Čo stratil a čo získal Sovietsky zväz

Sunday, 10 July 2005 | Zošity humanistov č. 50

Annie Lacroix-Rizová

Pred asi šesťdesiatimi rokmi považovalo skoro šesťdesiat percent ľudí Sovietsky zväz za hlavného víťaza  vojny. Dnes to nie je viac ako dvadsať percent. Médiá všeličo zveličujú, ale toto postupné zabúdanie na úlohu Moskvy v čase vojny je zapríčinené aj polemikami okolo Stalinovej politiky v rokoch 1939 až jún 1941, na ktorú vrhajú nové historické diela nové svetlo. O nemecko-sovietskom pakte sa dá povedať všeličo, ale nedá sa odtajiť, že počas troch rokov niesli najväčšiu časť odporu voči nacizmu Rusi a sami dokázali zvrátiť ofenzívu wehrmachtu. Za cenu dvadsať miliónov mŕtvych.

Za dva roky po víťazstve nad nacizmom sa stala Červená armáda pre národy Západu v dôsledku studenej vojny hrozbou (1). O šesť desaťročí neskoršie dokončila francúzska (aj svetová, pozn. prekl.) historiografia svoju proamerickú mutáciu a stavia na pranier Sovietsky zväz nielen pre obdobie nemecko-sovietskeho paktu, ale aj pre jeho „veľkú vlasteneckú vojnu”. Dejepisné príručky asimilujú nacizmus a komunizmus a zveličujú údaje východoeurópskych historikov (2). No v skutočnosti podáva štúdium pôvodných prameňov, na ktoré sa falšovatelia dejín odvolávajú, celkom iný obraz Sovietskeho zväzu za druhej svetovej vojny.

Hlavný bod obžaloby proti Moskve sa týka nemecko-sovietskeho paktu z 23. augusta 1939 a najmä jeho dodatkových protokolov: je pravda, že bleskové a zdrvujúce víťazstvo wehrmachtu nad Poľskom bolo signálom pre obsadenie východného Haliča (východného Poľska) ako aj baltských štátov Sovietskym zväzom (3). Boli to expanzívne ciele, reálna politika alebo obranná stratégia?

Opierajúc sa o tézy prestížnych historikov Lewisa B. Namiera a Alana J.P. Taylora, ako aj novinára Alexandra Wertha, nové práce anglofílných historikov vysvetľujú okolnosti, ako došlo k tomuto rozhodnutiu ZSSR. Ukazujú, že na popud Spojených štátov viedla zatvrdilosť Francúzska a Veľkej Británie pre ich politiku „appeasementu” (zmierovania ústupkami) - v skutočnosti kapitulácie pred fašistickými mocnosťami - k rozpadu sovietskeho plánu „kolektívnej bezpečnosti” štátov, ohrozovaných nemeckou Ríšou. Tak došlo 29. septembra 1938 k mníchovskej dohode, ktorou Paríž, Londýn a Rím dovolili Berlínu už za pár dní anektovať Sudety. Moskva stála izolovaná voči Tretej ríši, ktorá si takto uvoľnila ruky smerom na východ - a podpísala s Berlínom pakt o neútočení, ktorý ju predbežne ušetril od vojny.

Takto (nečakane) sa skončila francúzsko-britská misia v Moskve (11.-24. augusta 1939), ktorá mala uspokojiť verejnú mienku západu, volajúcu - po anexii Česka a Moravy a satelizácii Slovenska - po spoločnom fronte so ZSSR. Moskva žiadala automatickú a recipročnú alianciu, aká existovala v roku 1914, ktorá mala zahrňovať Poľsko a Rumunsko, bašty protiboľševického „sanitárneho kordónu” v roku 1919, ako aj baltické štáty, majúce pre „európske Rusko” vitálny význam (4). Britský admirál Drax a francúzsky generál Doumenc mali zvaliť fiasko za neúspech na Moskvu: čakali, že „na Nemecko bude stačiť hrozba anglicko-francúzsko-ruského vojenského paktu a získa sa jeseň, možno aj zima, na oddialenie vojny.”

