstva a ako storočie pokračovalo, nadobúdali na váhe. Myslitelia osvietenstva si boli dobre vedomí udivujúcej rozličnosti ľudských spoločností a ich hodnôt, a dobre pochopili, že táto rozličnosť je prejavom prirodzených dôsledkov. Začal to vo svojich Perzských listoch (1721) Montesquieu podobenstvom o troglodytoch. Tento kmeň si najprv myslel, že dosiahne šťastie nečestným spôsobom, keď nikto sa nebude starať o dobro druhého; prinieslo im to anarchiu, biedu a smrť. Po nich prišli čestní troglodyti, snažiaci sa o šťastie bez vlády a na základe cnosti, vzájomnej pomoci, spolupráce a počestnosti; dosiahli požehnaný život – kým na vrchole úspechu nešťastne nevymenili ťarchu vlastnej vlády za monarchiu. Jednu generáciu po tom, ako Francúzi násilím potlačili sny väčšiny protestantov, jeden z Montesquieuových perzských dopisovateľov referoval o šťastnom čine Peržanov, ktorí odmietli ustúpiť požiadavke kléru vyhnať z moslimských krajín kresťanov, pretože spoločnosť ťažila z ich prítomnosti. Keď jeden Francúz zistil, že hlavný hrdina pochádza z Perzie, položil otázku, ktorá prezradila jeho obmedzenosť: „Ale ako môže byť niekto Peržanom?“ Tento perzský hrdina bol citlivý na despotizmus všade v Európe, ale nie vo vlastnom živote, kde absolútne vládol svojim ženám na oddelených dvoroch. No vzdialenosť znižovala strach, ktorým tu vládol a jeho obľúbená žena ho oklamala; v poslednom liste mu napísala, že príroda nahradila jeho vládu. Spýtala sa ho, či si naozaj myslel, že je stvorená, aby mu slúžila.

V myšlienkach osvietenstva bolo veľa kozmopolitizmu, stavajúceho sa proti európskej vôli vidieť všetko vo vzťahu k jej postaveniu vo svete. V Perzských listoch Montesquieu upozornil na márnosť snahy jednotlivých národov posudzovať javy podľa vlastných hodnôt. A Voltaire nezačal vo svojej Histoire universelle (1753) dejiny sveta starodávnym Blízkym východom alebo Grékmi, ale Čínou. Čínske cisárstvo predstavil ako prvú veľkú civilizáciu, ktorá dávno pred kresťanskou érou objavila mince, jemné tkaniny, papier, kníhtlač, porcelán, hodiny, pušný prach, moreplavbu a astronomické nástroje; to všetko tisíc rokov predtým, ako žil Július Cézar! Úpadok voči Európe pripisoval prehnanej úcte k tradícii a zložitosti písaného jazyka. A Diderot v Dodatku k Bougainvilleovej ceste (1772) opisuje vymysleného tahitského mudrca, ktorý pri odchode prvých Francúzov z ostrova plakal nad osudom, ktorý očakáva Tahiti. Varoval svojich krajanov, že Európania sa vrátia a nanútia im svoje náboženstvo; naučia ich cítiť sa vinnými až zločinnými pri praktizovaní svojich sexuálnych zvyklostí; budú ich tyranizovať. No s príchodom osvietenstva sa Západ začal angažovať vo svete aj inakšie ako po spôsobe misionárov.

Anglicko

Vo Voltairových Filozofických listoch predstavovalo Anglicko kontrast voči svojvoľnej francúzskej spoločnosti a autoritárstvu. Propagoval anglickú novinku očkovania proti kiahňam, prebranú od Turkov. Parížska Lekárska fakulta odsudzovala toto preventívne opatrenie ako porušenie Hippokratovej prísahy a Teologická fakulta ho zakazovala ako hranie sa na Boha. Voltaire chválil produktívnych občanov a nezávislých roľníkov, ktorí obohacujú štát, kým aristokrati sa povýšili nad všetkých a dlávia dediny daňami, ktoré nemusia platiť šľachtici. Chválil objavy vedy, keď ju neobmedzuje teologická cenzúra. Nadovšetko vyzdvihoval blaho a mier v takom štáte, kde občania všetkých náboženstiev a bez ohľadu na pôvod môžu pracovať „na prospech ľudstva“. Vyzdvihol, že v Anglicku, ktoré podporuje obchod a trh, si kresťania, židia, kacíri a moslimovia navzájom dôverujú na slovo a výraz „neverec“ je rezervovaný pre toho, čo urobil bankrot. Varoval Francúzsko, hrdé na svoju uniformitu, že keby bolo v Anglicku jedno náboženstvo, viedlo by to k tyranstvu; keby boli dve, „podrezávali by si ľudia hrdlá“; ale je ich tridsať, a tak „žijú šťastne a v mieri.“

Veľkým ideálom a bojovým pokrikom osvietenstva, ktoré zjednotilo vskutku všetky rozličné hnutia a získalo na svoju stranu verejnú mienku, bola tolerancia. Po dvoch storočiach náboženskej nenávisti a prenasledovania, po vojnách, ktoré vyčerpali Európu, po zanechaní vlastných ukrutností, našlo osvietenstvo poslucháčov citlivých na poznanie, že neznášanlivosť plodila vždy zlo a tolerancia bola požehnaním. Voltaire bol prvý, čo držal v ruke pero mocnejšie, ako každý meč. Dlhšie ako štyri desaťročia hlásal ideu tolerancie a odsudzoval zlá intolerancie; mal úspech a jeho povesť rástla. Ľudské bytosti majú byť slobodné, nesmie ich utláčať ani civilná ani náboženská moc. V civilnej oblasti to bolo otroctvo, ktoré stelesňovalo vrchol nepochopenia zla, keď sa s určitými jednotlivcami nezaobchádzalo ako s blížnymi. V Candide (1759) stretne hrdina a Cacambo bedára, roztrhaného otroka, ktorý v práci stratil ruku aj nohu. Jeho ústami hovorí Voltaire svojim čitateľom: „Tú cenu zaplatil on za cukor, ktorý vy jete v Európe.“. V Pojednaní o tolerancii (1763) opisuje hrôzu justičnej vraždy v dôsledku náboženskej neznášanlivosti a upozorňuje, že nestačí hlásať, že kresťania sa majú prestať škriepiť a majú sa navzájom milovať.

„Ja však idem ďalej. Vravím, že všetkých ľudí máme považovať za svojich bratov. Čo? Že Turek je mojím bratom? Že Číňan je mojím bratom? Aj Žid? Aj Siamec? Áno, o tom nemožno pochybovať.“

Keď nevinní sú obeťami „omylu, vášne alebo fanatizmu“, keď ten, čo riadi zákony, „môže zákonným výnosom beztrestne vraždiť, vtedy verejnosť vidí, „že nikto nie si je istý životom.“ Keď Salman Rushdie, odsúdený na smrť za údajný výsmech Islamu, vystúpil na prvej tlačovej konferencii, pýtali sa ho, čo za celý ten rok robil; povedal, že čítal veľké diela Montesquieua and Voltaira.

Cesare Beccaria

Z myšlienok osvietenstva má pre súčasné diskusie na celom svete najväčší význam tá, že ak je základnou ľudskou motiváciou snaha po šťastí a znížení utrpenia, potom jediným ospravedlnením štátu ako kultúrnej kreácie je implicitná sociálna zmluva o obmedzení štátnej moci. V intelektuálnej histórii existujú momenty, keď pozoruhodný úspech nejakej knihy závisí od toho, nakoľko aktuálna kultúra uzná, čo verí a čo odmieta. V roku 1764 uverejnil Cesare Beccaria rozpravu O zločinoch a trestoch. Bola rýchlo preložená do francúzštiny a angličtiny (a iných veľkých európskych jazykov) a stala sa medzinárodným bestsellerom. Pre Becccariu, veľkého obdivovateľa Montesquieua, Voltaira a iných francúzskych osvietenských autorov, bol jediným modelom vlády a spoločnosti, konzistentným s našimi poznatkami o ľudskej povahe ten, ktorý formulovali jednotlivci, obetujúci čo možno najmenšiu časť svojej prirodzenej slobody výmenou za blahodarnú bezpečnosť štátu, ktorý potláčal zločinnosť a nechal čestných ľudí žiť v mieri. Z toho vyplývalo jasné pochopenie obmedzenia a hraníc vlády: najväčšie šťastie pre najvyšší počet ľudí, konzistentné s najmenšou stratou slobody jednotlivca (pričom sloboda je pre nájdenie šťastia zásadná).

Všetky zákony a všetka moc sa teda musia ospravedlniť tým, že zabezpečia najväčšie šťastie pri najmenšej strate individuálnej slobody. Beccaria si zaumienil posúdiť podľa tohto kritéria trestné zákonníky, prevládajúce v osemnástom storočí a začal uskutočňovať projekt reformy, ktorá pre mnohých pokračuje dodnes. Pri takom úplne sekulárnom a prírodnom chápaní spoločnosti nemôžu existovať zločiny bez obetí, náboženské zločiny ani tresty, prekračujúce minimum, potrebné na odstrašenie od skutočných zločinov. Všetko iné je tyranstvo a ukrutnosť. Beccaria navrhoval živou rétorikou kategorickú elimináciu teológie a náboženstva zo zákonov (aj s ich definíciou zločinu a jeho stupňa a s uvalením trestu). Aby bol spravodlivý, každý trest musí byť minimálny a účelový; pre Beccariu a mnohých jeho osvietenských čitateľov to vylúčilo mučenie pri výsluchu, aj mučenie ako trest. A rýchle, čestné a spravodlivé odsúdenie bolo oveľa úspešnejším odstrašovacím prostriedkom ako trest smrti. Ochrana obžalovaného získala kategorický primát, pretože všetci občania žiadali od spoločnosti, aby zabezpečila, nie znemožnila, ich slobodnú snahu po šťastí. Pred zákonom musí existovať najprísnejšia rovnosť, pretože všetci občania obetovali rovnakú časť prirodzenej slobody. Takáto agenda, samozrejme, ostáva dielom za pochodu. Naturalizáciou a sekularizáciou morálnych a politických hodnôt otvorilo osvietenstvo dvere výrazne modernej debate.

Materialisti a ateisti

Rozvírené debaty urýchlili kategorický naturalizmus neskorších francúzskych osvietenských materialistov a ateistov, medzi ktorých patrili Julien Offray de La Mettrie, barón d’Holbach, Jacques-André Naigeon a najmä Denis Diderot. Hoci ortodoxní myslitelia osemnásteho storočia v praxi odmietali spiritualitu a nadprirodzené vysvetľovania prírodných javov, vo fundamentálnej filozofii ostali oddaní názoru, že pasívna a nehybná hmota získala pohyb od nemateriálnej bytosti (Boha) a že zdroj spontánneho pohybu (ako je rast rastlín, správanie sa zvierat alebo vôľový pohyb ľudských bytostí) môže byť len nemateriálny (rastlinná, zvieracia a ľudská duša). Spiritualistické vysvetľovania špecifických fyzikálnych správaní v prípade rastlín a zvierat sa postupne začali považovať za priznanie nevedomosti. No v prípade ľudskej povahy a správania väčšina mysliteľov odmietala rozšíriť akýkoľvek model rastlinného a zvieracieho správania na ľudské bytosti, a to najmä na ich základné vlastnosti povedomia, vedomostí a voľby. Vtedy sme ešte mali dušu. V diele francúzskych materialistov sa spiritualistické vysvetľovanie ľudského správania považovalo za slepú uličku a koniec uvažovania, jednoducho za priznanie nevedomosti. Ľudia pochopili, že keby sme poznali pravé príčiny, mali by sme prirodzené, materiálne vysvetlenia javov. Keď príčiny nepoznáme, pripisujeme javy Bohu alebo duchom. V tomto zmysle začal d’Holbach od roku 1770 písať, že teológia nie je nič viac ako „neznalosť prírodných príčin, redukovaná na systém“.

A pre ateistických materialistov bola v tomto zmysle spiritualita priznaním bezmocnosti a zanechania hľadania. Len materializmus odstránil prekážky pre získavanie poznatkov a dosahovanie majstrovstva. Bol pozvánkou na výskum javu človeka človekom, na zrúcanie obmedzení pre vedu. Vedci nakoniec ospravedlnili svoj materializmus nie filozofickými dôvodmi, ale ako stratégiu ľudskej múdrosti, adaptácie, vzťahu k prírode a prežitia.

Povedali: Nie sme dve bytosti s dušou alebo mysľou, odlišnými od tela. Skôr je to tak, že čo sme nazývali dušou, je len správaním tela. Zaznamenávali vplyv choroby, opiátov, sexuality, krvného obehu, teploty a veku na kognitívne a vôľové kapacity človeka a prišli k záveru, že ak sa predpokladá rozličnosť tela a duše, je to všetko nevysvetliteľné, ale ľahko pochopiteľné ako záležitosť fyziológie, vrátane fyziológie mozgu a nervového systému. Trvali na tom, že ľudské bytosti nie sú kategoricky odlišné od iných živočíchov, že prechod od iných zvierat k človeku je postupný a nachádzali pozorovateľné fyzikálne rozdiely v skladbe tela v porovnávacej embryológii aj anatómii. Čím zložitejší bol mozog a nervový systém, tým zložitejšia bola kognitívna a vôľová kapacita jednotlivých druhov. Každý roľník a chovateľ domácich miláčikov spozoroval, že zvieratá vedia, čo je etické správanie. To, čo sme nazývali „dušou“, bolo výsledkom, nie príčinou telesného správania; príroda z nás urobila organizmy schopné myslenia, schopné štúdia samých seba ako časti prírody. Skrátka, organizmy privolali vznik vied fyziologickej psychológie, neurovied a porovnávacej etológie prv, než tieto disciplíny boli vôbec možné. Privolali vznik vedy o ľudskej bytosti; táto veda nepozná hranice uložené teológiou alebo náboženstvom; nepozná žiadne hranice; pozná len túžbu zvyšovať blaho a zmenšovať utrpenie.

Diderot

Túžba po celkom naturalistickej vede sa najvýraznejšie prejavila v špekulatívnych (po smrti uverejnených) dielach Diderota. Každá matéria, celá príroda, je podľa neho potenciálne živá, kolíšuc medzi „citlivým“ a „necitlivým“ stavom, čo dnes nazývame organickou a anorganickou látkou; keď príde čas, spôsobujú to celkom prirodzené mechanizmy a katalyzátory. Nerasty sa stanú mozgovými bunkami a mozgové bunky sa vrátia do nerastného stavu. Fyzikálne formy a správania sa závisia od fyzikálnej skladby a katalyzátorov. Život a smrť sú dva spôsoby, dve organizácie tej istej látky. Pre francúzskych materialistov hypotéza Boha vo vede nevysvetľuje nič, veľa vecí zahmlieva a je zbytočná.

V knihe D’Alembertov sen – napísanej v roku 1769, diskutovanej medzi jeho priateľmi, ale uverejnenej až v roku 1830 – sa Diderot pustil do prvých evolučných špekulácií. Tvrdí, že všetky druhy sa vyvinuli z predchádzajúcich foriem, a to v priebehu časových období, ktoré sú nemerateľne dlhšie ako čas, opísaný v Biblii; že všetky druhy sú efemérne, t. j. dočasné. Spolu so svojím priateľom Naigeonom napísal, že prežívanie druhu závisí od jeho schopnosti „koexistovať“ so stále sa meniacou prírodou. V knihe Systém prírody (1770) d’Holbach pripomenul, že človek sa síce rád vidí ako kráľ prírody, ale zmeňme polohu jedného atómu niekde vo vesmíre, a dá sa do pohybu reťaz determinovaných udalostí, ktoré úplne eliminujú z vesmíru ľudstvo. Pre ateistických materialistov závisí naše prežitie od úspešnej adaptácie na meniace sa prírodné prostredie, ktoré je jediným a konečným prirodzeným zdrojom normatívnych hodnôt. Existuje etika, ktorá vedie k vedeckej pravde: Ak klameme samých seba, oklameme nielen svoje šťastie, ale svoj život. A vo svojom Dodatku k filozofickým myšlienkam (1770) nás Diderot opísal ako zblúdilcov, hľadajúcich cestu v tmavom lese s malým lampášom v ruke. Tu prichádza neznámy muž a vraví nám, že je taká tma, že máme lampáš zhasnúť. Ten cudzinec, končí Diderot, je teológ.

d’Holbach

Pre d’Holbacha je ľudský život produktom prírody, podriadeným jej zákonom. Keď ešte nepoznal tieto zákony a zúfalo sa snažil chrániť sa pred utrpením a strachom, vymyslel si človek iluzórne skutočnosti a svety mimo svojej prírody; nahovoril si, že od nich závisí jeho šťastie alebo utrpenie. Dá sa povedať, že táto stratégia bola pre ľudstvo absolútne nefunkčná. V prvom rade nás odrádzala od snahy pochopiť prírodu jej vlastnými výrazmi; len tak sa dali zapojiť skúsenosť a vedomosti do služby túžby srdca po zmiernení bôľu. Strácali sme každú možnosť šťastia či zmiernenia utrpenia, ak sme ich hľadali prostredníctvom náboženstva a supernaturalizmu. Po druhé, odvádzalo nás to od prírody a ponechávalo nás to v nevedomosti o skutočných príčinách javov; viedlo nás to k tvorbe bohov, povier a mýtov, ktoré nás mali viesť k blahu, ale to len zvyšovalo našu biedu – ako nás naučila história. Bojazliví a bezmocní sme sa obracali na autority, o ktorých sme si mysleli, že vládnu nad silami prírody; naše blaho však záviselo len od nášho zvládnutia prírody. Jediná možnosť, ako pozdvihnúť ľudstvo, je študovať prírodu, ktorá je jedinou príčinou a sídlom všetkého čo sa nás týka a dotýka.

V plne naturalistickom svetonázore je základom mravnosti ľudská túžba po prežití, radosti a sociálnej existencii. Slová cnosť a neresť majú v našom slovníku morálky význam len vo vzťahu k snahe vyvolať správanie, ktoré slúži onej túžbe a potláčať správanie, ktoré ju brzdí. V D’Alembertovom sne z toho Diderot odvodil len dve morálne kritériá: to, čo je užitočné a čo je príjemné. Ak nejaký akt slúži obom cieľom, ako je to pri rozmnožovaní s jeho rozkošou a užitočnosťou pre spoločnosť, tým lepšie; ak je však niečo užitočné a nepôsobí ani bolesť ani rozkoš, respektíve ak je niečo príjemné a nespôsobuje sociálnu škodu, vtedy je to úplne morálne. Toto vyvolalo Diderotovu výslovnú filozofickú obranu masturbácie a homosexuality. Všetky veci sú prirodzené a majú byť posudzované len podľa toho, či zapríčiňujú jednak bolesť alebo radosť jednotlivcovi, jednak škodu alebo úžitok spoločnosti a druhu. Príroda je v ustavičnom kolobehu a nemala by sa chápať pojmami fixných zásad. Homosexualita môže byť zďaleka zriedkavejšia ako heterosexualita, aj tak je tak prirodzená, ako jav, ktorý je častejší. Prináša radosť a nepôsobí zlo. Pre Diderota to zakladá etický argument.

V D’Alembertovom sne Diderot zastáva názor, že pre ľudské bytosti je dôsledkom ateizmu a naturalistického materializmu sebaprijatie v rámci hraníc možných zmien a sebazlepšenie v rámci hraníc daných poznaním príčin. Osvietenský ateizmus nepodával vysvetlenie spontánnych javov, t. j. nenaplánovaného (dnes vravíme nedizajnovaného – pozn. prekl.) poriadku vecí; neveriacim ho ponúkol Charles Darwin. Zameral pozornosť predovšetkým na javy, ktoré považoval za morálne argumenty a imperatívy porozumenia prírode bez odvolávania sa na nejakú najvyššiu bytosť.

Jednotlivosti osvietenstva neslobodno chápať výrazmi pre jednotlivosti 21. storočia. Osvietenstvo nám zanechalo hodnoty, spôsoby myslenia a kritériá, ktorých potenciály sa aktualizovali až následnými objavmi a ešte stále sa aktualizujú. Napríklad: Veril Jefferson na rovnosť rás a pohlaví? Nie. Bol to typický muž svojho času a miesta. Považoval však za „samozrejmé“, self-evident, že vtedajší „človek“ mal neodcudziteľné právo na „život, slobodu a snahu po šťastí“; že vlády sú tu práve na to, aby tieto už dávno existujúce práva zabezpečili. Ten istý názor mal aj Locke a väčšina deistov. Historická ozvena tohto presvedčenia, ktoré osvietenskí myslitelia vyhlásili za všeobecné – nech si o jeho praktickej aplikácii za svojho života mysleli čokoľvek – inšpirovala virtuálne všetky hnutia za legálnu rovnosť a dôstojnosť všetkých ľudí. Verili osvietenskí autori – žijúci vo veku, keď viac ako štyria z ich piatich krajanov museli pracovať na poli a väčšina z nich nevedela čítať tlačenú knihu – na rovnosť šancí? Nie. Rozpoznali však despotizmus vládcov svojich čias ako konečný horor a došli k poznaniu, že ľudská spoločnosť je dobrovoľná asociácia slobodných jednotlivcov. Zavrhli údajnú autoritu minulosti a vyzvali svojich potomkov, aby vypracovali spravodlivejšiu, menej ukrutnú a humánnejšiu budúcnosť. Pustili do sveta sekulárne hodnoty, podľa ktorých všetci jednotlivci majú zlepšovať svoj život a zmenšovať svoje trápenia.

A tak boli na svete semená nového pohľadu na prírodu a naše miesto v nej, ako aj na spôsoby zvládnutia prirodzených príčin ľudského blaha aj utrpenia. Ohlásili rad cieľov, ktoré zmenili naše možnosti a niekedy aj beh dejín: nejde už len o život, slobodu a hľadanie šťastia, ale aj o rovnosť pred zákonom a slobodu vedy; ideálom sa stala sekulárna spoločnosť, v ktorej viera je vecou súkromného a dobrovoľného rozhodnutia, náboženskej tolerancie; kde vládne presvedčenie, že vláda je služobníkom a nie pánom svojich občanov. Osvietenstvo nám zanechalo slobodu nesúhlasiť. V jej kýlovej čiare sa rozprúdili intenzívne diskusie moderného veku. Pre mnohých z nás uvoľnilo osvietenstvo veľký potenciál prirodzenej humanity v prírodnom svete.

*

Alan Charles Kors je profesor dejín na katedre Henryho Charlesa Lea Pensylvánskej univerzity. Prednáša intelektuálnu históriu 17. a 18. storočia. V roku 2005 dostal vyznamenanie National Humanities Medal. Je vydavateľom zborníka The Encyclopedia of the Enlightenment (2002) a autorom knihy Atheism in France, 1650 – 1729: The Orthodox Sources of Disbelief (Ateizmus vo Francúzsku v rokoch 1650 – 1729: Ortodoxné pramene neviery – 1990).

Prameň: Charles Kors, The History of Humanism, The Enlightenment, Naturalism, and the Secularization of Values (História humanizmu, osvietenstvo a sekularizácia hodnôt), Free Inquiry, 32/3, 2012.

Preložil Rastislav Škoda

*

Rím zavelil ústami samotného pápeža – pozri www.impulzrevue.sk – a v kresťanskej tlači a všetkých masmédiách sa ako huby po daždi množia články odsudzujúce osvietenstvo ako „novodobé zotročenie technického rozumu, ktorý nepozná žiadne morálne zábrany“. Táto obžaloba osvietenstva je krivá a nepatrí do charakteristiky osvietenstva. Osvietenstvo rovná sa ľudskosť. V skutočnosti ide o to, že morálne zábrany nepotrebujú ako garanta Boha, ale vystačia s vylúčením pojmu duša a prijatím moderného pojatia ľudského rozumu ako zákonodarcu. Diskusia o tomto probléme je zbytočná a jej vynucovanie katolíckou cirkvou priam nudí, lebo za vyše tri storočia jej trvania sa všetko prebralo a nič nové nie je na obzore – ako o tom svedčí tento stručný náčrt vzniku prvých osvietenských myšlienok. Rád ich sprostredkujem slovenskému čitateľovi, aby si osviežil pamäť a nepodľahol záplave nepravdivých informácií. (Poznámka prekladateľa).

V diskusii k predošlému článku „Slobodomurárstvo a katolícka cirkev podľa jedného pamfletu“ v ZH prejavil p. Cibrinka veľkú nevedomosť z náuky o etike, vyhlasujúc každé klamstvo (a zdôrazňujúc, že akékoľvek) za hanebnosť. Keďže odpoveď je dlhšia, ako bývajú komentáre k článkom, uverejňujem ju ako samostatný príspevok.

Pre nás humanistov platí ako zbierka etických pravidiel napríklad kniha „Zakázané ovocie – etika humanizmu“ od Paula Kurtza, ktorú som preložil a vydal vlastným nákladom v roku 1998. Na strane 68 sa preberá pravdovravnosť a končí sa to odsekom:

„Človek, ktorý nekoná podľa tejto zásady, je klamár. Nemyslím tým prípad malého neškodného klamstva, ani morálnu dilemu, v situácii, keď je klamať prípustné – keď je to klamstvo nie pre vlastný prospech, ale pre dobro druhého. Platí to najmä vtedy, keď neklamať, t. j. povedať pravdu, by bolo v rozpore s inými morálnymi zásadami. Existujú výnimky z každého všeobecného pravidla, ale jeho prekročenie musí mať závažný dôvod. Tým sa nepopiera všeobecné ľudské presvedčenie, že pri rovnosti všetkých ostatných činiteľov sme povinní prima facie byť pravdovravní.“

Z literatúry sa pamätám na tri názorné príklady dovoleného klamstva. Autorov si nepamätám, ale do úvahy prichádzajú Sokrates, Russell, Kurtz aj Dawkins.

1. Niekto prijal do svojho bytu ustrašenú susedovu ženu, ktorej život bezdôvodne ohrozoval žiarlivý manžel, hľadajúc ju po okolí s nabitou puškou v rukách. Položil otázku, či je jeho neverná žena v tomto byte. Mal mu ju sused vydať na neľudské potrestanie nedokázanej viny? Verím, že radšej klamal. Dopustil sa pochopiteľnej a dovolenej lži, ale len aby tú ženu a možno aj seba ochránil pred horším zlom zo strany zúriaceho nešťastníka (účelová lož).
2. Dá sa povedať ťažko ranenému, ktorý po ním samým zavinenej autonehode leží dolámaný v nemocnici a psychicky je na tom veľmi zle, že jeho snúbenica pri tej nehode prišla o život? Myslím si, že aj lekár, aj príbuzní s tým počkajú a najprv si vymyslia iné verzie. Obdobou tejto príhody je situácia pri nečakanej diagnóze ťažkej choroby, napr. rakoviny a jej blízkeho smrteľného konca pre početné dosiaľ nerozpoznané metastázy. Neraz sa volá na pomoc psychiater, aby poradil, čo a ako povedať a nezodpovedá to spravidla pravde.
3. Tretí príklad je taký pravdivý, že ho upravujem podľa vlastného prežitia. Nikdy v živote som ako dieťa nemal rád rebarborový koláč a stará mama ho s veľkou pompou piekla každú jar ako posla nového ročného obdobia a zdroj zdravia. Keď som žil u nej, jedával som ho skôr z povinnosti ako s chuťou, lebo mi bol prikyslý. Prešli roky odlúčenia od starej mamy a jej prvotriednej kuchyne, zabudol som na rebarboru. Iba tu raz prídem k nej na Jelenej ulici začiatkom jari a ona ma s radosťou víta: „Vedela som, že prídeš a chcela som ti urobiť radosť, lebo si pamätám, ako rád si mal môj rebarborový koláč. Nože si daj! Že ti chutí?“ Nemohol som zo zdvorilosti zraniť city svojej starej mamy, ktorú som mal veľmi rád. Viem, že som klamal, keď som neprotestoval proti prvej časti vety – a koláč mi, napodiv, veľmi chutil.

Som zvedavý, či pán Cibrinka pripustí, že v týchto prípadoch nebola lož hanebnosťou. Na svoju obranu môže uviesť, že Katechismus katolické církve (Zvon, Praha 1995 – nemám slovenské vydanie) – pravdepodobne zdroj jeho etického presvedčenia – nepozná pojem dovoleného klamstva. V 15 paragrafoch píše o klamstve, zakaždým ho jednoznačne odsudzujúc, to znamená, že je hriechom a nielen hanebnosťou. Niektoré odseky si zasluhujú pozornosť.

392 – Diabol je otec lži – pre toho, kto na diabla verí; ja klamárovu výhovorku neakceptujem.

844 – Ľudia zamenili Božiu pravdu za klamstvo – nie všetkým bolo dané poznať tú pravdu.

1753 – Dobrý úmysel (napr. pomoc blížnemu) neurobí dobrým alebo spravodlivým nejaké správanie, ktoré je samo o sebe nesprávne (napr. klamstvo) – a hneď nato, neviem prečo, opakuje sa to isté:

1754 – Okolnosti nemôžu zmeniť mravnú akosť samotných skutkov; nemôžu nejaké samo o sebe zlé správanie učiniť ani dobrým, ani správnym – a sme pri koreni veci.

Nie som etik, nemám na to potrebné vzdelanie, ale cítim presvedčenie, že naša humanistická etika sa v tomto bode zásadne líši od kresťanskej: je humánnejšia, ľudskejšia, citlivejšia, jemnejšia, prijateľnejšia ako dogmatické neoblomné pridŕžanie sa raz vysloveného zákazu bez prihliadania k okolnostiam, ktoré môžu úplne zmeniť aktuálnu situáciu a zbaviť čin v kresťanskom ponímaní biľagu hriechu. V prípade p. Cibrinku prívlastku hanebnosti. Čo by som neurobil, aby som zachránil nevinnú ženu pred zastrelením! Ale katechizmus rímskokatolíckej cirkvi mi nedovoľuje povedať, že som ju nevidel, pretože to by bolo klamstvo. Kde inde mám hľadať povolenie tohto malého klamstva? Ako to vyzerá, nenájdem ho v náboženstve. Viem, že kňaz si nájde výhovorku a bude sa snažiť uspokojiť ma, že je to len všedný hriech, za ktorý dostanem len pár dní očistca. Nemám záujem, dám si povolenie sám ako človek s vlastným rozumom a zodpovednosťou, a to ako v tejto, tak aj iných dilemách.

2482 – Klamstvo spočíva v tom, že človek hovorí nepravdu s úmyslom oklamať – platí v plnom rozsahu aj vo všetkých prípadoch dovoleného klamstva. Ak bude treba, vedome oklamem hlúpeho zúrivého žiarlivca, aj na živote lipnúceho smrteľne chorého. Starostlivú starú mamu ponechám v jej omyle, čo je tiež klamstvo.

Pri googlovaní v nemeckej reči sa našlo veľké množstvo článkov o klamstve pri pracovnom práve, t. j. pri písomnom hľadaní zamestnania a pri osobných predstaveniach, pri otázkach o tehotenstve a chorobách atď. Malé klamstvá sú samozrejme aj juristicky povolené.

Mikuláša, anjela ani čerta som svojim deťom nikdy nehral, pretože panoptikum náboženských predstáv typu nebo, peklo a očistec aj s tým plačom a škrípaním zubov, čo sa tam deje, považujem za klamstvá blízke svetu predstáv pána Cibrinku. Uvedomuje si to on?

Mrzí ma, že diskusia má málo spoločné so slobodomurárstvom, proti ktorému nemám osobné námietky.

Dúfať, starať sa o druhých, milovať, žiť. Všetci poznáme tieto mocné, základné pocity. Definujú, čo je človek. Prežívajú ich nábožensky založení aj nábožensky nezaložení ľudia.

Existujú však ničím nepodložené mýty o ľuďoch bez náboženstva – ateistoch, agnostikoch a sekulárnych humanistoch. Jeden z nich vraví, že neverci sú nemorálni alebo aspoň nie takí dobrí ako nábožensky veriaci. Ak poznáte čo len jedného ateistu (a skoro každý takého pozná, ako ešte uvidíme), viete, že to nie je pravda. Ľudská slušnosť nezávisí od náboženského presvedčenia. Sú dobrí veriaci aj dobrí neveriaci; sú zlí veriaci aj zlí neveriaci. Z postoja nejakej osoby k nadprirodzeným veciam, z jej metafyzických názorov, nemôžete odvodzovať jej morálny charakter.

Druhý rozšírený mýtus je, že život neveriaceho je prázdny, bez zmyslu a vládne mu zúfalstvo. Ani to nie je pravda. Neveriaci prežívajú tú istú záplavu pocitov, emócií a vzrušení ako veriaci. Môžu byť radostní alebo zlostní; sympatickí alebo nechutní. Vedia cítiť bolesť aj potešenie. Majú túžby; starajú sa o druhých. Milujú a sú milovaní.

Jednou z príčin, prečo tieto mýty prežívajú, je to, že nábožensky veriaci ľudia považujú za základ emócií akou je nádej, starostlivosť a láska - svojho boha, resp. svoju vieru. Nepopierame, že veriaci môžu nachádzať vo svojej viere inšpiráciu – ale naši veriaci priatelia by nemali tvrdiť, že prijatie ich viery je pre dobrý život bezpodmienečne potrebné.

My, čo sme bez náboženskej viery, žijeme svoj dobrý život bez spoliehania sa na nadprirodzené sily a pojmy. Veríme, že každý človek môže nájsť zmysel života v zameraní na človeka, a to teraz a na tomto svete – nie v spoliehaní sa na posmrtný život.

Niektorí ľudia sa intelektuálne rozišli s tradičnými myšlienkami na boha, no váhajú vzdať sa svojej viery, pretože sa boja predstavy života bez návykov, ktoré im v minulosti pomáhali. O neveriacich počuli mýty, o ktorých si myslia, že pretrvávajú a že sa majú podľa nich riadiť.

Dnes však už každý šiesty človek žije bez príslušnosti k nejakej náboženskej viere či cirkvi. Iste máte priateľov, známych a kolegov – pravdepodobne aj príbuzných, ktorí žijú bez náboženstva. Ak si kladiete vážnu otázku o svojej viere a neviete, ako sa rozhodnúť, povážte, koľkí ľudia už zistili, že aj život bez náboženstva môže mať základy, ktoré ho urobia bohatým, odmeňujúcim, plným – šťastným a dobrým.

Nádej

Ateisti majú nádeje. Niektoré sa týkajú ušľachtilých cieľov, ako je mier na Strednom východe, ale väčšinou ide o každodenné ťažkosti, ktoré máme všetci. Aj ateisti aj veriaci dúfajú, že sa ich finančná situácia zlepší, že budú v zamestnaní povýšení, že ich dieťa nedostane chrípku … a že lietadlo poletí načas.

No medzi nádejami mnohých veriacich a všetkých ateistov je jeden veľký rozdiel: nábožensky neveriaci nečakajú, že Boh splní ich nádej. V ich myslení neexistuje nadprirodzená bytosť, ktorá by zabezpečila, že všetko sa vyvinie podľa ich želania. Nič nie je garantované.

Môžeme zlyhať. Môžeme sa sklamať. Môže nás postihnúť strata a zakúsime veľký smútok.

Skutočnosť, že nádeje môžu byť zmarené, nie je pre ateistov dôvod pre zúfalstvo. Možnosť zlyhania nás upozorňuje, že musíme urobiť všetko, čo môžeme, aby sme dosiahli úspech a prekonali smolu. Pasívne strpenie všetkého, čo prichádza, nie je cnosť. Nezvládame, čo sa stane, ale naším pričinením sa môže zvýšiť pravdepodobnosť želaného výsledku – a naša ochota pracovať za dosiahnutie cieľa je podkladom našich nádejí. Naše nádeje sa zakladajú na niečom solídnejšom ako je hádzať mincu do studne prianí.

Je samozrejmé, že naše nádeje živia nielen naše vlastné snahy, ale aj snahy iných, a to najmä tých, čo používajú vedu, aby zlepšili naše životy. Niektorým – najmä tým, čo čakajú na novú liečbu svojej ťažkej choroby – môže sa vidieť pokrok vedy pomalým a náhodným. No porovnajme len vedecký a technologický pokrok posledného storočia s tým, čo sa dosiahlo, keď dominovalo náboženské myslenie. Čo také sa dosiahlo v Európe v stredoveku? Bol vynájdený chomút? Iste, novoty vo vede potrebujú čas a veda nikdy nevyrieši všetky naše problémy; no len veda je zárukou našej lepšej existencie.

To, že nemôžeme mať ten najlepší predstaviteľný svet, neznamená, že nemôžeme mať lepší svet.

Realizmus týkajúci sa našich možností, uznanie našej zodpovednosti – to je náš podklad pre nádej.

Starostlivosť o iných

Časťou zmyslu života je starostlivosť o iných a z toho vyplývajúca pomoc iným. Veríme, že je to názor, ktorý má väčšina ľudí vrátane neveriacich. Život, zameraný len na podporu vlastných záujmov, by bol úzko zameraný a nenaplnený.

Každý, či veriaci alebo neveriaci, pozná hodnotu rodiny. V každej situácii dávame prednosť potrebám tých, čo sú nám najbližší, a to pre dôležitosť, ktorú majú v našich životoch a pre emocionálne putá, ktoré nás k nim viažu.

No mnohí z nás ateistov, ale práve tak ako mnohí veriaci, staráme sa aj o tých, čo sa nachádzajú mimo nášho bezprostredného okruhu. Uznávame svoj záväzok aj voči tým, s ktorými nás viaže len puto ľudskosti. Musíme im pomôcť, ak to potrebujú, jednoducho len preto, lebo sú to ľudia v núdzi.

A náš záujem o iných siaha ďalej, ako po materiálnu pomoc. Rešpektujeme ich ako osoby. Všetci ľudia majú nárok na rovnakú dôstojnosť a rovnaké práva – bez ohľadu na rasu, národnosť, pohlavie, sexuálnu orientáciu – alebo náboženstvo, či svetonázor.

V tomto ohľade je historický záznam náboženstva zmiešaný. Mnohí náboženskí lídri výrečne bránili ľudské práva a odsudzovali útlak. Veľmi často sa však náboženské dogmy zneužívali na odopieranie ľudských práv a na označenie, že jedna skupina ľudí je lepšia ako iné skupiny: religiózna dogma ospravedlňovala otroctvo, podriadenie ženy mužovi, ba aj vraždenie inovercov. V rozvinutých demokraciách sa ešte aj dnes používajú náboženské dôvody na odoprenie plných práv gajom a lesbičkám.

Neverci rozhodne odmietajú pojem vyvoleného národa. Nesmieme mať dogmy, ktoré triedia ľudí do skupín. Náš okruh záujmov musí objať všetkých členov svetovej komunity.

Láska

Aj ľudia bez náboženstva vedia čo je láska, zakúšajú ju. To je pravdepodobne také samozrejmé, že to nepopierajú ani najzaťatejší nositelia predsudkov.

Napriek tomu často počuť názor, že ak neuznáme božiu existenciu, nebudú mať naše životy zmysel, nebudú mať iný osud ako hrob. Bez Boha, ktorý nám dáva večný život, bude mať každá láska ohraničenú hodnotu, pretože nepotrvá večne.

My, ľudia bez náboženstva, uznávame, že naše životy sú konečné. Raz umrieme. Neuznávame názor, že niečo musí trvať večne, aby to malo nejakú hodnotu. Ceníme si objatia tých, ktorých ľúbime a láskanie s našimi deťmi, aj keď to nebudeme robiť večne. Hodnota lásky sa nemeria kalendárom.

Smrť milovanej osoby môže byť srdcervúca záležitosť. Úvahy o vlastnej smrti môžu vyvolať úzkosť. Je teda dokonale pochopiteľné, že mnohí ľudia si prajú, aby ich blízki akosi prežili svoju smrť. No priania nie sú najlepší sprievodcovia na ceste životom.

Okrem toho my, ktorí sa zaobídeme bez náboženstva, neuznávame, že naše životy nemajú zmysel bez Boha, ktorý by na ne dozeral a riadil ich až do večnosti. Úprimne povedané, páči sa nám myšlienka, že nám nijaká ohromne mocná bytosť neuložila nijaký plán; sami si vytvárame svoju mienku. A skutočnosť, že náš život sa raz skončí, dáva všetkému zvýšený význam. Sme zodpovední za to, čo robíme alebo nerobíme. Sme zodpovední za poskytnutie alebo zadržanie lásky. Záleží na tom, čo robíme, pretože už nedostaneme druhú príležitosť.

Prameň: You don’t need God— to hope, to care, to love, to live. – 4. apríla 2012.

Nemám nič proti tomu, keď katolícki spisovatelia bijú do slobodomurárov a vinia ich z rozvratu katolíckej cirkvi. Za celý môj dlhý život som sa len raz zúčastnil seminára, organizovaného francúzskou lóžou v Štrasburgu – veľmi ma sklamali svojím opatrníckym prístupom k plánovanému rodičovstvu a novým biotechnológiám; s katolíkmi si priam ruky podávali.

Neverím na tajné spolky a sprisahanecké organizácie a viem, že bohatí a vplyvní ľudia sa stretávajú na neverejných pravidelných i príležitostných stretnutiach. Že existujú nielen slobodomurárske lóže a Opus Dei, ale aj klub Lions (1,5 milióna členov bojuje zbierkami a osobnými službami proti svetovej biede) a exkluzívnejší klub Rotary (ktorého člen Bill Gates chce vykántriť detskú obrnu). Moja chyba, že som si nevedel zariadiť prístup na nič také, aby som vedel viac.

Nepamätám sa na nijakú priamu alebo nepriamu akciu slobodomurárov proti katolíckej cirkvi kdekoľvek na svete, ktorá by bola vyvolala verejnú pozornosť, resp. moje osobné pobúrenie. Na naopak hej: za Slovenského štátu nás sextánov Štátneho gymnázia z Trnavy zaviezli do Bratislavy a ukazovali nám v oblasti kina Hviezda „strašidelnú“ zatemnenú lóžu so stenami zakrytými čiernymi závesmi a na stole lebka, hnáty a známe murárske a tesárske nástroje; na vešiakoch divadelné róby s kapucňami ako Ku-klux-klan.

Neprekvapilo ma, keď po nacistoch aj komunisti zakázali slobodomurárov; bolo to potvrdenie síce páčivej ale naivnej tézy, že medzi diktatúrami Berlína, Moskvy a Ríma je rozdiel len vo farbe. Neverím tvrdeniu nedávneho článku v slovenskom katolíckom dvojtýždenníku závislom od etiky, že kapitalizmus, socializmus, globalizácia aj 2. vatikánsky koncil sú diela tajnej svetovládnej spoločnosti slobodomurárov.

*

Chvíľu mi trvá, kým vylúpnem jadro obžaloby: slobodomurári by vraj radi zničili cirkev (existuje len jedna, katolícka; to ostatné sú len sekty a kulty). Keďže to nemôžu, uspokoja sa s využitím cirkevných štruktúr „pokroku a osvietenstva“ na presadenie svojich cieľov. To je veľmi hmlisté, ale nevidím v tom nič zásadne zakázané. Čím chcú nahradiť rozvrátenú katolícku cirkev?

Pokrokovými liberálnymi myšlienkami; modernizáciou, t. j. myslením, vychádzajúcim z princípov roku 1789 (pluralizmus, rovnosť náboženských vyznaní, odluka cirkví od štátu atď.); pápežom, ktorý povedie cirkev na cestu osvietenstva a obnovy; laikmi a duchovenstvom spoločne kráčajúcimi pod práporom osvietenstva, ako keby to bola zástava Svätej stolice; sekulárnym štátom. Spomína sa aj nová teológia, ale ani slovo o tom, v čom má novosť spočítať; slúženie omše nie po latinsky, ale v reči veriaceho, nepovažujem za novú teológiu. Možno Boffova teológia oslobodenia z pohľadu chudobných, ale tá vtedy ešte neexistovala. To všetko malo byť v úvodzovkách, pretože je to doslovne tak v prednáške, uverejnenej ako článok Johna Venariho „Slobodomurárstvo a rozvrat Katolíckej cirkvi“ v tom slovenskom dvojtýždenníku závislom od etiky, v Kultúre č. 5/2012 zo 7. 3. 2012, vychvaľujúcej pochybný pamflet Alta Vendita z roku 1820 – 1850; pozri napríklad článok Permanentní instrukce Alta Vendita. Zednářský plán na svržení katolické církve, na stránke Dies Irae. Skrátka: na podklade učenia jedných pápežov a pri zamlčaní učenia druhých sa odmietajú výdobytky osvietenstva vrátane demokracie a volá sa otvorene po teokratickom štáte. Chýba len ilustrácia, že Biblia a učenie cirkevných otcov by mali byť v našom svete to, čo je šaría v islamskom.

Neviem, prečo píšu Katolícka cirkev s veľkým K, keď sa to prieči pravidlám slovenského pravopisu (časť 2, bod 7). A podotýkam, že väčšina prameňov uvádza priezvisko Vennari s dvomi n.

Takže vec je jasná: Rímskokatolícka cirkev už ani navonok nevyzerá jednoliata či jednomyseľná; existujú v nej početné myšlienkové prúdy na úrovní hierarchie, univerzít a laikov; najfundamentalistickejšie je tradicionalistické hnutie arcibiskupa Lefebvra a jeho osem biskupov, odmietajúce závery 2. vatikánskeho koncilu z rokov 1962 – 1965. Sídli vo walliskom kantóne vo Švajčiarsku. John Vennari sa plne hlási k učeniu tejto skupiny moderných odpadlíkov od Ríma, ktorí sa v roku 1988 svojím aktom odpadlíctva, t. j. udelením a prijatím pápežom neschválených biskupských hodností, sami automaticky exkomunikovali. Terajší pápež Benedikt XVI. v roku 2009 exkomunikáciu zrušil, vraj nevediac, že napríklad biskup Williamson, prominentný člen tejto skupiny ôsmich, verejne vyhlasoval, že holokaust v rokoch 1933 – 1945 sa neudial. Za takéto poburovanie bol v r. 2010 nemeckým súdom odsúdený na pokutu 12 000 eur, ktorá bola pri odvolaniach pre biskupovu kláštornú chudobu znížená na 10 000 a 6 500 eur, ale 22. 2. 2012 bol aj posledný rozsudok zrušený a Williamson vyviazol spod obžaloby bez trestu.

Učenie rímskokatolíckej cirkvi sa od samých prvopočiatkov jednoznačne stavalo proti myšlienkam renesancie a z nej sa rodiacej reformácie a osvietenstva, no najmä následnej modernizácie v súvislosti s industrializáciou a najnovšie aj globalizáciou, čo všetko viedlo k odmytologizovaniu najprv neba (Koperník a Galilei) a potom aj života (Darwin) a k sekularizácii spoločenského života (Voltaire a Francúzska revolúcia s heslom sloboda, rovnosť, bratstvo).

Stovky ba tisícky intelektuálov sa počas storočí otvorene zúčastnili a zúčastňujú úspešnej propagácie myšlienok osvietenstva v boji s hierarchiou katolíckej cirkvi v Európe aj Amerike. Nedá sa uveriť tomuto pamfletu, že to boli a sú tajní agenti akýchsi slobodomurárskych lóží. Chudobná história tej čudesnej knihy Alta Vendita od neznámych autorov a bez mien účinkujúcich nevzbudzuje veľkú dôveru, hoci ju odporúčajú traja pápeži. Veľmi pripomína podvrh Protokoly sionských mudrcov, bojujúcich tiež proti liberalizmu a modernizácii (Ruska), ale v tomto prípade ako súčastiam židovského plánu na svetovládu. V nemeckej Wikipédii má heslo Dejiny slobodomurárstva 18 strán a Taliansku sa venuje celá jedna strana; ani slovo o Alta Vendita.

Tradicionalistický katolícky žurnalista John Vennari je vydavateľ amerického mesačníka Catholic Family News, zastávajúceho sa Kňazského bratstva sv. Pia X. a kritického k záverom 2. vatikánskeho kongresu. V osemdesiatych rokoch minulého storočia bol členom biskupom neuznaného benediktínskeho kláštora Most Holy Family Monastery v Berline, New Jersey, ktorý ako prvá katolícka ustanovizeň neuznal závery 2. vatikánskeho koncilu. V Česku propaguje jeho názor Inštitút sv. Jozefa.

V roku 2007 uverejnil John Venari (sic) v Kirchliche Umschau veľmi podrobnú recenziu knihy Antonia Socciho o Treťom fatimskom tajomstve a v rozhlasovom interview v Hlase katolíckej tradície na portáli AngelQueen.org vysvetlil, prečo je rock and roll neusporiadaná hrmotná hudba so škodlivým účinkom na ducha aj telo, a to nielen jej lyrika, ale aj jej muzika. Na aktívneho novinára to nie je veľa.

Nemá zmysel protestovať proti tomu, že zo všetkých ziel súčasnosti paušálne obviňujú všetci pápeži vo svojich encyklikách a kázňach ateistov, ktorí si na to zvykli. Ale ak ide súčasný fundamentalizmus tak ďaleko, že liberálnych sociálne cítiacich katolíkov vyhlasuje slovami pápeža Pia IX. za „najhorších nepriateľov cirkvi“, že modernizmus nazýva slovami pápeža Pia X. beštiou a najsmrtonosnejšou nákazou, že ekumenické snahy nazýva nákazou, ktorej sa treba chrániť a vyzýva k odporu proti záverom 2. vatikánskeho koncilu, s tým by sa mala vyrovnať Konferencia biskupov Slovenska, pretože to narúša pokojné spolužitie svetonázorových komunít súčasnej slovenskej spoločnosti.

***

Dodatok 5. 4. 2012:

Bol som upozornený na chybu. Na Vybrali SME sa nachádza odkaz na článok. Ako prvý reagoval diskutujúci s menom Plavidlo1, a upozornil ma na chybu.

Opravujem sa, Lefebvre vysvätil štyroch, nie ôsmich, ako som uviedol v článku. Ďakujem za toto upozornenie.

Ešte to celkom nevidno, ale sme uprostred revolučných premien ľudských postojov a vier. Veľké časti obyvateľstva Európy a USA strácajú nábožnosť; odmietajú vieru v Boha a tzv. transcendentálne duchovné javy všetkých druhov. Niečo podobné sa v histórii ľudstva v takom rozsahu ešte nevyskytlo. Až donedávna bol hromadný náboženský skepticizmus neznáma vec; dá sa povedať, že je to jav pár posledných desaťročí. Nie, že by v minulosti neboli bývali pochybovači, ale bolo ich málo a boli ďaleko od seba. Neslobodno zabudnúť, že otvorený ateizmus znamenal veľmi často sociálnu a niekedy aj skutočnú smrť, čo iste odrádzalo od zverejnenia svojich pochybností.

Iste, už v 19. storočí boli v USA a v niektorých európskych štátoch voľnomyšlienkárske organizácie, ale mimo ne dominovalo náboženstvo; ich vplyv na život širokých vrstiev bol minimálny. Niektorí namietnu, že aspoň od počiatku 20. storočia sme tu mali masový ateizmus, napríklad v Rusku, resp. v bývalom ZSSR od roku 1917 a v rade komunistických štátov o 30 rokov neskoršie. Iste, komunistická ideológia hlása ako jednu zo svojich zásad ateizmus, ale práve to je problém. To je zostupný, nariadený ateizmus. Odmietanie nadprirodzena často navrhol stranícky výbor, hoci to nebol názor členstva, ako to dosvedčilo oživenie náboženských prejavov po páde prechodného komunizmu a ako to vraj pozorovať aj v dnešnej Číne. Naproti tomu súčasné sympatie ľudových vrstiev voči náboženskému skepticizmu v Európe a Severnej Amerike sú dôsledok vlastných zrelých rozhodnutí. Je to ľudové hnutie, odmietajúce boha a bohov a ako také je v ľudskej histórii niečím novým.

Nakoľko je rozšírené? Odhady sa rôznia, pretože donedávna sa žiaden prieskum nezameral špecificky na nevieru; nenáboženská (beznáboženská) kategória bývalo to, čo ostalo po zaradení všetkých druhov známych náboženstiev. Na určenie druhu ateizmu sa používali rozličné kritériá. Pozrime sa na čísla. 61 % Čechov neverí v Boha, inakšie povedané, väčšina Čechov nemá nijaké náboženské cítenie. Česko je najbezbožnejšia krajina, ale ďalšie za ňou veľmi nezaostávajú: v Boha neverí 49 % Estóncov, 48 % Dánov, 45 % Slovincov, 42 % Holanďanov, 39 % Britov a 31 % Nórov. (Čísla sú z roku 2004 a od tých čias iste vzrástli.) Na presných percentách tak veľmi nezáleží – väčšmi ide o celkový trend: stále rastie počet tých, čo neprijímajú vieru v nadprirodzeno a duchov. A ako sa zvyšuje ich počet, tak sa aj ich vplyv neobmedzuje na vlastnú skupinu, ale šíri do okolia. Sociológ Zuckerman charakterizuje niektoré škandinávske krajiny ako spoločnosti „bez Boha“.

Čitatelia Free Inquiry (u nás Zošitov humanistov) dobre vedia, že pokiaľ ide o vieru, USA sa veľmi líšia od väčšiny rozvinutých krajín – sú nábožnejšie. Ale aj v tejto „božej zemi“ sa ľudia odvracajú od Boha. Podľa veľmi konzervatívneho odhadu je v USA 10 % nábožensky neviazaných (necítiacich) neveriacich. To je podstatne menej ako v Európe, ale značne viac, ako bolo len pred 20 rokmi.

Čomu pripísať túto dramatickú zmenu? Nikto to nevie presne, ale teórií je veľa. Spomína sa vyšší životný štandard, predĺžená dlhovekosť, bezpečné sociálne siete, ktoré ľuďom odoberajú strach o budúcnosť, zriedkavá prosba o pomoc božiu. Samozrejme sa hodnotí aj rola úrovne vzdelania. K tomu všetkému pristupuje „efekt snehovej gule“, t. j. po dosiahnutí určitej úrovne rozšírenia sa ďalšie šírenie neviery urýchľuje a stáva automatickým. Ak sa niečí priatelia a kolegovia vzdávajú náboženskej viery, môže byť na ateizme niečo zlé?

Všetky tieto faktory, a iste aj ďalšie, môžu pôsobiť. A ako viera je komplexný jav s mnohými možnými príčinami a rozličnými vonkajšími prejavmi, takisto ani pre nevieru neexistuje jediné a jednoduché vysvetlenie.

Opúšťanie viery vo vyspelých krajinách treba považovať za vítaný jav – keď už nie pre iné, tak aspoň preto, že dobrá viera je lepšia ako falošná. Okrem toho príliš často sa články náboženskej viery viažu s dogmatickou húževnatosťou na „morálne“ predpisy, ktorých kvalita klesá od bezvýznamných po priam škodlivé.

No netešme sa príliš skoro. Pri prežívaní tejto náboženskej revolúcie treba mať na pamäti niekoľko veci.

Trendy náboženských vier sa dajú ťažko predvídať

Ukazuje sa, že rozvinutý svet sa stáva svetskejším, sekulárnejším. Ako dlho bude tento trend trvať? Zrýchli sa? Bude to krátkodobý jav a náboženstvo získa späť svoju dominanciu?

Ako naturalisti a empirici by neveriaci mali jednoducho poukázať na hranice prognózovania. Skutočnosť je taká, že naozaj nevieme, čo bude. Vzostup a pád náboženstiev sa dá ťažko predpovedať dôveryhodne. Pochybujem, že by boli mnohí Rimania na začiatku 2. storočia predpovedali rozšírenie kresťanstva; že by boli mnohí Američania v polovici 19. storočia predvídali prežitie a dnešnú prosperitu mormonizmu; a konečne, že by Američania na začiatku 20. storočia boli videli pred sebou súčasný úpadok hlavných protestantských denominácií a vzostup protestantského fundamentalizmu. To by mohlo značiť, že aspoň pre najbližšie desaťročia môžeme počítať so stálym rastom počtu neveriacich a eróziou tradičného postavenie kresťanstva v mnohých západných krajinách.

Ale je možný aj iný vývoj. Preberie sa zo súčasného úpadku tradičné náboženstvo, osobitne kresťanské, ako to nedávno tvrdili dvaja novinári v knihe God is Back (Boh je späť)? Alebo ovládne Európu islam, nahradiac kresťanstvo a potlačiac voľnomyšlienkarstvo? Možno za takých 50 rokov zmetie celkom nové náboženstvo všetky doterajšie a dnešné. Nič sa nedá dopredu vylúčiť.

Rozvinutý svet je menej ako polovica sveta

Jednou z príčin, prečo sa nedá vylúčiť obnova viery je, že sekularizácia sa dosiaľ obmedzovala zväčša na rozvinuté krajiny, a tak náboženské viery a praktiky panujú dosiaľ v nerozvinutých krajinách na viac ako polovici zemegule. Keď píšem tento úvodník, práve sa dozvedám novinku o jednom Indonézanovi, ktorého bili a zatvorili, pretože na svojom facebooku napísal, že Boh neexistuje. Otvorený ateizmus je v Indonézii ilegálny a koho pri ňom prichytia, môže dostať päť rokov väzenia. Pritom je Indonézia čo do počtu obyvateľstva štvrtým štátom na svete; je to demokracia s ekonomikou na 18. mieste; nepovažuje sa za zaostalú, nie je izolovaná. No jej reakcia na otvorený ateizmus ukazuje, s akým nepriateľstvom reaguje ešte aj dnešný svet na náboženský skepticizmus.

Isté je, že svet sa stáva čoraz zviazanejší a posplietanejší; medzi jeho rozličnými časťami sa vytvárajú kultúrne, sociálne a ekonomické vzťahy. Všimnite si, že ten Indonézan použil na svoje posolstvo facebook! Západné sekulárne trendy môžu ovplyvniť viery a postoje ľudí v iných oblastiach. Rovnako však môžu aj náboženské viery a praktiky z iných krajín zapustiť korene a uhniezdiť sa na západe, najmä ak ich budú prenášať imigranti.

Nezodpovedanou ostáva teda otázka, či náboženská viera ako globálny ľudský jav zaniká, alebo či podstupuje jednu zo svojich periodických transformácií.

Náboženstvo neopustí scénu pokojne

Veriaci sú si týchto sekularizačných trendov vedomí a pod vedením svojich náboženských vodcov a ich politických sympatizantov robia všetko, čo je v ich silách, aby svoju situáciu zachránili.

V USA je to osobitne viditeľné až okaté pri volebných cykloch, keď republikánski kandidáti na prezidenta hlasne proklamujú svoju vieru a zdá sa, že všetci túžia po titule „najbohabojnejší“. Časť z toho sa síce dá zabudnúť ako politický oportunizmus a populizmus, no nad reakciou poslucháčov na chválu viery a hanobenie sekularizmu sa treba zamyslieť.

Najotvorenejší z kandidátov starej veľkej (republikánskej) strany je Newt Gingrich, ktorého reči vždy udrú na strunu verných veriacich. Pravidelne odsudzuje „radikálnych sekularistov“ a zdôrazňuje, že vládu neslobodno dať do rúk, ktoré sa neskladajú k modlitbe. Jeho útoky na sekularizmus vyvolávajú búrlivý potlesk. Iste, páči sa to najmä republikánom a ich priateľom, ale práve tých je nie zanedbateľná časť amerických občanov. Nie je isté, či môže náboženský obsah zastaviť vlnu sekularizácie. Isté však je, že duchovní sa o to pokúsia. To znamená, že budeme musíme čeliť krátkodobému zosilneniu kultúrnych vojen, zameraných na témy ako umelé prerušenie tehotenstva, rovnopohlavné manželstvá a výskum kmeňových buniek.

Dobre, sme ateisti. Ale ako ďalej?

Ako bolo povedané, pri rovnosti všetkých kritérií je ateizmus dobrá vec. V ohľade existencie nadprirodzených bytostí je lepšie byť korektný ako si nerozumieť, najmä ak sa predpokladá, že tieto nadprirodzené bytosti vydávajú príkazy o tom, ako by sa mal niekto správať: „Áno, už by ste nemali nosiť tento nemožný klobúk a vaša manželka má právo riadiť auto.“

Ateizmus nemá predpisovať normy správania. To nie je jeho úloha; má nás vymaniť spod mŕtveho područia náboženstva a už to je veľké poslanie.

Odniekiaľ však potrebujeme nabrať naše etické zásady. Religionisti hlásajú, že ako neverci nemáme racionálny podklad pre svoju morálku, pretože bez Boha nemáme základ pre etiku, a preto vedie ateizmus k nihilizmu alebo závislosti od príkazov ľudského diktátora, ktorý nám nahradí božského zákonodarcu.

Toto tvrdenie veriacich neobstojí a dôležité je pochopiť prečo. Keby sme zotrvali v predstave, že morálka je založená na pravidlách „zhora“, spôsobilo by nám zrušenie toho, čo je „hore“, problém. Morálku však treba považovať za ustanovizeň, zameranú na človeka a slúžiacu ľudským potrebám. Morálka slúži určitým cieľom, napríklad zabezpečeniu bezpečnosti všetkých členov komunity, vytvoreniu stability, zlepšeniu biednych pomerov, pestovaniu dôvery a uľahčeniu spolupráce pri dosahovaní spoločných a doplnkových cieľov. Jedným slovom, morálka nám umožňuje žiť pospolu a tým spôsobom zlepšovať podmienky nášho života.

Náboženstvo zastieralo vlastnú, praktickú funkciu morálky, keď pripisovalo Bohu – v skutočnosti jeho kňazským vykladačom – úlohu zákonodarcu; niektoré zákony nemali iný cieľ ako udržať pri živote existujúce mocenské štruktúry a ďalej zvyšovať moc kňazskej hierarchie. Ak máme naozaj žiť svoj život bez bohov, čaká nás úloha kuť ozajstnú humanistickú etiku a musíme ju splniť,. Nestačí odmietať detské rozprávky. Máme zodpovednosť za spoločné uvažovanie o tom, ako najlepšie dosiahnuť spoločné ciele pri zachovaní úcty pre dôstojnosť a hodnotu všetkých ľudí.

Na konci detstva humanity sa musíme zbaviť nielen svojich fantázií. Musíme prijať zodpovednosť, prichádzajúcu s poznaním, že niet bohov, ktorí by nám povedali, čo treba robiť. Som opatrne optimistický, že sme na túto výzvu pripravení.

Lindsay je prezident a výkonný riaditeľ Centra pre hľadanie a Rady pre sekulárny humanizmus.

Prameň: Ronald A. Lindsay, An Unprecedented Time in Human History, Free Inquiry, 32/3, 2012

Čudujem sa, prečo je vládnuca trieda Američanov tak ostro protináboženská. Rozumiem, ak niekto nemá záujem o náboženstvo. Nerozumiem animozite voči náboženstvu.

Dá sa povedať: „Náboženstiev je na svete toľko, sú také nedôsledné a protirečia si, že nemôžem veriť ani jednému.“ Takéto stanovisko nie je nerozumné, ale ani hnevlivé. Kto ho zastáva, robí si svoje a nechá druhých veriť si, čo chcú. Rešpektuje ich vieru bez toho, žeby ju zdieľal. Môže považovať náboženstvá za neškodné, za farbistý folklór, dokonca aj za sociálne osožné.

V Spojených štátoch sa stretávame s niečím celkom iným: s útočným nepriateľstvom voči náboženstvu, so snahou vykoreniť ho a potrestať tých, čo ho praktizujú (čo aj to nikto neprizná). Existuje čudesný pohon na bosorky. Videl by som v tom pomstu, ale neviem za čo.

Prečo je to tak? Podávané vysvetlenia mi nedávajú zmysel. Nápis „Radostné Vianoce“ predsa nie je nijaká hrozba; scéna s jasličkami môže uraziť len toho, čo hľadá urážku vo všetkom. Útočnosť evolucionistov je prehnaná, veď teória inteligentného dizajnu nikde neviedla k zatvoreniu biochemického kabinetu.

Názor, že tabuľa s desatorom na čelnej stene súdnej siene povedie k ustanoveniu štátneho náboženstva, je nezmysel. Ak sa scéna s jasličkami protiví našej ústave, prečo si toho nikto nevšimol najmenej do roku 1950?

(Spomínam si na starý vtip z gymnázia, ktoré venovalo študentovi kondóm a vylúčilo ho zo školy, keď ho prichytili, ako sa modlil, aby dostal šancu použiť ho.)

Všeobecne sa uznáva, že veda sa stala akýmsi druhom sekulárneho náboženstva s Veľkým treskom, ktorý nahradil Genezis a s evolúciou ako akýmsi druhom deantropomorfizovaného boha, pohrávajúceho si s ľudstvom. Bude v tom kus pravdy. Farizejská intolerancia evolucionistov voči veriacim sa veľmi podobá na intoleranciu náboženstiev voči kacírom. Vysvetlí to besnosť likvidátorov? Je to preto, lebo veriaci sa v USA pripodobňujú Južanom a katolíkom, čo sa považuje za politicky nekorektné?

Ako to, že veda sa tak zmocnila sedliackeho rozumu? Bežne sa odpovedá, že veda tak divadelne zapadá do nášho prostredia, že produkuje zázračné hračky, že si osvojila neporozumiteľné výrazy ako trojnásobný integrál, vektory s hodnotou nad a pod, a oháňa sa zaklínadlami ako „pentaerytritol tetranitrát“.

Pýtam sa, či tu nejde aj o niečo iné. Väčšina z nás žije dnes v izolácii od prírodného sveta. Vo veľkomestách desaťročia nevidíme hviezdy. Ak zájdeme na vidiek, je to v zatvorených autách s klimatizáciou. Pri prechádzke po pláži sú na piesku hordy ľudí, polovica jačí na vodných lyžiach.

Existujeme v umelom kokóne, ako púšťové termity vo svojich vežiach z blata. Myslím si, že to podstatne mení náš duchovný obzor. Keď sme kedysi žili na vŕškoch okolo Austinu v Texase, keď to ešte neboli predmestia a vetry sa preháňali po voľných priestranstvách, nízka vegetácia sa šírila do ďaleka a hviezdy viseli v noci nízko, zmocnil sa vás pocit nepatrnosti človeka v lone prírody, dočasnosti života a podozrenie, že sú aj iné veci medzi nebom a zemou. Viedlo to k úvahe, ktorá sa v priebehu histórie stala náboženskou.

Ľudia už nežijú na farmárskych usadlostiach, ale na širokých uliciach a diaľniciach. Naši predkovia verili, že zem je stredom vesmíru. My si myslíme, že sme to my. Málo vecí svedčí o inom v prehnane upravených predmestiach a mestách, kde každú hodinu húkajú sirény. Prázdny svet plodí filozoficky prázdne myslenie.

Bez pocitu našej malosti v obrovskom vesmíre a možno aj, že nie sme veľmi dôležití, vynára sa otázka „Toto je všetko, čo je?“ a odpovedá sa „Áno“. Bez úžasu, zázraku a mystéria veľkého vesmíru sa existencia redukuje na plodenie smogu, súťaženie v získavaní spotrebného tovaru, nechutnú televíziu so salvami smiechu. Zameriavame sa na účinnosť, produkciu a hmotu, pretože to je všetko, čo máme. Nie je to veľmi uspokojivé a teda nie sme ani nejako spokojní.

Mám podozrenie, že úpadok náboženstva vychádza menej z vedeckého pokroku ako skôr z ťažkosti rozoznať na parkovisku niečo transcendentné. Vo všeobecnosti veda iste nahradila náboženský spôsob myslenia, a to aj u ľudí, ktorí sa považujú za kresťanov. Je napríklad zábavné počuť ich vysvetľovať, že roztvorenie sa Červeného mora (pri odchode Židov z Egypta) bolo v skutočnosti znížením hladiny vody vetrom nad močiarom. To znamená, že Boh je síce všemohúci, ale len potiaľ, pokým sa správa podľa počasia.

No všimnime si úpadok aj nie náboženských zamyslení nad takými pojmami ako je mienka a účel, správne a nesprávne, konečné dobro atď. Nie žeby sa ľudia bez viery správali horšie; ibaže nevedia, prečo sa nesprávajú horšie. Používanie vedy ako náhrady za vieru v boha alebo bohov vytvorilo náboženstvo, ktoré nemôže klásť otázky rozhodujúce pre náboženstvo. Rozhovor o takýchto otázkach urobil príčinou eliminácie opovážlivca zo zoznamu pozvaných na najbližší koktail.

To však nie je odpoveď na otázku, kde sa berie nepriateľská postriežka na náboženstvo v radoch vzdelaných a vplyvných Američanov. Neviera a sekularizmus existovali temer vždy a všade, súhlasím. Málo vzdelaných Rimanov verilo svojho času na blesky metajúceho Jupitera. Potom boli Katari, Vikáni, manichejci a nespočetní agnostici. No pokiaľ viem, len komunisti a amerikanisti sa pokúsili vyhubiť náboženstvo.

V Mexiku existuje odluka cirkví od štátu a predsa si tam môže vodič autobusu zavesiť krížik nad volant a nikomu to neprekáža. Neviem, koľko Thajcov sú budhisti. Všade vidno symboly budhizmu. Nezdá sa, že by to bolo vyvolalo onú katastrofu. Prečo však to besné odmietanie v USA? Možno dostanem e-mail s informáciou, že je to židovské sprisahanie, ako všetko iné. V skutočnosti je to chýbajúce stanovisko vzdelaných ľudí. Prečo? Koho to zaujíma?

(Poznámka prekladateľa: Dúfam, že čitatelia pochopia bez problémov význam tohto „provokačného“ textu pre ateistické periodikum. Nie je to bežný pohľad na Ameriku. Určité postrehy sú sympatické. Škoda, že u nás platí o vládnucich, vzdelaných a vplyvných osobách opak. studenti-roka-1943 studenti-roka-1943

V ZH č. 48 sme uverejnili esej Freda Reeda o veľkom úpadku školstva v USA – Znovuobjavenie divocha, v č. 57 esej o nespokojnom turistovi v Taliansku – Frfloš v raji a v č. 88 článok Stručná história Spojených štátov.)

Prameň: Fred Reed, Chaotic Reflections On Heresy, LewRockwell, 11. 2. 2012

Radomír Malý uverejnil 17. 2. 2012 na EUportáli článok „Cirkev a nové fakty o Giordanovi Brunovi“, ktorý je samá nepravda a skrivená polopravda o upálenom mučeníkovi, pred ktorým sa skláňa celý kultúrny svet.

Napísal: „Když mu v tom chtěl převor kláštera zabránit, zavraždil jej a hodil do Tibery, jak uvádějí svorně Konrád Kubeš ve své Apologetické abecedě (heslo: Bruno) i John Bossy. Za tento delikt, jednoznačně kriminálního charakteru, byl hledán církevní inkvizicí i světskými soudy po celé Evropě.“

Začnime s „novými faktmi“. Jediné dva literárne údaje, na základe ktorých by sa dala posúdiť odborná hodnota článku, sú mená Konrád Kubeš a John Bossy.

Jezuita Konrád Kubeš žil v rokoch 1890 – 1967 a citovaný zdroj Apologetická abeceda (podtitul publikácie Se štítem pravdy) zostavil v roku 1946.

Stojí tam: „V 15. roce vstoupil k dominikánům, brojil proti autoritě, obžalován z kacířství, hodil prý svého žalobce do Tibery a utekl z řádu.“

Táto veta sa nedá nazvať novým faktom, pretože bola napísaná v roku 1946! Jej autor K. Kubeš neuvádza prameň povesti či výmyslu, že Bruno niekoho hodil do Tibery. Povesti, pretože takúto kvalitu dáva údajnému „faktu“ slovko „prý“, po slovensky „vraj“. To je to isté ako Jedna pani povedala. Citoval za 66 rokov od tých čias nejaký historik túto vetu? Nenašiel som vo vyhľadávači ani jedného. Rád sa nechám poučiť.

Možno ste si však všimli nehoráznosti, ktorej sa p. Malý dopustil pri citovaní. Pridal údaj, že Bruno predstaveného kláštora pred hodením do Tibery „zavraždil“, čo K. Kubeš nenapísal. Na základe tohto výmyslu v ďalšom texte básni a nazýva Bruna kriminálnym zločincom, vrahom a konfidentom, ktorý má na svedomí vraždu svojho predstaveného a desiatok katolíckych kňazov. Vymýšľa, že ho za to hľadala cirkevná inkvizícia aj svetské súdy a že bol právom odsúdený.

Sme nútení konštatovať, že údaj K. Kubeša nie je hodný dôvery a že p. Malý ho interpretuje neprípustne.

John Bossy sa narodil v roku 1933 a dostal jezuitskú výchovu; pôsobil ako historik v Londýne, Belfaste, Princetone a od roku 1979 na univerzite v Yorku (Anglicko), kde je dnes emeritným profesorom. V roku 1991 vydal knihu Giordano Bruno and the Embassy Affair, v ktorej bez historického podkladu, ale vyzbrojený úžasnými historickými vedomosťami po spôsobe napínavej detektívky vyslovil teóriu, že Giordano Bruno počas svojho pobytu na francúzskom vyslanectve v Londýne v rokoch 1585 – 1587 špehoval pre sira Francisa Walsinghama, prvého ministra kráľovnej Alžbety, katolíckych sprisahancov, verných škótskej kráľovnej Márii Stuartovej, popravenej v roku 1587. Len málo serióznych historikov považuje túto prácu detektíva za skutočne dôležitú, no Bossyho dobové zápletky a špekulácie našli mnohých čitateľov.

Nemám k dispozícii originál knihy a vyhľadával som na internete dve hodiny – robím to rád a mám určitú prax. Nenašiel som však pod heslom John Bossy v desiatkach referátov o jeho knihe ani jednu vetu, spomínajúcu „vraždu“ nejakého priora Giordanom Brunom. Údaje o jeho špionážnej činnosti s morom krvi, či už pochádzajú z pera Bossyho alebo Malého, mi pripomínajú dnešné špionážne romány a filmy o KGB – mnohých nadchýnajú, pre mňa nemajú cenu. Prežil som tú dobu a čítal som Solženicyna. Bolo to strašné, ale nie tak, ako to opisuje p. Malý.

Pre nás je dôležité, že trúbi na poplach a vymýšľa si vlkov, ktorí kradli ovce pred 23 rokmi. To nie sú „nové fakty“: nie sú ani nové, ani fakty. Kresťan katolík, prečo to robíte?

* * *

Podrobný životopis Giordana Bruna sme uverejnili v ZH č. 26, Štyri storočia od zavraždenia Giordana Bruna, júl 2001.

Po nedeľnej omši v kostole, do ktorého chodím vo Washingtone, D.C., požiadal pastor veriacich, aby ešte na chvíľu ostali.

Potom na príkaz kardinála arcibiskupa Donalda Wuerla prečítal list.

Cirkev v tomto liste vytýka Obamovej administratíve, že prikazuje všetkým katolíckym školám, nemocniciam a sociálnym službám, aby v programoch zdravotného poistenia svojich zamestnancov zabezpečili pre nich – a to zdarma – antikoncepčné prostriedky, sterilizáciu a „pilulku po tom“ (RU-486, Misoprostol). Farníci sa vyzývajú, aby oslovili svojich poslancov a žiadali od nich zrušenie tejto novej Obamovej politiky.

Je to boj, ktorý (katolícka) cirkev musí vybojovať a môže ho vyhrať, ak preukáže morálnu silu.

Ak núti cirkev porušiť vlastné zásady, dopúšťa sa Obama aktu federálnej agresie a prekračuje líniu medzi cirkvou a štátom v prospech svojich spojencov z ACLU (American Civil Liberties Union – Americká únia civilných slobôd) a feministiek. Ponižuje amerických biskupov.

Ak sa cirkev teraz poddá, stratí v Amerike morálnu autoritu.

Nedá sa poprieť, že slabosi v minulých desaťročiach nedokázali zdisciplinovať katolíkov, hlasujúcich za povolenie potratov. Tak mohol vzniknúť dojem, že hierarchia síce protestuje, ale prostí veriaci idú s Demokratickou stranou, ktorá bola kedysi domovom väčšiny katolíkov.

Dnes má Obama problém nielen s tým, že núti cirkev zradiť svoje svedomie, ale urazil najvyššieho amerického preláta.

Newyorský arcibiskup Timothy Dolan, prezident Americkej konferencie katolíckych biskupov, mal, podľa vlastného vyjadrenia, v novembri 2011 „neobyčajne priateľské“ stretnutie s Obamom v Bielom dome. Prezident ho ubezpečil o svojom rešpekte voči cirkvi a arcibiskup odišiel s presvedčením, že prezident nikdy nebude nútiť cirkev zaujať stanovisko, ktoré by narúšalo jej zásady.

Pred desiatimi dňami prezident arcibiskupa ponížil. Telefonicky ho informoval, že jediný ústupok voči cirkvi je, že cirkev dostáva rok času – do augusta 2013 – na to, aby sa prispôsobila novej politike, ako ju určuje ministerka zdravotníctva Kathleen Sebeliusová. Všetky sociálne a školské inštitúcie katolíckej cirkvi musia kryť výdavky na kontrolu rodičovstva alebo platiť pokuty.

Komentár arcibiskupa Dolana: „Prezident nám dáva rok času na znásilnenie svojho svedomia. Nútiť amerických občanov voliť medzi znásilnením svedomia a zanedbaním starostlivosti o svoje zdravie je doslovne neúnosné. … Je to výzva a urážka našej náboženskej slobody.“

Kde nabrali Obama a Sebeliusová právo a moc robiť toto? Umožňuje to zákon o ochrane pacienta a prístupnej opatere z 23. marca 2011, hovorovo „Obamacare“.

NARAL (National Abortion and Reproductive Rights Action League je organizácia, angažujúca sa v politických akciách proti obmedzeniam práva na potrat a šíriacich prístup k potratom) oslavuje novú politiku. Prezidentka organizácie Plánované rodičovstvo, Cecile Richardsová, hovorí o zákone, ktorý „sa zakladá na tom, čo je pre zdravie žien najlepšie“. Iní upozorňujú na skutočnosť, že mnohé americké ženy praktizujú plánovanie rodičovstva.

Ale to, že katolíci sa rozhodli pre neuznanie tejto doktríny, nedáva americkej vláde právo uložiť katolíckym inštitúciám politiku, ktorá znásilňuje ich učenie.

Dokonca aj liberálny novinár E. J. Dionne z Washington Post uverejnil 30. januára 2011 článok „Obamov rozchod s vierou“, kde píše, že „Obama zvalcoval svojich progresívnych katolíckych spojencov“.

„Hovoriac ako americký liberál, ktorý verí, že náboženský pluralizmus ukladá vláde určité povinnosti, musím uznať, že vodcovia cirkví majú právo žiadať uľahčenie možnosti antikoncepcie, keď táto pôsobí proti ich učeniu.“

Prečo to Obama urobil?

Majúc pred sebou zápas o druhé obdobie prezidentstva sa Obama rozhodol nepohnevať si ľavicu. Musel vedieť, že ak sa dá na ich stranu, nechá arcibiskupa Dolana sedieť medzi vajcami. Vyrátal si, že pôjde s tými, o ktorých si myslí, že sú pre jeho novú voľbu rozhodujúcejší.

Táto výzva má povedať katolíckej hierarchii, ak to už nevie, kde je jej miesto v strane Baracka Obamu, Hillary Clintonovej a Kathleen Sebeliusovej. Sedia v autobuse vzadu.

Ak biskupi uvidia v tejto kríze svedomia a urážke novú možnosť, môžu vyvolať obrat a získať späť postavenie morálnej autority, ktoré v minulosti stratili.

Nestačí, ak podajú na federálny súd žalobu na prezidenta a Sebeliusovú, že porušili ústavný princíp odluky cirkví od štátu. Musia Bielemu domu oznámiť, že žiaden biskup nepodporí na Demokratickej konvencii výzvu znovu voliť Obamu.

Musia Bielemu Domu oznámiť, že posledné dva týždne volebnej kampane 2012 sa na kazateľnici každého kostola bude čítať list označujúci Obamu za nepriateľa katolicizmu, pretože upiera cirkvi právo žiť podľa predpisov svojho učenia.

Ak Obama stratí katolícke hlasy, stratí voľby.

Biely dom si to skoro uvedomí. Spoľahnite sa na to.

*

Patrick J. Buchanan (* 1938) je spoluzakladateľ a vydavateľ časopisu The American Conservative. Napísal osem kníh vrátane Where the Right Went Wrong (Kde sa pravica mýlila) a Churchill, Hitler, and the Unnecessary War (Churchill, Hitler a nepotrebná vojna). Jeho ostatná kniha má názov Suicide of a Superpower: Will America Survive to 2025? (Samovražda jednej veľmoci: Prežije Amerika do roku 2025?)

Prameň: Patrick J. Buchanan, Obama Sandbags the Archbishop, Taki’s Magazine, 1. 2. 2012

Šialenstvo ako samozrejmosť: Od rokov je zrejmé, že sa demoluje demokracia a sociálny štát rozpadá. Privatizované zisky a socializované straty sa stali samozrejmosťou. Mám 13 dôvodov, aby som sa konečne bral vážne.

Je tomu už asi tri roky, čo som nenapísal nijaký článok, lebo neviem, čo by som ešte mal napísať. Všetko je také očividné: likvidácia demokracie, rastúca sociálna a ekonomická polarizácia na chudobných a bohatých, trosky sociálneho štátu, privatizácia a tak ekonomizácia všetkých oblastí života (vzdelávania, zdravotníctva, verejnej dopravy, atď.), slepota voči pravicovému extrémizmu, táranie médií, ktoré bez prestávky melú, len aby nemuseli niečo povedať o pravých problémoch, otvorená a skrytá cenzúra (raz ako priame odmietnutie, inokedy pod pláštikom „kvót“ či „formátu“ atď.).

Intelektuáli mlčia. Z univerzít nepočuť nič, od takzvaných mysliteľov tiež nič, iba tu a tam sa niečo zablyskne a opäť vládne tma. Môžem len stále pripomínať mantru: Zisky sa privatizujú a straty socializujú. Prial by som si, aby som mohol uviesť príklady opaku.

Ak niekomu denne servírujú šialenstvo ako samozrejmosť, je len otázkou času, kým sa bude sám považovať za chorého a abnormálneho. V nasledujúcich riadkoch sa pokúšam vysloviť niektoré myšlienky, ktoré mi pripadajú dôležité:

1. Hovoriť o útoku na demokraciu je eufemizmus. Situácia, v ktorej sa menšine dovoľuje, a je teda legálne, aby kvôli vlastnému obohateniu ťažko poškodzovala všeobecné blaho, je postdemokratická. Na vine je spoločnosť, pretože sa nebráni proti olupovaniu a nie je v stave voliť si takých zástupcov, ktorí berú na vedomie jej záujem.
2. Každý deň počúvame, že vlády musia „uspokojiť trhy“ a „získať späť dôveru trhov“. Trhmi sa myslia predovšetkým burzy a finančné ustanovizne, teda aktéri, ktorí vo vlastnom záujme alebo z poverenia druhých špekulujú, ako dosiahnuť veľký zisk. Nie sú to tí, čo odľahčili spoločnosť o nepredstaviteľné miliardy? A naši najvyšší zástupcovia ľudu majú zápoliť o ich dôveru?
3. Oprávnene sa pohoršujeme nad Putinovým pojmom „riadenej demokracie“. Prečo nemusela Angela Merkelová odstúpiť, keď vypustila z úst slovo „trhová demokracia“?
4. Kapitalizmus nepotrebuje demokraciu, ale stabilné pomery. Reakcie na oznámené referendum v Grécku a jeho urýchlené odvolanie zreteľne ukázali, že fungujúce demokratické štruktúry by mohli pôsobiť ako protiváha a brzda kapitalizmu a že sa za to aj považujú.
5. Až do finančnej krízy roku 2007 som veril, že naša spoločnosť má taký pud sebazáchovy, že sa dokáže účinne brániť. To nebol len omyl. Táto nádej sa obrátila na svoj opak.

   Peniaze, ktoré sa dávajú jedným, chýbajú druhým. A pretože sa ďalej privatizuje a nie socializuje, treba hovoriť o „tých hore proti tým dole“ a nie o Nemcoch proti Grékom.

6. V dôsledku rozpadu východného bloku dosiahli niektoré ideológie hegemóniu, ktorá bola taká nepopierateľná, že sa považovala za samozrejmú. Ako príklad nech slúži privatizácia. Spočiatku sa považovala za niečo nekonečne pozitívne. Všetko, čo sa neprivatizovalo a ostalo v majetku spoločnosti, pre čo neplatil príkaz privátnej snahy po zisku, platilo za nevýkonné a nepriateľské voči zákazníkovi. Tak sa vytvorila verejná mienka, ktorá musela skôr alebo neskôr viesť k tomu, že spoločnosť sa sama zbavila moci.
7. Ďalšia enormne rozkvitnutá ideológia sa týka rastu: „Bez rastu je všetko nič,“ vyhlásila kancelárka už pred rokmi a vydala to ako dekrét. Ak nechceme hovoriť o týchto dvoch ideológiách (privatizácia a rast), nemôžeme hovoriť ani o eurokríze.
8. Reč politikov, ktorí nás majú zastupovať, už nie je v stave zachytiť skutočnosť. (Niečo podobné som zažil v NDR.) Je to reč sebaistoty, ktorá sa nedá preskúšať a relativizovať na žiadnom protivníkovi. Politika sa scvrkla na prevodovku, na kováčsky mech, ktorý poháňa rast. Každá spása sa očakáva od rastu, každé konanie sa musí podrobiť tomuto cieľu. Občan sa redukuje na spotrebiteľa. Sám o sebe neznamená rast nič. Spoločenský ideál by bol plejboj, ktorý v čo možno najkratšom čase spotrebuje čím viac. Vojna by zapôsobila ako mocný rastový popud.
9. Jednoduché otázky ako „Komu to osoží?“ alebo „Kto na tom zarobí?“ sa stali urážlivými. Nesedíme všetci na jednej lodi? Nemáme všetci rovnaký záujem? Kto o tom zapochybuje, je triedny bojovník. Sociálna a ekonomická polarizácia spoločnosti prebehla za hlasného zdôrazňovania, že všetci máme rovnaké záujmy. Ale stačí prejsť sa po Berlíne. V lepších štvrtiach sú menej opravené domy spravidla školy, materské školy, starobince, úrady, plavárne alebo nemocnice. V takzvaných problémových štvrtiach sú neopravené verejné budovy menej nápadné, ale chudoba tam udiera do očí medzerami po vypadaných zuboch. Demagogicky sa tvrdí: „Všetci sme žili nad pomery – všetci sme pažraví.“
10. Naši demokraticky zvolení zástupcovia ľudu systematicky ruinujú naše spoločenstvo tým, že ho olupujú o jeho príjmy. Za Schröderovej vlády bola najvyššia daň znížená z 53 % na 42 % a podnikové dane (živnostenská daň a daň z príjmu právnických osôb) klesli medzi rokmi 1997 a 2009 temer na polovicu, a to z 57,5 % na 29,4 %. Nikto by sa teda nemal čudovať, že pokladnice sú prázdne, hoci sa náš hrubý domáci výrobok každoročne zvyšuje.
11. Peniaze, ktoré sa dávajú jednému, chýbajú druhému. Peniaze, ktoré takýmto spôsobom ostanú bohatým, sa neinvestujú – ak veríme štatistikám – na modernizáciu podniku, ale do lukratívnych obchodov na finančných trhoch. Na druhej strane sa všade v Európe odbúravajú sociálne služby, aby sa mohli dávať záchranné balíky bankám, ktoré sa prešpekulovali. „Legitímne zdroje sociálnej demokracie… sa takýmto hlúpym rozdeľovaním bohatstva zmárnia v prospech bohatých.“ (Elmar Altvater)
12. Rozpoviem vám jednu udalosť. Čo sa nám kedysi vydávalo za protiklad medzi východným a západným Nemeckom, je dnes rozdielom medzi štátmi. V marci 2011 som v Porto v Portugalsku predstavoval jednu mnou preloženú knihu. Jedna otázka z publika spôsobila, že priateľsky zaujatá nálada sa v chvíli zvrhla a naraz sme boli len Nemci a Portugalci, sediaci proti sebe.

    Otázka bola nepekná – či my, Nemci, dosiahneme teraz s eurom to, čo sme kedysi nedosiahli s tankmi. Nikto z publika neprotirečil. A ja som reagoval – beda – naraz podľa priania pýtajúceho sa, totiž ako Nemec: Nikto nikoho nenúti kupovať si mercedes, povedal som urazene; a mali by sa tešiť z úverov, ktoré sú lacnejšie ako súkromné pôžičky. Cítil som, ako mi novinový papier šuští medzi zubami.

    V hurhaji, ktorý nasledoval po mojej odpovedi, som konečne dostal rozum. A keďže som mal v ruke mikrofón, vykoktal som svojou nedokonalou angličtinou, že som reagoval tak hlúpo ako oni, že obidvaja padáme do tej istej pasce, keď reagujeme pudovo ako Nemci a Portugalci, keď pri futbalovom zápase fanúšikujeme vlastným farbám. Ako keby išlo o Nemcov a Portugalcov a nie o tých hore a tých dole, teda o tých, čo v Portugalsku aj Nemecku vyvolali dnešnú situáciu, zarobili na nej a ďalej na nej zarábajú.

13. Mali by sme demokraciu, keby politika daniami, zákonmi a kontrolami zasahovala do existujúcich štruktúr ekonómie; keby aktérov na trhoch, najmä na finančných trhoch, nútila držať sa dráhy, ktorá rešpektuje záujmy spoločenstva. Ide o jednoduché otázky: Komu to osoží? Kto na tom zarobí? Je to dobré pre nás všetkých? A konečná otázka: Akú spoločnosť si prajeme? To by bola pre mňa demokracia.

Na tomto mieste prestávam. Rád by som vám ešte rozprával o druhých, o tom profesorovi, čo povedal, že opäť zastáva stanovisko, z ktorého videl svet ako pätnásťročný; o štúdii Vysokej školy technickej v Zürichu, ktorá preverila spleť svetových koncernov a prišla k záveru, že svet si delí 147 koncernov; medzi najmocnejšími je 50 mocných bánk a poisťovní a jedna jediná naftárska spoločnosť. Rád by som ešte povedal, že záleží na tom, aby sa človek bral vážne a hľadal rovnako zmýšľajúcich, pretože druhou rečou nemožno hovoriť sám. A to, že sa mi vrátila chuť otvoriť ústa.

*

Autor sa narodil roku 1962 v Drážďanoch a je spisovateľ.

Prameň: Ingo Schulze, Ausplünderung der Gesellschaft – Kapitalismus braucht keine Demokratie, Süddeutsche Zeitung, 12. 1. 2012