Po nedeľnej omši v kostole, do ktorého chodím vo Washingtone, D.C., požiadal pastor veriacich, aby ešte na chvíľu ostali.

Potom na príkaz kardinála arcibiskupa Donalda Wuerla prečítal list.

Cirkev v tomto liste vytýka Obamovej administratíve, že prikazuje všetkým katolíckym školám, nemocniciam a sociálnym službám, aby v programoch zdravotného poistenia svojich zamestnancov zabezpečili pre nich – a to zdarma – antikoncepčné prostriedky, sterilizáciu a „pilulku po tom“ (RU-486, Misoprostol). Farníci sa vyzývajú, aby oslovili svojich poslancov a žiadali od nich zrušenie tejto novej Obamovej politiky.

Je to boj, ktorý (katolícka) cirkev musí vybojovať a môže ho vyhrať, ak preukáže morálnu silu.

Ak núti cirkev porušiť vlastné zásady, dopúšťa sa Obama aktu federálnej agresie a prekračuje líniu medzi cirkvou a štátom v prospech svojich spojencov z ACLU (American Civil Liberties Union – Americká únia civilných slobôd) a feministiek. Ponižuje amerických biskupov.

Ak sa cirkev teraz poddá, stratí v Amerike morálnu autoritu.

Nedá sa poprieť, že slabosi v minulých desaťročiach nedokázali zdisciplinovať katolíkov, hlasujúcich za povolenie potratov. Tak mohol vzniknúť dojem, že hierarchia síce protestuje, ale prostí veriaci idú s Demokratickou stranou, ktorá bola kedysi domovom väčšiny katolíkov.

Dnes má Obama problém nielen s tým, že núti cirkev zradiť svoje svedomie, ale urazil najvyššieho amerického preláta.

Newyorský arcibiskup Timothy Dolan, prezident Americkej konferencie katolíckych biskupov, mal, podľa vlastného vyjadrenia, v novembri 2011 „neobyčajne priateľské“ stretnutie s Obamom v Bielom dome. Prezident ho ubezpečil o svojom rešpekte voči cirkvi a arcibiskup odišiel s presvedčením, že prezident nikdy nebude nútiť cirkev zaujať stanovisko, ktoré by narúšalo jej zásady.

Pred desiatimi dňami prezident arcibiskupa ponížil. Telefonicky ho informoval, že jediný ústupok voči cirkvi je, že cirkev dostáva rok času – do augusta 2013 – na to, aby sa prispôsobila novej politike, ako ju určuje ministerka zdravotníctva Kathleen Sebeliusová. Všetky sociálne a školské inštitúcie katolíckej cirkvi musia kryť výdavky na kontrolu rodičovstva alebo platiť pokuty.

Komentár arcibiskupa Dolana: „Prezident nám dáva rok času na znásilnenie svojho svedomia. Nútiť amerických občanov voliť medzi znásilnením svedomia a zanedbaním starostlivosti o svoje zdravie je doslovne neúnosné. … Je to výzva a urážka našej náboženskej slobody.“

Kde nabrali Obama a Sebeliusová právo a moc robiť toto? Umožňuje to zákon o ochrane pacienta a prístupnej opatere z 23. marca 2011, hovorovo „Obamacare“.

NARAL (National Abortion and Reproductive Rights Action League je organizácia, angažujúca sa v politických akciách proti obmedzeniam práva na potrat a šíriacich prístup k potratom) oslavuje novú politiku. Prezidentka organizácie Plánované rodičovstvo, Cecile Richardsová, hovorí o zákone, ktorý „sa zakladá na tom, čo je pre zdravie žien najlepšie“. Iní upozorňujú na skutočnosť, že mnohé americké ženy praktizujú plánovanie rodičovstva.

Ale to, že katolíci sa rozhodli pre neuznanie tejto doktríny, nedáva americkej vláde právo uložiť katolíckym inštitúciám politiku, ktorá znásilňuje ich učenie.

Dokonca aj liberálny novinár E. J. Dionne z Washington Post uverejnil 30. januára 2011 článok „Obamov rozchod s vierou“, kde píše, že „Obama zvalcoval svojich progresívnych katolíckych spojencov“.

„Hovoriac ako americký liberál, ktorý verí, že náboženský pluralizmus ukladá vláde určité povinnosti, musím uznať, že vodcovia cirkví majú právo žiadať uľahčenie možnosti antikoncepcie, keď táto pôsobí proti ich učeniu.“

Prečo to Obama urobil?

Majúc pred sebou zápas o druhé obdobie prezidentstva sa Obama rozhodol nepohnevať si ľavicu. Musel vedieť, že ak sa dá na ich stranu, nechá arcibiskupa Dolana sedieť medzi vajcami. Vyrátal si, že pôjde s tými, o ktorých si myslí, že sú pre jeho novú voľbu rozhodujúcejší.

Táto výzva má povedať katolíckej hierarchii, ak to už nevie, kde je jej miesto v strane Baracka Obamu, Hillary Clintonovej a Kathleen Sebeliusovej. Sedia v autobuse vzadu.

Ak biskupi uvidia v tejto kríze svedomia a urážke novú možnosť, môžu vyvolať obrat a získať späť postavenie morálnej autority, ktoré v minulosti stratili.

Nestačí, ak podajú na federálny súd žalobu na prezidenta a Sebeliusovú, že porušili ústavný princíp odluky cirkví od štátu. Musia Bielemu domu oznámiť, že žiaden biskup nepodporí na Demokratickej konvencii výzvu znovu voliť Obamu.

Musia Bielemu Domu oznámiť, že posledné dva týždne volebnej kampane 2012 sa na kazateľnici každého kostola bude čítať list označujúci Obamu za nepriateľa katolicizmu, pretože upiera cirkvi právo žiť podľa predpisov svojho učenia.

Ak Obama stratí katolícke hlasy, stratí voľby.

Biely dom si to skoro uvedomí. Spoľahnite sa na to.

*

Patrick J. Buchanan (* 1938) je spoluzakladateľ a vydavateľ časopisu The American Conservative. Napísal osem kníh vrátane Where the Right Went Wrong (Kde sa pravica mýlila) a Churchill, Hitler, and the Unnecessary War (Churchill, Hitler a nepotrebná vojna). Jeho ostatná kniha má názov Suicide of a Superpower: Will America Survive to 2025? (Samovražda jednej veľmoci: Prežije Amerika do roku 2025?)

Prameň: Patrick J. Buchanan, Obama Sandbags the Archbishop, Taki’s Magazine, 1. 2. 2012

Šialenstvo ako samozrejmosť: Od rokov je zrejmé, že sa demoluje demokracia a sociálny štát rozpadá. Privatizované zisky a socializované straty sa stali samozrejmosťou. Mám 13 dôvodov, aby som sa konečne bral vážne.

Je tomu už asi tri roky, čo som nenapísal nijaký článok, lebo neviem, čo by som ešte mal napísať. Všetko je také očividné: likvidácia demokracie, rastúca sociálna a ekonomická polarizácia na chudobných a bohatých, trosky sociálneho štátu, privatizácia a tak ekonomizácia všetkých oblastí života (vzdelávania, zdravotníctva, verejnej dopravy, atď.), slepota voči pravicovému extrémizmu, táranie médií, ktoré bez prestávky melú, len aby nemuseli niečo povedať o pravých problémoch, otvorená a skrytá cenzúra (raz ako priame odmietnutie, inokedy pod pláštikom „kvót“ či „formátu“ atď.).

Intelektuáli mlčia. Z univerzít nepočuť nič, od takzvaných mysliteľov tiež nič, iba tu a tam sa niečo zablyskne a opäť vládne tma. Môžem len stále pripomínať mantru: Zisky sa privatizujú a straty socializujú. Prial by som si, aby som mohol uviesť príklady opaku.

Ak niekomu denne servírujú šialenstvo ako samozrejmosť, je len otázkou času, kým sa bude sám považovať za chorého a abnormálneho. V nasledujúcich riadkoch sa pokúšam vysloviť niektoré myšlienky, ktoré mi pripadajú dôležité:

1. Hovoriť o útoku na demokraciu je eufemizmus. Situácia, v ktorej sa menšine dovoľuje, a je teda legálne, aby kvôli vlastnému obohateniu ťažko poškodzovala všeobecné blaho, je postdemokratická. Na vine je spoločnosť, pretože sa nebráni proti olupovaniu a nie je v stave voliť si takých zástupcov, ktorí berú na vedomie jej záujem.
2. Každý deň počúvame, že vlády musia „uspokojiť trhy“ a „získať späť dôveru trhov“. Trhmi sa myslia predovšetkým burzy a finančné ustanovizne, teda aktéri, ktorí vo vlastnom záujme alebo z poverenia druhých špekulujú, ako dosiahnuť veľký zisk. Nie sú to tí, čo odľahčili spoločnosť o nepredstaviteľné miliardy? A naši najvyšší zástupcovia ľudu majú zápoliť o ich dôveru?
3. Oprávnene sa pohoršujeme nad Putinovým pojmom „riadenej demokracie“. Prečo nemusela Angela Merkelová odstúpiť, keď vypustila z úst slovo „trhová demokracia“?
4. Kapitalizmus nepotrebuje demokraciu, ale stabilné pomery. Reakcie na oznámené referendum v Grécku a jeho urýchlené odvolanie zreteľne ukázali, že fungujúce demokratické štruktúry by mohli pôsobiť ako protiváha a brzda kapitalizmu a že sa za to aj považujú.
5. Až do finančnej krízy roku 2007 som veril, že naša spoločnosť má taký pud sebazáchovy, že sa dokáže účinne brániť. To nebol len omyl. Táto nádej sa obrátila na svoj opak.

   Peniaze, ktoré sa dávajú jedným, chýbajú druhým. A pretože sa ďalej privatizuje a nie socializuje, treba hovoriť o „tých hore proti tým dole“ a nie o Nemcoch proti Grékom.

6. V dôsledku rozpadu východného bloku dosiahli niektoré ideológie hegemóniu, ktorá bola taká nepopierateľná, že sa považovala za samozrejmú. Ako príklad nech slúži privatizácia. Spočiatku sa považovala za niečo nekonečne pozitívne. Všetko, čo sa neprivatizovalo a ostalo v majetku spoločnosti, pre čo neplatil príkaz privátnej snahy po zisku, platilo za nevýkonné a nepriateľské voči zákazníkovi. Tak sa vytvorila verejná mienka, ktorá musela skôr alebo neskôr viesť k tomu, že spoločnosť sa sama zbavila moci.
7. Ďalšia enormne rozkvitnutá ideológia sa týka rastu: „Bez rastu je všetko nič,“ vyhlásila kancelárka už pred rokmi a vydala to ako dekrét. Ak nechceme hovoriť o týchto dvoch ideológiách (privatizácia a rast), nemôžeme hovoriť ani o eurokríze.
8. Reč politikov, ktorí nás majú zastupovať, už nie je v stave zachytiť skutočnosť. (Niečo podobné som zažil v NDR.) Je to reč sebaistoty, ktorá sa nedá preskúšať a relativizovať na žiadnom protivníkovi. Politika sa scvrkla na prevodovku, na kováčsky mech, ktorý poháňa rast. Každá spása sa očakáva od rastu, každé konanie sa musí podrobiť tomuto cieľu. Občan sa redukuje na spotrebiteľa. Sám o sebe neznamená rast nič. Spoločenský ideál by bol plejboj, ktorý v čo možno najkratšom čase spotrebuje čím viac. Vojna by zapôsobila ako mocný rastový popud.
9. Jednoduché otázky ako „Komu to osoží?“ alebo „Kto na tom zarobí?“ sa stali urážlivými. Nesedíme všetci na jednej lodi? Nemáme všetci rovnaký záujem? Kto o tom zapochybuje, je triedny bojovník. Sociálna a ekonomická polarizácia spoločnosti prebehla za hlasného zdôrazňovania, že všetci máme rovnaké záujmy. Ale stačí prejsť sa po Berlíne. V lepších štvrtiach sú menej opravené domy spravidla školy, materské školy, starobince, úrady, plavárne alebo nemocnice. V takzvaných problémových štvrtiach sú neopravené verejné budovy menej nápadné, ale chudoba tam udiera do očí medzerami po vypadaných zuboch. Demagogicky sa tvrdí: „Všetci sme žili nad pomery – všetci sme pažraví.“
10. Naši demokraticky zvolení zástupcovia ľudu systematicky ruinujú naše spoločenstvo tým, že ho olupujú o jeho príjmy. Za Schröderovej vlády bola najvyššia daň znížená z 53 % na 42 % a podnikové dane (živnostenská daň a daň z príjmu právnických osôb) klesli medzi rokmi 1997 a 2009 temer na polovicu, a to z 57,5 % na 29,4 %. Nikto by sa teda nemal čudovať, že pokladnice sú prázdne, hoci sa náš hrubý domáci výrobok každoročne zvyšuje.
11. Peniaze, ktoré sa dávajú jednému, chýbajú druhému. Peniaze, ktoré takýmto spôsobom ostanú bohatým, sa neinvestujú – ak veríme štatistikám – na modernizáciu podniku, ale do lukratívnych obchodov na finančných trhoch. Na druhej strane sa všade v Európe odbúravajú sociálne služby, aby sa mohli dávať záchranné balíky bankám, ktoré sa prešpekulovali. „Legitímne zdroje sociálnej demokracie… sa takýmto hlúpym rozdeľovaním bohatstva zmárnia v prospech bohatých.“ (Elmar Altvater)
12. Rozpoviem vám jednu udalosť. Čo sa nám kedysi vydávalo za protiklad medzi východným a západným Nemeckom, je dnes rozdielom medzi štátmi. V marci 2011 som v Porto v Portugalsku predstavoval jednu mnou preloženú knihu. Jedna otázka z publika spôsobila, že priateľsky zaujatá nálada sa v chvíli zvrhla a naraz sme boli len Nemci a Portugalci, sediaci proti sebe.

    Otázka bola nepekná – či my, Nemci, dosiahneme teraz s eurom to, čo sme kedysi nedosiahli s tankmi. Nikto z publika neprotirečil. A ja som reagoval – beda – naraz podľa priania pýtajúceho sa, totiž ako Nemec: Nikto nikoho nenúti kupovať si mercedes, povedal som urazene; a mali by sa tešiť z úverov, ktoré sú lacnejšie ako súkromné pôžičky. Cítil som, ako mi novinový papier šuští medzi zubami.

    V hurhaji, ktorý nasledoval po mojej odpovedi, som konečne dostal rozum. A keďže som mal v ruke mikrofón, vykoktal som svojou nedokonalou angličtinou, že som reagoval tak hlúpo ako oni, že obidvaja padáme do tej istej pasce, keď reagujeme pudovo ako Nemci a Portugalci, keď pri futbalovom zápase fanúšikujeme vlastným farbám. Ako keby išlo o Nemcov a Portugalcov a nie o tých hore a tých dole, teda o tých, čo v Portugalsku aj Nemecku vyvolali dnešnú situáciu, zarobili na nej a ďalej na nej zarábajú.

13. Mali by sme demokraciu, keby politika daniami, zákonmi a kontrolami zasahovala do existujúcich štruktúr ekonómie; keby aktérov na trhoch, najmä na finančných trhoch, nútila držať sa dráhy, ktorá rešpektuje záujmy spoločenstva. Ide o jednoduché otázky: Komu to osoží? Kto na tom zarobí? Je to dobré pre nás všetkých? A konečná otázka: Akú spoločnosť si prajeme? To by bola pre mňa demokracia.

Na tomto mieste prestávam. Rád by som vám ešte rozprával o druhých, o tom profesorovi, čo povedal, že opäť zastáva stanovisko, z ktorého videl svet ako pätnásťročný; o štúdii Vysokej školy technickej v Zürichu, ktorá preverila spleť svetových koncernov a prišla k záveru, že svet si delí 147 koncernov; medzi najmocnejšími je 50 mocných bánk a poisťovní a jedna jediná naftárska spoločnosť. Rád by som ešte povedal, že záleží na tom, aby sa človek bral vážne a hľadal rovnako zmýšľajúcich, pretože druhou rečou nemožno hovoriť sám. A to, že sa mi vrátila chuť otvoriť ústa.

*

Autor sa narodil roku 1962 v Drážďanoch a je spisovateľ.

Prameň: Ingo Schulze, Ausplünderung der Gesellschaft – Kapitalismus braucht keine Demokratie, Süddeutsche Zeitung, 12. 1. 2012

Martin N. mi 10. 1. 2012 napísal:

Dobry den pan Rastislav. Som ateista a narazil som na tento clanok: NASA prináša zaujímavosti o obraze Gaudalupskej Panny Márie.

Myslite, ze sa mu da verit? Mate o tom nejake informacie? Ako by sa dalo taketo nieco zargumentovat, ked bol obraz skumany samotnymi vedcami? Videl som uz o tom dokument ale nerozumiem tomu a nadalej neverim, ze tento obraz ma nieco spolocne s „bozim zasahom“.

Pán Martin,
tomu, čo sa popísalo o obraze Guadalupskej Panny Márie, môže uveriť len ten, kto verí na zázraky a takých od roku 1531 podstatne ubudlo. Dá sa povedať, že vo vyspelom svete, ktorý prekonal osvietenstvo, vzdelaní ľudia neveria na zázraky, a to ani na tie, ktoré sa týkajú osobnosti Ježiša Krista – jeho zmŕtvychvstanie, nanebovstúpenie, eucharistiu a pod., tým menej na krvavé slzy Panny Márie, uzdravenia nemocných pitím lurdskej vody a pod.

Oficiálne ponecháva rímskokatolícka cirkev vieru v zázraky na ľubovôli veriacich; neveriť im nie je hriech, ale veriť sa odporúča. A hierarchia, vrátane pápeža, robí všetko, aby sa viera v zázraky, protiviaca sa vedeckému svetonázoru a zdravému ľudskému rozumu, udržiavala. Vydávajú to za „hlas sv. Otca a cirkvi v dialógu so svetom“ aj prostredníctvom Vatikánskeho rozhlasu.

Pozrite sa pozornejšie na článok, ktorý vzbudil Vašu nevôľu. Sám pápež oslavuje Pannu Máriu Guadalupskú, a to v bazilike sv. Petra v Ríme, slávnostnou svätou omšou! Treba väčší dôkaz dôveryhodnosti? Asi áno, a preto tu je skutočná bomba: americká NASA, národný úrad pre letectvo a kozmonautiku, úrad, ktorý organizuje americký výskum vesmíru, teda niečo nespochybniteľné, oveľa viac ako naša Akadémia vied, potvrdzuje, že obraz na zástere sv. Juana Diega nebol namaľovaný (v r. 1531) ľudskou rukou.

Na prvý pohľad by sa dalo čakať, že prídu výsledky najnovších výskumov z laboratórií NASA a mená vedcov. Omyl. Najprv sa omieľajú neuveriteľné výsledky tzv. oftalmologických či optických štúdií a pracuje s fonendoskopom, teplomerom ba dokonca s laserom, a to nie na živom tele, ale na 580 rokov starom obraze, zavesenom na stene v kostole:

1. Sietnica oka na obraze reaguje na svetlo ako sietnica živého oka. Nehorázne nepodložené tvrdenie. Ten obraz by bol živý, keď reaguje.
2. Pod opaskom panny na obraze počuť fonendoskopom 115 tepov (budúceho Ježiška). Ani u dnešných pacientov sa nerobí priame odpočúvanie. Ako ad 1.
3. Teplota vlákna tkaniny obrazu je 36,6 °C (pri priemerných teplotách ovzdušia 27 – 33 °C). Ako ad 1.
4. Hviezdy na plášti Panny Márie odrážajú presnú konfiguráciu neba nad Mexikom v deň, keď došlo k zázraku – 12. decembra 1531. Na to netreba astronómov, to vedia astrológovia.
5. Konštatuje sa, že farby textílie, osvetlené laserovým lúčom, sa vznášajú tesne nad plátnom, bez toho, aby sa ho dotýkali. Nijaký problém pre hlupáka, ktorý verí na levitáciu média pri predstaveniach kúzelníkov – alebo aj pre veriaceho pri kázni kňaza 15. augusta každý rok.
6. Ako rovnocenný s týmito tzv. „nálezmi“ sa nakoniec spomenie zistenie, že materiály, ktoré tvoria farby obrazu, nepatria k prvkom známym na Zemi. To zistili odborníci najchýrečnejšieho amerického pracoviska, NASA.

Zdravý ľudský rozum sa pomerne ľahko vyrovná s odmietnutím prvých piatich fantazmagórií. Pri 6. bode je na mieste zvedavosť: Ktorý odborník-chemik robil tieto vyšetrovania? Kedy ich robil? V ktorom laboratóriu? Ako získal materiál na vyšetrovanie? Kde uverejnil výsledky? Kto ich potvrdil, kto ich odmietol? Ako ich prijala vedecká obec? Ja si myslím, že vo vesmíre sa našlo veľa prvkov, ktoré poznáme na Zemi, ale ani jeden, ktorý nepoznáme na Zemi. Hľadal som údaj tohto druhu, ale bez úspechu. Vidí sa mi, že Dawkins to kdesi spomína. Rád sa nechám poučiť – ale prosím nie takouto kačicou! Vie o tom viac autor tejto správy v slovenskom Vatikánskom rozhlase, píšuci pod značkou –jk–?

Jednoduchí aj atletickí veriaci (teológovia) radi prispôsobujú predmet svojej viery súčasnosti a keďže poznajú silu hodnoverného dôkazu, neváhajú použiť bežné vedecké výrazy, ešte lepšie po latinsky, v diskusii o tomto predmete svojej viery, v našom prípade Guadalupskej Panny Márie. Nech obraz skúmajú lekári – teplomerom svätožiaru, laserom oči, fonendoskopom hruď a brucho; fyzici laserom farby obrazu; astronómovia hviezdy na plášti; pre každého špecialistu je tento objekt hodný záujmu a každý nájde niečo neobyčajné, ba zázračné, vravia učení jezuiti. Aj keby nenašiel – už údajný záujem vedca o túto vec nadmieru zvyšuje jej váhu a robí ju prijateľnou. Treba to uverejniť.

Aj keď sú autori týchto nálezov niekedy odborníci, ich archivármi a propagandistami sú spravidla teológovia bez potrebných odborných vedomostí napríklad z biológie a medicíny. A tak sa mi stalo, že som pri vyhľadávaní o Guadalupskej Panne Márii narazil na výraz „Purking-Samsonov zákon“, o ktorom som nikdy nepočul.

Pozrite sa napríklad na katolícku stránku Credo forum, alebo vo vyhľadávači Google, kde sa nachádza 1290 výsledkov, ale ani jeden nevysvetľuje, čo je Purking-Samsonov zákon. Prvých okolo 25 sa dovoláva identickými formuláciami jeho platnosti pri „štúdiu“ oka Guadalupskej Panny Márie, ale potom sa už väčšina týka parkovísk a biblickej osoby Samsona.

Ľahko som si potvrdil okamžité tušenie, že ide o tzv. Purkyněho jav alebo obraz; religiózne pramene hovoria niekedy o zákone. Našiel som len jeden údaj, kde sa spomína Samson a neviem, v akej súvislosti.

Jeho znenie:

„V šere prevláda vnímanie svetla prostredníctvom tyčiniek, tzv. tyčinkové čiže skotopické videnie. Pri tomto videní je sietnica najcitlivejšia na zelenú farbu, to znamená, že v šere je oko citlivejšie na kratšie vlnové dĺžky.“

Nechápem, čo sa tým má dokázať na mexickom obraze, ale robí sa z toho silou-mocou veda, čo aj skomolená. (Purkyněho jav.)

Berme to s úsmevom. Ako neveríme teológom preoblečeným za filozofov, neverme ani tým, čo si požičiavajú laboratórny plášť. Majme odvahu chápať tzv. zázraky katolíckych svätcov a dogmy cirkvi ako prekonané prejavy intelektu našich ešte nevzdelaných predkov, ako bežne chápeme grécke či slovanské bájoslovie. Len takto to sprostredkujme svojim deťom.

Keď Boh v Genesis opakovane prikazuje „Buďte plodní a rozmnožujte sa“, týka sa to ľudí a iných živých bytostí. Biblia nám vraví, že Boh sa zaujíma o celú prírodu. Keď zachránil Noema a jeho živočíšny sprievod, postavil dúhu na nebo na znak Božej zmluvy so všetkým živým stvorenstvom.

Svet tu nie je na prospech jednej rasy, jedného národa, jedného rodu či dokonca jedného druhu.

Deň siedmich miliárd je dňom, keď je na mieste úvaha o veľkosti svetovej populácie. Adresátmi sú tí, čo majú na starosti sociálnu zodpovednosť. Náboženskí vodcovia sa už v minulosti zaoberali problémom plánovania rodiny a sexuálnej výchovy, manželstvom a adopciou, prevenciou tehotenstiev mladistvých a dlhým zoznamom príbuzných otázok. Hoci ide o relevantné problémy, dôležité a zasluhujúce okamžitú pozornosť, len zriedkakedy sa spomenie skutočnosť, že svetová populácia ustavične hrozivo rastie.

V roku 1930 bolo na svete okolo 2 miliárd ľudí. V roku 1974 to už boli 4 miliardy a teraz je to 7 miliárd. Hoci sa v posledných rokoch rast populácie spomalil, v roku 2050 to môže byť 10 miliárd.

Rýchly rast populácie a vysoká úroveň spotreby povedú svet do ekonomického krachu. V mnohých spoločnostiach rastie rozstup medzi bohatstvom a chudobou. Pri diskusii o populačnom raste treba brať do úvahy existujúce nerovnosti vo svete a uznať vplyv modernej technológie a konzumizmu na kvalitu životného prostredia. A potom treba v určitej chvíli položiť otázku: „Je na svete veľa ľudí?“

Hoci nevieme, či svet unesie ľudskú populáciu desiatich alebo pätnástich miliárd ľudí, isté je, že zásoby mnohých prírodných zdrojov sú obmedzené. Treba pochopiť koncepciu „udržateľnej kapacity či spotreby“.

Ak sa raz začne svetová produkcia ropy znižovať a populácia bude ďalej rásť a industrializácia rozvojových krajín pokračovať, budú dôsledky katastrofálne. Keď sa orná pôda a čerstvá voda stanú vzácne, začnú štáty o ne bojovať a miestami z toho môžu byť vojny.

Podľa Guttmacherovho ústavu je na svete 38 % tehotenstiev nechcených. Tieto nechcené tehotenstvá vedú k nechceným deťom; v chudobných štátoch svete sú deti často opúšťané, vykorisťované a zneužívané. Takýchto detí sú na svete desiatky miliónov. Bez adekvátnej ochrany a starostlivosti sa mnohé stanú zločincami, mnohé sú vykorisťované v manufaktúrach a na farmách, iné sa stanú detskými prostitútkami alebo detskými vojakmi. Budú náboženskí vodcovia raz diskutovať o plánovaní rodiny a sociálnych službách?

Rast svetovej populácie je v mnohých štátoch zapríčinený čiastočne predĺžením priemerného ľudského života. To vedie k otázkam o budúcnosti rodiny, ekonomiky a životného prostredia. Niektorí Američania prekračujú teraz vek 60 rokov a chystajú sa na dôchodok a život v dostatku. Iní opustia svet pracujúcich a čaká ich život v biede a zabudnutí. Pýtajte sa: „Čo, ak niečo, dlhuje naša spoločnosť svojim starším spoluobčanom?“ Pri diskusiách o populačnom raste položte túto otázku!

Veľké náboženstvá nám pripomínajú, že svet neexistuje len pre náš druh. Kormorány a korytnačky majú v komunite živých svoje miesto. A čím viac žiadajú pre seba ľudia, tým viac živočíšnych druhov je ohrozených. Položte nábožensky otázku „Akú morálnu zodpovednosť majú ľudské bytosti pri ochrane biodiverzity?“

Tu je čas, keď náboženskí vodcovia všetkých tradičných vier musia odložiť bokom svoje rozdielnosti a zamyslieť sa nad populačným rastom. Rýchle a jednoduché odpovede minulosti nie sú adekvátne. Potrebujeme niečo nové.

Modlime sa, aby sme sa rozhodli správne.

*

Rev. Murphy je duchovný univerzalistickej unitárskej cirkvi vo Falmouthe v Massachusetts. Od organizácie Sierra Club dostal za vedenie svojej farnosti medailu Special Service Award. Vlani reprezentoval Sierra Club v Etiópii pri štúdiu plánovania rodiny a spravodlivej udržateľnosti prostredia.

Prameň: World Overpopulation Awareness, Being Religious and Concerned About Population: Are We Outgrowing Our Planet?, 29. októbra 2011

Nedávno som interviewoval Roberta Zaretského pre podcast Rationally speaking (www.rationallyspeakingpodcast.org). Zaretsky je spoluautor (s Johnom T. Scottom) knihy The Philosophers’ Quarrel: Rousseau, Hume, and the Limits of Human Understanding (Hádka filozofov: Rousseau, Hume a hranica ľudského intelektu), ktorá sa týka zásadného problému skeptického hnutia: úlohy a obmedzení ľudského rozumu.

Zaretského a Scottova kniha je fascinujúcim rozprávaním o zrážke medzi dvomi z najvplyvnejších filozofov osvietenstva, ku ktorej došlo v čase, keď celá Európa – vrátane politikov a monarchov – venovala veľkú pozornosť tomu, čo vravia a robia filozofi. Rousseaua verejne a ostro kritizoval uznávaný otec osvietenstva, Voltaire, a prenasledovali ho úrady vo Francúzsku (jeho adoptívnej vlasti) aj vo Švajčiarsku (jeho rodnej vlasti). V tejto súvislosti ponúkol David Hume filozofovi na úteku útočisko v Anglicku, ktorého monarchia s ním spolupracovala, len aby rozhnevala Francúzov.

Ale Rousseau bol paranoik a trpel na iracionálne výbuchy; skoro získal presvedčenie, ako sa neskôr ukázalo, ničím nepodložené, že Hume v tajnosti pripravoval proti nemu komplot. Keď Rousseau túto obžalobu uverejnil, vyviedlo to Huma z rovnováhy a cítil potrebu odpovedať mu. Všetci európski intelektuáli sa zúčastnili šarvátky na strane jedného alebo druhého filozofa, no oni spolu nekomunikovali do konca svojich životov.

Môj záujem sa týka intelektuálnych rozdielov a podobností medzi Humom a Rousseauom ohľadne skutočnej povahy a významu ľudského rozumu. Kým obaja filozofi boli považovaní za hlavných hráčov osvietenstva, Rousseau bol v podstate radikálnym kritikom tohto hnutia (preto Humov vitriol proti nemu), čo mu pomohlo zvestovať romantickú reakciu voči veku rozumu. Hume bol vo svojom odmietaní racionality menej radikálny a predsa bol jeho kriticizmus mocnejší a trvalejší ako kriticizmus jeho švajčiarskeho protivníka.

Ak všetko zjednodušíme, Rousseau mal problém s racionalitou ako hlásaním modernosti a stanoviskom filozofov, že rozum má držať na uzde emócie. V Zaretského a Scottovej knihe nachádzame listy Ženevčana, v ktorých tento opakovane Humovi a svojim priateľom píše vety, ktoré znejú postmodernisticky: že „pravda“ nie je niečo interpersonálne a podlieha empirickej previerke, ale niečo, čo človek „cíti“; ľudia to nemôžu spochybňovať. Každého moderného skeptika by tým zbavil rozumu. (Ponáhľam sa dodať, že jeho obsiahla kritika v O sociálnej zmluve, ako aj jeho spisy o výchove sú hodné námahy, ale našej témy sa týkajú len okrajovo.)

Aj Hume mal záujem o radikálne (na tú dobu) prehodnotenie emócií a príslušné zmenšenie významu rozumu. Jeden z jeho najchýrnejších výrokov znie, že „rozum je a má byť len sluhom emócií“. Tým mal na mysli, že rozum nám napovie, ako dosiahneme svoje ciele, ale sami volíme ten alebo onen cieľ, pretože máme „vášnivé chcenie“. (Prv než toto odmietnete, postojte a porozmýšľajte, prečo čítate tento časopis; odpoviete si, že máte záujem o kritické myslenie – pretože vášnivo milujete rozum a racionalitu. Pritom nie je celkom jasné, že takúto vášeň možno brániť z logických dôvodov a celkom iste nielen z týchto.)

Isté je, že jeden z najväčších prínosov Huma k filozofii vedy bol jeho slávny problém indukcie, vedúci predovšetkým k záveru, že veda ako taká nemá logický základ. Úvaha má asi takýto priebeh: vedecké uvažovanie je induktívne; to značí, že sa zakladá na generalizáciách empirických skúseností ako aj na predpoklade kontinuity prírody – názoru, že prírodné zákony sa nemenia. Ale ako odôvodniť samotnú indukciu? Zdá sa, že jediná obhájiteľná odpoveď je, „že v minulosti to tak zhruba fungovalo“. Aj táto odpoveď je však induktívna a tak sa nachádzame alebo pred nekonečným regresom alebo uprostred logického klamu – filozoficky hovoriac – nie sú to dobré stanoviská.

Dosiaľ nikto nenašiel primeranú odpoveď na Humov problém indukcie – a mnohí sa o to pokúšali, vrátane najchýrnejšieho Karla Poppera. No Hume by nám radil, aby sme nepodľahli panike. Pre pochopenie problému nám treba len čosi skromnosti či pokory, keď hovoríme o sile rozumu a emócií; nie je dôvod, aby sme opustili jedno alebo druhé. Všetky nástroje, ktoré máme, používame najlepším možným spôsobom, hoci niekedy ani netušíme, prečo sa zdá, že tak dobre fungujú. Je to veľmi pragmatický, no súčasne ponižujúci postoj pre filozofa, ktorý ako človek bol taký sympatický, že jeho francúzsky kolega ho nazýval „dobrým Dávidom“.

Takže kým Rousseau zrejme otvoril dvere určitému odmietaniu rozumu a staval na emóciách, ktoré dodnes moria náš postromantický a postmoderný svet, Hume nám jednoducho pripomenul, že emócie sú pre formovanie človeka rovnako dôležité ako rozum. A uznanie hraníc rozumu je nakoniec rozumná vec pre vedca aj filozofa.

Prameň: Massimo Pigliucci, Hume vs. Rousseau: The Limits of Human Reason (Hume versus Rousseau: Hranice ľudského rozumu), Skeptical Inquirer, 36/1, 20, 2012.

Preložil Rastislav Škoda

Ako dar pod vianočný stromček sú tu výsledky a ozývajú sa prvé komentáre.

V reči biskupov Českej biskupskej konferencie (ČBK) to znie propagandisticky vykrúcavo:

„Temer 14 % obyvateľov ČR sa aktívne prihlásilo k nejakej cirkvi. Naďalej asi tretina obyvateľov prehlásila, že nie je nijakého vyznania. Vyše 700 tisíc obyvateľov sa síce hlási k viere, ale nie k cirkvi. Ostatok, to je temer polovica obyvateľstva, sa k otázke viery vôbec nevyjadril. Ku katolíckej cirkvi sa prihlásilo 1,084.000 obyvateľov, čo je niečo málo viac ako 10 % obyvateľov … Keby bolo keby, zistili by sme, že k dramatickým zmenám religiozity pravdepodobne nedošlo … To súhlasí so skúsenosťou cirkvi, ktorá dlhodobo pozoruje stabilný záujem o návštevu nedeľných bohoslužieb aj počet krstov.“
(Česká biskupská konferencia).

Reč nestranných odborníkov je zreteľnejšia.

Podpredseda Českého štatistického úradu Stanislav Drápal je prekvapený, že až „4 774 323 Čechov sa odmietlo prihlásiť k akémukoľvek náboženstvu, čo je päťkrát viac ako pred 10 rokmi.“ Útočnejší Filip Tvrdý poznamenáva, že ak k nim pripočítame 3 612 804 obyvateľov, ktorí odpovedali, že sú bez náboženskej viery, dostaneme číslo 8,387 127, čo je masívnych temer 80 % a robí z ČR jednu z najateistickejších zemí na svete. „Súcitný“ perfekcionista Aleš Uhlíř nazval hlavný výsledok sčítania, úbytok počtu katolíkov z 2 748 918 na 1 155 037, t. j. o 1 593 881, pre katolíckych cirkevných predstavených nielen neočakávane nepríjemným prekvapením, ale priam ľadovou sprchou. Katolícky etik Marek Vácha sucho konštatuje: „O ponuky veľkých cirkví nemajú ľudia záujem.“

V politike sme na prikrášľujúce komentáre k prehratým voľbám navyknutí, počúvame ich často; v kostoloch budú pri desaťročných sčítaniach aj naďalej zriedkavé, ale pri postupnej sekularizácii spoločnosti ostanú monotónne. Raz sa však bude musieť povedať (aj u nás) „nedeľná nenavštevovanosť kostolov“ miesto „nedeľná navštevovanosť kostolov“ – v Česku už v roku 2004 chodilo do kostola v nedeľu len 405 446 občanov, teda už vtedy len asi 4 % populácie; súhlasím a budem rád, ak to ostane stabilné.

ČBK je verná svojmu štýlu a bohorovne domýšľavo vyhlasuje, že „k dramatickým zmenám religiozity pravdepodobne nedošlo“. Pritom katolícka cirkev stratila 60 % svojich ovečiek a straty zaznamenali aj ostatné kresťanské cirkvi, ktorých počet veriacich bol a je ostatne zanedbateľný. Malo by sa hovoriť o katastrofálnom zosune pôdy pod ich nohami.

Pred sčítaním som v jednom článku (Neslušná otázka) protestoval proti otázke po náboženstve a nazval som ju neslušnou otázkou; v denníku Pravda to upravili na „vtieravú“ otázku. Upozornil som na to, že vo vyspelých štátoch sa pri cenzoch nekladie. Som rád, že som zachytil zmýšľanie temer polovice českého národa a vidím tento trend aj na Slovensku, hoci zďaleka ešte nie taký výrazný.

Udalosť sa stala v Česku, ale má svoju aktualitu aj u nás. Preto považujem za vhodný komentár českého ateistu Filipa Tvrdého na blogspote Massive Error:

„Už sa teším na vytáčky ohľadne týchto trápnych výsledkov, ktoré nás čakajú zo strany vrcholných predstaviteľov cirkvi. Priam počujem dedinského strýka Dominika Duku (arcibiskup pražský a primas český, pozn. prekl.), ako spochybňuje platnosť výsledkov a dramaticky sa vciťuje do myslí temer piatich miliónov tých, ktorým kolónka „vyznanie“ nestála za vyplnenie. Stavím sa, že na vine zaručene nebudú sexuálne aféry kňazov, chamtivosť cirkvi pri diskusiách o reštitúciách alebo anachronická primitívnosť pri riešení problémov typu antikoncepcia, interrupcie alebo eutanázia. Nejaký vinník sa vždy nájde – tipoval by som na kapitalistický konzumérizmus a zabudnutie na duchovno. Nasledujúci diagram však celkom neoddiskutovateľne vyjadruje úpadok českého cirkevníctva, z ktorého sa nedokáže vyklamať ani profesionálny teológ.
(Pozri Filip Tvrdý – Blog o filozofii, vede a ateizme.)

Výsledok sčítania ľudu v Českej republike potvrdil celosvetový trend sekularizácie spoločnosti, t. j. rastu počtu ľudí, ktorí aktívne odmietajú náboženstvo ako faktor, určujúci ich morálne správanie a usporiadanie spoločnosti. 700 000 zdráhavých ešte zo zotrvačnosti pripustilo, že si myslia, že veria, ale nevyhovuje im žiadna cirkev. Státisícové až miliónové davy v košiari okolo papamobilu so starcom Jánom Pavlom II. alebo Benediktom XVI. nehovoria nič o náboženskom presvedčení účastníkov; sú cirkevnou a politickou vrchnosťou inscenované obdoby prvomájových osláv na Červenom námestí a inde. Nie vždy som na ne chodil nerád; mali určitú atmosféru a podobné manifestácie sa konávajú aj na Champs Elysées a Trafalgar Square. Kto by tam nechcel byť, najmä ak tam uvidí prvého kozmonauta Jurija Gagarina, kráľa popu Mika Jacksona alebo čo len šéfa najväčšej cirkvi na svete?

Skutočných katolíkov (kresťanov) ubúda na celom vyspelom svete a miestami je ich už len zanedbateľná menšina – v Ústeckom kraji v severnom Česku neuveriteľných 2,8 %. Pre ich krikľúnstvo sa im v celom štáte venuje absolútne nezaslúžená pozornosť. (Filip Tvrdý).

V Britských listoch pohotovo komentuje výsledok sčítania Aleš Uhlíř stručným rozborom príčin úpadku katolíckej cirkvi v Česku, ktorý však má platnosť aj u nás a v celom západnom svete. Článok Prepad rímskokatolíckej cirkvi stojí za prečítanie. Autor v ňom uzatvára:

„Ľudia budú čím ďalej tým viac odmietať inštitúciu, ktorá rezignovala na aktívny postoj k tomu, čo sa deje vo svete a svojimi špičkami posluhuje mocným tohto sveta. Ponúkať ľuďom akúsi vieru ako tovar, zabalený v peknej škatuľke, môže iba ak nejaká sekta; na rímskokatolícku cirkev by to malo byť viac.“

Komentár evanjelickej cirkvi, ktorá stratila vyše polovice veriacich a má ich 51 936, kým v roku 2001 ich bolo 117 212, je pochopiteľný: „Získané dáta sú absolútne neupotrebiteľné“. (www.evanjelik.sk)

Neuveriteľného klamstva z vynechania sa prenáhlene dopustila Wikipédia, ktorá už na stranu o Sčítaní ľudu v ČR 2011 pridala stať Predbežné výsledky, v ktorej píše:

„Podíl věřících u jednotlivých církví se zásadně nezměnil, přibyli pouze jediové.“

Ani slovo o prepade katolíckej cirkvi. Ani slovo o tom, že takmer polovica občanov odmietla odpovedať na otázku o viere. Som rád, že je to tak, ale mienkotvorné inštancie to nesmú zamlčovať. Už v minulosti som varoval pred náboženskou zaujatosťou mnohých statí vo Wikipédii v prospech katolíckej cirkvi, ale teraz to presahuje mieru. Takáto Wikipédia je prílohou Katolíckych novín. (Sčítání lidu, domů a bytů 2011 v České republice, Wikipédia, referencia č. 32, odkazujúca na Český štatistický úrad.)

Prečo váhajú masmédiá komentovať výsledok českého cenzu v kolónkach o náboženstve inakšie ako uvádzaním akéhosi hlúčika 15 000 šibnutých jediových rytierov?

Tlačová agentúra Reuters uverejnila k udalostiam v Assisi komentár Paula Mosesa, profesora novinárstva na brooklynskom kolégiu CUNY, autora knihy The Saint and the Sultan: the Crusades, Islam and Francis of Assisi’s Mission of Peace (Svätec a sultán: Križiacke výpravy, islam a mierové poslanie Františka z Assisi):

Pri zhoršovaní medzináboženského konfliktu v Egypte získava októbrové stretnutie náboženských reprezentantov v Assisi pri príležitosti Svetového dňa modlitby za mier na váhe.

Reprezentanti svetových náboženstiev dostali možnosť účinne demonštrovať svoj postoj k dileme, či môže byť viera silou pre mier alebo príčinou násilia. Naliehavosť tejto potreby viedla pápeža Benedikta XVI., aby organizoval toto podujatie, hoci sa vzpieral sviatku modlitby, keď ho inicioval Ján Pavol II.; stretol sa s húževnatým odporom konzervatívnych kardinálov. Slávnosti sa konali prvý deň v Assisi, živom ale zapadnutom mestečku v Umbrii, kde žije kult jeho miláčika, sv. Františka z Assisi a na druhý deň vo Vatikáne.

Treba poznamenať, že sv. František – svätec vtáčkov a veľký milovník prírody – bol hrdina z mäsa a krvi, ktorý riskoval aj život v snahe ukázať, že kresťania a moslimovia sa môžu rešpektovať, ba aj mať radi.

Od začiatku svojho pôsobenia túžil František po styku s moslimami. Raz cestoval do Maroka, ale musel sa vrátiť do Španielska. Po druhý raz ho na Stredozemnom mori prekvapila búrka. No v roku 1219, uprostred piatej križiackej výpravy, sa dostal do Egypta. Riskoval svoj život, plaviac sa po bojovom poli neďaleko mesta Damietta pri ústí Nílu. Podarilo sa mu tam stretnúť sa osobne s hlavným veliteľom nepriateľov, sultánom Malikom-al-Kamilom.

Tí dvaja sa zhodli. Na počudovanie, sultán dovolil Františkovi, aby sa v jeho tábore niekoľko dní modlil. Keď sa František vrátil do Talianska, revidoval regulu svojho rádu v tom zmysle, že povzbudzoval svojich spolubratov, aby žili s moslimami v priateľstve a bez polemík – to bol revolučný prístup k problematike dňa, keďže piata križiacka výprava sa ešte dobojovávala.

A keď sultán vojnu vyhral, prekvapil kresťanské vojská miernosťou, ktorú voči nim preukazoval. Viacerí vojenskí vodcovia križiakov boli presvedčení, že sultán al-Kamil je v tajnosti kresťan. Pravda však bola taká, že bol len dobrým moslimom. Jeho slušnosť voči Františkovi zodpovedala napríklad chvále zbožných kresťanských mníchov v koráne.

Sultan al-Kamil bol synovec veľkého moslimského bojovníka Saladína, priateľa egyptských kresťanov, ktorý ich sťažnosti riešil s veľkým porozumením. Keď vypukol spor, či sa má určitá lokalita v Káhire využiť pre postavenie mešity alebo kostola, preveril situáciu osobne a rozhodol v prospech kresťanov, hoci si tým mnohých moslimov pohneval. Ako František, aj on riskoval, aby svojim ľuďom ukazoval, čo je správne. To by však mali robiť aj dnešní tribúni, náboženskí aj sekulárni.

Tak ako František a sultán, aj dnešní duchovní vodcovia, zídení v Assisi, by sa mali vrátiť k tomu, čo je v ich tradíciách to najlepšie. V najnásilnejšej ére ľudstva si František uvedomil kresťanskú tradíciu nenásilia, miernosti a lásky aj k nepriateľovi. A sultán al-Kamil postihol islamskú tradíciu rešpektu pre kresťanskú svätosť napriek aktualite križiackeho ťaženia.

Duchovní vodcovia svetových náboženstiev by mali byť pripravení na riziko, že stratia popularitu časti svojich prívržencov, ak ukážu, že aj ich náboženstvo musí byť silou za mier a harmóniu, nie za násilie a rozbroj.

Prameň: St. Francis of Assisi – hero of interfaith peace during the Crusades, Reuters, 27. 10. 2011

27. októbra 2011 sa v Assisi zišlo okolo 300 reprezentantov svetových náboženstiev od anglikanizmu po zoroastrizmus plus malá skupina agnostikov pri podujatí, ktoré v roku 1986 založil pápež Ján Pavol II.

Opakovala sa pestrofarebnosť stretnutia pred 25 rokmi. Holohlaví budhistickí mnísi v šafranových rúchach sa miešali medzi sikhov s turbanmi a ortodoxných prelátov s bielymi závojmi. Wande Abimbola, vedec z Nigérie, ktorý zastupoval africké domorodé náboženstvá, vzýval yorubské božstvo Olokun a svoj spev sprevádzal rapkáčom.

Jedenásť reprezentantov malo krátke príhovory o mieri medzi národmi a náboženstvami. Rev. Dr. Olav Fykse Tveit, generálny sekretár Svetovej rady cirkví, upozornil na nebezpečenstvo nezamestnanosti medzi mladými ľuďmi na celom svete. Bartolomej I., hlava východných ortodoxných kresťanov, nariekal nad marginalizáciou kresťanov na Strednom východe. Arcibiskup Norvan Zakarian, prímas arménskej cirkvi vo Francúzsku, pripomenul „najväčší zo všetkých hriechov, genocídu“ – no nešpecifikoval, že má na mysli 1 milión Arménov, masakrovaných Turkami po 2. svetovej vojne.

Na rozdiel od roku 1986, tentoraz nebola na programe spoločná modlitba. Po vegetariánskom obede s menu podľa požiadaviek všetkých náboženstiev sa účastníci utiahli na dve hodiny do izieb v priľahlom hosťovskom dome, aby súkromne „rozjímali alebo sa modlili“. To preto, aby nevznikol dojem, že všetky náboženstvá sú identické.

Zmena bola výrazom Benediktovho osobného presvedčenia. Už ako prefekt Kongregácie pre náuku viery v roku 1986 kritizoval „multireligióznu modlitbu“, pretože z nej pramení mylná mienka, že rozličné náboženstvá učia tú istú pravdu, ale rozličnými jazykmi a symbolmi. Tentoraz dala vatikánska hierarchia voliteľnosťou modlitby jasne najavo, že synkretizmus alebo splývanie náboženstiev neprichádza do úvahy.

Na voliteľnú, opcionálnu povahu modlitby poukázala prítomnosť viacerých miernych neveriacich, medzi nimi bulharsko-francúzskej psychoanalytičky Julie Kristevy, ktorá zhromaždeným pripomenula, že chýrny výrok Jána Pavla „Be not afraid!“ (Nezľaknite sa ich!, Nebojte sa!) by mal platiť aj pre humanistov a feministky.

Jediná vec, ktorá sa oproti roku 1986 nezmenila, je kriticizmus voči tejto udalosti zo strany katolíckych ultra-tradicionalistov. Zosnulý arcibiskup Lefebvre, zakladateľ schizmatickej Spoločnosti sv. Pia X. (SSPX), udával prvé stretnutie v Assisi ako jeden z najdôležitejších faktorov pre svoj rozchod s Rímom v roku 1988. Kým niektorí jeho nasledovníci uvažujú o ponuke Vatikánu ukončiť schizmu, ktorá trvá už vyše 20 rokov, vedúci predstavitelia SSXP nazvali aj tohoročné stretnutie v Assisi „hrozným rúhaním sa“ a celosvetovým škandálom; vyzvali svojich prívržencov, aby Bohu obetovali „modlitby za nápravu“.

Prameň: Francis X. Rocca, At Assisi Interfaith Summit 2011, Prayer Is Optional, Huff Post Religion

Prezident Nemeckého humanistického zväzu pozdravil uznanie pápeža Benedikta XVI., že náboženské idey majú konfliktný potenciál, ale odsúdil jeho sfalšovanie holokaustu za dôsledok ateistického svetonázoru ako „perfídny akt“.

V októbri t. r. sa konal v Assisi Medzinárodný deň modlitby za mier. Pápež na ňom pred zástupcami všetkých svetových náboženstiev pripustil, že aj náboženské idey majú v sebe konfliktný potenciál, poskytujúc motívy a ospravedlnenie pre násilie. Povedal, že to musí veriacich veľmi znepokojovať a vyzval ich, aby sa stali „pútnikmi pravdy a mieru“.

Jeho prejav komentoval Frieder Otto Wolf slovami:

„Benedikt XVI. urobil potrebný prvý krok, ale mal ísť ďalej. Ak sa má vážne uvažovať o príčinách konfliktov a násilia na svete, je bezpodmienečne potrebné uznať konfliktný potenciál slepej viery v nadprirodzeno a posvätné spisy. Konečne aj pápež odsudzuje časté pokusy veriacich paušálne zbaviť náboženské ideály a presvedčenia zodpovednosti za vznik násilia. Jeho apel na veriacich zasadzovať sa za mier je chválitebný.“

Pápež sa však vo svojej reči vrátil k dávno bežnej polemike proti svetonázoru nenáboženských a sekulárnych spoločností tvrdením, že odmietanie viery v nadprirodzeno ľudské bytosti znevažuje. Povedal, že existencia nemeckých koncentračných táborov bola dôsledkom takého nepoznania Boha. A pokračoval, že odmietanie Boha korumpuje človeka, zbavuje ho mravných hodnôt a vedie k ospravedlneniu bezbrehého násilia.

K tomu Wolf:

„Takáto difamácia sekulárnej spoločnosti a ľudí bez náboženstva je absurdná polemika: uráža milióny občanov bez konfesionálnej príslušnosti, ktorí sa riadia pozitívnymi etickými zásadami a angažujú za existujúce spoločenské usporiadanie bez toho, žeby k tomu priberali náboženstvo, a to nielen v Nemecku. Vydávať holokaust za ateistický fenomén je ‚perfídny akt cirkevného kniežaťa, ktorý znehodnocuje jeho predošlé vety‘. Vzhľadom na antisemitizmus, udomácnený v Európe počas storočí práve postojom kresťanstva k Židom, nemá také prekrucovanie histórie nijaký vedecký podklad.“

„Opakovaný pokus pápeža démonizovať ateistov a nenáboženské spoločnosti sa dá chápať aj ako výraz strachu pred po celom svete postupujúcou sekularizáciou, ktorá je výsledkom výdobytkov vedy a šírenia poznatkov. Strach však nezbavuje pána Ratzingera osobnej povinnosti byť intelektuálne aj prakticky čestným.“

Wolf mu pripomína, že najmierumilovnejšie a najpokojnejšie demokratické štáty boli súčasne aj najsekulárnejšie. Nemá zabúdať, že od začiatku nacistickej diktatúry boli medzi prvými zakázané a prenasledované organizácie ateistov a iných voľnomyšlienkarov. Benediktove tézy teda neobstoja.

Benedikt XVI. vyzval veriacich, aby rozlišovali medzi sympatickými „Boha hľadajúcimi“ agnostikmi a „militantnými ateistami s ich falošnou istotou, že nieto Boha“. Tento pokus vraziť klin medzi príbuzné skupiny sekularistov, len aby sa posilnilo slabnúce postavenie katolíckej teológie a cirkvi, nazval Wolf z hľadiska humanistickej perspektívy nelegitímnym podujatím.

Wolfov komentár vyznieva ako výzva ateistov, agnostikov a veriacich, aby nedbali na pápežove znevažujúce a nemiestne tézy, ale ešte viac hľadali priamy dialóg medzi sebou. Len tak spoznajú pri osobnom stretnutí svoje skutočne existujúce názory, skúsenosti a perspektívy a budú môcť preklenúť nepodložené predsudky.

„Kto sa naozaj snaží stať sa pútnikom pravdy a mieru, môže z bezprostrednej výmeny názorov len získať, aj keď sú to vážne sa pýtajúci ateisti a sekulárne zameraní ľudia,“ končí Wolf.

Prameň: F. O. Wolf, Diffamierung säkularer Gesellschaften ist absurde Polemik, Pressemitteilungen des HVD

I.

Pri vyslovení pojmu „preľudnenie“ sa konzumentovi aktuálnych masmédií vybavia bežné ilustrácie početných svetových veľkomiest s ich slumami (1,3-miliónové Soveto v 3-miliónovom Johannesburgu v Južnej Afrike, predmestia konglomerácie hlavného mesta Mexika s 25 – 28 miliónmi obyvateľov na ploche 1 500 km², ale aj iných svetových veľkomiest najmä v Indii), utečeneckých táborov (400-tisícový Dadaab v Keni) či aj rómskych osád na Slovensku a inde; napriek snahám miestnych úradov sa situácia všade zhoršuje a čísla rastú.

Preľudnenie je však viac. Každodenné spravodajstvo nás zavaľuje záľahou článkov, kníh, prednášok, blogov aj filmov o nebezpečenstvách hroziacich skôr alebo neskôr planéte Zem a jej obyvateľom; údajmi o obmedzenosti potravy a energetických zdrojov pre stále rastúci počet obyvateľov našej planéty, ktorá sa miestami stáva neobývateľnou (Maledivy počítajú so skorým zatopením a pripravujú sťahovanie obyvateľstva). Len kto hľadá v internete, nájde aj články o tzv. depopulácii, resp. jej nahnevané odsúdenie.

Popri tom sa ozývajú hlasy, ktoré upozorňujú na úbytok obyvateľstva vo vyspelých krajinách typu Nemecko, kde hrozí v blízkej budúcnosti jednak nedostatok kvalifikovaných robotníkov pre vysoko špecializovanú priemyslovú výrobu, jednak nedostatok platcov do zdravotného a penzijného poistenia v dôsledku starnutia populácie. Takmer všetky články volajú po opatreniach na zvýšenie pôrodnosti. Ak Amerika riešila tento problém v minulosti legálnou aj ilegálnou imigráciou, v súčasnosti rieši ekonomickú krízu masívnym odsunom ilegálnych imigrantov: v roku 2010 ich bolo odsunutých 400 000 a v roku 2011 už v októbri 396 906; za Obamovho krátkeho prezidentstva 1 milión.

Sú články o preľudnení, ale zväčša zľahčujú až popierajú jeho nebezpečenstvo, a niektoré sa z obáv a varovaní priamo vysmievajú. Dá sa povedať, že akadémia, resp. oficiálna veda, ak nepopierali, tak aspoň neberú problém riešenia preľudnenia na vedomie. V aktuálnych masmédiách chýbajú o tom seriózne články, resp. existujú trháky plné nezmyslov; uznávam, že mnohé si nezaslúžia komentár.

Pre serióznu tlač neprestáva problém riešenia preľudnenia byť tabu.

Od marca 2011 by sa situácia mohla podstatne zmeniť. Sir David Attenborough predniesol v Royal Society for Arts (Kráľovskej spoločnosti pre umenia) prednášku o preľudnení a nevyhnutnosti znížiť súčasný stav svetovej populácie, napr. v prípade Anglicka zo 60 na 20 miliónov. Aj on pociťoval v minulosti tabu okolo tohto problému, ale teraz vyzýva k jeho zrušeniu a otvorenej diskusii. Podľa názoru sira Davida Attenborougha niet na našej planéte väčšieho problému, ktorý by sa nedal ľahšie riešiť, keby bolo menej ľudí a niet takého problému, ktorý by nebol ťažší – a nakoniec neriešiteľný – keby ľudí bolo ešte viac. A predsa hovoriť o tomto probléme sa zdá byť/je tabu.

*

Originál Attenboroughovej prednášky je na stránke www.thersa.org.

Preklad do slovenčiny bol uverejnený 7. augusta 2011 ako článok Ľudia a planéta – za udržateľnú budúcnosť v Zošitoch humanistov č. 89. 26. októbra 2011 som ho ponúkol na uverejnenie Literárnemu týždenníku; musím s poľutovaním konštatovať, že dosiaľ sa nič nestalo.

O tom, ako došlo k dnešnému preľudneniu našej planéty siedmimi miliardami obyvateľov, napísala pekný článok Stephanie Pappasová: Countdown to 7 billion people on Earth, CBS News, 14. októbra 2011. Preklad do slovenčiny bol uverejnený 19. októbra 2011 pod názvom Ako rástla svetová populácia v Zošitoch humanistov č. 90.

*

Čo povedať k problému preľudnenia?

Hlavným dôvodom pre zníženie počtu obyvateľov zeme je nezmyselnosť terajšieho počtu sedem miliárd ľudí, resp. celého toho pre nás, zemepisne kresťanov, biblického, údajne božského príkazu „Ploďte a množte sa a naplňte zem! Podmaňte si ju a panujte nad rybami mora, nad vtáctvom neba a nad všetkou zverou, čo sa hýbe na zemi.“ (Gen. 1, 28). Malo by sa zdať, že nikto nepovažuje tieto slová za vyslovené, no opak je pravda. Práve v technologicky najvyspelejšej krajine sveta, v USA, až donedávna bralo najvyššie percento ľudí na svete texty Biblie doslovne a tzv. evanjelikáli podľa nich aj konali; dnes našťastie menia témy svojho záujmu.

Neobžalúvam zo zlej rady Bibliu, pretože jej pisatelia si iste nevedeli ani predstaviť, čo je to preľudnenie, vymieranie druhov a atómová elektráreň. Predstavitelia veľkých cirkví však nie sú v tomto ohľade bez viny a napríklad katolícka doktrína antikoncepcie je pri tomto probléme veľmi dôležitý faktor. Vyhovuje im, ak stúpa počet veriacich jednotlivých denominácií, aj ak sa to deje v nevyvinutých chudobných štátoch; volajú po evanjelizácii kontinentov, čo im Mahátma Gándhí veľmi vytýkal. Až donedávna nikdy nemali dosť vojakov pre kanóny generáli a na treťom mieste menujem tých, čo mali byť na prvom: továrnici a obchodníci. Vyšší počet záujemcov o prácu udržuje nižšie mzdy a vyšší počet zákazníkov zvyšuje odbyt vyrobeného tovaru. Volá sa to rast, niekedy udržateľný rast. Nie žeby to všetci traja záujemcovia o trvalý rast populácie robili so zlým úmyslom. Ako dobrovoľní ignoranti si ani neuvedomujú, že toto je ich charakteristická vlastnosť a vyplýva z ich podstaty.

Na druhej strane je celý živý svet od svojho počiatku ovládaný „egoistickými génmi“, medzi ktorými jeden z najmocnejších bol a je pud rozmnožovania. Veriaci ho považujú za boží príkaz a okolo sexu vytvorili rad dogmatických predstáv, ktoré pri strete s modernou biológiou neobstoja. Aj neveriaci však skladajú zbrane pred kedysi najsilnejším pudom v celej živočíšnej ríši a ťažko ich presvedčiť o potrebe jeho dôkladnej previerky v novej situácii. Pudová energia sexuálnej túžby u človeka stratila svoj pôvodný cieľ rozmnožovania už u ľudských predkov, niektorých primátov, a v prvom rade je zameraná na dosiahnutie slasti (libido).

Dva obrazy tenkého zemského povrchu, na ktorom sa odohráva život, mi v tejto súvislosti prichádzajú na myseľ:

Dnešný svet, rozvíjajúci sa v poslednom storočí, ktoré je nepatrným zlomkom celého trvania sveta: zabetónovanie miest a dedín, ubúdanie lesov a oráčin, nebotyčné mrakodrapy, vyrabované náleziská nerastov a surovín, skládky odpadu a ľudskej chudoby v rastúcich slumoch; miestami ostrovy rozprávkovej nádhery a technologického pokroku, ako aj Alibabove jaskyne úžasného nahromadeného bohatstva.

Svet dinosaurov, existujúci tu v rokoch 235 až 65 miliónov pred naším letopočtom (od stredného triasu po hranicu medzi kriedou a triasom), teda počas neuveriteľných 170 miliónov rokov: pokrytý rastlinstvom, slúžiacim za potravu obrovským zverom, z ktorých každý potreboval denne za potravu stá kilogramov zelene; postupne sa niektoré stali mäsožravcami.

Obnova zeleného povrchu a potreba potravy pre existujúce živočíchy boli v rovnováhe, a to počas tej nepredstaviteľne dlhej doby 170 miliónov rokov. Päťtonový dinosaurus spotreboval denne 200 kg rastlinnej potravy. Čo je proti tomu sto až dvesto tisíc rokov existencie dnešného človeka vrátane jeho bezprostredných predkov, resp. čo aj 7 miliónov rokov pre ľudský druh?

Na otázku, či považujem za možné, že dnešné ľudstvo bude existovať ešte raz stotisíc rokov, odpovedám bez dlhého rozmýšľania, že nie a nevidím v tom pesimizmus. V dôsledku trvalej žeravosti zemského jadra (sopečné výbuchy) a občasných udalostí vo vesmíre (dopad asteroidu na Zem) nie sú vylúčené veľké prírodné katastrofy – vážne s nimi však nepočítam, lebo sa už opakovane vyskytli a Zem sa s nimi vždy porátala. Za oveľa väčšiu hrozbu pre obývateľný zemský povrch – ku ktorému samozrejme počítam aj atmosféru zeme, v ktorej čiastočne žijú vtáky, verné odkazu svojich predkov dinosaurov, – považujem činnosť človeka: Nachádza a pestuje tu svoju obživu a zdroje pre svoje technológie; hromadí tu stopy a toxické ostatky všetkých svojich škodlivých činností, ktoré skôr či neskôr zničia zemskú kôru. Seriózni ekonómovia aj ochrancovia prostredia poskytujú v tomto ohľade dostatok presvedčivého materiálu.

Exponenciálny vývoj diania na Zemi v posledných storočiach a najmä desaťročiach bude iste pokračovať, ale nie dlho, pričom pojem dlho je relatívny. Sto rokov ľudstva je dlhá doba (dve svetové vojny, atómová bomba, digitalizovaný počítač a telekomunikácie v našom 20. storočí, no predovšetkým rast populácie z 1,625 miliardy v roku 1900 na 6,095 miliardy v roku 2000 a 6,890 miliardy v roku 2010), no bude asi čoskoro bežná pre život ľudského jednotlivca. Čo dokáže mierny Nietzscheho nadčlovek, resp. výbojný americký superman? Spamätá sa človek a zastane so svojou zhubnou činnosťou? Prestane sa rozmnožovať a nastúpi cestu depopulácie?

Už dnešných 7 miliárd ľudí považujem za preľudnenie a za hlavnú príčinu súčasných a budúcich ťažkostí, brániacich dobrému životu všetkých ľudí na našej planéte. Optimistické prognózy hovoria o 10 miliardách v roku 2050, čo je pred sklonkom pracovného života dnešnej mládeže a krátko po jeho začiatku dnešných bábätiek. Uvažuje sa aj o 15 miliardách v roku 2100, čo je o 10 rokov menej ako predpokladateľný dosiahnuteľný vek týchto bábätiek (v priaznivom prostredí priemerný vek sto rokov).

O dnešnom stave vyživovacej situácie vo svete sú v roku 2011 k dispozícii tieto čísla:
– 923 000 000 ľudí nemá dostatok potravy a čistej pitnej vody,
– denne umiera následkom hladu a jeho dôsledkov 24 000 ľudí, z toho 18 000 detí mladších ako 5 rokov,
– ročne sa narodí o 80 miliónov ľudí viac ako zomrie.

Teoreticky by sa dalo vyrobiť a dať k dispozícii dosť potravy pre túto miliardu hladných a nových ľudí, ale existujúce spoločenské pomery (technologická zaostalosť, politické pomery, vojny) v postihnutých oblastiach to nedovoľujú.

Na tomto mieste je potrebné upozorniť na jednu skutočnosť, na ktorú sa pri hovoroch o preľudnení často zabúda, resp. sa zamlčuje: Energetická spotreba niekoľkých tzv. bohatých ľudí je pre zdroje planéty nebezpečnejšia ako bieda miliónov chudákov v rozvojovom svete. Niektorí autori hovoria v tejto súvislosti o nenažranosti bohatých, ale to tu nehrá rolu. Fakt je, že ekologická stopa v Spojených arabských emirátoch je 10,68 gha, v USA 8,00 gha, na Slovensku 4,06, kým v Afganistane len 0,62 a v Portoriku dokonca 0,04 gha.

[Ekologická stopa je odhadovaná celková plocha biologicky produktívnej pôdy a vody – v geologických hektároch, gha – potrebná na udržiavanie určitého hospodárstva alebo určitej populácie, od jednotlivcov až po celé mesto či štát, na určitej životnej úrovni.]

*

Vráťme sa ešte k nezmyselnosti počtu obyvateľov Zeme, projektovanému na prichádzajúce desaťročia a jeho podkladu, prirodzenému behu udalostí. Sir Attenborough uviedol príklad kolísania počtu slonov na afrických savanách:

„Videl som, ako zvyšujúce sa počty slonov vedia spustošiť svoje životné prostredie, kým jeden rok, keď neprídu na nadmerne spasenú krajinu dažde, po stovkách hynú!“

Dal by sa tu uviesť aj príklad mikroorganizmov, ktoré sa v uzatvorenej nádobe so živinami rozmnožujú obrovskou rýchlosťou, ale živiny sa postupne vyčerpajú a produkty metabolizmu pôsobia na rast mikróbov inhibične, takže rast sa úplne zastaví a všetky mikróby zahynú. Rovnako ako živiny pôsobia aj iné faktory životného prostredia a zákonitosť platí pre všetky druhy života.

Nemala by platiť pre rozumom obdareného predvídajúceho človeka. Príroda obdarila mnohé druhy živočíchov ochrannými mechanizmami proti nadchádzajúcim obdobiam napríklad zimného strádania a neraz aj proti nadmernému premnoženiu; termitie hniezda nerastú do neba. Ak podlieha človek prírodným zákonom, prečo by sa nemohol správať ako termity a prestal sa rozmnožovať, miesto aby sa správal ako samovražedné mikróby v krivuli?

Veľa nového sa vie o vzťahu medzi ľudskými emóciami, racionalitou a príslušnou biológiou. Génovú mapa každej emócie sprevádzajú mapy iných emócií, medzi nimi aj úplne opačnej, napr. strachu a odvahy; prečo nie aj rozmnožovania a zodpovednosti? Demografické štatistiky najmä posledného desaťročia presvedčivo ukazujú, že ľudstvo mimovoľne cíti možnosť, potrebu a osožnosť spomalenia rastu až depopulácie. O tom si pohovoríme v druhom odseku.