Keď im „presný a priamy” šéf Červenej armády Klement Vorošilov navrhoval 12. augusta 1939 „konkrétny projekt operačných plánov proti bloku agresívnych štátov,” nemali dostatočné plné moci. Paríž a Londýn boli rozhodnuté neposkytnúť východnému spojencovi nijakú pomoc, zvalili celú úlohu na ZSSR a súčasne mu ju znemožnili: Varšava a Bukurešť vždy odmietali Červenej armáde právo prechodu cez svoje územie. Paríž a Londýn dali Poľsku garancie bez toho, že by to konzultovali s Ruskom a vyhlasovali, že majú ruky zviazané (v zákulisí posmeľovaným) vetom germanofilného premiéra plukovníka Becka, ktorý sa odvolával na „testament” svojho predchodcu Pilsudského:

„Pri Nemcoch nám hrozí strata našej slobody, pri Rusoch strata našej duše.”

Veci boli jednoduchejšie. V rokoch 1919-1921 zabralo Poľsko s francúzskou pomocou sovietom východnú Halič (5) a od roku 1934 sa, slepé voči nemeckým chúťkam, triaslo od strachu, že by sa Červená armáda mohla zmocniť tohto územia. Rumunsko sa obávalo straty Besarábie, odňatej Rusom - tiež s francúzskou pomocou - v roku 1918. ZSSR nedostal ani garanciu neutrality baltských štátov, ktorých nezávislosť a pretrvávajúce spojenectvo s Nemeckom boli možné len na podklade myšlienky „sanitárneho kordónu” (voči Rusku).

Od marca a najmä mája 1939 Berlín nadbiehal Moskve, dávajúc prednosť - na základe skúseností - vojne na jednom fronte. Plánujúc vrhnúť sa na Poľsko, sľuboval rešpektovať ruské záujmy vo východnej Haliči, na Balte a v Besarábii. V poslednej chvíli Moskva súhlasila, ale nie v záujme fanatizmu svetovej revolúcie alebo (ruského) „tlaku na západ” (tejto obľúbenej predstavy nemeckého extrémne pravicového publicistu Ernsta Nolteho): keďže Paríž aj Londýn sa stále zaliečali aj Berlínu, odmietla „sama niesť na svojich pleciach konflikt s Nemeckom”, ako to povedal anglický minister zahraničných vecí Ch.L. Halifax už 6. mája 1939. No pri uzavretí paktu predstieral Západ zhrozenie „nad strašnou správou, ktorá nad svetom vybuchla ako bomba” (6) a odsudzoval ho ako zradu. V skutočnosti hrali francúzski a anglickí spravodajcovia v Moskve už od roku 1933 úlohu Kasandry (ktorá predpovedala budúcnosť, ale nikto jej neveril): pretože neexistovala Trojdohoda, mal ZSSR zamestnávať Berlín, aby sa získal čas na vybudovanie vojenského priemyslu a armády.

29. augusta 1939 potvrdil plukovník Luguet, francúzsky letecký atašé v Moskve (a budúci gaullistický hrdina letky Normandia-Nemen) dobré úmysly Vorošilova a zo Stalina urobil „slávneho nasledovníka Alexandra Nevského a Petra I.: Uverejnený pakt doplňuje tajný dodatok, definujúci líniu, vzdialenú od ruských hraníc, ktorú nemecké vojská nesmú prekročiť, pretože ju ZSSR považuje za svoje obranné postavenie.” (7)

Nemecko zahájilo všeobecný konflikt 1. septembra 1939 v situácii, keď neexistovala Entente (Dohoda) ako v roku 1914, ktorá zachránila Francúzsko pred inváziou (na čas). Historik Michael Carley pripisuje vinu politike appeasementu, zrodenej „zo strachu francúzskej a anglickej vlády pred víťazstvom nad fašizmom”; desila ich predstava, žeby prisľúbená vedúca úloha ZSSR vo vojne proti Nemecku rozšírila jeho spoločenský systém na všetky vojnuvedúce štáty: antikomunizmus, rozhodujúci vo všetkých kľúčových situáciách od r. 1934-1935, „bol aj jednou z rozhodujúcich príčin druhej svetovej vojny.” (8)

17. septembra vyhlásil ZSSR, znepokojený nemeckým postupom v Poľsku, neutralitu v tomto konflikte a okupoval východnú Halič. V októbri si vynútil „garancie” baltských štátov pod formou „zamaskovanej okupácie”, čo Londýn akceptoval rezignovane (9); robil si väčšie starosti z Nemecka ako z ruského „postupu na Európu”. Helsinki boli v tom čase spojencom Berlína; ZSSR od nich žiadal úpravu hraníc (s kompenzáciou) a keď to bolo nadarmo, vypovedal Fínsku vojnu, no stretol sa s veľkým odporom. Západná propaganda ronila slzy nad slabou obeťou a vyzdvihovala jeho udatnosť. Weygand a Daladier plánovali - „snívali”, neskôr „šaleli”, podľa historika J.-B. Durosella - o vojne proti ZSSR na Veľkom Severe alebo na Kaukaze. Ale Londýn prijal s potleskom fínsko-sovietsky kompromis z 12. marca 1940, ako aj nové výdobytky Červenej armády po porážke Francúzska (v polovici júna 1940 okupáciu baltských štátov a koncom júna severnej Bukoviny v Besarábii). A poslal do Moskvy Stafforda Crippsa, jediného priateľa sovietov v rámci anglického establishmentu: dával prednosť sovietskej prítomnosti na Balte pred nemeckou.

Po desaťročiach polemík potvrdili sovietske archívy, že asi 5000 poľských dôstojníkov, ktorých mŕtvoly odkryli Nemci v r. 1943 v Katyni neďaleko od Smolenska, bolo zavraždených v roku 1940 na priamy rozkaz z Moskvy. Neúprosní voči Poliakom zachránili Rusi viac ako milión poľských židov v oblastiach, ktoré v tom čase reanektovali, organizujúc ich uprednostnený odsun do zázemia už v júni 1941 (10).

Obdobie od 23. augusta 1939 do 22. júna 1941 je predmetom aj inej debaty, týkajúcej sa Stalinovho nemecko-sovietskeho paktu. Niektorí špecialisti zdôrazňujú, napríklad, dodávky sovietskych surovín nacistickému Nemecku, zmenu stratégie, nanútenej od leta 1940 Kominterne a západným komunistickým stranám a odsudzujúcej „imperialistickú” vojnu atď. Tu citovaní historici minimizujú až popierajú takúto interpretáciu minulosti (11). Pripomeňme si, že aj Spojené štáty - dokonca aj po vstupe do vojny proti Hitlerovi v decembri 1941 -, rovnako ako Francúzsko, oficiálne vedúce vojnu od 3. septembra 1939, zaisťovali Nemecku rozsiahle priemyslové dodávky (12).

Od júna 1940 sú nemecko-sovietske vzťahy v kríze a v novembri im hrozí zlom. „Medzi rokmi 1939 a 1941 ZSSR podstatne zvýšil svoju pozemnú a leteckú výzbroj; na svojich západných hraniciach zhromaždil 100 až 300 divízií, to je 2 až 5 miliónov vojakov.” (13). 22. júna 1941 Nemecko zaútočilo, ako to ohlasovalo hromadenie jeho vojsk v Rumunsku. Alexander Werth hovorí v tej súvislosti „o sovietskom vojenskom zrútení roku 1941″ , po ktorom nasledoval (v rokoch 1942 a 1943) „vzdor sovietskej vlády a spoločnosti”.

Už 16. júla 194, po mesiaci bojov, však generál Doyen hlásil Pétainovi do Vichy koniec neúpešného „blitzkriegu”:

„Hoci Tretia ríša zaznamenáva v Rusku určité strategické úspechy, priebeh operácií nezodpovedá predstavám, ktoré mali jej predstavitelia. Nepočítali s takou nezlomnou  rezistenciou ruského vojaka, s takým vášnivým fanatizmom obyvateľstva, s takým vysilujúcim odporom guerilly v tyle, s takými veľkými stratami, s takým prázdnom pred útočníkom, s takými vážnymi ťažkosťami pri zásobovaní a pri komunikáciách. (…) Bez obáv o zajtrajšiu obživu Rus páli plameňometmi úrodu, vyhadzuje do povetria dediny, ničí dopravné spoje a sabotuje továrne.” (14).

Vatikán, ktorý má k dispozícii najlepšiu spravodajskú službu na svete, je už v septembri 1941 v dôsledku „nemeckých ťažkostí” nepokojný a obáva sa možnosti, „žeby Stalin mohol organizovať mier v spolupráci s Churchillom a Rooseveltom.”  Konštatoval teda „obrat vo vojne” už mesiace pred zastavením Nemcov pred Moskvou (v októbri) a Stalingradom (v decembri). Už na začiatku invázie sa potvrdil názor francúzskeho vojenského atašé v Moskve A.-A. Palassa z roku 1938, že čistky po procese s maršalom Tuchačevským (a po jeho poprave) a s inými generálmi vedenia Červenej armády v lete 1937 neoslabili sovietsku vojenskú moc (15).

Hlásil, že Červená armáda silnie a rozvíja nevídaný „patriotizmus”: stanovy armády, vojenský výcvik a rozumná propaganda „účinne rozvíjajú energie štátu, vzbudzujú v ľuďoch hrdosť nad dosiahnutými úspechmi (…) a dávajú im neotrasiteľnú dôveru vo vlastné obranné sily.” Už v auguste 1938 vyzdvihoval Palasse japonské porážky pri potýčkach na hraniciach ZSSR, Číny a Kórey a takto potvrdená kvalita Červenej armády slúžila ako poučka: na Hitlerovu zlosť podpísalo Japonsko so ZSSR v Moskve 13. apríla 1941 pakt o neutralite, ktorý zbavil ZSSR jeho posadlosti - po útoku Japonska na Mandžúrsko (1931) a potom na celú Čínu (1937) - obavami pred vojnou na dvoch frontoch. Potom, čo sa dlhé mesiace zvíjala pod náporom úžasnej nacistickej vojnovej mašinérie, prechádzala Červená armáda do ofenzívy.

Ak v rokoch 1917-1918 bola nemecká Ríša porazená na západe, a to predovšetkým francúzskou armádou, v rokoch 1943-1945 to bola na východe a Červenou armádou. Aby sa jej úloha uľahčila, volal Stalin od augusta 1941 po „druhom fronte”: po spojeneckých divíziách vyslaných do ZSSR, resp. po vylodení spojencov na francúzskom pobreží. Musel sa uspokojiť s pochvalami od britského premiéra Winstona Churchilla, ku ktorému sa čoskoro pripojil americký prezident F.D. Roosevelt, za „hrdinstvo sovietskych bojových síl”. K tomu dostal „pôžičku s kauciou” (splatnú po vojne), vo výške podľa jedného sovietskeho historika okolo 5 miliárd rubľov, čo bolo asi 4 % národného dôchodku v rokoch 1941-1945. Zamietanie požiadavky vytvorenia tohto druhého frontu a vyraďovanie ZSSR zo spojeneckých vzťahov (napriek jeho prítomnosti na stretnutí v Teheráne v novembri 1943) oživili Stalinove obavy pred návratom „sanitárneho kordónu” a niečích snahách „mať voľné ruky na východe”.

Situácia mocenských vzťahov v Európe sa priostrila, keď kapitulácia generála Friedricha von Paulusa v Stalingrade 2. februára 1943 dala na program dňa otázku budúceho mieru. Keďže Washington počítal, že na základe jeho finančnej hegemónie naňho neplatia  vojenské normy usporadúvania konfliktov, odmietal Roosevelt prejednávať „vojenské ciele”, ako ich predstavil Winston Churchill Jozefovi Stalinovi už v júli 1941: návrat k starým európskym hraniciam bývalej nemeckej ríše spred rokov 1939-1940: sovietska zóna vplyvu nemala obmedzovať americkú; bankár Averell Harriman, vyslanec v Moskve, si v roku 1944 myslel, že návnada hospodárskej pomoci zruinovanému ZSSR „zabráni vzniku sovietskej zóny vplyvu vo východnej Európe a na Balkáne”.

Bolo však treba počítať so Stalingradom, kde sa od júla 1942 stretli „dve armády po vyše milióna vojakov”. Sovietska armáda vyhrala túto „úpornú bitku” - ktorú denne napäto sledovala celá Európa - a „ktorá čo do intenzity prevyšovala všetky boje prvej svetovej vojny, pretože sa bojovalo o každý dom, o každú vodáreň, o každú pivnicu, o každú stenu zrúcaniny.”  Toto víťazstvo zaistilo ZSSR postavenie svetovej mocnosti tak, „ako víťazstvo (nad Švédskom) pri Poltave v roku 1709 premenilo Rusko na európsku mocnosť.”

Skutočné otvorenie „druhého frontu” sa preťahovalo až do júna 1944, keď už postup Červenej armády za hranice Sovietskeho zväzu z júna 1940 vyžadoval nové rozdelenie záujmových sfér. Jaltská konferencia vo februári 1945, na ktorej sa jednalo o úspechoch rozhodujúcej vojnuvedúcej strany, nebola výsledkom Stalinovej ľsti, nivočiacej mučené Poľsko navzdory bezmocnému Churchillovi a umierajúcemu Rooseveltovi, ale brala ohľad na nové vzťahy vojenských síl.

Tieto vzťahy sa menili v priebehu vyjednávaní o kapituláciách wehrmachtu anglo-americkým armádam a o presunoch síl na východe: koncom marca 1945 „bolo na západnom fronte 26 nemeckých divízií, kým na východnom ich bolo ešte 170″ (16) a boje tu zúrili až do konca. V marci a apríli 1945 sa Stalina bolestne dotkla operácia Sunrise: šéf Úradu strategických služieb (predchodca CIA) v Berne, bankár Allan Dulles, vyjednával s generálom SS Karlom Wolffom, šéfom Himmlerovho osobného štábu, ktorý bol osobne zodpovedný za vraždu 300 000 Židov, kapituláciu Kesselringovej armády v Taliansku. Politicky bolo vylúčené, žeby Berlín pripadol západniarom: od 25. apríla do 3. mája stála bitka o Berlín život 300 000 sovietskych vojakov. To je toľko, ako boli celkové americké straty vojakov (292 000) na európskom a japonskom fronte od decembra 1941 do augusta 1945 (17).

Podľa J.-J. Beckera „bola druhá svetová vojna menej hrozná ako prvá - ak neberieme do úvahy, že mala väčší zemepisný rozsah a že si pre zastaralý spôsob vojenského vedenia na sovietskej strane vyžiadala nadmerný počet obetí.”

To by však znamenalo zabudnúť, že polovica obetí celého konfliktu rokov 1939-1945 boli občania ZSSR a že sa to udialo v rámci naplánovanej vyhladzovacej vojny, ktorej malo padnúť za obeť okrem všetkých Židov 30 až 50  miliónov Slovanov (19). Hlavným vykonávateľom bola Wehrmacht, ľahko nacifikovaná bašta pangermánstva, považujúca „Rusov za Aziatov, zasluhujúcich si najvyššie pohŕdanie”. Protislovanská, antisemitská a protiboľševická zúrivosť, ktorá vyšla na javo pri norimberských procesoch (1945-1946), na západe dlho tajená, ale najnovšie v Nemecku pripomínaná putovnými výstavami (20), zbavila v očiach Nemcov obyvateľstvo ZSSR platnosti vojnových zákonov (konvencia La Haye z roku 1907).

Svedčia o tom príkazy wehrmachtu: tzv. komisársky dekrét z 8. júna 1941, nariaďujúci popravu komunistických politických komisárov Červenej armády; príkaz  nerobiť zajatcov, ktorý zapríčinil smrť 600 000 vojnových zajatcov priamo na bojiskách bezprostredne po skončení bojovej operácie; už v júli 1941 bol rozšírený aj na nepriateľských civilov; tzv. príkaz Reichenau o „definitívnom zničení žido-boľševického systému” (21) atď. A tak 3,3 milióna vojnových zajatcov, čo bolo viac ako dve tretiny ich celkového počtu, podstúpili „naplánovanú smrť” hladom a smädom (80 %), na týfus a otrocké pracovné nasadenie. Zajatí „fanatickí komunisti” boli vydaní do rúk SS a slúžili za pokusné morčatá pri pokusoch so splynovaním cyklónom B v Osvienčime v decembri 1941.

Wehrmacht spolu s  SS a nemeckou políciou boli výkonné orgány kántrenia civilov, židov i nežidov. Wehrmacht pomáhala pohotovostným oddielom SS uskutočňovať „mobilné operácie zabíjania” (Raul Hilberg), ako bolo vraždenie skupinou C v údolí Babí Jar (Ženská roklina) za desať dní po obsadení Kyjeva (34 000 mŕtvych): a to bol len jeden z nespočetných masakrov za pomoci Poliakov,  Baltov (Lotyšov a Litovčanov) a Ukrajincov, opísaný v srdcervúcej knihe Ilju Ehrenbuga a Vasilija Grossmana (22).

Slovania a Židia (1,1 milióna z 3,3 miliónov) zahynuli v tisícoch Oradourov (originál je písaný pre Francúzov; my by sme tu spomenuli Tokajík, Lidice či Kremničku - pozn. prekl.)  Za 900 dní obliehania Leningradu (od júla 1941 do januára 1944) zomrelo okolo milióna obyvateľov (z 2,5 miliónov), z toho 600 000 od hladu v zime 1941-42. Spolu bolo v Rusku zrovnaných so zemou 1 700 miest, 70 000 dedín a 32 000 priemyselných podnikov. Milión ostarbeiterov (robotníkov z východu) zahynulo v Nemecku v dôsledku vysilenia prácou a hladom, ako aj utýrania vojakmi SS a kápami v koncentračných táboroch, baniach a továrňach koncernov a filiálok zahraničných firiem, medzi ktorými boli aj Fordove továrne, vyrábajúce 3-tonové nákladné autá pre východný front.

Už 8. mája 1945 stratil vykrvácaný ZSSR výhody „veľkého spojenectva”, ktoré nanútil aj víťazstvu Anglo-Američanov obrovský prínos jeho obyvateľstva, či so zbraňou v ruke alebo bez nej. Pod zástavou Washingtonu sa začalo rozvíjať containment (krotenie, dusenie) studenej vojny, čo bolo pokračovanie v politike sanitárneho kordónu, ktorý bol prvou studenou vojnou, vedenou proti Rusku Londýnom a Parížom v rokoch 1919-1939.

Literatúra v redakcii.

Annie Lacroix-Riz je profesorka súčasných dejín na Univerzite Paris-VII, autorka knihy Vatikán, Európa a Ríša v rokoch 1914-1944 (Armand Collin, Paris, 1996) a Vvybrali si porážku: francúzska elita v rokoch 1930, ktorá vychádza v tom istom nakladateľstve.

Prameň: Annie Lacroix-Riz, “Faces cachées de la seconde guerre mondiale - L’Union soviétique par pertes et profits” - Skryté tváre druhej svetovej vojny -  Straty a zisky Sovietskeho zväzu. Le Monde diplomatique, č. 614, s. 24-25, máj 2005. 

*  *  *

Oplatí sa uvedomiť si to:

„Veda - to je stále veľa otázok, na ktoré sa hľadajú odpovede. Jej veľkou prednosťou je, že dokazuje, že niečo je pravda a niečo nie. Neplatí to pre ľudské záležitosti - väčšina z nich je pravdivá z jedného hľadiska, nepravdivá z druhého. Je to však úžasný pocit, ak nájdete správnu odpoveď; keď poviete: Tak je to, to je ono! Vo vede viete, že viete!”

povedal laureál Nobelovej ceny Hans Bethe, ktorý spolu s C.F. von Weizsäckerom objavil, ako slnko a iné hviezdy generujú  svoju energiu: V roku 1938 dokázali, že hlavný zdroj žiarenia hviezd spočíva v jadrovej premene vodíka na hélium. Krátko nato sa stal Bethe spolu s Edwardom Tellerom otcom vodíkovej bomby. Spoločné majú aj to, že sa dožili neuveriteľne vysokého veku. Edward Teller zomrel ako 95-ročný pred dvoma rokmi, Hans Bethe 6. marca 2005  vo veku 98 rokov. Veľmi podobne sa vyvíjali aj ich životné osudy, ibaže vo veku ľudskej zrelosti sa výrazne odlišovali svojimi politickými postojmi.

Kým Teller nikdy neprestal byť militantným pravičiarom a „diabolským fyzikom”, ako ho označovala komunistická propaganda, Bethe sa celou váhou svojej autority zasadzoval už koncom 50. rokov za jadrové odzbrojenie.  - red.

tags

Zatiaľ bez komentárov.

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu