Znovuobjavenie divocha

Monday, 14 March 2005 | Zošity humanistov č. 48

Fred Reed

Čím by sa líšil priemerne vzdelaný Američan (absolvent strednej školy či nižšej univerzity) od divocha, čerstvo privedeného z ešte neobjaveného ostrova v Tichomorí, pred obrazovkou vo Washingtone? Divoch by nemal by ani poňatia, ako tá skrinka pracuje („Zázrak!“) a odsúdil by to („Zlé žužu!“), no dal by najavo počudovanie. Neviem, prečo považovať za viac samoľúbeho ignoranta ako čestne užasnutého primitíva.

Nemyslím, že by bolo treba citovať nespočetné prieskumy a televízne relácie, ktoré ukázali, že ani absolventi škôl, ktoré boli kedysi univerzity, nevedia povedať ani približné desaťročie občianskej vojny v Amerike, nevedia, kto s kým či proti komu bojoval v prvej svetovej vojne, nikdy nečítali nič od Shakespeara, nevymenujú ani jednu z kníh Starého zákona, myslia si, že Martin Luther mal niečo do činenia s občianskymi právami (v Mississippi!) a nenapíšu súvislý odstavec v materinskej reči. Zabudli rátať, nieto rovnice, aj zákony fyziky a chémie im upadli do zabudnutia; nevedia nič o maliarstve, o literatúre, o hudbe, sú to estetickí mrzáci. Nikdy im nezachutilo čítanie, a tak sú nepolepšiteľní. V priebehu jednej generácie stratila spoločnosť všetko, o čo sa snažila doterajšia civilizácia a nahradila to - ničím.

Jediná vec, ktorú dnes neslobodno urobiť, je prejaviť niečo iné ako hlboký rešpekt pre nášho pozlateného divocha. Možno však rešpektovať niečo, čo má v našom prípade malú či nijakú cenu a v inom ohľade platia iné kritériá? Opovrhovanie neprichádza do úvahy. No nevytvorili sme spoločnosť, v ktorej veľmi málo vzdelaných nemo až nevšímavo hľadí na mnohých hlúpych, resp. ohlúpnutých? Občas musím zareagovať: nemôžem počúvať tých rýchlo hovoriacich televíznych hlásateľov bez toho, aby som nemyslel na opice v pralese, bleskurýchlo skákajúce zo stromu na strom.

Zaostalosť by nemusela byť osudom toľkých. Pred dávnymi časmi som študoval na štátnom gymnáziu v dvoch priemerných amerických mestách (ako ja v dvoch priemerných slovenských mestách - pozn. prekl) s priemierným prijímacím štandardom. Potom som išiel na vysokú školu. Prevládajúca filozofia bola, že, po prvé, priemerne rozumný sa dá vzdelať; po druhé, že dospelí vedia lepšie ako žiaci, čo sa majú žiaci učiť; a po tretie, že liberálne vzdelanie vytvorí civilizované občianstvo.

Mimochodom, predpokladalo sa, že gymnazisti plynne čítajú, píšu čitateľné slohové úlohy a vedia algebru aj geometriu. Nekonali sa pomocné kurzy. Gymnázium bolo gymnázium, univerzita bola univerzita, na tom sa trvalo; neboli to opravovne pre akademicky beznádejné prípady, ktoré nemali v tých budovách čo hľadať.

Študentstvu sa presne povedalo, čo sa treba učiť. Na gymnáziu sa určité hlavné predmety mohli voliť, ale väčšina ich bola povinná. Ako starý jazyk existovala už len latinčina (šesť rokov), moderné jazyky sa učili štyri až osem rokov, skoro všade aspoň dva.

Študent opustil už gymnázium s určitými poznatkami o starej a modernej histórii, ovládal reči vrátane svojej, literatúru, filozofiu, prírodné vedy a mal poňatie o Starom aj Novom zákone. Umenie, hudba ani literatúra sa neobišli bez biblie. Boli sme zcivilizovaní, ako sa dajú zcivilizovať mladí ľudia. Mysleli sme si, že vieme, kde stojíme, čo do miesta aj času, a niektorí aj, odkiaľ sme prišli; o prírodnej evolúcii sa nezapochybovalo. Vedeli sme, čo vieme, a čo nevieme. Vedeli sme, ako sa naučiť iné veci, čo by nás zaujímali. (Choď pohľadať do knižnice!).

Toľko sa toho zmenilo! Aj vtedy ako teraz, mnohí z nás nemali ani dosť peňazí ani intelektuálneho záujmu o vyššie vzdelanie. Ale najmenej do polovice minulého storočia sa všeobecne predpokladalo, že kto išiel na vysokú školu, t.j. pripravoval sa na zodpovedné postavenie, potreboval na to poctivé školenie. Dnes majstrujeme spoločnosť, kde je veľmi málo ozaj vzdelaných, hoci veľmi mnohí majú to zdanie. Diplom možno dať aj divochovi alebo drevu; aj kto ho má, ostane divochom alebo „drevom”.

Stávajú sa z nás divosi a nevieme to. No spozdieva sa. Blíži sa večer. Pred dvadsiatimi rokmi napísal jeden pozorovateľ spoločnosti, že dorastajúca generácia študentov je prvá, čo je menej vzdelaná / školená ako ich rodičia. Títo bývalí študenti majú dnes stredný vek a majú vlastné intelektuálne pobabrané deti; to je druhá generácia samoľúbo ufúľaných.

„Myslíte si, že preháňam?” pýta sa Fred Reed. „Asi pred piatimi rokmi som prišiel na jednu strednú školu v Arlingtonskom okrese pred bránami Washingtonu, D.C. Arlington nie je geto, je tam chýrny cintorín. Na stene vidím nástenku, bezpochyby sa má oslavovať rozličnosť. Veľkými oranžovými písmenami sa píše o príspevku Enrica Fermiho, verte mi, „nukleárnym fyzikom” (miesto „k nukleárnej fyzike”). V školách malého mesta Alabama v roku 1957, kde som vtedy chodil do školy, by sa taká  chyba nebola trpela v domácej úlohe, nie to na múre.” Ďaleko sme zašli od tých čias.

Školy sa stali kultúrnym slumom, tmavou nocou mysle. Videl som materiály od učiteľov s pravopisnými chybami, ale počul som o učiteľovi, ktorý bol pokarhaný, lebo opravoval študentovu gramatiku. Denníky, týždenníky i časopisy na kriedovom papieri sa hemžia hrubými chybami. Sledoval som bezbrehú propagandu, preoblečenú za históriu (Dejiny Slovenska, napr. od Milana Ďuricu - pozn. prekl.). Ako sa spozná začiatok veku temna?

Čo sme to urobili? A čo teraz? Keď sa raz reťaz roztrhla, keď si už nikto nepamätá, ako sa píše veta (príspevok Dr. Olejára v nedávnom čísle Učiteľských novín) a ešte menej, kedy sa používa konjunktív, keď sa zabudlo na Fausta a Puškina a vlastne na všetko okrem áut, ceny benzínu a supermarketu, ako si spomenúť, čo sme stratili? Myslím si, že to nemôžeme.

Musíme za to platiť. Účinky degradácie sú dvojnásobné. Po prvé to zbaví otvoreného a zvedavého pátrača prekrásneho dedičstva, ktoré by bolo obohatilo jeho život.  Je to veľký zločin a pripomenie to zabudnuté cnosti obrazotvornosti a rozlišovania, aj hádzania z Tarpejskej skaly. Iným dôsledkom je, že to delí štát na dve triedy: malú neviditeľnú aristokraciu tešiacu sa z vecí, o ktorých obrovská väčšina ani len nepočula; a ostatných, čo majú stovky staníc na kábli, zízajú na krváky a šoumenky, a nemajú ani zdania, kto, čo alebo kde sú. To je veľmi, veľmi zlé žužu.

Prameň: Fred Reed, ”Reinventing the Bushman”, www.lewrockwell.com, 4. októbra 2004 - pre slovenské pomery voľne upravené.

*  *  *

„A vy čo budete robiť cez Ramadán?“ pýtal sa Tom Flynn priateľov, keď naňho dorážali, prečo bojkotuje Vianoce.

„Akože? Nič! Prečo by som mal sláviť Ramadán? Veď to nie je moje náboženstvo!“

„Presne tak - aj ja z toho istého dôvodu neslávim Vianoce.“

Tom Flynn je dobrovoľne bezdetný. Svoj postoj k Vianociam dáva najavo tým, že už 25 rokov chodí 25. 12. do práce.

tags ,

1 Comment to Znovuobjavenie divocha

[...] ZH č. 48 sme uverejnili esej Freda Reeda o veľkom úpadku školstva v USA – Znovuobjavenie divocha– a v č. 57 esej o nespokojnom turistovi v Taliansku – Frfloš v [...]

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu