Dvojitý pápež Ján XXIII.

Thursday, 14 November 2002 | Zošity humanistov č. 34

Emanuel Eckardt

Aj to je katolícka história

Jeden bol najdôležitejší pápež 20. storočia - pred 40 rokmi otvoril Druhý vatikánsky koncil. Druhý bol dobrodružný rytier šťastia, a bol vymazaný z dejín cirkvi. Aj to je katolícka história.

Prišiel muž, bohom poslaný, a jeho meno bolo Ján. Pre Ježiša bol Ján, Krstiteľ, najväčší na svete. A Ján bol aj učeník, ktorý mul bol medzi jeho učeníkmi najmilší, neskorší evanjelista, ten s orlom. Tak sa stalo, že 305 pápežov a protipápežov si nedalo nijaké meno častejšie ako Ján. Prvý Ján, pápež od r. 523 do 526, bol vyhlásený za svätého. Po siedmom prišiel Ján, ktorý nebol ozajstný pápež. Nepočíta sa, rovnako ako ani Jana či Johanna, pápežka, ktorá porodila pri nasadaní na koňa a bola zato ukameňovaná. Stredoveká legenda vie viacero verzií tejto udalosti. Ani jedna nemusí súhlasiť, ani jedna nevyhovuje obrazu o svätom otcovi. Aby sa niečo podobné neopakovalo, musí si od trinásteho storočia každý pápež nechať siahnuť na prirodzenie.

Oddávna je pápežská hodnosť spojená s vysokým rizikom z povolania. Ôsmeho Jána pravdepodobne otrávili príbuzní a pretože jed nepôsobil dosť rýchlo, dobili ho kladivom. Deviaty nebol nejako nápadný. Desiaty sa stal pápežom len preto, lebo miloval ženu jedného vplyvného senátora. Pravdepodobne bol tiež otrávený. Jedenásty mal len 20 rokov a bol mamičkin maznáčik, dvanásty už ako 18-ročný premenil Lateránsky palác na hárem. Keď raz ležal v posteli s jednou vydatou paňou, ranila ho mŕtvica. Možno to však bola aj rana jej manžela.

Trinásty Ján umrel zrejme prirodzenou smrťou, no štrnásty bol uväznený v Anjelskom hrade a tam umrel od hladu alebo bol otrávený. Pätnásty popudil proti sebe Rimanov bezhraničnou chamtivosťou, šestnásty bol v r. 997-998 protipápež; na úteku pred vojskami Ottu III. upadol do zajatia; odrezali mu nos, jazyk a uši a vypichli mu oči. Sediac spätne na somárovi musel jazdiť po Ríme. Život však skončil v kláštore. Sedemnásty umrel po šiestich mesiacoch panovania, osemnásty ako mních. A potom to bolo s počítaním čudesné. Po devätnástom nasledoval dvadsiaty prvý - dvadsiaty bol jednoducho vynechaný. Zato mal všade obľúbený Ján XXIII., ktorý bol za pápeža zvolený r. 1958, dvojníka.

Nemajú toho veľa spoločného. Obidvaja zvolali ekumenický koncil, ktorý mal byť najväčším zhromaždením kresťanstva za ich čias. Obidvaja boli malí a tuční. Rozdiely však prevažujú a len jeden z nich zaváži.

Angelo Guiseppe Roncalli, ktorý sa stal pápežom vo veku 77 rokov, bol dobrý pápež, najvýznamnejší dvadsiateho storočia. Za druhej svetovej vojny zachránil ako nuncius v Istanbule stotisíce Grékov pred smrťou hladom, keď sprostredkoval dodávky amerického obilia do oblastí obsadených nemeckými a talianskymi vojskami. Pravdepodobne zachránil aj tisíce Židov, keď im nechal vystavovať krstné listy, na základe ktorých mohli vycestovať z Maďarska. A keď v októbri 1962 bol svet v čase kubánskej krízy na okraji atómovej vojny, sprostredkoval (vraj) medzi americkým prezidentom J.F. Kennedym a sovietskym vládcom Chruščovom.

Ján XXIII. vyškrtol vo veľkopiatkovej modlitbe slovo “perfídny” (vierolomný) v súvislosti so Židmi (pro perfidis Judaeis), a pustil fúkať čerstvý vietor na zaprášené štruktúry katolíckej cirkvi. Zvolaním Druhého vatikánskeho koncilu - začal sa 11. októbra 1962 - inscenoval najväčšiu udalosť v dejinách kresťanstva, lebo po prvý raz pozval do Vatikánu aj zástupcov 18 nekatolíckych cirkví. Jeho encyklika Pacem in terris je prvé posolstvo pápeža nielen kresťanom, ale “všetkým ľuďom dobrej vôle”.

Keď 3. júna 1963 umiera, žialia na Peterskom námestí v Ríme stotisíce veriacich. S ním sa v cirkvi skončil stredovek, rezumoval tübingenský teológ Hans Küng. “Tento pápež je svätec”, mienil dokonca Chruščov a spisovateľka M.L. Kaschnitzová napísala: “Tento pápež bol preoblečený človek.” Ale to bol aj jeho dvojník.

Lebo chlapík, ktorý sa dávno pred Roncallim nazýval Jánom XXIII., nebol hlas volajúceho na púšti, ale spustlík medzi chamtivcami. Jeho svetské meno bolo Baldassare Cossa. Narodil sa r. 1365 v Neapoli v rodine nižšej šľachty, ktorá mala medzi svojimi členmi nejedného námorného lupiča, čo bolo vtedy celkom ctihodné zamestnanie. Študoval kanonické právo v Bologni, vstúpil do pápežských služieb a r. 1402 bol vymenovaný za kardinála; ostal v Bologni, kde ho občania pre jeho ziskuchtivosť veľmi rýchlo znenávideli.

Bol to čas veľkej západnej schizmy. Od r. 1378 si robili nárok na Petrov stolec dvaja pápeži: jeden v Ríme, druhý v Avignone. Každý mal na svojej strane pol Európy. Len Svätá rímska ríša nemeckého národa bola neutrálna. Aby sa spor konečne urovnal, bol zvolaný koncil do Pisy. Pretože sa tam neukázal ani jeden z pápežov, prišli tam kardináli na originálnu myšlienku: zvolili nového, a oboch ostatných, Benedikta XIII. a Gregora XII. zosadili - čo oni ostatne dlho nebrali na vedomie.

Takže teraz sú traja pápeži. Ten nový sa volá Alexander V. a, ako hovoria zlé jazyky a povesť nechce utíchnuť, po krátkom čase ho zlý Baldassare otrávi. Konkláve sa zíde v citadele v Bologni (o tom však neexistujú nijaké písomné pamiatky) a zvolí za pápeža Baldassara, ktorý si dá meno Ján XXIII. a vstúpi do svetla cirkevných dejín. Ľud ho nazýva po mene jedného neobyčajne obávaného kondotiera a veliteľa žoldnierov “papa Boldrino”.

Tento Ján je v podstate Don Giovanni a lásku k blížnemu chápe celkom pragmaticky. Ak miluje jednu ženu, čoskoro bude ľúbiť bližšiu či najbližšiu a tak to ide ďalej. Nový pápež nočných košieľ však premaškrtí aj jeden cirkevný poklad za druhým. Aj seriózne pramene pripúšťajú, že to páchal s prinajmenej 200 ženami. Menej seriózne, ako napríklad obžalobný spis, vedúci neskoršie k jeho zosadeniu, tvrdia, že len v Bologni zneuctil 300 mníšok, že zviedol manželku svojho brata, že si držal sestru neapolského kardinála ako konkubínu, že sa často dopúšťal “sodomie” (ako vtedy volali homosexualitu), ba aj “tichého hriechu” (onanie). A okrem toho mal tento notorický vrah pápežov zabiť nielen svojho predchodcu, ale už aj jeho predchodcu, Inocenca VII.

Sveták na svätej stolici to nevydrží v Ríme, schátranom meste s asi 20 000 obyvateľmi, čo nie je ani štvrtina dnešnej Nitry. Roku 1413 uteká pred neapolskými vojskami a prenáša pápežské sídlo do bohatej, prekrásnej Florencie. Tu ho však dlho netrpia. Aj z Bologne ho občania ženú, lebo nezabudli na jeho krutovládu, keď bol ešte len pápežským legátom. Všetci pápeži sú teraz na úteku: Gregor našiel azyl v Rimini, Benedikt pri španielskych hraniciach v Perpignane. Ján zahrá v núdzi nemeckú kartu a volá na pomoc nemeckého kráľa Zikmunda.

Ten zvetrí šancu posilniť svoje postavenie spolkom s pápežom, lebo aj v Svätej rímskej ríši stoja proti sebe dvaja, od roku 1410 dokonca traja znepriatelení králi. Kráľ Zikmund z rodu Luxemburgov je mocnej postavy, hovorí päť rečí, rád a veľa cestuje s diplomatickým poslaním a stále má finančné ťažkosti. S pápežom sa stretá v meste Lodi v Lombardsku a prehovorí ho, aby zvolal koncil na pôde Svätej rímskej ríše, do Kostnice na Bodamskom jazere. Vzbudzuje v ňom nádej, že bude potvrdený ako jediný pápež - tým skôr, že jeho rivali boli už v Pise zosadení.

Kostnický koncil mal byť najväčšou cirkevnou udalosťou stredoveku; mala to byť vojenská prehliadka viery, a to za spolupôsobenia veriacich laikov, právnikov, učencov a univerzít; mala to byť vyššia inštancia, ktorá by aj pápežovi vymedzila jeho hranice. Pápež prichádza s obrovským sprievodom, na prvom mieste sú ním vymenovaní kardináli a preláti, majú niekoľko sto tajomníkov, dvorských úradníkov a sluhov. No nečaká ho nič dobrého. Je poverčivý. A v zasnežených horách Arlbergu sa jeho koč na zlej ceste prevrátil, takže z neho vypadol - považoval to za zlé znamenie.

“Tak vyzerá klepec, do ktorého sa chytajú líšky”, povedal vraj pri prvom pohľade na veže kostnických kostolov. Pod zlatým baldachýnom vtiahol do dómu a otvoril koncil slovami proroka Zachariáša: “Každý nech druhému povie pravdu a spravodlivo súdi; budujte mier vo svojom dome.” Kráľ Kráľ Zigmund nesie ríšsku korunu v rukách a má rúcho obyčajného diakona, v ktorom mu prislúcha pápežovi miništrovať.

Slávnostná nedeľná omša je posledný veľký výstup pápeža. Koncil sa veľmi rýchlo osamostatnil. Tón budú udávať teológovia ako vplyvný Pierre d’Ailly, biskup z Cambrai (pápež ho vymenoval za kardinála) a kancelár parížskej univerzity, ako aj jeho žiak a nástupca Jean de Gerson. Čochvíľa majú pápež aj kráľ prinajmenšom teologicky bezvýznamné postavenie štatistov.

Koncil trval skoro štyri roky, od novembra 1414 do apríla 1418; bolo to zhromaždenie národov, spestrené turnajmi a banketmi. Pápežov štát sídlil v paláci kostnického biskupa. Úradníci, tajomníci a pisári rutinne vybavovali byrokraciu prebiend, obročí a príslušných zmlúv. Čachrovanie s postami a podplácanie fungovalo ako na masti. Bolo tu asi 30 väčších bánk, aby umožnili obchody s pôžičkami a poukazmi na prevody; mestá a krajiny sa dávali ako zálohy. V pápežovej skupine prišiel dokonca aj mladý Cosimo Medici, zástupca silnejúceho bankového domu vo Florencii.

Zhromaždenie toľkých zástupcov záujmov cirkvi a šľachty je vždy trhom márnomyseľnosti. Cirkevní hodnostári sa hrdo prechádzali po meste v plášťoch z kožušiniek sibírskych veveričiek, čo bolo odznakom ich hodnosti ako cortigiani, príslušníci pápežského dvora. Z toho vznikol pojem a názov kurtizány.
Samozrejme sú tu “otvorené ženy”, bývajúce v bordeloch, v “sladkých kútoch” Kostnice, ako aj “tajné ženy”, “krasavičky”, ktoré sú pánom k službám. Jeden rytiersky kronikár podáva správu, že v meste zistil asi 700 otvorených žien a odhaduje na rovnako vysoký aj počet tajných. Básnik Oswald von Volkenstein rýmuje:

“Keď na Bodamské jazero myslím, hneď bolesť v miešku cítim.”

Koncil sa však zišiel predovšetkým preto, aby dal do poriadku vnútorný život cirkvi a zaujal zásadné stanovisko voči kacírstvu, ktoré sa šírilo Európou od tých čias, čo duše ľudí začalo blázniť učenie akéhosi Johna Wiclifa z Anglicka.

Po celej ríši sa šíria hanopisy proti cirkevným kniežatám. Zneucťujú sa ako pokrytci, teplí bratia a druhovia satana. Kazatelia bičujú módne výstrelky ako dvojrohý klobúk dám a tesne priliehajúce pančuchové nohavice pánov, ktorých ušľachtilé časti tela “kapsy ohanbia” skôr prezentujú ako zakrývajú. Horlia proti obchodu s ostatkami (relikviami), ktorý ponúka za “nekresťanské” obnosy vo fľaštičkách mlieko matky božej, vo viazaničkách slamu z betlehemskej maštale a v škatuľkách kosti mladých mučeníkov - všetko s osvedčením pravosti.

Osobitne nebezpeční sú kacíri, ktorí sa vyslovujú proti križiackym výpravám, lebo takto sú proti veľmi výnosnému prameňu pápežových príjmov. Medzi nich patrí na prvom mieste magister-majster Jan Hus z Prahy, ktorý s neochvejnou zatvrdilosťou útočí na autoritu cirkvi a polemizuje proti chamtivosti duchovenstva, proti dani za sviatosti a poplatkom za zvonenie, proti leasingu cirkevných úradov a proti marketingu milostí. Tvrdí, že nie pápež je hlavou cirkvi, ale Kristus; že nie pápež, ale len boh-otec nebeský môže odpúšťať hriechy.

Pretože Hus je veľmi dobrý kazateľ a tribún ľudu, ktorý má stále veľa poslucháčov, posiela pražský biskup pápežovi opakovane cenné kone a drahokamy s prosbou, aby pápež konečne vyriekol proti Husovi veľkú kliatbu. Proti Jánovi XXIII. sa dá povedať všeličo, ale je pravda, že nikdy nevynechá príležitosť množiť majetok cirkvi - aby ten potom pretiekol do jeho truhiel.

Kliatba zastihne Čecha v Prahe tvrdo. Vo všetkých kostoloch zvonia opakovane na poplach. Zapaľujú sa a hádžu na zem špeciálne sviečky . Na jeho dom lietajú kamene. Nikto mu nesmie podať jesť, piť alebo oheň. Nik ho nesmie prijať do svojho domu, nik s ním nesmie hovoriť. Kde sa objaví, tam sa zastavia služby božie. No Hus sa nenechá zastrašiť. Keďže kráľ mu sľúbil slobodnú cestu do Kostnice a späť, sadá na svojho koňa Grabštýna (Náhrobok) a vydá sa tam, aby pred koncilom obránil svoje názory.

“Hus nie je ešte upečená a nebojí sa, že ju upečú”,

píše domov slovnú hračku so svojím menom. Ale kráľovské slovo je bez ceny. Husa hodia do žalára, inscenujú verejný proces za kacírstvo a odsúdia ho. Pretože sa zdráha odvolať aj tézy, ktoré ani nikdy nevyslovil, upália ho v Kostnici na hranici.

No líška, ktorá sa stala husi osudnou, je už sama lapená. Na začiatku koncilu mal Ján XXIII. ešte aké-také vyhliadky, že sa stane zjednocujúcim pápežom cirkvi, ale teraz sa ho zmocňujú pocity, že sa nálada cirkevných otcov od neho odvracia. Urodzení páni vidia v cirkvi “obludu s tromi hlavami”, ktoré treba všetky odrezať a otvárajú insolvenčné pokračovanie. Ján ponúka demisiu a v kostnickom dóme číta so slzami v očiach jej text. Dojatí padajú zúčastnení na kolená. Kráľ si berie korunu z hlavy a hádže sa k nohám pápeža. Ale dojemná hra sa skoro končí ako dráma, lebo v domnienke, že prehral, Ján tajne zuteká. Využíva ruch a zmätok pri jednom turnaji a preoblečený za vojenského sluhu s lukom cez rameno sadá na koňa a opúšťa mesto. Ujde až do Schaffhausenu, kde ho chytia a dajú do domáceho väzenia.

Stojí pred koncilom, ktorý sám zvolal, ako obžalovaný. Listina jeho prečinov má 54 bodov, a to nechali žalobcovia všeličo padnúť pod stôl, aby povesť cirkvi celkom nezruinovali. V snahe o vyrovnanie ponúka pápež odstupné 30 000 guldenov a vec by bola v poriadku. Ale koncil nepozná milosť. 29. mája 1415 ho vyhlasujú za zosadeného. Horieť nemusí, lebo nebol odsúdený za kacírstvo; ostáva vo väzbe. Rozsudok ho označuje za nepolepšiteľného, notorického samopašníka, sodomitu a vraha. Okrem toho sa nemierne obohatil predajom cirkevného majetku, vydieraním a pochybnými obchodmi. Jeden svedok vypovedal:

“Bol by predal aj boha, keby bol našiel záujemcu.”

Sú však aj hlasy, ktoré ho bránia, čo aj až po mnohých storočiach a veľmi zriedkavo. “Ťažko to mohol byť zlý človek”, píše o pápežovi v životopise Jana Husa v roku 1972 Richard Friedenthal. Zrejme ho vraj z pochopiteľných dôvodov (za upálenie Husa) nehanebne ohovorili. „Bol taký slabý” - vraj mu sily chýbali aj na zlo. Sú takí, čo sa vedia vyhovárať.

Štyri roky sedel Baldassare Cossa ako zajatec na heidelberskom zámku. Jeho domáca banka ho však nenechala padnúť hlbšie. Cosimov otec, Giovanni di Bicci de Medici, zakladateľ bankového domu, ho vykupuje za závratnú sumu 25 000 guldenov. Hriešnik sa hádže pod nohy novému pápežovi Martinovi V., ktorý ho vzápätí menuje kardinálom za Tusculum.

V roku 1419 Baldassare Cossa umiera a bankár Bicci splní svojmu priateľovi aj posledné želanie: Aby tento človek neupadol do zabudnutia, nechá mu postaviť v krstiteľnici florentského dómu nádherný pomník, a to slávnym Donatellom, ktorému pomáha mladý architekt Michelozzo, neskoršie nie menej slávny umelec. Dodnes je tam nápis:

Joannes quondam papa XXIII. - “Ján XXIII., kedysi pápež”.

Ale to sú dejiny umenia. V dejinách cirkvi tento pápež nesmie existovať inakšie ako protipápež.

Prameň: Emanuel Eckardt, “Der doppelte Johannes XXIII.”, Die Zeit, č. 41, 2002.

Preložil Rastislav Škoda

tags , , , , , ,

Zatiaľ bez komentárov.

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu