Moja žena – a dialektika historizmu

Sunday, 6 March 2005 | Zošity humanistov č. 48

Ralph Estling

Dovoľte mi povedať hneď na začiatku, že so ženou málokedy diskutujeme. Má to veľa dôvodov, ale hlavný je ten, že zväčša vidíme veci rovnako. O tých zriedkavých, virtuálne neexistujúcich príležitostiach, keď sa nezhodneme na 100 %, s radosťou otvorene pripúšťam - mám pri tom určitý stupeň hrdosti na svoju chlapskú slušnosť, objektívnosť a zdržanlivosť - že na ženu vykazuje pozoruhodnú a chválitebnú snahu narábať s podstatou logiky a súvislostí tak dokonale, ako sa len dá dúfať. Keď ju na toto pri našom rozhovore upozorním, často cítim potrebu stiahnuť sa do kuchyne a pripraviť jej šálku čaju.

Toto píšem zakrátko po tom, čo sme spolu videli v televízii film Piesčiny Iwo Jimy. Ak nechápete spojenie medzi predošlým odstavcom a týmto faktom, musím vám vysvetliť, že po prvé ide o starý film (1949), v ktorom John Wayne porazí japonskú armádu; je tam scéna zobrazujúca famózne vztýčenie americkej zástavy námorníkmi na Mount Suribachi v Tichomorí, zachytená vojenským fotografom, ktorého meno som zabudol; zvečňuje to aj bronzové súsošie na Arlingtonskom cintoríne; a po druhé, myslím si, že dnes sa všeobecne vie, že fotka neukazuje to, čo sa hovorí.  (V skupine tých námorníkov bol aj seržant Michael Strank/Strenka, rodák z Jarabiny pri Starej Ľubovni, ktorého meno dnes nesie 2. prieskumný prápor v Bardejove; neviem, či bol v prvej alebo druhej skupine; pozn.prekl.)

Pokojne som vysvetlil svojej žene, že tá zástava tam už hodnú chvíľu viala, keď sa na scéne objavil kameraman, takže jej originálne vztýčenie sa už nedalo zachytiť. Kameraman požiadal neďaleko stojacich námorníkov, aby zástavu najprv sňali, aj s tyčou, a potom ju opäť zapichli, tentoraz pred kamerou, ktorá bola pripravená, a hoci išlo o iných námorníkov, ako tam boli pôvodne, keď tam nebolo kameramana, čo by túto ceremóniu zachytil. Chcel som vysvetliť svojej žene, že tento fakt trochu poškodzuje obraz tejto udalosti. Moja žena tvrdí že nie, že fotka je inšpirujúca, jedno či sa vztýčenie fotografovalo prvý alebo druhý raz, či to bolo spontánne gesto alebo nahrané pre oneskoreného fotografa.

Preto som v tejto chvíli poznamenal, že rovnako inšpirujúca scéna s generálom Douglasom McArthurom ako kladie nohu na piesok ostrova Leythe na Filipínach so slovami „Vrátil som sa!”, boli filmované tri či štyri razy, kým to kameraman zachytil k úplnej spokojnosti generála. No vtedy som si spomenul na úžasné filmy sovietskeho režiséra Sergeja Ejzenštejna, bezpochyby jedného z najväčších tvorcov filmov: Krížnik Potemkin, Lenin v októbri, Alexander Nevský. Je to absolútna filmová klasika, krásne nahrané, výborné obsadenie, s citom filmované - a sú to všetko fabrikáty, čím mám na mysli, klamstvá.

Nezabudnuteľná je scéna, keď právom vzbúrení námorníci hádžu celtovinovú plachtu na popravčiu čatu čakajúcu na rozkaz škľabiaceho sa fúzatého kapitána, aby strieľali. Komu z vás, zapálení kapitalisti, sa nerozbúši srdce, keď na Fínskej stanici v Petrohrade svetlomety prechádzajú po obličajoch mladých i prešedivených, neochvejných, vychudnutých revolucionárov - a Lenin sa prihovára zhromaždeným vojakom, robotníkom a roľníkom, po čom nasleduje neopísateľne  strhujúci búrlivý útok na Zimný palác!

Nič z toho sa nikdy neudialo.

Mám na mysli, že Ejzenštejn urobil prekrásne filmy, v ktorých sa toto všetko stalo, ale v skutočnom živote to nikdy nebolo takto. Všetky scény, ktoré som opísal, sú živé Eizenštejnove kreácie. Čo sa týka skutočnej histórie, sú to vyslovené nezmysly. Je pravda, že Alexander Nevský porazil Rád nemeckých rytierov v Bitke na ľade, čím zachránil Novgorod a v očiach Rusov sa stal nesmrteľným hrdinom, ale Ejzenštejn - ani Stalin -  nepovedali, že Nevský bol a celý život ostal vazalom krvavých dobyvateľských Mongolov a nebol nebojácnym nezávislým obrancom slobody ruského národa proti agresorovi z druhej strany.

Takže je tu otázka, kamaráti a fanúšikovia Johna Wayna: Čo je pravda? A ďalšia otázka nás chytí za slovo prv, než stihneme odpovedať na prvú: Máme na seba nechať pôsobiť vecami, o ktorých vieme, že sú viac-menej hrubým prekrútením pravdivých udalostí, ktoré sa skutočne stali? Aj keď sa bezpečne vie, že tieto prekrútenia sú vyložené klamstvá?

Nehovorím len o fotografiách, záberoch alebo filmoch. Pýtam sa: existuje niečo ako umelecká pravda, duchovná pravda, emocionálna, inšpirujúca pravda, ktorá sa v každej dôležitej podrobnosti líši od - ako by som to nazval - od reálnej, skutočnej pravdy, a je v akomsi mysticky vypuklom zmysle pravdivejšia, skutočnejšia, ako to, čo sa vskutku stalo? Spúšťal Galileo skutočne gule zo Šikmej veže v Pise? Skutočne si mrmlal „A predsa sa točí!”, keď ho vyvádzali z inkvizítorovej sály? Nie. Záleží na tom? Áno. Prečo? Pretože na pravde záleží, nech je umelecká alebo nie. Či je to básnická voľnosť Johna Wayna alebo Sergeja Ejzenštejna. Či sa to deje, alebo či sa to už stalo na Iwo Jime, v Petrohrade, v Ríme, alebo na niektorej hviezde jednej galaxie kdesi na konci vesmíru. Na pravde záleží - na tej faktickej, na rozdiel od fikcionálnej, revizionistickej.

Aj na klamstvách záleží. Pravda, skutočnosť, súčasnosť - tie existujú mimo nás, no klamstvo, lož, môže existovať len v nás. Myslím si, že tento rozdiel v lokalizácii je dôležitý, čo aj neviem presne povedať, prečo. Musí to mať do činenia s objektívnou vonkajšou povahou pravdy a subjektívnou vnútornou povahou lži.

Ale aj tak, nakoľko záleží na tom, či trochu prizdobujeme? Je to naozaj také strašné? Nakoniec, veď je isté, že nejakí námorníci tú zástavu na vyhasnutej sopke Suribachi vztýčili. Generál McArthur sa brodil vodou na brehu ostrova Lyethe. Ruské revolúcie v rokoch 1905 a 1917 sa udiali! Záleží na tom, že jedna z najväčších scén dejín filmového umenia - cárski vojaci pochodujú perfektným krokom po nekonečných odeských schodoch, zostupujú, perfektne strieľajú, tá stará žena s rozbitými okuliarami, plačúce decko vo svojom kočíku, ktorý sa rúti dolu schodmi - záleží na tom, že je to výtvor brilantnej predstavivosti jedného z najväčších filmových režisérov? Nie je to umelecká pravda? Neznamená inšpirácia génia niečo alebo oveľa viac ako bežný fakt? Čo je na tom zlé, ak pravdu trochu upravíme?

Čiaru treba ťahať kdesi tam, kde sa umenie pretvára na propagandu a propaganda mení na lož. Pravda platí viac ako ľudia, čo aj géniovia, viac ako umenie, ako veda, ako duch, inšpirácia, komfort, nádej, strach. Pravda zaváži viac, ako čokoľvek, čo tvoríme, nech je to aké úžasné a je veľkým zločinom tvrdiť niečo iné, či iným alebo len sebe samým a či to prikrášlime veľmi alebo len nepatrne.

O.K. Povedal som svoj názor. Myslím, že skončím, idem do kuchyne a urobím pre ženu dobrú šálku čaju.

Prameň: Ralph Estling, My Wife - and the Dialectics of  External Historicity, Skeptical Inquirer, 28/6, s. 59-60, 2004.

tags , , ,

Zatiaľ bez komentárov.

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu